Žalm 119 – Tét

Žalm 119 Tét komentár:

Kľúčové slovo dobrý určuje tému štruktúry strofy tét. Otvára päť z ôsmich veršov, čím udržiava tému dobra v centre pozornosti. Zároveň postupne odkrýva rôzne významové odtienky herb. slova dobrý. Prvá polovica strofy je ohraničená inklúziou výrazu dobro (v. 65) a dobrý (v. 68), pričom v obidvoch prípadoch sa vzťahuje na konanie Pána. Uprostred sa nachádza žalmistovo vyznanie o blúdení (v. 67) s opakovanými prosbami o poučenie. Podobne ako vo väčšine strof sa prvá polovica zaoberá vnútorným svetom žalmistu a jeho minulosťou a pre druhú časť strofy je príznačná prítomnosť protivníkov a vyrovnávanie sa s ohrozením s ich strany. „Písmeno tét je počiatočným písmenom slova dobrý, dobro(ta), ktoré je kľúčovým pojmom nasledujúcich ôsmych veršov. Aj prvý výskyt písmena tét v Tóre je práve v tomto slove, keď Boh videl svetlo, že je dobré (Gn 1,4). Slovo dobro vhodne vystihuje celú Tóru (v hebrejčine slovo Tóra znamená poučenie a návod (na život) ako hovorí kráľ Šalamún v prísloví: Veď vám dávam dobré ponaučenie, tak neopúšťajte moju Tóru (Prís 4,2). Keď niekto vidí vo sne písmeno tét je to podľa Talmudu dobré znamenie, lebo toto písmeno sa pokladá za všeobecný symbol dobra.“ (Feuer)

Verš 65: „Pane, svojmu služobníkovi si preukázal dobro, ako si prisľúbil.“

Pánova dobrota patrí k základným tézam izraelského vierovyznania. V Žaltári sa touto všeobecne uznávanou pravdou o biblickom Bohu kriticky zaoberá Ž 73. Žalmista sa však k téme Božej dobroty nestavia kontroverzne ako autor Ž 73. Strofu otvára konštatovaním o prejave Božej dobroty voči nemu. Tento vzťah je predovšetkým v Knihe Deuteronomium vymedzený zmluvou medzi Pánom a jeho ľudom. Mať sa dobre je dôsledkom dodržiavania Pánových príkazov (Dt 6,25, Dt 30,9.15). Dt 30,1-14 je rozprávaním o Pánovej dobrote, ktorú preukáže Izraelu po jeho obrátení a návrate k nemu. „Dobro tu označuje úplný súlad niečoho so svojím účelom, v tomto prípade s duchovnými cieľmi ľudí, ktoré sú od Boha. Pri duchovných schopnostiach človeka dobro naznačuje správne využitie všetkých talentov a intelektuálnych darov, ktorými Boh niekoho obdaril na to, aby chápal Božie cesty.“ (Hirsch) „Žalmista tu prosí, aby ho Pán naučil dobrote, disciplíne a poznaniu, pretože uveril jeho prikázaniam. Ten, kto bol poučený o božských veciach, sa tu učí uvedomiť si Božie pôsobenie, ktoré sa na ňom prejavuje. Zároveň si je vedomý toho, že Božia dobrota ho predchádza a že len vďaka nej sa môže nazývať Božím služobníkom. A týmto služobníkom sa stáva jedine skrze Božie slovo.“ (Euzébius Cézarejský)

Verš 66: „Nauč ma dobrotivosti, múdrosti a poznaniu, veď verím tvojej náuke.“ („Šľachetnej dobrote a poznaniu ma nauč, lebo tvojím príkazom som uveril.“ – hebr. originál)

Hebrejské slovo dobrý má viac významov. Prvým je chuť jedla (Ex 16,31 manna), ale používa sa aj v prenesenom význame (porov. Jer 48,11). Druhým je vnem, pochopenie, múdrosť (1 Sam 25,33), správny úsudok (Prís 11,22). Tretím významom je príkaz, výnos (Jon 3,7). Druhý význam pochopenie, múdrosť, vnem je istým spôsobom paralelou k poznaniu, a teda ukazuje sa ako priliehavejší. Význam ochutnať, okúsiť odkazuje na celistvosť poznávania telom i dušou, najmä keď si uvedomíme, nakoľko žalmista zapája do vnímania Pánových prikázaní jednotlivé časti tela – oči, nohy, uši, ruky. Ešte dôležitejšie je otázka, čo je obsahom pojmu dobrota. Referenčným textom je Ex 33,19, čo neudivuje, pretože žalmistove formulácie opakovane odkazujú na text Ex 32-34. Keď Mojžiš prosí Pána, aby mu ukázal svoju slávu, dostáva odpoveď: Ja nechám prejsť pred tebou všetku moju dobrotu a budem prevolávať meno Pána pred tebou (Ex 33,19). Dobrota tu nie je predstavením Pánovho zjavu, ale toho kto je a aký je. Dobrota sa v tomto zmysle identifikuje s Pánom:

Žalm 16,2: „Hovorím Pánovi: „Ty si môj Pán. Pre mňa niet šťastia bez teba.“

Ambície žalmistu však nie je možné dosiahnuť bez Pánovej pomoci, čo prosba „nauč ma“ podčiarkuje. Poznanie Pána je známe predovšetkým z prorockej literatúry, pričom Ozeáš a Jeremiáš sú typickými reprezentantmi používania tohto konceptu. „Na tomto mieste upozorňuje prorok na mimoriadny význam výchovy a poznania a vo svojich slovách postupne graduje to, čo považuje za dôležité na ceste k dokonalosti, ktorej vrcholom je práve poznanie. Tak máme pred sebou skutočne kráľovského človeka, svätého Božieho kňaza, ktorý nepodlieha telesným pudom, ani sa nenecháva strhnúť túžbami davu.“ (Klement Alexandrijský)

„Lebo tvojím prikázaniam som uveril.“ Hebr. spojenie uveriť ako pozitívny výrok o človeku je v SZ zriedkavé. Omnoho častejšie charakterizuje neveru človeka. V teol. význame pozitívnej výpovede o viere v Boha sa nachádza iba v nasledujúcich textoch SZ: Gn 15,6, Ex 4,31, Ex 14,31, Ž 106,12, Jon 3,5 a v tomto verši. 

Verš 67: „Pred svojím pokorením som blúdil, no teraz už dbám na tvoje výroky.“ („Predtým, ako som bol ponížený, som blúdil, no teraz už tvoj výrok zachovávam.“ – hebr. originál)

Žalmista vyznáva, že jeho život je procesom učenia sa rôznymi fázami. Bol čas, keď blúdil. V ňom skončil ako ponížený. Implicitne tu priznáva, že k Tóre sa nepohol sám od seba, ale prostredníctvom Božieho zásahu, ktorý nazýva pokorením. Myšlienku pomoci zachytáva aj posledný verš žalmu, kde žalmista vyznáva potrebu, aby ho Pán aktívne hľadal ako stratenú ovcu. Krátky výrok o ponížení zachytáva cestu obrátenia, bod prelomu. V druhej polovici strofy naznačuje, akým utrpením Pán priviedol žalmistu k sebe. V tomto význame nejde o pokorenie žalmistu zo strany Boha v procese výchovy, ale o osobnú výpoveď žalmistu – o vyznanie viny. Žalmista tu teda nepoukazuje na pokorenie zo strany Boha, ale vyznáva svoje pomýlenie z minulosti. Minulému, pomýlenému konaniu „blúdil som“ teraz zodpovedá opačný postoj: tvoj výrok zachovávam. „Sloveso blúdil som (mýlil som sa a hrešil som) sa v targúme prekladá ako nebol som si vedomý, mýlil som sa, chybil som“ (TgTéh). „Boh takto zaobchádza s ľuďmi z dvoch dôvodov: na jedných dopúšťa utrpenie pre ich hriechy, na druhých, aby ich vyskúšal a urobil zjavnými ich zásluhy. Žalmista sa cíti byť v tej najhoršej situácii a priznáva, že sa previnil. A predsa hovorí: Preto som tvoj výrok zachoval: pre to, že Boží výrok zachoval, Pán ho vyslobodil z jeho poníženia.“ (Didymus)

Verš 68: „Dobrotivý si a preukazuješ dobrodenia, daj mi poznať tvoju spravodlivosť.“

Tento text je pohľadom do minulosti, reflexiou času putovania púšťou. Púšť predstavuje priestor učenia. Všetko smeruje k zasľúbenej zemi, kde Boh svoj ľud zahŕňa dobrom. Zriedkavá slovná kombinácia „pokoriť“ (v reflexii minulosti) a „zahrnúť dobrom“ sa vyskytuje iba v citovanom texte. Podobným spôsobom žalmista reflektuje svoje pokorenie v minulosti a následne konštatuje, že je zahŕňaný dobrom.

Verš 69. „Pyšní vymýšľajú proti mne klamstvá, no ja z celého srdca zachovávam tvoje príkazy.“ („Klamstvom ma pošpinili nehanebníci, no ja sa celým srdcom riadim tvojimi nariadeniami.“ – hebr. originál)

Aktivitu nehanebníkov vystihuje zriedkavé slovo s významom pošpiniť, poškriabať, natrieť v prehnanom význame vyhájiť, navymýšľať, podobne ako v Jób 13,4 vymýšľať klamstvá. Konanie nehanebníkov charakterizované ako špinenie, zvýrazňuje obsah vyjadrený substantívom klamstvo. Žalmista toto spomenie osemkrát, pričom ním charakterizuje ľudí, ktorí takto konajú proti nemu. Zatiaľ čo nehanebníci aktívne konajú proti žalmistovi – špinia ho klamstvom -, jeho odpoveďou je aktivita – upriamenie sa na Pánove nariadenia, a to celým srdcom. „Keď nepriatelia obviňovali Dávida z pokrytectva, tvrdili, že sa nábožne tvári, ale chýba mu pravé, úprimné presvedčenie. Dávid odmietal klamstvá, čo naňho kydali, a volal: Bože, ty veľmi dobre vieš, že sa celým srdcom riadim tvojimi nariadeniami, s pravým vnútorným presvedčením.“ (Feuer)

Verš 70: „Ich srdce stučnelo a otupelo, ja však mám radosť v tvojom zákone.“ („Bezcitné ako tuk je ich srdce, no ja som v tvojej Tóre našiel šťastie.“ – hebr. originál) 

Oproti srdcu naplnenému nariadeniami stojí srdce tupé, bezcitné. Na rozdiel od predchádzajúceho konania nehanebníkov metafora bezcitného srdca opisuje stav, teda neschopnosť srdca obrasteného tukom otvoriť sa Božiemu slovu. Naopak žalmistova výpoveď poukazuje na dôležitosť tohto otvorenia, ktorého výsledkom je šťastie plynúce z Tóry. Blízkym textom sa javí Ž 73, v ktorom poznávanie Pánovej dobroty sa odohráva v srdci:

Žalm 73,1.3.7.13.21.26: „ Aký dobrý je Boh voči statočným, Boh voči tým, čo majú srdce čisté… som žiarlil na chvastúňov, keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici…. Akoby z tuku sa liahne ich zloba a vybuchuje zlomyseľnosť… Nuž povedal som si: „Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval a v nevinnosti som si ruky umýval;… Moje srdce je plné trpkosti a celé vnútro doráňané…  Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.“

 „Žalmista tu hovorí o tvrdom srdci tých, ktorí ho utláčajú, no on aj navzdory všetkému uvažuje o Božom zákone. O akom zákone hovorí? O tom, ktorý je nanajvýš spravodlivý a milosrdný. Je to zákon, v súvislosti s ktorým sa prorok modlí vo v. 29: Svojím Zákonom zmiluj sa nado mnou. Boh marí plány pyšných a oni sa stávajú zatvrdlivými. Na druhej strane Boh dáva poníženým svoju milosť, aby mohli milovať poslušnosť, a tak si zaslúžili skutočnú slávu. Skrze rozjímanie nad týmto zákonom budujeme v sebe žiadanú pokoru, aby sme sa vyhli poníženiu ako trestu.“ (Augustín)

Verš 71: „Že som bol pokorený, dobre mi, aspoň som si tvoju spravodlivosť osvojil.“ („Dobre mi, že som bol ponížený, aby som sa učil tvojím ustanoveniam.“ – hebr. originál)

Ako kľúčové sa tu ukazuje slovo poníženie. Ani v hebr. pôvodine nie je možné jednoznačne určiť, kto žalmistu ponižuje. Sám žalmista konštatuje svoje poníženie ako súčasť Božej uzdravujúcej pedagogiky. „Situácie pokorujúce človeka, ako napríklad choroba, pokušenie, či prenasledovanie, sa stávajú prostriedkami, ako sa môžeme naučiť konať skutky, ktorými Boh ospravedlňuje. Nestačí však len prijať pokorenie, ako nevyhnutný osud, je v ňom tiež potrebné nájsť zaľúbenie, ba dokonca zaň ďakovať podobne, ako to urobil apoštol Pavol (porov. 2 Kor 12,10). Zároveň sa ním netreba nechať odradiť, lebo len tak môžeme dospieť k hlbšiemu poznaniu Boha a jeho diela ospravedlnenia. Tento postoj patrí k mravnému konaniu, k čnosti pokory. Pokora je zodpovedným postojom voči vlastným činom a ich dôsledkom. Zároveň buduje aj ostatné čnosti, ako napríklad odvahu či miernosť a pod.“ (Ambróz) Žalmista v spätnom pohľade hodnotí. Aj v ponížení a pošpinení klamstvom zo strany nehanebníkov nachádza zmysel. Je ním učenie sa ustanoveniam. V konfrontácii s konaním zlých tak dáva náplň vlastnému konaniu. Dokonca prežité poníženie vyhodnocuje ako preňho dobré v momente, keď pochopí, že zlé dovolí Pán za účelom objavenia pravej hodnoty. „Dve vysvetlenia prečo žalmista znášal utrpenie. V prvom vysvetlení žalmista až s odstupom  času vidí, že utrpenie bolo preňho dobré, pretože ho viedlo k pokániu. Podľa druhého vysvetlenia žalmista hovorí, že utrpenie pokladal za dobré už vtedy, keď ho znášal, lebo mu umožnilo splniť prikázanie študovať Tóru aj počas znášania bolesti, a za takých okolností učiť sa Tóru je mimoriadne cenné.“ (Raši) „Poníženie mohol Dávidovi spôsobiť sám Boh, aby ho odradil od nevhodnej cesty. Nielenže ho tak priviedol späť k štúdiu Tóry a k zachovávaniu prikázaní, ale trápenie počas štúdia ho chránilo pred iným rozptýlením a pomohlo mu lepšie pochopiť Božie slová.“ (Feuer) „Žalmista zvyknutý na bolestivé skúšky a ťažkosti, ktoré nazýva pokorením, má záľubu v chorobách, protivenstvách, v prenasledovaní či v úzkostiach (2 Kor 12,10), lebo si uvedomuje, že len ak ich bude statočne znášať, bude schopný osvojiť si Božie ustanovenia. Nik ich totiž nemôže spoznať, ak najprv nebol ponížený a neznášal množstvo iných trápení.“ (Origenes) „Tento verš sa dá použiť pri opise siedmeho stupňa pokory: človek nemá len pokladať ostatných za lepších od seba, ale má byť o tom presvedčený v hĺbke svojho srdca, keď sa pokoruje a hovorí spolu so žalmistom: Dobre mi, že som bol ponížený, aby som sa učil tvojim ustanoveniam.“ (Benedikt z Nursie) „V opustenosti nech sa človek odovzdáva Bohu. Nech mu ďakuje, chváli ho a prejavuje mu dôveru.“ (Tomáš Kempenský)

Verš 72: „Lepší je pre mňa zákon tvojich úst ako tisícky v zlate a striebre.“

V múdroslovnom učení má múdrosť a poznanie vyššiu hodnotu ako materiálne dobrá a spolu s bázňou a dôverou voči Bohu predstavuje najvyššie dobro. K žalmistovým čistým očiam (v. 37) sa tak v tejto strofe pridávajú aj jeho ústa naplnené sladkosťou, obetou a túžbou po tom, čo súvisí s Pánovou Tórou.