Žalm 139

Komentár:

„Zbormajstrovi. Dávidov žalm. Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko.“ („Zbormajstrovi. Dávidovi. Mizmór. Pane, ty ma skúmaš a poznáš.“ – hebr. originál) (verš 1.)

„Nikto nemôže pochopiť podstatu Všemohúceho, pred očami všetkých živých je zahalená, skrytá aj pred vtáctvom nebies (Jób 28,21). Kto chápe tie najhlbšie veci? Jedine Boh, o ktorom Písmo hovorí: Boh však rozumie jej ceste a vie, kde ju možno nájsť. Veď on až do končín zeme dovidí, pozoruje všetko pod nebom (Jób 28,23-24). (MidrTeh) „Tento žalm zložil Adam, čo naznačujú slová: Pane, ty ma skúmaš a poznáš, vieš, že nedokážem byť bez ženy. Ako hovorí Písme: Nie je dobré, aby bol človek sám, urobím mu vhodnú pomoc (Gn 2,18). Preto hovorí: Pane, skúmaš ma a poznáš a tiež Ty poznáš moje sadanie. Moje sadanie k oddychu v záhrade Eden.“ (MidrTeh: Braude). „Dávid neskôr prevzal podstatu Adamových myšlienok a vyjadril ich v prekrásnej skladbe, preto sa žalm v konečnom dôsledku pripisuje jemu.“ (Feuer) V súvislosti s Adamom sa môže uvádzať, že označenie zbormajstrovi sa najviac hodí práve Adamovi, ktorý by bol pánom celého sveta, keby nezhrešil. Pôvodne vnímal najvnútornejšiu povahu každej živej bytosti, a keď ju pomenoval (Gn 2,19), určil jej aj úlohu v tomto svete.“ (Chazah Cion)

„Pane, ty ma skúmaš a poznáš.“ Žalm sa začína sériou výrokov, ktoré zachytávajú konanie a postoj Pána voči žalmistovi. Tým sa stanovuje základný rámec pre rozvoj ich vzájomného vzťahu. Žalmista sa obracia na Boha a oslovuje ho osobným menom Pán, čím sa pozornosť bezprostredne sústredí na konanie Boha, ktorý skúma a pozná. Na rozdiel od žalmov zdôrazňujúcich nevinnosť:

Žalm 7,10: „Nech je už koniec zlobe hriešnikov. Posilni spravodlivého, ty, spravodlivý Bože, čo skúmaš myseľ a srdce.“

Žalm 11,4-5: „Pán prebýva vo svojom svätom chráme, Pán tróni na nebesiach. Jeho oči hľadia na úbožiaka, jeho zrak skúma každého človeka. Pán skúma spravodlivého i hriešnika a nenávidí toho, čo miluje neprávosť.“

Tu je motív Božieho poznania vložený do múdroslovného kontextu. Božie prenikavé poznanie má preskúmať celú osobu a jej najhlbšie vnútro.

Jer 12,3: „Ty ma však, Pane, poznáš, vidíš ma, skúmaš, aké mám voči tebe srdce. Veď ich ako ovce na jatku a zasväť ich pre deň zabíjania!“

Jer 17,10: „Ja, pán, skúmam myseľ a skúšam srdce: odplatím každému podľa jeho ciest, podľa ovocia jeho skutkov.“. 

„Boh pozná aj to, čo by pred ním človek najradšej ukryl.(MidrTeh). „Skúmanie súvisí so skúšaním. Ty si schopný poznať všetky moje tajomstvá.“ (Strickman) „Keď Boh utvoril človek, podrobne ho preskúmal. Dobre ho pozná a vie, ako sa zachová.“ (Alšich). Aj napriek tomu patria protivenstvá a skúšky k podstate ľudskej skúsenosti. Stále je pred nami výzva slobodnej voľby. Každá chvíľa prináša nový zápas a príležitosť si vybrať z mnohých možností tú správnu. Kým dýchame, zápasíme. Tomu asi nikto nerozumel tak dobre ako Dávid, ktorý ustavične zažíval boje, krízy a skúšky. Preto zvolal: Pane, ty ma skúmaš, hoci už vopred poznáš výsledok mojej skúšky. (Malbim) „Každé proroctvo v Písme sa vzťahuje na Krista.“ (Hilár z Poitiers)

„Ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky.“ („Ty vieš, či sedím a či vstávam, chápeš môj zámer už zďaleka.“ – hebr. originál) (verš 2.)

Boh pozná nielen skutky, ktoré sa uskutočnia navonok, ale vidí aj do vnútra človeka, čiže pozná aj jeho zámery. Na rozdiel od žalmistu, Boh, ktorý chápe zámery žalmistu už zďaleka, má k dispozícii iné možnosti a nemusí sa spoliehať iba na zmyslové vnímanie, ktoré by bolo aj tak nedostatočné. „Boh vie nielen to, čo si sadám, alebo vstávam, ale aj kvôli čomu a s akým zámerom to robím. Ty vieš … vstávam. Ani keď som vstával na útek pred Absolónom, som ti nevyčítal, ale na tvoju chválu som povedal: Dávidov žalm. Keď utekal pred Absolónom svojím synom (Ž 3,1).“ (MidrTeh) „Dôverne poznáš každú zmenu okolností v mojom živote, všetky posuny môjho postavenia. Moja duša osciluje medzi extázou a depresiou a ty, Bože, to vieš.“ (Feuer) „V slovách Ty poznáš moje sedenie i vstávanie ide o zjednotenie Otcovej vôle so Synom. Otec poznal sedenie Syna v zmysle jeho umučenia a vstávanie jeho zmŕtvychvstaní. Tieto slová sa vzťahujú nielen na hlavu, ale aj na telo. Človek si sadá, keď sa poníži prostredníctvom pokánia. Vstáva vtedy, keď sú mu hriechy odpustené a vzpriami sa v nádeji na večný život.“ (Augustín) „Ty chápeš moje myšlienky už zďaleka, tieto slová sa dajú aplikovať na podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Mladší syn síce odišiel do ďalekej krajiny, ale aj tam jeho otec mohol chápať jeho myšlienky. Veď keď vstal, aby sa vrátil domov, otec mu bežal v ústrety, lebo zďaleka prenikol do jeho myšlienok.“ (Augustín)

„Či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe.“ („Či putujem a či odpočívam, ty sleduješ a so všetkými mojimi cestami si oboznámený.“ – hebr. originál) (verš 3.)

Ďalšia dvojica slovies ako merizmus zachytáva všetky aktivity žalmistu, a to z perspektívy tradičnej existencie. Putovanie je typické pre nomádsky spôsob života a môže byť skrytou narážkou na životný ideál biblických patriarchov. Výraz „odpočívať“, je aramejskou paralelou hebr. koreňa ležať. Jeho výskyt poukazuje na to, že na pozadí je myšlienka odpočinku pre zvieratá. Žalmista predstavuje sám seba v ideálnych črtách známych biblických dejín, a tým evokuje predstavu, že Boh je pastier, ktorý pozná jemu zverené zvieratá, stará sa o ne, nesie za ne zodpovednosť a rozhoduje o všetkom. Použitie výrazu „cesta“ tu nadväzuje na motív z múdroslovnej literatúry a anticipuje i prosbu so záveru žalmu. Boh pozná nielen skutky viditeľné navonok, ale aj hlbšiu motiváciu a presvedčenie. „Putovanie môže byť narážkou na každodennú rutinu a nočný oddych.“ (Radak). „Žalmista spomína sadanie a vstávanie a teraz aj kráčanie a líhanie, lebo tieto štyri polohy tela sa uvádzajú v čítaní Šema.“ (Ibn Ezra) „Ak verš či putujem a či odpočívam, ty sleduješ, čítame vo význame moje kráčania a odpočívanie si obrúbil/obkolesil, potom to znamená, že moju cestu a moje ukladanie sa na odpočinok si ohradil dookola, lebo nemôžem urobiť nič bez toho, aby si ty o tom nevedel.“ (Raši) „To naznačuje, že Boh vníma každú etapu ľudského snaženia zo všetkých možných zorných uhlov.“ (Feuer)

„Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať.“ („Lebo nemám ani slovo na svojom jazyku, avšak ty, Pane, ho už celé poznáš.“ – hebr. originál) (verš 4.)

Božie poznanie je také hlboké a prenikavé, že dosahuje úmysly a myšlienky, nielenže pozná slovo skôr, ako je vyslovené, ale pozná ho celé. Je to praktický dôsledok Božej schopnosti poznať a porozumieť i skutočnosti, ktoré sú skryté. „Skôr ako môj jazyk dopovie slovo, ty ho už celkom poznáš. Poznáš ho skôr, než ho vyslovím.“ (Ibn Ezra)

„Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku.“ („Zozadu i spredu ma obklopuješ a kladieš na mňa svoju dlaň.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Božie absolútne poznanie vrcholí v tom, že Boh žalmistu obklopuje. Význam slovesného koreňa osciluje medzi rôznymi, zväčša negatívnymi odtieňmi: zviazať, ale aj zhromaždiť, obkľúčiť či ochrániť. „Boh človeka zozadu i spredu, t. j. zovšadiaľ obmedzil, keď po páde v Edene zúžil jeho pôvodné vlastnosti (bezhraničné intelektuálne a fyzické schopnosti) a znížil jeho postavenie.“ (Feuer) „Kladieš na mňa svoju dlaň naznačuje Boží trest. Klásť dlaň sa vysvetľuje ako dať pocítiť svoje panovanie a nadvládu.“ (Raši) „Alebo ako prejav Božej blízkosti.“ (Ibn Ezra) „Slovný pár zozadu i spredu a jeho alternatívy skrýva bohatú symboliku. Okrem dvoch tvárí, ženskej a mužskej, naznačuje dva svety (tento a po smrti) a s nimi spojenú dvojakú existenciu človeka.“ (MidrTeh) „Už Talmud si všíma, že človek bol zo stvorení posledný, ale potrestaný ako prvý. Prichádza šiesty deň, stvorený po ostatných tvoroch, a najprv je vzadu za nimi, no keď plní svoje poslanie, celý svet mu je k dispozícii, bol pripravený preňho, a tak človek dostáva prednosť. Aj keď je potom vpredu, v popredí, má ostať pokorný, lebo bol stvorený až na konci. Ak spyšnie a vzbúri sa proti Bohu, nech si spomenie, že ho v poriadku stvorenia predišiel aj nepatrný hmyz. Podľa iných, význam vzadu poukazuje na minulosť a na sklon k zlu (stiahne nazad), zatiaľ čo význam vpredu naznačuje budúcnosť, sklon k dobru a duchovné napredovanie.“ (Feuer)

Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť; je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť. („Veľmi obdivuhodné je pre mňa poznanie teba, je vznešené, nestačím naň.“ – hebr. originál) (verš 6.)

Text jednoznačne nešpecifikuje, kto je podnetom a kto predmetom poznania. Gr. preklad nám jasnejšie ukazuje na Boha ako toho, kto poznáva. Božie poznanie je obdivuhodné. Výraz tu implikuje niečo, čo patrí do božskej sféry a je neprístupné ľudskému pochopeniu. Je vznešené, čiže nedostupné. Žalmista naň nestačí, nevie ho svojimi rozumovými schopnosťami pochopiť. „Najobdivuhodnejším paradoxom je, že hoci Boh všetko predvída, aj tak má človek slobodnú vôľu. Božie poznanie je zhodné s jeho podstatou, čo je pre človeka nepochopiteľné. Nejde len o to, že Všemohúci vie viac ako my, ale aj spôsob, akým poznáva, kvalita a rozsah jeho chápavosti majú rozdielnu dimenziu, čo celkom presahuje naše rozumové možnosti.“ (Rambam) „Božie poznanie presahuje schopnosti človeka. Vo svojej maličkosti stvorenie nie je schopné ani len niečo povedať voči Božej moci.“ (Euzébius Cézarejský) „Človek si po hriechu uvedomil, ,aká je Božia múdrosť obdivuhodná a nepochopiteľná. Zistil, že je bude možné spoznať len z Božej milosti.“ (Augustín) „Hriešnik nemôže preniknúť do Božieho poznania, pretože má zakalené srdce. Hriešnik sa ocitol mimo svetla Božieho poznania, môže sa k nemu vrátiť len s Božou pomocou.“ (Prosper Akvitánsky)

„Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou?“ („Kam mám vykročiť pred tvojím duchom a pred tvojou tvárou kam mám utiecť?“ – hebr. originál) (verš 7.)

Žalmista pokračuje vyslovením dvoch rečníckych otázok (kam), ktoré stoja v paralelizme. Sloveso vykročiť je ešte zosilnené následným utiecť. Slovesný koreň „utiecť“ je sám o sebe neutrálny a až z kontextu vyplýva, že útek vychádza z túžby zachrániť sa. Boží duch a tvár predstavujú jeho hnev, komunikáciu so žalmistom a spôsob, ako môže Boha vnímať. Existencia v Božej blízkosti ohrozuje existenciu žalmistu, a preto sa snaží zachrániť sa. Obe rečnícke otázky implikujú negatívnu odpoveď a nasledovné verše na konkrétnych prípadoch ilustrujú nemožnosť utiecť pred Bohom, či vyhnúť sa konfrontácii s ním. „Človek nemôže kráčať, ak ho nevedie Boží duch.“ (Radak) „Bez oživujúceho Božieho ducha by bol človek len kopou hliny. Nemôže utiecť pred ním, a prežiť.“ (Feuer) „Nejestvuje priestor bez Boha, nejestvuje miesto, ktoré by nebolo v Bohu. Je v nebi, je v pekle, je za všetkými moriami. Je vo všetkých veciach a presahuje ich. Vlastní všetky veci a je nimi vlastnený. A nejestvuje žiadna vec, v ktorej by nebol bez toho, aby bol vo všetkých.“ (Hilár z Poitiers)

„Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si.“ („Ak by som vystúpil k nebu, ty si tam a ak by som si ustlal v šeole, hľa, ty si tam.“ – hebr. originál) (verš 8.)

Dva prípady z fyzického sveta ilustrujú tvrdenie z v. 7 o nemožnosti utiecť pred Bohom. Nebo a šeol sú hraničné lokality starovekého sveta a ako merizmus zachytávajú celú realitu, ktorú Boh kontroluje. Nič zo stvoreného sveta a ani šeol nie je mimo Božieho dosahu. „Nejestvuje odľahlé miesto, ktoré by presahovalo sféru tvojej prítomnosti.“ (Ibn Ezra)

„I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori.“ („Ak by som sa vzniesol na krídlach zornice, ak by som sa usadil na konci mora.“ – hebr. originál) (verš 9.)

Výpoveď z v. 7 je zdôvodnená vymenovaním ďalších alternatív úteku pred Bohom. Metaforický výraz krídla zornice sa zakladá na mytologických predstavách o okrídlenom božstve (ranná hviezda, zornica), ktoré boli v rôznych formách súčasťou myslenia SBV. V danom kontexte je táto voľba neúčinná, pretože všetko je podriadené Božej moci. Koniec mora je najvzdialenejšia možná lokalita starovekého sveta, no more takisto nesie charakter kozmickej sily: more je v mytológii stvorenia sveta mocou, ktorú si Boh musí podmaniť. Ani takáto sila sa však nemôže vzoprieť a Boh ju má dokonale pod kontrolou, a preto žalmista ani v nej nemôže nájsť miesto, kde by ho Boh nedosiahol. Bez ohľadu na mieru vplyvu tohto mytologického pozadia je možné verš čítať aj v geografickom protiklade s koncom mora, čiže západom. 

„Ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“ („Aj tam ma tvoja ruka bude viesť a zachytí ma tvoja pravica.“ – hebr. originál) (verš 10.)

Božia ruka a pravica sú výrazy, ktoré vyjadrujú Božie konanie antropomorfným spôsobom. Božia ruka tu nemá význam ochrany, ale kontroly. Alternatívou by bolo čítať dané obrazy v pozitívnom zmysle ako prejav Božej ochrany:

Žalm 23,3: „Dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.“

Žalm 27,11: „Ukáž mi, Pane, svoju cestu a priveď ma na správny chodník, lebo mám mnoho nepriateľov.“

Žalm 31,4: „Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať.“

Žalm 73,23: „Ale ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu.“

To však žalmista zatiaľ nevie oceniť a vidieť pozitívnu stránku svojej existencie bude schopný až po osobnej premene, keď sám seba bude vnímať ako objekt stvorenia. „Nemohol by som zájsť až na koniec mora, keby ma neviedla tvoja ruka. Pozri, tvoja ruka ma bude viesť a zachytí ma tvoja pravica.“ (Ibn Ezra) „Som si istý, že kamkoľvek pôjdem, tvoja pravica, symbol láskavosti a milosrdenstva, mi bude pomáhať vo všetkých mojich snaženiach.“ (Feuer) „Keď príde únava, stále tu bude Boh, naša pomoc.“ (Augustín)

„Keby som si povedal: „Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc.“ („Aj keby som povedal: Iste ma tma zašliape a noc zahalí svetlo vôkol mňa.“ – hebr. originál) (verš 11.)

Predchádzajúce nereálne možnosti úniku pred Bohom sú teraz nahradené reálnou úvahou alebo emočne ladeným tvrdením. Formou auto-citátu žalmista vyjadruje svoju túžbu byť zahalený či skrytý. Sloveso zašliapať má slovesný koreň „rozdrviť, napadnúť, zmrzačiť“. Dá sa nahradiť aj slovesom „obohnať plotom, ohradiť alebo zakryť, ochrániť“. Hoci by sa žalmista chcel schovať do tmy a dúfa, že noc zahalí svetlo, ktoré ho obklopuje, takže ho neuvidí nikto, ani Boh:

Jób 22,13-14: „Ty si však povedal: »Čože Boh vie?! Azda spoza mračien môže súdiť? Oblaky mu clonia, nevidí nič, po obvode nebies sa prechádza.“

Žalm 10,8.11: „Sedí na postriežke blízko osád, nevinného zákerne zabíja… V duchu si ešte hovorí: „Boh zabudol, odvrátil svoju tvár, vôbec sa nedíva.“

Aj v tomto sa mýli:

Jób 34,21-22: „Jeho oči bedlia nad cestami človeka, všetky jeho kroky pozoruje on. Nieto veru tône, nieto ani temnoty, kde by ukryli sa tí, čo pášu zlo.“

Žalm 90,8: „Naše neprávosti si postavil pred svoj zrak a pred jas svojej tváre naše tajné chyby.“

Boh, ktorý poráža more a tmu, je aj silnejší ako noc. „Človek hriechom vnáša do sveta akoby zotmenie, ale Boh mu dáva schopnosť obrátiť sa a pokánie môže nanovo roznietiť svetlo, ktoré človek vo svojej duši zatienil alebo vyhasil. Kresanie iskry symbolizuje kajúcnosť, keď do seba narážajú dva kamene, akoby túžba konať dobro a zlo. Človek nesmie dovoliť, aby ho ovládol sklon k zlu. Musí ho krotiť sklonom k dobru. Z ich vzájomného napätia skrsne iskra svetla ľútosti.“ (Feuer)

„Pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo.“ („Ani tma nezatemní nič pred tebou a noc ako deň zažiari, ako temnota, tak aj svetlo.“ – hebr. originál) (verš 12.)

Žalmista iba rezignovane konštatuje, že ani tma, na ktorú by sa hádam mohol spoliehať, nie je dostatočným úkrytom, kde by sa schoval pred Bohom. Dokonca aj noc bude jasná ako deň, takže Boh naozaj všetko uvidí. Ani temnota, ani svetlo neznamenajú pre Boha nijaký rozdiel. On je naozaj nad všetkým a žalmista pred ním nemá kam utiecť. Obraz Boha, ktorý kontroluje tmu a svetlo, však môže byť aj pozitívny, no žalmistovi až postupná premena umožní vnímať to aj na subjektívnej rovine. „Len bezbožní si nerozumne myslia, že môžu pred Bohom utajiť svoje zločiny.“ (Radak) „Boh tmu nezväčšuje, ale osvecuje ju. Kto žije hriešne, nachádza sa v tme. Ak vyzná svoje tmy, zaslúži si vidieť, ako budú osvetlené. Kto však chce brániť svoje tmy, stanú sa temnejšími a bude z nich veľmi ťažké vyjsť… Život človeka na zemi je ako život v tmách. V týchto tmách sa nachádza noc a svetlo pre ľudí. Noc tvoria protivenstvá, svetlo tvorí blahobyt. V tomto všetkom je však sľúbené veriacim iné svetlo, svetlo Kristovo. V ňom kresťan začína inú cestu: v každej okolnosti dobrorečí Pánovi. Dobrorečí nielen v čase hojnosti, ale aj vtedy, keď niečo stráca.“ (Augustín)

„Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.“ („Veď ty si stvoril moje obličky, utkal si ma v lone mojej matky.“ – hebr. originál) (verš 13)

Hovorí sa o osobnom Bohu, ktorý tvorí v lone matky, čím siaha na úplný začiatok ľudského života. Sloveso stvoriť sa dá preložiť aj ako „stvoriť, splodiť, priviesť na svet“ V paralelnom postavení k nemu je sloveso utkať. Obličky ako sídlo emocionálneho poznania sú vybrané spomedzi ostatných orgánov možno preto, že tvarom pripomínajú embryo, alebo preto, že sú miestom, kde sa podľa starovekej predstavy pociťovali výčitky svedomia:

Žalm 73,21: „Moje srdce (obličky) je plné trpkosti a celé vnútro doráňané.“

Ranokresťanská interpretácia chápala obličky ako sídlo žiadostivosti alebo skrytých myšlienok. Obličky boli konštitutívne pre vzťah Boha človeka: stav obličiek vyjadruje kvalitu tohto vzťahu. Stvorenie obličiek je obraz pre stvorenie celého človeka v lone matky, ktoré sa začína vo vnútri a pokračuje smerom navonok tvorením celého tela. „Hoci ide o hlbiny ľudského vnútra, Boh do nich vidí. Veď ako môže človek ukryť svoje myšlienky pred Bohom, ktorému patrí miesto ich zrodu? V obličkách sa myslenie začína a v srdci sa uzatvára. Ak patria obličky Bohu, ktorý ich stvoril/vlastnil, nič sa pred ním nedá ukryť.“ (Ibn Ezra) „Obličky predstavujú filter, ktorý čistí telo, niečo ako odpadový kanál. Božie svetlo presvetľuje ešte aj také miesto, tak ako všetky ostatné.“ (Feuer) „Človek je najzložitejší Boží výtvor. Zdá sa, že navrhnúť ľudský zárodok by si vyžadovalo veľmi pozorne a precízne sa dívať na každý detail. A predsa Boh utvára diela v tme materinského lona, kam obyčajný pohľad nepreniká.“ (Feuer) „Keď sa Pán zmocnil všetkého v nás, jediná chuť, ktorú dokážeme zakúsiť sú veci Božie a prestane všetka radosť z ochutnávania vecí tohto sveta.“ (Prosper Akvitánsky)

„Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.“ („Vzdávam ti chválu za to, že si ma tak ohromujúco utvoril. Obdivuhodné sú tvoje diela a moja duša to veľmi dobre vie.“ – hebr. originál) (verš 14.)

Žalmista sa osobne obracia na Boha a vzdáva mu chválu ako častokrát v žalmoch:

Žalm 111,1: „ALELUJA. Z celého srdca chcem oslavovať Pána v zbore spravodlivých i v zhromaždení.“

Žalm 118,19.21: „Otvorte mi brány spravodlivosti, vojdem nimi a poďakujem sa Pánovi. Ďakujem ti, že si ma vyslyšal a že si ma zachránil.“

Výraz „utvoril“ je odvodený od koreňa „byť pozoruhodný, zvláštny“ alebo „odlišovať sa“. Božia činnosť v dejinách a vo svete sa často opisuje ako ohromujúca. Boží skutok sa netýka iba jednotlivca, ale celého ľudu, ktorý je súčasťou zmluvy. Žalmista sa tým stáva ideálnym predstaviteľom celého národa, ktorý na sebe Božie diela nielen zakusuje, ale aj prežíva a buduje vzťah k Bohu ako objekt stvorenia. Charakteristika „obdivuhodné“ je odvodená od toho istého koreňa ako sloveso utvoril. Duša tu označuje osobu ako takú:

Žalm 34,3: „V Pánovi sa bude chváliť moja duša; nechže to počujú pokorní a nech sa tešia.“

Žalm 35,9: „Lež moja duša bude plesať v Pánovi a bude sa tešiť z jeho pomoci.“

Žalm 71,23: „Jasať budú moje pery, keď ti zaspievam, i moja duša, ktorú si vykúpil.“

Žalm 103,1.2.22: „Od Dávida. Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému… Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia… Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela, všade, kde on panuje. Dobroreč, duša moja, Pánovi.“

Žalm 104,1.35: „Dobroreč, duša moja, Pánovi; Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký. Odel si sa do slávy a veleby,… Nech zo zeme zmiznú hriešnici a zločincov nech už niet. Dobroreč, duša moja, Pánovi. ALELUJA.“

Žalm 146,1: „ALELUJA. Chváľ, duša moja, Pána.“

No na rozdiel od Boha, ktorý vie na základe skúmania, žalmistovo poznanie je predložené ako fakt, ktorý nemá nijaké zdôvodnenie. „Popri veľkom obdive, ktorý má duša pre Pána, zostáva v človeku bázeň pred ním. Jeho diela sú obdivuhodné a duša pozná veľmi dobre tieto diela. Sú to všetky spásonosné skutky, ktorými Pán zachránil dušu.“ (Augustín)

„Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme.“ („Nebola utajená žiadna moja kosť pred tebou, keď som bol vytvorený v skrytosti, keď som bol usnovaný v hlbinách zeme.“ – hebr. originál) (verš 15.)

Ďalej sa rozvíja motív Boha, ktorý pôsobí pri vzniku ľudského života s dôrazom na jeho najvnútornejšiu časť, ktorá bežne nie je viditeľná, no zároveň zastupuje celého človeka. Pred Bohom ani táto neviditeľná skutočnosť nie je utajená:

Žalm 69,6: „Bože, ty poznáš moju pochabosť a moje poklesky nie sú ti skryté.“

Stvorenie žalmistu opísané dvoma výrazmi: vytvorený a usnovaný. Zatiaľ čo veľmi generické sloveso „spraviť“ sa často používa v kontexte stvorenia, koreň „tkať (pestrú látku)“ je doložený výlučne v Knihe Exodus v súvislosti s prácou na stavbe svätostánku. Stvorenie sa deje v skrytosti a v hlbinách zeme. Hlbiny zeme boli miestom vzdialeným od Boha a miestom trestu:

Ez 26,20: „Vtedy ťa zvrhnem s tými, čo zostupujú do jamy k dávnemu ľudu, dám ti bydlisko v krajine podsvetia, v pradávnych spustliskách s tými, čo zostupujú do jamy, aby si nebolo obývané, aby si neostalo v krajine živých.“

Žalm 63,10: „Tí však, čo chcú môj život zahubiť, zostúpia do hlbín zeme.“

Alebo jednoducho spodnou hranicou sveta, najvzdialenejším miestom. Je to miesto za normálnych okolností nedostupné, no pred Bohom neostáva tajomstvom. Aj miesta od Boha najvzdialenejšie, ktoré sa za normálnych okolností vymykajú z jeho kontroly, sú v tomto prípade priestorom, v ktorom Boh tvorí človeka, a teda má úplnú kontrolu nad jeho bytím. „To, čo zostalo utajené, a ešte ostane utajené pred múdrymi tohto sveta, je, že Kristus je v nás ukrytý ako v najhlbších častiach zeme.“ (Hilár z Poitiers) „Človek vlastní v sebe neviditeľnú kostru, ktorá je utajená všetkým, ale nie Bohu. Kostra je vnútornou mohutnosťou duše, ktorá jej nedovoľuje dolámať sa. Táto mohutnosť pozostáva z trpezlivosti. Sám Boh ju vyformuje v utajení. Vďaka nej tak Pavol apoštol a ostatní prenasledovaní kresťania mohli zniesť mnohé utrpenia. Súženie vskutku prináša ovocie trpezlivosti.“ (Augustín) „Boh vyformoval vo svätých ľuďoch neprekonateľnú silu. Táto tajná sila je trpezlivosť. Práve v našom krehkom tele, podriadenom časnému životu, Boh vyformoval silu, ktorá uprostred krutých prenasledovaní, dodala vytrvalosť aj telu.“ (Prosper Akvitánsky)

„Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.“ („Už môj zárodok videli tvoje oči na tvojom zvitku boli všetky, boli tam zapísané dni, ako mali byť utvorené, a je na ňom každý z nich.“ – hebr. originál) (verš 16.)

Autor vydáva svedectvo o Bohu, ktorý pôsobí už od počiatku ľudskej existencie, hoci tento moment ostáva skrytý pred ľudským pohľadom a poznaním. Boží pohľad je prejavom toho, že Boh pozná celé stvorenie až do hĺbky a vie viac, ako vedia ľudia:

Žalm 113,6: „A predsa dbá o všetko nepatrné na nebi i na zemi?“

1 Sam 16,7: „Ale Pán povedal Samuelovi: „Nehľaď na jeho výzor a na výšku jeho postavy, lebo ho nepokladám za súceho. Veď (Pán nehľadí), ako hľadí človek. Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce.“

Jób 10,4: „Či vari ty máš oči telesné, jak človek hľadí, ty tak hľadievaš?“

„Slovo zárodok predstavuje v hebrejčine hmotu bez tvaru, ako hruda hliny alebo kus dreva, z ktorých ešte nevyformovali náradie. Keď sa počne ľudské embryo, všetky jeho budúce končatiny a orgány sú v ňom potenciálne, ale Boh ich už vidí také, aké budú neskôr.“ (Radak) „Keď Boh stvoril človeka, zhrnul dokopy prach zo všetkých štyroch strán sveta.“ (R. Meir) „Boh to urobil preto, aby celá zem prijala telá Adama a jeho potomstvo pri pochovaní.“ (Raši) Boh už z predstihom pozná osud človeka, ktorý je zapísaný vo zvitku. 

„Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský.“ („A pre mňa, aké vzácne sú tvoje zámery, Bože aké mocné sú ich prejavy.“ – hebr. originál) (verš 17.)

Žalmista vyjadruje svoj postoj k Božím zámerom a pokladá ich za vzácne. Koreň vyjadruje hodnotu vecí a jej rôzne odtienky: hodnotný, vzácny, obťažný… v našom prípade môže mať význam „byť vzácny“, ale aj náročný, ťažký…

Žalm 36,8: „Bože, aké vzácne je tvoje milosrdenstvo! Ľudia sa utiekajú do tône tvojich krídel.“

Kladie tu dôraz na moment, keď si žalmista tento fakt uvedomil. Tieto slová môže vysloviť na základe svojho pozorovania a dlhotrvajúcej skúsenosti. Božie zámery sú ďalej opísané paralelným pojmom ako „viditeľné prejavy“. Tento výraz je odvodený od koreňa „hlava“ a vyjadruje to, čo je navrchu, a teda viditeľné. Tieto prejavy sú charakterizované ako mocné. Koreň „početný, mohutný“ môže byť použitý v kvalitatívnom, ale aj v kvantitatívnom zmysle, no prirovnanie s počítaním piesku (v. 18) naznačuje, že sa myslí kvantitatívna charakteristika. 

„Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku; a keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe.“ („Keby som ich počítal, je ich viac ako piesku. Keď sa prebudím, už som s tebou.“ – hebr. originál) (verš 18.)

Prirovnanie k počítaniu piesku je bežný biblický obraz pre nesmierny počet či hojnosť a Božie zámery i prejavy sú ešte početnejšie. Trochu prekvapujúco znie výrok o prebudení, je ako metafora pre skúsenosť žalmistu, ktorý si postupne spätne uvedomuje svoje predchádzajúce poznanie o Bohu. Tento koncept by sa zhodoval aj s konštatovaním o Božích zámeroch vo v. 17, ktoré žalmista takisto môže vysloviť iba ako spätnú reflexiu niečoho, čo sa opakovane udialo v minulosti. „Sústrediť sa na poznanie Božích myšlienok je ako mať videnie Boha. Kým telo leží, duša človeka tiahne k vyššej duši. Potom vidí nádherné obrazy.“ (Ibn Ezra). „Preklad targúmu dáva do súvisu prvú a druhú časť verša s pozemským životom a druhú so životom po smrti: Počítam ich na tomto svete, je ich omnoho viac ako piesku. Prebudím sa v nastávajúcom svete a ešte stále som pri tebe.“ (TgTeh)

„Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty.“ („Skúmaj ma, Bože a poznaj moje cesty, prever ma a poznaj moje starosti.“ – hebr. originál) (verš 23.)

Žalmista sa obracia priamo na Boha a žiada ho, aby skúmal a poznal jeho srdce. Prosí o Boží súd. Srdce je miestom zmýšľania a rozhodovania a Boh, ktorý pozná srdce, bude na základe tejto vedomosti aj konať:

Žalm 44,22: „Či Boh na to nepríde? On predsa pozná tajnosti srdca.“

Jer 20,12: „Pane zástupov, čo skúmaš spravodlivého, čo prezrieš myseľ a srdce, nechže vidím na nich tvoju pomstu, veď som tebe zveril svoj spor.“

Boh je pozvaný, aby žalmistu preveril, čím sa vyjavia úmysly a zámery človeka:

Žalm 11,4-5: „Pán prebýva vo svojom svätom chráme, Pán tróni na nebesiach. Jeho oči hľadia na úbožiaka, jeho zrak skúma každého človeka. Pán skúma spravodlivého i hriešnika a nenávidí toho, čo miluje neprávosť.“

Žalm 17,3: „Skúmaj moje srdce i v noci ma navštív, skúšaj ma ohňom a nenájdeš vo mne neprávosť.“

Nie je jasné, aké konkrétne starosti má Boh poznať. Výraz sa vyskytuje už len v:

Žalm 94,19: „A keď sa v mojom srdci kopia starosti, vzpružuje ma tvoja potecha.“

Na rozdiel od v. 1, kde Boh má skúmať a poznať celého žalmistu z vlastnej iniciatívy alebo bez viditeľného vonkajšieho podnetu, v. 23 označuje špecifickú kauzu – jeho srdca a starosti – čiže možnú agresivitu, pýchu, závisť a nenávisť. Boh má preveriť temnú stránku žalmistovej existencie, čo dobre zapadá do kontextu jeho postojov voči protivníkom. „Dávid má na pamäti bezbožných, ktorí hovoria v mene (Božom) podľa svojich zlých zámerov, a nie podľa pravdy. Preto hovorí (Bohu): Prosím ťa len o jedno: stále skúmaj môjho ducha.“ (Ibn Ezra)

„Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti.“ („A pozri, či niet vo mne náklonnosti k modlám, a priveď ma na cestu večnosti.“ – hebr. originál) (verš 24.)

Žalm sa končí žiadosťou žalmistu, aby ho Boh preveril a viedol. Keď Boh pozerá, výsledkom nie je iba zistenie informácií, ale aj ich posúdenie a vyhodnotenie. Hoci náklonnosť k modlám je v žalme novou témou, dobre zapadá do kontextu boja o pravovernosť, pri ktorej sa musí uistiť o svojom vzťahu k Bohu. Pravovernosť je zárukou, že sa Pán za daného človeka postaví. Tento kontrast sa vyjadruje aj ideou dvoch ciest – cesty modiel a cesty večnosti -, ktorú možno porozumieť v kontexte biblického obrazu dvoch ciest: dobrej a zlej:

Prís 12,28: „Život je na chodníku spravodlivosti, k smrti však vedie cesta zmýlená.“

Mt 7,13-14: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“

Na pozadí múdroslovnej tradície SZ cesta znamená spôsob života, život v Božej prítomnosti. Táto cesta nie je výsledkom autonómnej snahy jednotlivca, ale vždy vyžaduje Božiu pomoc:

Žalm 18,33: „To Boh ma silou opásal a moju cestu urobil nepoškvrnenou.“

Žalm 91,11: „Lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“

Žalm 119,26: „Tebe som vyjavil svoje cesty a ty si ma vypočul; pouč ma o svojich prikázaniach.“

„Záver žalmu hovorí o ceste večnosti, na rozdiel od cesty vzdoru (náklonnosti k modlám). Životné smerovanie človeka, ktorý sa vzoprel proti Bohu, vyjadrujú dve slová: cesta, spôsob, zvyk, správanie sa (náklonnosť) a slovo modly, ktoré sa inde v Písme nenachádza. Targúm ho prekladá slovesom, ktoré môže znamenať: a. blúdiť, byť stratený, motať sa, b. zísť z cesty, uctievať modly, byť nemravný, c. mýliť sa, pochybiť.“ (TgTeh) „Cesta odporu a skazenosti“ (Raši) „Také odporovanie a vzdorovanie, ktoré je zarmucujúce, vyvoláva smútok.“ (Ibn Ezra) „Lebo významom sa výraz podobá slovesu búriť sa, priečiť sa, stavať sa na odpor. Po tejto ceste nechce žalmista ísť ani na moment, preto hovorí: A pozri, ak mám pri tvojich slovách v srdci čo i len na okamih nevhodný nápad, v tvojich očiach neprijateľný, tak ma okamžite usmrť (inak povedané, priveď ma cestu večnosti), lebo priveď ma na cestu večnosti znamená, do tvojho večného domova, na cestu, z ktorej sa nevrátim, na cestu pradávnu.“ (Ibn Ezra) „Prosba sa dá chápať aj v zmysle: Skúmaj ma Bože, a ukáž mi každý môj nedostatok, ktorý ťa zarmucuje.“ (Feuer) „Žalmista prosí Pána, aby vyskúšal city, ktorými milujeme dobrých a s akou dušou tolerujeme zlých. Na konci prosí, aby nás Boh priviedol na večnú cestu. Označuje Ježiša, cestu, pravdu a život, skrze ktorého máme prístup k Otcovi.“ (Prosper Akvitánsky, Augustín)

„Máme pred sebou majstrovské dielo Žaltára, hymnus nekonečnému Bohu, ktorý všetko vie, všetko môže. Je to hymnus s veľkou mocou a zvrchovanou krásou. Je spevom o stretnutí dvoch tajomstiev, toho nekonečného Božieho a toho ľudského, stvoreného a zázračného.“ (G.F. Ravasi)

„Tento žalm je úžasom, nádherou: keď ho čítam, zažívam ten istý pocit, ako keď počúvam krásnu hudbu, cítim ako vstupuje do mojej duše a upokojuje ma. Je modlitbou, ale v hĺbke je aj zaľúbeným listom, dvojitým listom lásky: človeka k Bohu a Boha k človeku. Každé slovo, každé sloveso vyžarujú dobro, teplo, intimitu, vzťah. Zastavím sa pri úvodných veršoch, ktoré sa mi stali obzvlášť drahými po vysvetlení od sestry klarisky pred mnohými rokmi. Pomohla mi ich pochopiť a stali sa mi nesmierne chutnými. Pozrime sa zatiaľ na prvé sloveso: skúmať, ak sa nad ním zamyslíme priamo v hebrejčine, je to sloveso, ktoré sa používa k tomu, aby označilo pohľad, ktorý má mama upretý na svojom dieťati, ktoré rastie. Premýšľam nad prvými krokmi mojich detí a cítim taký úžas, obdiv a vďačnosť, ktoré sa dajú cítiť pred tým neistým pohybom. Mama sa snaží o to, aby nestratila nič z úspechov vlastného dieťaťa a  cíti pred nimi dojatie. Toto je Boží pohľad na mne: „Pane, ty ma skúmaš“. 

Potom je tu iné sloveso: poznať, keď sa naň pozeráme z hebrejčiny, je to sloveso, s ktorým sa dieťatko, aby poznalo, dotýka predmetu, berie do ruky,  kladie do úst. Tak jedná Boh s nami, v jeho očiach sme noví a nevinní. Potom sú tu tie štyri slovesá, ktorými je opísané poznanie, ktoré Boh má voči nám: pozná nás, keď vstávame a keď si sadáme, počas chôdze i odpočinku. Sú to slovesá zo Shema Izrael, činnosti, počas ktorých hovoríme, že on je náš Boh. Preto povedať, že Pán ma pozná počas toho ako vstávam, sadám si, kráčam a líham si je ako povedať: „Pane, ty vieš, že ťa milujem“. 

Žalm potom pokračuje v opise intímneho poznania, ktoré má Boh voči mne: chápe moje myšlienky z ďaleka, číta ich, chápe, nie iba vidí. Cítiť sa hlboko pochopená je túžba, ktorú mám. Často krát zažívam frustráciu z toho, že sa snažím vyjadriť, povedať, čo si myslím a čo zakusujem a všímam si, že ten druhý to úplne nepochopil. S Bohom to tak nie je. On rozumie mojím myšlienkam. Ty Bože vieš, čo ma sýti a prináša mi pokoj. „Sú ti známe všetky moje cesty“, ale sloveso v hebrejčine je plnšie, „ty mi fandíš“, túžiš po mojom úspechu, máš voči mne dôveru, dávaš mi odvahu, je viac ako len mať známe všetky moje cesty. „Obklopuješ ma spredu i zozadu“,  doslovne „zo západu a z východu“, „z minulosti a z budúcnosti“, „úplne a vždy“ ma miluješ a „kladieš na mňa svoju ruku“.

Nie je možné utiecť. Ty si všade, ak utečiem na koniec mora na krídlach zorničky, aj tam ma podopieraš, držíš ma pevne, neopúšťaš ma, si pri mne. Ani v noci – a noc je zlo, je hriech – môžem utiecť a cítiť sa ďaleko od teba, pretože pre Boha sú temnoty dňom. 

Ty si ten, ktorý si ma utkal, v hebrejčine je tam slovo rakam, ktoré bolo názvom pre slávny časopis výšiviek, ktoré som vždy kupovala svojej babke. Rakam totiž značí vyšívať a teraz v novej verzii Biblie sa hovorí, že „Pán ma vyšíval“. Kto vyšíva, vie akú pozornosť si to vyžaduje v detailoch, aké náročné je striedanie sa farebných nitiek, aby sme dosiahli výsledok. Moja dcéra vyšíva, jej výšivky sú rôznofarebné, presné, prekrásne.  A tu sa hovorí, že Boh nás vyšíval a vyfarboval s trpezlivosťou, s precíznosťou: sme zázrakom. A tento zázrak bol vyšívaný v hlbinách zeme, ktorá je materským lonom a je aj hrobom. Preto si ma vyšíval, aby sa ma priviedol k životu a budeš pokračovať v tom, že ma budeš vyšívať, pretože tento život je večný, za týmto životom. „Moje dni už boli určené, keď ešte neexistovali dni“: môj život je stály, má základ a má zajtra, pretože ty si ho už vytvoril. 

Všímam si, že komentovať tento žalm je uchopiť z neho iba minimálnu časť, redukovať ho, z tohto dôvodu sa zastavujem, vraciam sa a čítam ho, modlím sa ho, kontemplujem ho, strácam sa vnútri v tých slovách, stávajú sa mojimi, aby som cítila dobro, ktoré mi Boh túži dať a aby som sa pokúsila povedať mu dobro, po ktorom ja túžim, alebo ktoré by som mu chcela chcieť.“  (Chiara Piscaglia)