Žalm 54

Komentár:

„Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji. Dávidova poučná pieseň. Zložil ju, keď Zifčania prišli k Šaulovi a oznámili mu: „Dávid sa skrýva u nás.“ (verše 1-2.)

Tento verš sa odvoláva na príbeh z 1 Sam 23,14-28. No je možné vidieť aj podrobnosti medzi veršami Ž 54,5 a 1 Sam 23,15 a Ž 54,6 a 1 Sam 23,16-17. „Tento žalm je pripisovaný Dávidovi, ktorý sa pre zradu Zifčanov ocitol v smrteľnom nebezpečenstve. Ani v beznádejnej situácii si nezúfa a prosí Pána, aby ho zachránil. Žalm dobre ilustruje Dávidovo krédo: „Človek by nemal ustať v modlitbe, ani keď má na krku priložený ostrý meč.“ (Nora Tehillot) „Zifčania si všimli, že kráľ si ochotne vypočuje hanlivé reči o Dávidov a že na ne dá, povzbudilo ich to v zrade.“ (MidrTeh) „Meno Zifčania označuje „tých, ktorým sa darí“ alebo „tých, ktorí prosperujú“. Myslia len na pozemské veci , na svetský úspech a majetok a nie na večnosť. A práve títo prosperujúci ľudia boli Dávidovými nepriateľmi.“ (Augustín)

„Pane, zachráň ma pre svoje meno a svojou mocou obráň moje právo.“ (verš 3.) 

Meno vyjadruje samotnú osobu Boha a jeho atribúty, ktorými sa zjavuje. Žalmista sa opiera o presvedčenie, že Boh zachráni toho, kto dôveruje v Boha:

Žalm 5,12: „Nech sa tešia všetci, čo majú v teba dôveru, a naveky nech jasajú. Chráň ich a nech sa radujú v tebe, čo tvoje meno milujú. 

„Komu sa budem sťažovať? Môžem sa sťažovať iba tebe!“ (MidrTeh) „Tak ako vieme, že Boh súdi svojou mocou, rovnako vieme aj to, že v jeho mene sme boli zachránení skrze Ježiša Krista a toto jeho zachraňujúce meno predchádza Boží súd. Preto súd Božou mocou bude našou záchranou.“ (Augustín) „Svojou mocou súď medzi mnou a nimi a pomôž tomu, komu sa deje neprávosť.“ (Teodor z Mopsuestie)

„Bože, vyslyš moju modlitbu a vypočuj slová mojich úst.“ (verš 4.)

Vo 4. verši žalmista pridáva k svojej prvej prosbe (v.3) druhú. Nástojčivo prosí o vypočutie svojej modlitby. „Modlitba sa dá vysvetliť ako nevyslovená prosba v hĺbke ľudského srdca.“ (Radak a Ibn Ezra) „Boh niekedy nevypočuje to, o čo ho prosíme. My sami niekedy nevieme, čo je pre nás dobré. Boh to však vie. Preto tak ako lekárovi nediktujeme, aké lieky nám má predpísať, ani Bohu nemáme diktovať, čo nám má dať, ale naopak máme ho prosiť o to, čo je pre nás dobré. Boh vždy vypočuje tie z našich prosieb, ktoré sú pre nás dobré z perspektívy večného života.“ (Augustín) Žalmista sa obracia v naliehavej modlitbe na Boha, ktorého oslovuje menom Boh. „Doég a Zifčania prišli k Šaulovi a on ich ohováranie počúval/vyslyšal. Ja nepôjdem k Šaulovi, ale (prichádzam) k tebe. Počúvaj ma, nastav svoje ucho.“ (MidrTeh)

„Lebo pyšní povstávajú proti mne a násilníci mi striehnu na život, nechcú mať Boha na očiach.“ (verš 5.)

„Surovci, chlapi silnejší odo mňa, mi číhali na život a nemal som silu postaviť sa proti nim.“ (Mecudat David). „Podľa Chaza Cion sú surovci narážkou na Doéga (Ž 52,2) a Achitofela (Ž 55,2.5.10-16). Zatiaľ čo Zifčania ohrozovali iba moje telo, oni zaútočili aj na moju dušu (život). Nielenže ma napadli zbraňami, ale pustili sa do mňa dôkazmi z Tóry a tvrdili, že v dôsledku mojich hriechov si moja duša už nikdy nezaslúži nastávajúci svet.“(Feuer)

„Ale mne Boh pomáha a môj život udržiava Pán.“ („Hľa, Boh je ten, čo mi pomáha. Pán je medzi tými, čo podopierajú môj život.“ – hebr. originál) (verš 6.)

Po predložení svojej naliehavej prosby a jej dôvodov žalmista deklaruje svoju dôveru v Boha dvoma pozitívnymi výrokmi. V prvom deklaruje svoju dôveru v tom zmysle, že Boh je jeho pomocník. teda že je na jeho strane. „Zrada Zifčanov mala za následok to, že Šaul a jeho muži obkľúčili Dávida a zdalo sa, že z tej pasce už neunikne. Lenže zrazu sa objavil posol s odkazom pre kráľa, aby šiel okamžite brániť krajinu pred nečakaným vpádom Filištíncov: 1Sam23,19-28, 1Sam26,1-12. Dávid teraz vo vyhlásení uznáva, že pred istou smrťou ho zachránil sám Boh, keď poslal anjela, aby sa stal poslom.“ (Feuer) Dávid uznáva, že obkľúčený nepriateľmi unikol pred smrťou vďaka zázraku. „Radosť svätých je ukrytá v ich srdci, preto ju nemusí nik vidieť. Boh totiž dáva radosť do srdca (Ž 4,6-7) a tá spočíva v tom, že človek si uvedomuje Božiu pomoc. Ako nám Boh pomáha? Tak, že je oporou nášho (môjho) života“ (Augustín). 

„Pán je medzi tými, čo podopierajú môj život.“ V druhom výroku nazýva Boha Pánom. Pán, ktorý je Pánom všetkých, je jedným z tých, ktorí podopierajú život žalmistu. Vo vzťahu k v. 5 môžeme vidieť kontrast medzi tými, čo žalmistovi číhajú na život, a tými, ktorí, naopak, podopierajú jeho život. Tí prví sú surovci, v tom druhom prípade je to Pán. 

„Na mojich protivníkov obráť nešťastie a rozpráš ich, veď si verný.“ (verš 7.)

„Dávid, ktorý sa modlí túto modlitbu vie, že jeho nepriatelia nebudú prosperovať navždy, lebo raz sa aj oni dostanú pred večný Boží súd. Uvedomuje si, že potrebuje od Boha pomoc, aby ho pred nimi uchránil a vyslobodil.“ (Augustín)

„S radosťou ti prinesiem obetu; meno tvoje, Pane, budem velebiť, lebo si dobrý.“ („S ochotou ti budem obetovať, budem chváliť tvoje meno, Pane, lebo je dobré.“) (verš 8.)

„Dávid prináša Pánovi obetu s ochotou preto, lebo mu spôsobuje radosť už samotné chválenie a velebenie Boha. Podobne nemáme ani my vzdávať Bohu chválu len preto, že od neho očakávame niečo. Hoci všetky dary, ktoré sme dostali, máme od Dobrého Darcu, nemáme ho chváliť len kvôli ním, ale kvôli nemu samotnému. Keď o niečo Boha prosíme, máme ho prosiť o také dary, ktoré sú osožné pre náš večný život.“ (Augustín) Verš  8 tohto žalmu používa aj Bernard z Clairvaux a aplikuje ho pri charakteristike najvyššieho prejavu lásky človeka voči Bohu, ktorého podstata nespočíva v povinnosti, ale tkvie v dobrovoľnom rozhodnutí, že prinesie obetu z celého srdca. Prvotný hriech zapríčinil vnútornú neusporiadanú náklonnosť k vlastnej vôli, a preto má človek ťažkosti podriadiť svoju vôľu niekomu inému. Spravodlivý človek pokladá za česť možnosť ponúknuť Bohu svoju vôľu, aby vzrástla jeho sláva.

„Lebo ma vyslobodzuješ zo všetkých súžení a na svojich nepriateľov môžem hľadieť zvysoka.“ (verš 9.)

„Súženie bolo na Dávida zoslané preto, aby si lepšie uvedomil svoju slabosť a naučil sa viac chváliť Pána, veď on ho vyslobodil z každého súženia… Preto ani my nemáme ostať uzavretí vo svojich myšlienkach, ale naopak máme pozdvihnúť svoje srdcia k Bohu, máme sa učiť milovať ho bezpodmienečne a chváliť ho s radosťou.“ (Augustín)

Uspokojenie a víťazstvo nepramení priamo zo zničenia protivníka, ale zo záchrany a vyslobodenia z hrozby smrti, a to je nevyhnutne spojené s porážkou nepriateľa. „Ani smrť nedokázala zastaviť jediného Božieho Syna v jeho spásnom diele. Aby naplno uskutočnil ľudskú prirodzenosť, podriadil sa dokonca aj smrti, t.j. podstúpil istým spôsobom oddelenie duše od tela a zostúpil do podsvetia. Žije však vzkriesený a svojím nesmrteľným okom zvysoka hľadí na svojich nepriateľov… Tým, že premohol zákon ľudskej smrti, z výšky neba hľadí na pôvodcov svojej smrti. Sám podstúpil smrť, ale nemôže viac umrieť: on, ktorý je Boh a ktorý sa zároveň stal človekom.“ (Hilár)