Žalm 57 2. časť: komentár:
Podobne ako v Ž 56,7: („Podnecujú spory, stroja úklady, idú mi v pätách a sliedia. Ako mne číhali na život.“), aj tu žalmista opisuje svojich nepriateľov zvieracou metaforou. Pripodobňuje ich k levom, ktoré predstavovali pre človeka smrteľné nebezpečenstvo, a obzvlášť v noci (Ž 104,20-21: Prestieraš tmu a nastáva noc a povylieza všetka lesná zver. Levíčatá ručia za korisťou a pokrm žiadajú od Boha.“) Ľahnúť si medzi nich a prežiť je možné, len ak Boh zasiahne a zošle svoje milosrdenstvo a vernosť, podobne ako v príbehu o Danielovi v jame s levmi (Dan 6), kde zoslal svojho anjela. Žalmista vyjadruje svoju extrémnu situáciu, ale aj svoju závislosť do Boha. „Levy okolo Dávidovej duše môžu byť narážkou na Doéga a Achitofela alebo na Šaulových veliteľov Abnéra a Amasu, ktorí boli levmi (t.j. vedúcimi osobnosťami) v Tóre, a predsa neprotestovali proti Šaulovi.“ (Raši) „a jeho prenasledovaniu nevinného Dávida. Dávid je uprostred nich, lebo obaja mu boli stále v pätách a nikdy im celkom neunikol.“ (Radak) „Je možné, že ide aj o Dávidových spoločníkov, ktorí sa v jaskyni takmer vrhli na Šaula ako hladné, zúrivé levy.“ (Alšich)
Ku Doégovi: Žalm 52,2.6.7-9: „Zložil ho po tom, čo prišiel Idumejčan Doeg k Šaulovi so správou, že Dávid vošiel do Abimelechovho domu… Najmilšie sú ti reči zhubné, ty jazyk úlisný. Preto ťa Boh navždy zničí, odstráni ťa, vyženie ťa zo stanu, vytrhne ti korene z krajiny žijúcich. Spravodliví to uvidia a zľaknú sa, ale z neho sa vysmejú: „Pozrite človeka, čo sa neutiekal k Bohu, lež zakladal si na veľkom bohatstve a domohol sa moci svojimi úskokmi.“
Ku Achitofelovi: Žalm 55,2.5.10-16: „Čuj, Bože, moju modlitbu a pred mojou úpenlivou prosbou sa neskrývaj… Srdce sa vo mne chveje a padá na mňa hrôza predsmrtná… Pane, zmäť ich jazyky a rozdeľ; bo v meste vidím násilie a hádky. Na jeho hradbách dňom i nocou krúžia dokola; v jeho strede sú neprávosť, strasti a úklady a v jeho uliciach ustavične panuje podvod a klam. Lebo keby mi zlorečil môj nepriateľ, to by som ešte vedel zniesť; a keby sa nado mňa vyvyšoval ten, čo ma nenávidí, azda by som sa pred ním skryl. Ale ty, človeče, ty si predsa mne roveň, môj dobrý známy, ba dôverný priateľ. S tebou ma spájal veľmi nežný zväzok; v sprievode sme kráčali Božím domom. Smrť nech sa vrhne na nich a do podsvetia nech zídu zaživa, lebo zloba je v ich príbytkoch, je medzi nimi uprostred.
Ku Abnérovi: „Vari vy, mocnári, naozaj hlásate spravodlivosť, vari správne súdite ľudských synov?“
„Dávid bol totiž uprostred Zifanov (Ž 54,1-2: Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji. Dávidova poučná pieseň. Zložil ju, keď Zifčania prišli k Šaulovi a oznámili mu: „Dávid sa skrýva u nás.“), ktorí horeli (túžbou) po očierňovaní.“ (Raši) „Zlomyseľné ohováranie je ďaleko nebezpečnejšie ako (ten) najhladovejší lev.“(Sforno) Pre prirovnanie jazyka k meču a možný ničivý dopad slov napr.:
Žalm 59,8: „Hľa, čo chrlia ich ústa, meč majú na perách: „Ktože to počuje?“
Žalm 64,3: „Bráň ma pred zberbou ničomníkov, pred tlupou zločincov.“
Podľa Talmudu sú to zradné reči ľudu z Keily (1Sam 23,1-13), ktorý vydal Dávida Šaulovi. Druhá časť verša, ich jazyk je ostrý meč, sa vzťahuje na Zif(č)anov.“(JT Pea) „Kristus má zásobu dobrých šípov, ktoré predstavujú dobré slová v jeho ústach. Strieľa ich do srdca každého veriaceho, aby si získal jeho lásku.“ (Augustín) „Jazyk človeka, ktorý ohovára, ubližuje ohováranému i samému ohovárajúcemu. V tom prvom ubíja svedomie, v druhom ochladzuje lásku. Je ako ostrý nabrúsený dvojsečný, či dokonca trojsečný meč.“ (Bernard z Clairvaux)
Ukrytá sieť je zamaskovaná jama, patrilo to medzi bežné nástroje lovu. Žalmista sa touto metaforou pripodobňuje k lovenému zvieraťu. Podobne ako v predchádzajúcom žalme, aj tu nepriatelia sledujú jeho kroky a striehnu na jeho život (dosl. „dušu“) s tým najhorším úmyslom. Použité spojenia v tomto verši vyjadrujú kritickosť situácie žalmistu, v zmysle „mať na mále“, presnejšie „byť nahnutý“ nad vykopanou jamou. „Dávid ťažko niesol najmä skutočnosť, že toľkí jeho rodáci boli ochotní zradiť ho a špehovať ho v službách Šaula, ktorý vyslal vyzvedačov do všetkých izraelských miest.“ (Feuer) Žalmistovým hlavným úmyslom však nie je zachytiť iróniu osudu, ale tzv. poetickú spravodlivosť, ktorej vykonávateľom je samotný Boh. Zatiaľ čo nepriatelia ležia na dne jamy, Boh je vyvýšený nad nebo a zem. Podobný obraz je aj v:
Žalm 9,16-17: „Pohania padli do jamy, ktorú kopali, a v tom osídle, čo nastrojili, chytila sa im vlastná noha. Pán sa zjavil a konal súd. Hriešnik sa zamotal do diela svojich rúk.“
Keď Šaul obkľúčil Dávida pri Skale oddelenia, dúfal – obrazne povedané -, že vykopal Dávidovi hrob (jamu). V skutočnosti to bol krok k jeho vlastnému pádu, lebo po útoku Filištíncov bol nútený Dávida zanechať.“ (Sforno)
„Dávid prosí, aby sa ukázala Božia sláva – aby bolo zjavné, že Boh je jediný zvrchovaný Vládca nad celou zemou, keď zvrhne pozemských panovníkov.“ (Sforno) „Akoby Dávid uvažoval: „Niekedy sa zdá, že si ďaleko, Bože a že dianie na zemi je ti vzdialené. Keď si tak zázračne zariadil, že sa Šaul v jaskyni dostal do mojich rúk, vtedy sa aj na zemi ukázal tvoj osobitný záujem, s akým sa o mňa staráš. Teraz ťa prosím, aby sa tvoja starostlivosť, akú máš na nebesiach, stala jasným prejavom tvojej prítomnosti na zemi.“ (Feuer)
„Niektorí medzi vami hovoria: „radosť je väčšia ako bolesť“, a iní hovoria: „bolesť je väčšia“. Ale aj vám hovorím, že sú to neoddeliteľné veci. Prichádzajú spolu a ak jedna z nich sedí vedľa vás pri stole, myslite na to, že druhá spí na vašom lôžku“ (Ch. Gibran, Prorok). „Aj polnoc je poludnie, aj bolesť je radosť, aj trápenie je požehnaním, noc je slnkom… aj múdry je bláznom… Povedali ste niekedy áno nejakej jednoduchej radosti? Priatelia, vtedy ste povedali áno aj všetkej bolesti“ (F.Nietzsche, Tak hovoril Zarathustra)
„Prosba (v. 2-6) a vďaka (v.7-12) sú usporiadané podľa stálej formy v biblickej
modlitbe, ktorá aj v najhlbšom zničení ignoruje úplné zúfalstvo. Chrám v Jeruzaleme „tieň krídel“ (archy) a kozmos (zem, nebesia a oblaky) sa stretajú a hovoria o Božej láske. Zlo, ktoré dolieha na modliaceho sa je predstavené veľmi blízkym zobrazením: lev, ktorý je v útočnej pozícii evokuje bojovníka, ktorý je ozbrojený oštepmi, šípmi a mečmi (v.5). Boh sa však zjavuje z neba a posiela svojich poslov spásy, Božie čnosti, ktoré sú personifikované Vernosťou a Milosťou (v.4). A vtedy sa pre prenasledovaného zjaví nová zornica. Veľmi nežný je spev vo verši 9. Je to pozvanie pre harfu a citaru, ktoré počas obdobia žiaľu boli predstavené takmer „ako v sne“, prikryté pohrebným plátnom a teda mlčiace. Keď skončí trápenia, keď prestane noc, oni „sa zobudia“, aby prebudili vo svojom čase zornicu nového dňa svetla a pokoja.“
(D.M.Turoldo, G.F.Ravasi)