Komentár:
Žalm 90 je žánrovo pestrý, nesie prvky žalospevu (v. 1b-10), kolektívnej prosby (v. 13-17) a múdroslovia (najmä v. 11-12). Z hľadiska žalmu je náreková časť väčšinou trojdielna: nárek kvôli nepriateľom, nárek kvôli sebe a nárek kvôli Bohu. V našom prípade sa však nárek kvôli Bohu stotožňuje s nárekom kvôli nepriateľom, pričom časti v. 3-6 a v. 7-10 sú nárekom zameraným na seba, čiže na ľudí. Je pozoruhodné, že v strede žalmu (v. 11-12) nariekajúci neprosia o koniec strastí, ale múdroslovným slovníkom prosia o poznanie trápenia, z ktorého pochádza nárek.
Pre žalm je dôležitý titul, v ktorom je uvedený Mojžiš. Štvrtá Knina žalmov (Ž 90-106) spomína Mojžiša viackrát. Titul Ž 90 tvorí v Žaltári určitý vonkajší mojžišovský rámec najmä pre celok Ž 90-92 o Božej ochrane (Ž 90 – nárek, Ž 91 – Boží prísľub, Ž 92 – vďakyvzdanie) a tiež aj pre kolekciu Ž 93-100 o Pánovom kráľovstve.
Žalm 90 ako prvý žalm štvrtej Knihy žalmov zásadným spôsobom poukazuje na trvalosť Božej ochrannej prítomnosti, a to hneď v úvode: Pane, ty si sa nám stal príbytkom z pokolenia na pokolenie. Ide teda o Božiu ochranu v čase, všade tam, kde veriaci dôveruje Bohu, nájde jeho ochranu. Tento súvis Pánovej ochrannej prítomnosti v čase a priestore v dvoch za sebou idúcich žalmoch v Ž 90 a 91 pozoruhodne súvisí s úvodom Knihy Genezis, konkrétne s Gn 1 a Gn 2-3. Opis stvorenia v Gn 1, prezentovaný v siedmych dňoch, kulminuje v posvätnom čase siedmeho dňa, v ktorom možno Pána nájsť a ctiť si ho aj mimo chrámu. V druhom opise stvorenia v Gn 2-3 sa zasa kladie dôraz na priestor raja a jeho okolia. Perikopa prezentuje intenzívnu Božiu prítomnosť v raji. Po vyhostení z raja, môžu ľudia počítať s Božou ochranou aj mimo raja v pozemskom priestore, kam odchádzajú obrábať zem a žiť svoj život vo vzťahu k Bohu. Podobne možno vnímať ochrannú prítomnosť Boha v čase a priestore v žalmoch idúcich za sebou: v Ž 90 sa Pán napriek časovo ohraničenému životu človeka stal pre neho trvalým príbytkom od vekov naveky a v Ž 91 sa zasa ochrana Boha rozširuje aj mimo priestoru chrámu. Ak celok Ž 90-106 sa prevládajúcou témou univerzálneho Božieho kráľovstva reaguje na pád chrámu a odráža kritickú exilovú skúsenosť, kde chrám prestal byť privilegovaným Božím priestorom, posolstvo oboch Ž 90 a 91 potom výborne anticipuje tému univerzálneho Božieho kráľovstva, ktorá je koncentrovane prítomná v zbierke Ž 93-100. Kráľovstvo Boha je od vekov, presahuje čas a realizuje sa v priestore celého stvorenia.
Žalm 90 je teologickou reflexiou, múdroslovnou meditáciou nad témou pominuteľnosti a s tým spojenou výzvou rozhodnúť sa. Je pripísaná Mojžišovi ako modlitba. Dôvodom pominuteľnosti človeka je prvotný hriech, v dôsledku ktorého uviazol v prachu, z ktorého vzišiel: Prach si a do prachu sa vrátiš (Gn 3,19). Boh človeka stvoril v celej kráse, ale je aj tým, čo vyjadrujú slová „človeka vraciaš do prachu“ (v. 3). Krehkosť života je vyobrazená krehkosťou trávy, ktorá je ráno v rozpuku a zakrátko podlieha vyschnutiu: (v. 5-6)
Jób 14,1-2: „Veď človek, čo sa zrodil zo ženy, má dni krátke a plné lopoty, jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne, jak keď tieň beží, nezastaví sa.“
Život človeka sú iba útrapy a neprávosť. Modliaci sa človek môže pociťovať krehkosť a pominuteľnosť života ako Pánov hnev (v. 7-9).
Žalm sa však nekončí v bezradnosti, ale v zdravom prijatí reality „počítania dní, aby sme dospeli k múdremu srdcu“ (v. 12). Ba čo viac, žalm je výzvou veriť a dôverovať. Boh môže urobiť človeka šťastným a rozveseliť ho a zjaviť nádheru svojho diela a upevniť dielo rúk človeka.
Žalmista má dôveru zhodnú s predchádzajúcimi generáciami, ktoré v Pánovi našli príbytok (v. 1) a s budúcimi generáciami, s deťmi, ktorým bude zjavená vznešenosť Božieho konania (v. 16). Pre žalmistu sú hriech a smrť neodvratné skutočnosti, rovnako ako odpustenie a život. Žalmista z uvedomenia si svojej bezmocnosti prechádza k modlitbe prosby o milosť a dobrotivosť Pána, aby pominuteľnosť ľudského života bola preniknutá odbleskom večnosti a slávy (Ján Pavol II.).