Komentár
„Naši synovia nech sú ako mládniky, čo vyrastajú v mladistvej sile. Naše dcéry nech sú sťa stĺpy nárožné, kresané ako kvádre chrámové.“ („A tak naši synovia budú ako ratolesti vyrastené vo svojej mladosti. Naše dcéry ako vyrezávané stĺpy podľa vzoru chrámu.“ – hebr. originál) (verš 12.)
Verš 12 pootvorí harmonický, až rajský opis požehnania a pokoja, ktorý prezentuje už kolektív „my“.
V prvom z dvoch názorných prirovnaní vo v. 12 sú mužskí potomkovia izraelského spoločenstva pripodobnení k vypestovaným ratolestiam. Sú ako mladé výhonky, v čom je alúzia jednak na ich rozvíjajúcu sa vitalitu, a jednak na solidaritu. Prirovnanie dcér je blízke obrazu ženy v Sir 26,18: „Zlaté stĺpy na striebornom základe sú pekné nohy na pevných členkoch.“ Žalmista prirovnaním pravdepodobne odkazuje na vzácne vyrezávané stĺpy, zabudované do palácov, ako aj do chrámu. Úloha žien v architektonických prvkoch naznačuje skôr hrdosť národa na ženy alebo priamo predstavujú česť národa. V dcérach, ako aj v synoch vyvoleného ľudu sa osobitne prejavuje Božie požehnanie a potenciál Izraela a odraz tvorivej sily Pána a jeho ľudu. „Izraelské dievčatá svojím krásnym zjavom a postavou sa podobajú rohovým kameňom budov. Tieto kamene boli presne opracované a hladké, aby dobre zapadli do stavby. Podobne aj naše dcéry sú dokonale vyvážené a nádherne tvarované.“ (Raši)
„Naše sýpky nech sú plné, nech je v nich hojnosť všetkých plodov. Našich oviec nech sú nesčíselné tisíce na našich nivách. náš statok nech je vypasený. Nech niet trhlín na hradbách ani vyhnanstva, ani náreku na našich uliciach.“ („Naše sýpky budú plné, poskytovať budú z každého druhu. Našich stád budú tisíce, desaťtisíc na našich stráňach. Náš statok bude brezivý. Nebude trhlín v hradbách, nebude odchádzania, ani nebude náreku na našich námestiach.“ – hebr. originál) (verše 13-14.)
Verš 13 opisuje hojnosť výnosov a zásob: predovšetkým pokiaľ ide o obilie a potom prejde k dobytku. V opise požehnania sa tak po plodoch ľudského lona (v. 12) spomínajú plody zeme (v. 13a), ktoré doplnia plody nižšieho a vyššieho rožného dobytka. Ľud bude mať primárne dostatok potravy, no sekundárne bude mať i dostatok obetných zvierat. S veľkou istotou sa však verš 14 týka politicko-spoločenskej situácie a negatívnym spôsobom doplňuje a štvrtýkrát tematizuje požehnanie a pokoj v zmysle pokojnej situácie na námestiach miest, v súhre s pokojom na vidieckych stráňach, spomínaných vo v. 13a.
„Blažený ľud, ktorému sa tak vodí; blažený ľud, ktorého Bohom je Pán.“ (verš 15.)
Obe blahoslavenstvá Božieho ľudu patria s tým v Ž 146,5 k posledným blahoslavenstvám v Žaltári. Je tu formulované dvojité blahoslavenstvo. Len na konci Ž 2, Ž 84 a Ž 127 a tu figurujú blahoslavenstvá ako vyvrcholenie žalmických kompozícií na ich konci, inak prevažuje ich pozícia najmä na začiatku a už menej v strede žalmov. Ak požehnanie v úvode nášho žalmu vo v. 1 je vertikálnou komunikáciou človeka smerom k Bohu, potom blahoslavenstvo na konci žalmu formálne súvisí s horizontálnou medziľudskou komunikáciou s celým ľudom. Ž 145 v štyroch momentoch zopakuje Pánovo požehnanie slovesom „žehnať, velebiť“ (1.2.10.21). Zosilnené dvojité blahoslavenstvo kolektívu na konci žalmu prináša poslucháčom útechu a má parenetický i poučný ráz: kto kráča Žaltárom, modlí sa ho, medituje a čerpá z neho poučenie, je opakovane povzbudzovaný a posilňovaný blahoslavenstvami ako „proviantom na ceste“. Prvé blahoslavenstvo vo v.15 sa začína uvedením šťastného stavu a blaha adresáta, ktorým je skupina, definovaná ako „ten ľud“. Nasleduje uvedenie príčiny blahobytu, ktorá sumarizuje predchádzajúci opis situácie vo v. 12-14 a objasní tak blaho prehovárajúcej skupiny „my“. Druhé blahoslavenstvo vyvodzuje záver alebo zásadnú lekciu z prvého blahoslavenstva: údel ľudu určuje jeho spoločenstvo s Bohom. Ešte bližšie k v. 15b je blahoslavenstvo Ž 33,12a, ktoré je s ním identické („Blažený národ, ktorého Bohom je Pán.“). Tam však vzťah Pána k Izraelu je založený na Božom vyvolení. „Podľa kresťanov je blažený ten ľud, ktorý namiesto bohatstva vlastní Krista. Kresťania tvoria len maličké Božie stádo, ktoré sa nemá báť, lebo Bohu sa zapáčilo prebývať uprostred neho.“ (Hieronym)
Tento žalm je zložený z dvoch častí, ktoré majú dosť odlišné charakteristiky medzi sebou. Prvá časť (1 – 11) obsahuje takmer všetky vyjadrenia zo žalmov 17, 8, 32, 38 a 40.
V tejto prvej časti žalmu izraelský kráľ vojenskou terminológiou oslavuje Boha, svojho ochrancu, svoju pevnosť, svoj štít, svoje víťazstvo. Vyznáva svoju nehodnosť a ničotu pred Bohom, zvoláva jeho pomoc, pomoc jeho všemohúcnosti proti nepriateľom a sľubuje oslavnú a ďakovnú pieseň, ak mu Boh príde na pomoc.
V druhej časti vnímame rozmer rodinnej prosperity, kde je mnohopočetné potomstvo vnímané ako Božie požehnanie: jedná sa o hojnosť a bohatstvo pozemských dobier, plodov, stád a iných potrieb, jedná sa o pokoj, z ktorého môžu prosperovať všetky národy.
Boh praotcov ukáže svoje nesmierne bohatstvo lásky v Kristovi Ježišovi (Ef 2,7), víťaznom kráľovi, ktorý prosí a bojuje za nás a pre nás porazil zlo.
Spoločenstvo veriacich je ako bezpečne uchránené miesto a tí, ktorí v ňom žijú, sú občanmi neba a môžu si užívať radosti a pokoj Božích detí. Víťazstvo, ktoré priniesol Kristus svojim zmŕtvychvstaním rozozvučí medzi veriacimi spev, ktorý je vyjadrením nového života. (Zjv 22,20)