Komentár
„Dávidov chválospev. Oslavovať ťa chcem, Bože, môj kráľ, a tvoje meno velebiť navždy a naveky.“ („Chválospev. Dávidovi. Chcem ťa vyvyšovať, môj Bože, kráľ a chcem dobrorečiť tvojmu menu naveky a navždy.“ – hebr. originál) (verš 1.)
V celom Žaltári je nadpis označujúci literárny žáner ojedinelý. Výraz chválospev je odvodený od slovesa chváliť, použitého vo v. 1.2.3.21, a sémanticky súvisí s chválou adresovanou Bohu, čo je základná téma žalmu. Boh je jediným a jedinečným objektom a cieľom oslavy a chvály, no jeho skutky sú ich podnetom a príčinou:
Žalm 109,1: „Zbormajstrovi. Dávidov žalm. Bože, chvála moja, nemlč.“
Žalm 147,1: „ALELUJA. Chváľte Pána, lebo je dobré ospevovať nášho Boha, lebo je milé hlásať jeho slávu.“
„Je to jediný žalm s názvom chválospev, pretože jeho verše vyjadrujú podstatu žalmistovej vášnivej lásky a vďačnosti Bohu.“ (Feuer) V úvode žalmu sa programovo vyjadruje zámer žalmistu: neustále chváliť kráľa-Pán, čo dokonale korešponduje s titulom žalmu. Obe slovesá výrokov sú pevnou súčasťou hymnou a vďakyvzdaní:
Žalm 30,2: „Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil a že si nedovolil, aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou.“
Žalm 34,2: „Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť.“
Žalm 146,2: „Celý život chcem chváliť Pána, svojmu Bohu spievať, kým len budem žiť.“
Žalm 8,2: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia.“
Žalm 20,2: „Nech ťa vyslyší Pán v čase súženia, nech ťa ochráni meno Boha Jakubovho.“
Vyvyšovať znamená rozpoznať to, čo je, nie pridávať, čo chýba, alebo zväčšovať to, čo je.
Môj Bože, kráľ“ Dvojitý titul Boha v paralelizme vo v. 1 odpovedá výrazu „tvojmu menu“. Prvým oslovením žalmista vyjadruje svoj osobný vzťah k Pánovi, Bohu Izraela. Druhý, častý metaforický titul Boha v žalmoch „kráľ“ otvára zasa horizont univerzálneho kráľovského majestátu Boha. „Tento žalm môžeme zaradiť medzi sériu siedmych žalmov Laudes, chvál Krista. Vyjadrenie môj kráľ je vyznaním viery, ktorým sa na začiatku žalmista sám dáva s čistým srdcom do služby kráľa.“ (Kassiodor) „V tomto prítomnom čase sa začína oslava Krista, ktorá bude pokračovať aj vo večnosti. Komu je už tu na zemi cudzia táto oslava, nevstúpi v budúcnosti do radostí Božej chvály.“ (Prosper Akvitánsky)
„Budem ťa velebiť každý deň a tvoje meno chváliť navždy a naveky.“ („Každý deň ti chcem dobrorečiť a chcem chváliť tvoje meno naveky a navždy.“ – hebr. originál) (verš 2.)
Verš pomocou okrajových výrazov „každý deň“ a „navždy a naveky“ zvýrazní časový aspekt chvály, jej pravidelnosť a kontinuitu. Chvála a dobrorečenie Pána sa tak stáva akousi podmienkou života, patrí ku každodennému životu človeka:
Žalm 22,27: „Chudobní sa najedia a budú nasýtení a Pána budú chváliť tí, čo ho hľadajú: „Naveky nech žijú ich srdcia!“
Žalm 104,33: „Po celý život chcem spievať Pánovi a svojmu Bohu hrať, kým len budem žiť.“
Tému chvály priamo špecifikuje sloveso chváliť, ktorého výskyt masívne poznačuje štvrtú a piatu knihu žalmov (až 68-krát), kde sa chvála bežne adresuje Pánovi, či v skrátenej formule „hallelujah“, alebo sporadicky ako v našom prípade je chválené jeho meno:
Žalm 102,19: „Nech sa to zaznačí pre pokolenie budúce a obnovený ľud oslávi Pána.“
Žalm 115,17: „Mŕtvi ťa, Pane, chváliť nemôžu, ani tí, čo zostupujú do ríše mlčania.“
Žalm 150,5: „Chváľte ho ľubozvučnými cimbalmi, chváľte ho jasavými cimbalmi; všetko, čo dýcha, nech chváli Pána. ALELUJA.“
Žalm 113,1: „ALELUJA. Chváľte, služobníci Pánovi, chváľte meno Pánovo.“
Žalm 148,5.13: „Nech chvália meno Pánovo, lebo na jeho rozkaz boli stvorené… nech chvália meno Pánovo, lebo iba jeho meno je vznešené. Jeho veleba prevyšuje zem i nebesia.“
Žalm 149,3: „Nech oslavujú jeho meno tancom, nech mu hrajú na bubne a na citare.“
„Neprejde deň, aby Boh nedobrorečil človeku. A človek rád dobrorečí Bohu, najmä v radostných dňoch. Keď Boh dáva, stále mu dáva zo svojho milosrdenstva, keď berie tiež z milosrdenstva. Preto je potrebné dobrorečiť každý deň, ako odporúča žalmista. Dobrorečiť, keď dáva dobré dary, a dobrorečiť, keď skúša svojich verných. Dobrorečiť tomu, ktorý nás bičuje utrpením, sa stane liekom na naše rany. Žalmista vyzýva dobrorečiť každý deň, čokoľvek sa stane, lebo všetko je jeho dielo.“ (Augustín)
„Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden, tvoju veľkosť nemožno preskúmať.“ („Veľký je Pán a hodný veľkej chvály a jeho veľkosť je nepreskúmateľná.“ – hebr. originál) (verš 3.)
V prvej polovici v. 3 sa nachádza pomerne časté vyznanie o Pánovi, kráľovi na Sione:
Žalm 48,2: „Veľký je Pán a hoden každej chvály v meste nášho Boha.“
Žalm 96,4: „Lebo veľký je Pán a veľkej chvály hoden, viac ako všetkých bohov treba sa ho báť.“
Žalm 147,5: „Veľký je náš Pán a veľmi mocný, jeho múdrosť je nesmierna.“
Po dvojitom opakovaní výrazu „tvoje meno“ (v. 1a.2a) zaznie vo v. 3 konečne samotné meno Pán. Výrok vo v. 3 nie je adresovaný Pánovi, ale je konštatovaním o ňom pred ľuďmi, ktorí ho majú chváliť, keďže je hodný veľkej chvály a pre ľudí je jeho veľkosť nepreskúmateľná. „Veľkosť Pána nemá hranice, preto aj ľudská chvála na Pánovu veľkosť by mala byť bezhraničná. Človek, aj keď zomrie prítomnému životu, neprestane chváliť Pána. Nebude tu totiž čas, v ktorom človek nebude patriť Bohu, preto tu nebude ani čas, v ktorom by mala Božia chvála mlčať.“ (Augustín) „Veľký si Pane a veľkej chvály hoden, veľká je tvoja moc a tvoja múdrosť je nekonečná. Teba chce chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenstva, človek nosiaci v sebe svoju smrteľnosť, svedectvo svojho hriechu, svedectvo o tom, ako sa ty, Bože, pyšným protivíš. A človek, čiastočka tvojho stvorenstva, jednako ťa chce chváliť. Ty sám pôsobíš, aby to, že ťa človek chváli, človeku prinášalo radosť, lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe. Daj, Pane, aby som poznal a pochopil, či ťa prv vzývať, alebo chváliť, či ťa prv poznať, alebo vzývať.“ (Augustín)
„Z pokolenia na pokolenie ide chvála tvojich skutkov a všetky pokolenia ohlasujú tvoju moc.“ („Pokolenie pokoleniu nech hlása slávu tvojich diel a tvoje mocné skutky nech ohlasujú.“ – hebr. originál) (verš 4.)
Pánova nepreskúmaná nadprirodzená veľkosť, spomenutá vo v. 3, sa tu konkretizuje cez mocné viditeľné skutky na zemi a odráža sa v historických činoch Pána, kráľa:
Žalm 20,7: „Teraz viem, že Pán zachráni svojho pomazaného; vyslyší ho zo svojho svätého neba, zachráni ho mocou spásonosnej pravice.“
Žalm 21,14: „Povstaň, Pane, vo svojej sile a my budeme ospevovať a oslavovať tvoju moc.“
Žalm 89,14: „Mocné je tvoje rameno, pevná je tvoja ruka a tvoja pravica vztýčená.“
Zvečnenie chvály Pána zabezpečí jej tradovanie v jednotlivých generáciách. Výraz „tvoje diela“ odkazuje najmä na diela a skutky stvorenia, čo naznačujú paralelné výskyty výrazu v piatom Dávidovom Žaltári:
Žalm 138,8: „Pán za mňa dielo dokončí. Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; neopusť dielo svojich rúk.“
Žalm 139,14: „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.“
Žalm 143,5: „Spomínam si na uplynulé dni, o všetkých tvojich skutkoch rozmýšľam a uvažujem o dielach tvojich rúk.“
Singulár „moc, sila“ je preferovaný výraz na označenie Božej sily a moci a občas je s výrazom identifikované samotné Pánovo meno:
Žalm 54,3: „Pane, zachráň ma pre svoje meno a svojou mocou obráň moje právo.“
Žalm 20,6-8: „Budeme sa tešiť z tvojho víťazstva a v mene nášho Boha dvíhať zástavy. Nech Pán splní všetky tvoje priania. Teraz viem, že Pán zachráni svojho pomazaného; vyslyší ho zo svojho svätého neba, zachráni ho mocou spásonosnej pravice. Na vozy sa spoliehajú jedni, druhí na kone, ale my vzývame meno Pána, nášho Boha.“
Plurál sa vyskytuje 11-krát v hebr. Biblii, napr:
Žalm 71,16: „Budem hovoriť o veľkých činoch Pánových; Pane, budem spomínať len tvoju spravodlivosť.“
Žalm 106,2: „Kto vyrozpráva mocné skutky Pánove, kto všetku jeho chválu rozhlási?“
Používa sa na označenie veľkých Božích činov, ku ktorým patria tak jeho stvoriteľská aktivita, ako aj spásonosné, oslobodzujúce diela, ku ktorým patria východ Izraela z Egypta, ale i budúce oslobodzujúce činy. Ak sa aj v určitom čase zdá, že Boh nekoná nič pre izraelský ľud, tak sa pripomínajú jeho skoršie mocné skutky:
Iz 63,15-16: „Pozri sa z neba a hľaď z príbytku svojej svätosti a veleby. Kde je tvoja horlivosť a tvoja moc? Hnutie tvojej lásky a tvoje zmilovanie (sú zdržanlivé ku mne)? Veď ty si náš otec, lebo Abrahám o nás nevie a Izrael nás nepozná! Ty, Pane, si náš otec, máš meno: vykupiteľ náš pradávny.“
„Každá jednotlivá generácia je svedkom len malej časti Božej bezhraničnej veľkosti. Pre pochopenie pravdy o jeho veľkosti je nevyhnutné spojiť celú historickú tradíciu založenú na svedectve generácií, ktoré pozorovali Božie veľkolepé činy, a odovzdať potomkom výpoveď o týchto udalostiach v záujme ich dobra.“ (Radak)
„Hovoria o vznešenosti tvojej slávy a veleby a rozprávajú o tvojich zázrakoch.“ („O slávnej vznešenosti tvojho majestátu a nad slovami tvojich divov chcem hĺbať.“ – hebr. originál) (verš 5.)
V prvom predmete vety sa zoskupuje triáda synonymických atribútov božskej a ľudskej kráľovskej dôstojnosti: „vznešenosť, sláva a majestát“, ktoré sa vcelku viažu iba na Pána. Objektom hĺbania žalmistu sú tradované slová o Božích divoch. Sú to zvyčajne mocné skutky, ktorými zachránil Izrael z utrpenia a zachoval ho ako národ:
Žalm 78,4.11.32: „Nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil… Zabudli na jeho činy a na zázraky, ktoré im ukázal… Ale oni ďalej hrešili a neverili v jeho zázraky.“
Žalm 136,4: „On jediný koná veľké zázraky, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“
V Žalme 139,14 („Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.“) sú divy nielen zázračné, ale aj hodné obdivu, pretože sa vzťahujú na utvorenie samotného žalmistu. „Tvoje divy – nadprirodzené skutky a zázraky.“ (Malbim)
„Hovoria aj o sile tvojich skutkov úžasných a rozprávajú o tvojej veľkosti.“ („A o sile tvojich ohromujúcich skutkov nech všetci hovoria o tvojej veľkosti chcem rozprávať.“ – hebr. originál) (verš 6.)
Je tu jednak výzva, aby pokolenia oznámili viditeľné Božie skutky, a jednak žalmista chce ohlásiť nepreskúmateľnú veľkosť Pána (v. 3). Substantívum „sila, moc, prudkosť“ je v žalmoch pomerne vzácne. Výraz „tvoje ohromujúce skutky“ pridáva bázne emotívnu črtu, spôsobenú efektom Božieho konania vzbudzujúceho úžas a rešpekt:
Žalm 76,7: „Bože Jakubov, keď si ty pohrozil, zmeraveli jazdci aj kone.“
Takéto skutky patria k Božej prirodzenosti. Reakciou na dané skutky je jednak strach a bázeň nepriateľov a jednak oslava Boha veriacimi, čo je aj náš prípad, keď efekt Božích skutkov vyvoláva chválu a vyvyšovanie Pána:
Žalm 47,3. „Lebo Pán je Najvyšší a hrozný, nad celou zemou veľký kráľ.“
Žalm 76,8: „Si hrozný; kto sa môže vzoprieť proti tebe, keď sa rozhneváš?“
Žalm 89,8: „Boh, ktorý v zhromaždení svätých budí strach, je veľký a hrozný voči všetkým, čo ho obklopujú.“
Žalm 68,36: „No podvádzali ho svojimi ústami, svojím jazykom ho klamali.“
Žalm 96,4: „Lebo veľký je Pán a veľkej chvály hoden, viac ako všetkých bohov treba sa ho báť.“
Žalm 99,2-3: „Veľký je Pán na Sione, a vyvýšený nad všetky národy. Oslavujte jeho meno veľké a úžasné, lebo je sväté.“
„Slovami o sile tvojich ohromujúcich skutkov budú všetci hovoriť žalmista pokračuje v opise svojho chápania odlišnosti Božieho konania od ľudského. Žalmista obdivuje skôr veľkosť Božej milosti, ako hrôzu pomsty.“ (Malbim) „Božia veľkosť má mnoho podôb pre tisíce adresátov a tých, čo sa tešia jeho veľkej milosti.“ (Feuer)
„Rozhlasujú chválu tvojej veľkej láskavosti a plesajú nad tvojou spravodlivosťou.“ („Nech pamiatku tvojej veľkej dobroty nechajú vytrysknúť a nad tvojou spravodlivosťou nech jasajú.“ – hebr. originál) (verš 7.)
Podobne ako vo v. 4, Pána majú opäť spoločne chváliť ostatní ľudia: generácie majú presiahnuť bežné hovorenie, pričom posolstvo generácií má dokonca vytrysknúť a bublať ako prameň a ľudia majú jasať od radosti. Vo v. 7 sa jasnejšie definuje aj obsah chvály. Podst. m. pamiatka je v hebr. Biblii prakticky synonymom Pánovho mena:
Žalm 102,13: „Ale ty, Pane, trváš večne a spomienka na teba z pokolenia na pokolenie.“
Žalm 135,13: „Pane, tvoje meno trvá večne; tvoja pamiatka, Pane, z pokolenia na pokolenie.“
Iz 26,8: „Áno, cestu tvojich súdov, Pane, sme čakali, tvoje meno a tvoja sláva je túžbou duše.“
Pamiatka Božieho mena sa viaže s prvokom ohlasovania: dobrota Pána, podobne ako v Ž 111,4 („Ustanovil pamiatku na svoje obdivuhodné skutky; Pán je milosrdný a milostivý.“) to boli zázračné divy. Svojráznosť neporovnateľného majestátu veľkého kráľa Pána spočíva v dvojici synonymných atribútov: dobro, dobrota a spravodlivosť. Význam hebr. substantíva sa pravdepodobne týka záchrannej spravodlivosti, čiže by šlo o Božie blahodarné a pozitívne konanie v prospech vyvoleného národa:
Žalm 51,16: „Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou.“
Žalm 71,2.15.16.19.24: „Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi… Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť a tvoju spásu deň čo deň, hoci ju ani neviem vyjadriť… Budem hovoriť o veľkých činoch Pánových; Pane, budem spomínať len tvoju spravodlivosť… a tvoja spravodlivosť, Bože, siaha až po nebo, ty si stvoril veľkolepé diela: Bože, kto sa ti vyrovná?… Ba i môj jazyk bude rozprávať o tvojej spravodlivosti deň čo deň, keď potupa i hanba stihne tých, čo mi chystajú zlo.“
„Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý.“ („Milostivý a ľútostivý je Pána, zhovievavý a veľký v milosrdenstve.“ – hebr. originál) (verš 8.)
Dané vyznanie, formula milosti či milosrdenstva uvádza charakteristiky Boha, ktoré sú prevzaté z Ex 34,6 a jednotlivo sa vyskytujú v mnohých ďalších bibl. textoch. Atribút „zhovievavý“ (dosl. „dlhý nosom“ či „dlhý do hnevu“, v zmysle „schopný dlhého nádychu“) označuje trpezlivosť Boha, ktorý sa len tak ľahko nenahnevá, ak sa nahnevá, jeho hnev trvá krátko a smeruje k uzdraveniu a náprave. Všetky atribúty predstavujú Boha vo v. 8 ako toho, čo zostáva verný a lojálny k ľuďom i napriek ich zábudlivosti a hriešnemu konaniu. Posledný atribút je vrcholom formuly milosti, pretože Pán vyniká vo vernej a trvalej láske. Dôvera k Bohu sa zakladá na skúsenosti početných generácií, ktoré ju potvrdzujú ohlasovaním Božích atribútov. Tak ako v hymnickom Žalme 103,8 („Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne.“), aj toto vyznanie sa stáva kolektívnym. Osobným vyznaním je v:
Žalm 86,6.15: „Pane, počuj moju modlitbu, všimni si hlas mojej úpenlivej prosby… No ty, Pane, si Boh milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný.“
„Pánove milosrdenstvá sú oveľa väčšie ako všetky jeho ostatné diela“ (Euzébius) „Boh je bohatý na milosrdenstvo. Toto jeho bohatstvo nemožno zmerať ani pochopiť do jeho hĺbky. Bol dobrotivý nielen s Ábelom, ale aj s Kainom. Bol dobrotivý nielen s Noemom, ale aj so všetkými, ktorých potopa zničila. Jeho zľutovanie je nad všetkými jeho dielami a obsiahne úplne všetko, aj anjelov a zvieratá. Skutoční Boží ctitelia chvália každý Boží úsudok.“ (Ján Zlatoústy a Proper Akvitánsky)
„Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam.“ („Dobrý je Pán ku každému a jeho zľutovanie je nad všetkými jeho dielami.“ – hebr. originál) (verš 9.)
Verš pokračuje vo vyznávaní Pána, ktoré ovplyvňuje formula milosti z v. 8, no zároveň danú formulu aj interpretuje. Slovné spojenie „Pán je dobrý“ patrí k základným teologickým vyznaniam SZ a opiera sa o historickú skúsenosť Izraela pri jeho stretnutí s osobným Bohom:
Žalm 34,9: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu.“
Žalm 135,3: „Chváľte Pána, lebo Pán je dobrý; ospevujte jeho meno, lebo je ľúbezné.“
Jer 33,11: „Hlas plesania a hlas radosti, hlas ženícha a hlas mladuchy, hlas tých, čo hovoria: »Oslavujte Pána zástupov, pretože Pán je dobrý, pretože jeho milosrdenstvo trvá naveky« a čo nesú obetu vďaky do Pánovho domu, lebo zmením osud krajiny ako na začiatku, hovorí Pán.“
K výsostným prejavom Božej dobroty patrí zľutovanie a jeho rozšírenie. Zľutovanie, ktoré Mojžiš zakúsil v plnosti na sebe v Ex 33,19 („On mu odvetil: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno. Milostivý budem, ku komu chcem byť milostivý, a zmilujem sa nad tým, nad kým sa chcem zmilovať!“), sa následne práve Mojžišovou zásluhou rozšírilo na celý ľud pod Sinajom (Ex 34,6: „Potom Pán prešiel popred neho a volal: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný.“) a teraz sa má univerzálne rozšíriť na všetkých ľudí. Jedinečná milosrdná a odpúšťajúca stránka Pána-kráľa. „Podľa tohto verša sa Božie milosrdenstvo nevzťahuje iba na ľudí, ale na všetky jeho diela. Preto je zakázané spôsobovať zbytočné utrpenie voči všetkým Božím stvoreniam.“ (Radak)
„Nech ťa oslavujú, Pane, všetky tvoje diela a tvoji svätí nech ťa velebia.“ „Nech ti vzdávajú chválu, Pane, všetky tvoje diela a tvoji verní nech ti dobrorečia.“ – hebr. originál (verš 10.)
Verš v podobe hymnickej výzvy má funkciu akéhosi centrálneho úvodu a nadpisu. Objekty zľutovania Božej dobroty s v. 9 „každý a všetky diela“ majú z vďačnosti Bohu spontánne precitnúť do jeho chvály. Pobáda ich k tomu žalmista, ktorý to robil od v. 1 a teraz okruh chváliacich cielene rozširuje na zástupy verných Pánovi, a v závere to bude napokon každý tvor či telo. Konkrétny zoznam diela a osôb, ktoré majú chváliť Boha, uvedie Ž 148 (od anjelov cez vesmír a prírodu, až po kráľov a celý pospolitý ľud). „Oddaní verní sa neustále snažia vnímať Božie zázračné divy. Usilovne pátrajú vo všetkých oblastiach prírody a obdivujú mnohorozmernosť Božieho stvorenia, toho živočíšneho i vegetačného.“ (Radak) „Aj všetky neživé stvorenia nejakým spôsobom vzdávajú vďaku svojmu Stvoriteľovi a oslavujú ho. Každé z diel jeho rúk sa zúčastňuje na jeho múdrosti a má účasť na jeho stvoriteľskej moci. Predovšetkým však jeho svätí mu dobrorečia a zvelebujú ho chválou. Oni svojimi myšlienkami, slovami a skutkami poukazujú na slávu jeho kráľovstva.“ (Euzébius Cezarejský)
„Nech rozprávajú o sláve tvojho kráľovstva a o tvojej moci nech hovoria.“ („O sláve tvojho kraľovania nech hovoria a o tvojej moci nech rozprávajú.“ – hebr. originál) (verš 11.)
Vo v. sa konkretizuje obsah chvál z úst verných: sláva tvojho kraľovania a tvoja moc, ktorý odkazuje na spomínaný Boží majestát a mocné až ohromujúce skutky. „Každý druh, čnosť a krása stvorených vecí sú Božím kráľovstvom, lebo on je ich autorom a Pánom. Z krásy viditeľných vecí môžeme len tušiť prvky slávy toho, čo nazývame Božím kráľovstvom. Každý deň hovoríme: Príď tvoje kráľovstvo. Žiadna myseľ však nemôže pochopiť jeho veľkosť, slávu ani nádheru. To kráľovstvo je prisľúbené, vo viere ho človek prijíma a s túžbou oň prosí, aby bolo prítomné.“ (Prosper Akvitánsky)
„Nech ľuďom oznamujú tvoje zázraky i slávu a velebu tvojho kráľovstva.“ („Aby dali spoznať synom ľudským jeho mocné skutky a vznešenú slávu jeho kraľovania.“ – hebr. originál) (verš 12.)
Verš vyjadruje účel chvály Pána, je to univerzálne poznanie Pána, ktoré sa realizuje jednak cez jeho dejinné pôsobenie, t. j. jeho mocné skutky, t. j. vznešenú slávu. Adresátmi poznania sú všetci ľudia, synovia ľudskí, tento pojem sa používa až štyrikrát aj v:
Žalm 107,8.15.21.31: „Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí,… Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí,… Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí… Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí.“
A to v refréne, ktorý delí žalm na štyri časti. Ž 107 je prvý v piatej knihe žalmov a spolu so Ž 145 je jej rámcovým žalmom pred záverečným hallelom (Ž 146-150): práve spojenie ľudskí synovia oba žalmy tematicky prepája, podobne ako sa to robí aj výrazmi „milosrdenstvo a zázraky“ a tiež ich úvodnými výrazmi „naveky“ a koncovými múdroslovnými rámcami.
„Tvoje kráľovstvo je kráľovstvo pre všetky veky a tvoja vláda sa rozprestiera na všetky pokolenia. Pán je vo všetkých svojich slovách pravdivý a svätý vo všetkých svojich skutkoch.“ („Tvoje kraľovanie je kraľovaním po všetky veky a tvoja vláda z každého pokolenia na pokolenie. Verný je Pán vo všetkých svojich slovách a svätý vo všetkých svojich dielach.“ – hebr. originál) (verš 13.)
Deklaratívny obsah verša je výstižným vyznaním o Božej vláde a určitým vrcholom v strede žalmu. Odovzdanie posolstva o Pánovi a jeho vláde sa nekončí vo v. 13, naopak zostáva univerzálne platnou úlohou do budúcnosti pre generácie verných. „Boh je verný nie preto, že by mal účasť na viere, ale pretože on sám je hodný viery. Všetko, čo hovorí, sa stane podľa jeho slova. Veď on povedal: Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú (Lk 21,33). On je ďalej aj svätý, lebo odovzdáva svätosť svojím konaním. Je svätý aj v tých, ktorí sú účastní na jeho svätosti.“ (Euzébius Cezarejský) „Aj keby Boh len rozprával a nekonal, aj vtedy by mu človek mohol dôverovať. On sa však neuspokojil len s hovorenými slovami, chcel dať do rúk ľuďom svoje Písmo. Rozumie, ako je to s človekom, ktorý prísľuby počuje, ale im veľmi nedôveruje. Preto ponúkol ľuďom svoje Písmo, kde sú spísané svedectvá o Božích dielach a o mnohých uskutočnených prísľuboch.“ (Augustín)
„Pán podopiera všetkých, čo klesajú, a dvíha všetkých skľúčených.“ („Pán podopiera všetkých, čo padajú, a vzpriamuje všetkých skľúčených.“ – hebr. originál) (verš 14.)
Od v. 14 sa začína séria šiestich particípií, ktoré nie nie sú deklarujúcimi, ale opisnými výrazovými prostriedkami, používanými najmä v hymnoch. Približujú konkrétne skutky Pána, on sa ako kráľ neodťahuje od biednych, ale pomáha im a posilňuje ich. „Podopiera a vzpriamuje“: obe príčastia implicitne odkazujú na Božiu ruku, ktorá bude explicitne spomenutá vo v. 16. Padajúci nezahynú, lebo Pán ich podopiera svojou rukou:
Žalm 37,17.24: „Veď ramená hriešnikov budú polámané, no spravodlivých posilňuje Pán… Ak padne, neostane ležať, veď Pán ho drží za ruku.“
Obe synonymá, „padajúci“ a „skľúčení“ sú viazané na časticu „všetci“, globálne predstavujú všetkých slabých, ktorí nutne potrebujú podporu od druhých. Pán umožňuje ohrozeným ľuďom kráčať cestou života vzpriamene. „Máme tu príklady Božej dobroty a milosrdenstva, ktorými sa dáva zreteľne najavo, že Boh vládne v prospech všeobecného ľudského šťastia a stará (podopiera) všetkých, čo padajú. K tým, ktorí sú premožení pádom, nešťastím a okamžite by sa potopili, prichádza Boh, aby im podal pomocnú ruku. Boh je ten, kto má úctu k problémom ľudí a pomáha núdznym, aby sa všetci mohli s láskou podrobiť jeho vláde. Nikto nebude sklamaný, keď u Boha hľadá útechu vo svojom trápení.“ (Ján Kalvín)
„Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas.“ („Oči všetkých sa na teba upierajú a ty im dávaš ich jedlo v pravý čas.“ – hebr. originál) (verš 15.)
Po opise Božej dobroty, ktorá pomáha a posilňuje (v. 14), sa vo v. 15-16 skonkrétni jej opis každodenným nasycovaním každého živého tvora. Tieto verše sa evidentne inšpirujú opisom potreby každodenného jedla v stvoriteľskom hymne:
Žalm 104,27-28: „Všetko to čaká na teba, že im dáš pokrm v pravý čas. Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami.“
Sloveso „dať“ odkazuje na Boha ako darcu par excellence. Výraz „pravý čas“ („vo svojom čase“) odkazuje na Božie určenie časov, čo je obľúbená téma v Kaz 3,1-15. „Ako lekár pozná stravu svojho pacienta, tak Pán živí a občerstvuje svojich sluhov zdravými jedlami. S dobrotou jemu vlastnou rozdeľuje, čo je vhodné pre každého veriaceho. Ako dobrý lekár všetko robí preto, aby zoslabnutí prijali s pokojnou dušou akúkoľvek liečbu od autora ich spásy.“ (Augustín)
„Otváraš svoju ruku a dobrotivo nasycuješ všetko živé.“ („Otváraš svoju ruku a nasycuješ všetko živé priazňou.“ – hebr. originál) (verš 16.)
Otváranie Božej ruky je metaforou solidarity a štedrosti Pána. Starostlivosť Boha o polia a zabezpečenie úrody názorne ilustruje chválospev n Boha stvoriteľa Ž 65.
„Spravodlivý je Pán na všetkých svojich cestách a svätý vo všetkých svojich skutkoch.“ („Spravodlivý je Pán na všetkých svojich cestách a verný vo všetkých svojich dielach.“ – hebr. originál) (verš 17.)
Známymi atribútmi Pána „spravodlivý“ a „verný“ žalmista kontempluje transcendentnú stránku jeho kraľovania.
„Blízky je Pán všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú úprimne.“ („Blízky je Pán všetkým, ktorí k nemu volajú, všetkým, ktorí k nemu volajú s vernosťou.“ – hebr. originál) (verš 18.)
Text osobitne rozvíja opis spravodlivého Pána. Znamenite aj s v. 19 vyjadrí neustálu pripravenosť božského kráľa počúvať volanie o pomoc. O Bohu blízkom sa zmieňuje Iz 55,6 („Hľadajte Pána, kým sa dá nájsť, volajte ho, kým je nablízku!“) – treba k nemu volať, keď je blízko -, zatiaľ čo v Žalme 22,2-12 sa volaním chce prekonať jeho nedosiahnuteľná vzdialenosť. Náš text ponúka niečo nové: Volajte Boha a priblíži sa! Má to byť volanie s vernosťou.
„Vyplní želanie bohabojných, vyslyší ich modlitbu a zachráni ich.“ („Vôľu tých, čo sa ho boja, uskutoční ich volanie vypočuje a zachráni ich.“ – hebr. originál) (verš 19.)
V troch myšlienkach o Pánovi-kráľovi, od najdlhšej k najkratšej, dominujú tri aktívne slovesá. V hebrejčine sú asonančne blízke: „uskutoční, vypočuje, zachráni“ a ich séria vypointuje aktivitu Boha. Na konci stojí záchrana, o ktorú sa neustále v žalmoch prosí (sloveso zachrániť je použité v žalmoch 136-krát). Bežne má a chce konať Božiu vôľu človek. Tu, paradoxne, Boh sám uskutoční želanie bohabojných, čiže tých, čo si ho ctia a rešpektujú. Boh počúva volanie biednych a bohabojných zachraňuje:
Žalm 39,13: „Pane, vyslyš moju modlitbu, nakloň sluch k môjmu volaniu. Nebuď mlčanlivý k mojim slzavým nárekom; veď u teba som iba hosť, len pútnik, ako všetci moji otcovia.“
Žalm 40,2: „Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil.“
Žalm 37,40: „Pán im pomôže a oslobodí ich, vytrhne ich z rúk hriešnikov a zachráni ich, lebo sa spoliehajú na neho.“
Žalm 106,8.10: „Ale Boh ich pre česť svojho mena zachránil, aby ukázal svoju moc… Vyslobodil ich z rúk nevraživca a vymanil z rúk nepriateľa.“
„Tento žalm, najvýznamnejšia z Dávidových kompozícií, obsahuje základné pravdy jeho viery a ten, kto ho odrieka trikrát za deň, bude mať podiel vo Svete pravdy, ktorý príde.“ (Feuer) „Spravodlivý Pán Boh dáva všetkým to, čo potrebujú. Cesty Božie a diela Božie je potrebné chápať v rámci celých dejín spásy. Keď Boh dáva všetkým podľa ich potrieb, tým, ktorí ho vyznávajú, dáva aj svoju božskú blízkosť. Vypočuje ich vôľu, ale ju aj obracia k svojej vôli. Príkladom je apoštol Pavol, ktorému nevzal osteň v tele, ale nechal ho a povedať: Ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. Preto sa radšej budem chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila (2Kor 12,9).“ (Ján Zlatoústy) „Celé dejiny zjavenia sú plné tejto nádeje, že Boh nás počúva a môžeme ho prosiť o čokoľvek, lebo nás miluje. Zbožný človek sa nemá čo obávať. Stojí pri nás vládca celého sveta, ktorý plní priania tých, čo sa ho boja a majú pred ním bázeň. A hoci niektoré veci dopadnú inak, ako by sme chceli, nemôžeme pochopiť všetko, čo s nami Boh zamýšľa. Pochopenie Božích zámerov je mimo dosah všetkých tvorov, a ak toto budeme mať na pamäti, nikdy sa nestretneme s neúspechom, lebo Boh všetko riadi.“ (Ján Komenský)
„Pán ochraňuje všetkých, čo ho milujú, a ničí všetkých hriešnikov.“ („Pán stráži všetkých, ktorí ho milujú, no bezbožných zničí.“ – hebr. originál) (verš 20.)
Pán je veľkým strážcom pred zlými ľuďmi:
Žalm 121,4: „Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela.“
Žalm 127,1: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“
Po označení verných ľudí vo v. 18 ako volajúcich s vernosťou a vo v. 19 ako bohabojných sú tu, na konci žalmu, teologicky najpozitívnejšie kvalifikovaní ako „ktorí ho milujú“. Výzva na lásku k Bohu mieri ďalej. Skupina bezbožných, čiže tých, čo nedodržiavajú jeho príkazy a zmluvu, pred kráľom a spravodlivým Pánom neobstoja. Osudom neverných je teda pád. Výpoveď žalmu sa múdroslovným spôsobom, ako napr. v Ž 1 o osude spravodlivých a bezbožných, uzatvára dôrazom na osobitnú Božiu starostlivosť o svojich verných a zmienkou o odstránení zlých. Takto sa posilňuje viera poslucháčov v Božiu moc a jeho vôľu chrániť tých, čo sú mu verní.
„Nech moje ústa hlásajú slávu Pánovu a všetko živé nech jeho sväté meno velebí navždy a naveky.“ („Chválospev Pánovi nech vyrieknu moje ústa a nech dobrorečí každý tvor svätému menu navždy a naveky.“ – hebr. originál) (verš 21.)
Záver prináša prehľad celého žalmu. Pojem „chválospev Pánovi“ sumarizuje celkový obsah žalmovej chvály. Posledné slová odkazujú na začiatok, najmä na v. 2. Zároveň žalmista ešte raz zoskupí celý príbeh chválenia Boha od začiatku: od súkromnej chvály žalmistu až k univerzálnemu a permanentnému dobrorečeniu od všetkého živého. Chvála a dobrorečenie má smerovať k Pánovmu menu, ktoré už všetci poznajú. „Slovné spojenie naveky a navždy sa v žalme opakuje tretí raz. Podľa výroku Talmudu, ktokoľvek recituje tento žalm trikrát za deň, istotne bude mať podiel na budúcom svete, ktorý príde, lebo chce chváliť Boha naveky a navždy.“ (Feuer)