Komentár:
Žalm 143 možno pokladať za úpenlivú a pokornú prosebnú modlitbu. Žalmista opisuje svoj stav ohrozenia nepriateľmi, a tak naliehavo prosí Pána o záchranu. Ide o prosbu, ktorá teologicky môže reflektovať všetky ľudské trápenia, vrátane strachu zo smrti.
Žalmista je presvedčený, že Boh je verný svojim prísľubom, ktoré sám ponúkol ľudu, a preto sa s dôverou v Božie milosrdenstvo spolieha na jeho spásne konanie. To mohli byť dôvody, prečo kresťanská tradícia používala aj tento žalm (popri Ž 6, Ž 32, Ž 38, Ž 51, Ž 102 a Ž 130) ako takzvaný „kajúcny žalm“. Napriek tomu, že v žalme nejde o priame osobné vyznanie hriechov, obsahuje uznanie hriešnosti ľudstva. Tiež je dostatočne výrečne vyjadrený základ pre dôvod pokánia: Boh nás neochvejne miluje, preto sa mu máme celí obetovať. Takáto dôvera vedie k obnove života.
Modlitba žalmistu má charakter žalospevu. Jeho nárek je vyslovený z pozície nádeje a dôvery. Nárek a prosba sú hlboko zakorenené v žalmistovej viere v Boha, v Boží súcit a moc, ktorou zasiahne v jeho prospech. Je to vyznanie dôvery v Boha-spasiteľa, ktorý vytrháva z úzkosti a dáva novú príchuť do života v mene svojej „spravodlivosti“, teda v mene svojej láskyplnej vernosti. Žalmista je presvedčený, že nech už nastane v živote akákoľvek náročná situácia, jeho modlitba nájde odpoveď, a to aj vďaka jeho úprimnému primknutiu sa k Bohu a jeho vôli. Toto je sila modlitby, ktorá plodí život a spásu.
Jedna z prosieb, ktorá akoby sa v Ž 143 spájala so snahou uviesť Božiu milosť do pohybu, je vyjadrená vo v. 10. Ide o prosbu o Božieho ducha, ktorý by viedol človeka po zemi.
Duch človeka nie je schopný sám konať, preto by človek mal prosiť o Božiu pomoc slovami žalmu, podobne ako niektorí svätci: „nauč ma uskutočňovať tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh“ (v. 10). Inými slovami, naše pery by mali vyjadrovať pravú túžbu odpovedať na naliehanie nášho Stvoriteľa. Snažiť sa nasledovať jeho plány s neoblomnou vierou, s presvedčením, že nás neopustí.
Nepriatelia sú mocní, nastavujú pasce, sú bezbožní a mocní. Modliaci sa vo vzťahu k nim cíti ako bezmocná obeť, ktorú môže zachrániť len zázračná Božia intervencia. Je totiž už na pokraji smrti. Takto pošliapanému veriacemu človeku zostáva už iba dvihnúť ruky k nebu s prosbou o pomoc a hľadaním opory. Pritom je dobré rozpamätať sa na minulé Božie divy, ktoré pre nás Boh už vykonal. Táto nádej roztápa ľad každého utrpenia a skúšky. Napätie a bolesť možno ešte ostáva, no na obzore už presvitá lúč svetla.