Žalm 143

Komentár:

„Dávidov žalm. Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu, pre svoju spravodlivosť ma vyslyš.“ („Pane, vypočuj moju modlitbu, vyslyš moje úpenlivé prosby. Vo svojej oddanosti mi odpovedz svojou spravodlivosťou.“ – hebr. originál) (verš 1.)

Žalm otvára oslovenie „Pane“, ktoré je v Žaltári bežnou invokáciou:

Žalm 3,2: „Pane, jak mnoho je tých, čo ma sužujú! Mnohí povstávajú proti mne.“

Žalm 6,2: „Pane, nekarhaj ma v svojom hneve, netrestaj ma v svojom rozhorčení.“

Žalm 7,2: „Pane, Bože môj, k tebe sa utiekam, zachráň ma pred všetkými, čo ma prenasledujú, a vysloboď ma.“

Žalm 88,2: „Pane, ty Boh mojej spásy, dňom i nocou volám k tebe.“

Po ňom zaznieva prosba „vypočuj moju modlitbu“, ktorá má všeobecný charakter. Po tejto žiadosti sa objavuje ďalšia výzva na vypočutie, ktorá prezrádza, že v tomto prípade ide o veľkú prosbu o Božie milosrdenstvo/láskavosť a pomoc. Slovo „úpenlivé prosby“ má silný emotívny náboj, označuje prosbu, ktorá vychádza z ťažkého prežívania „skľúčenosti ducha“. V pozadí tohto slova je koreň „byť láskavým, milosrdným“, ktorý je známy najmä z formuly milosti, v rámci ktorej sa Pán označuje ako „milostivý“:

Neh 9,31: „Lenže vo svojom preveľkom zľutovaní nedal si im celkom zahynúť a neopustil si ich, lebo ty si Boh láskavý a milosrdný.“

Žalm 86,15: „No ty, Pane, si Boh milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný.“

Žalm 103,8: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne.“

Žalm 145,8: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý.“

Joel 2,13: „Roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie.“

Jon 4,2: „I modlil sa k Pánovi: „Ach, Pane, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som chcel najprv utiecť do Taršišu, veď som vedel, že si láskavý a milosrdný Boh, trpezlivý a veľký v zľutovaní a zmilúvaš sa nad nešťastím.“

„Rozlišujeme tu medzi vypočutím a vyslyšaním. Vypočutie označuje počutie zo vzdialenosti, zatiaľ čo vyslyš je počúvanie zblízka.“ (Raši)

Posledná prosba z v. 1 je žiadosťou o Božiu odpoveď, ktorá sa stane prejavom jeho oddanosti a spravodlivosti. Podstatné meno „oddanosť“ sa používa v bibl. textoch v rovnakej miere vo vzťahu k človeku a k Bohu. Keď sa vzťahuje na človeka, informuje o jeho vnútornej stabilite, integrite, svedomitosti, vernosti, či serióznosti, ktoré robia jednotlivca spôsobilým na vykonávanie zodpovedných úloh. Keď sa slovo oddanosť používa vo vzťahu k Bohu, opisuje správanie, ktoré vychádza z jeho vnútornej podstaty. Je to konanie, v ktorom sa prejavuje Božia vernosť a spoľahlivosť. Človek sa takto môže oprieť o stabilitu Boha. V rámci Žaltára sa táto Božia vlastnosť dostáva do popredia najmä v:

Žalm 89,2.3.6.9.25.34.50: „Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky; po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť… Veď ty si povedal: „Moje milosrdenstvo je ustanovené naveky.“ Tvoja vernosť je upevnená v nebesiach… Tvoje zázraky, Pane, oslavujú nebesia a tvoju vernosť spoločenstvo svätých… Pane, Bože zástupov, kto je ako ty? Mocný si, Pane, a pravda je u teba… S ním bude moja vernosť a milosť a v mojom mene povznesie sa jeho moc… Ale priazeň mu neodopriem a neporuším svoju vernosť… Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň, ako si prisahal Dávidovi vo svojej vernosti?“

Žalmista, ktorý  v rámci Ž 143,1 prosí Boha o odpoveď, odvoláva sa najmä na Pánovu spravodlivosť, ktorú môžeme chápať ako Božie pôsobenie, zamerané na blaho žalmistu. „Len pre Božiu spravodlivosť môže byť človek vyslyšaný, nie pre svoju vlastnú spravodlivosť, ako chcel farizej z podobenstva (Lk,18,10).“ (Gregor Veľký)

„A svojho služobníka na súd nevolaj, veď nik, kým žije, nie je spravodlivý pred tebou.“ („A neprichádza súdiť svojho služobníka, lebo nie je spravodlivý pred tebou nik živý.“ – hebr. originál) (verš 2.)

Potom, čo žalmista s naliehavosťou žiadal Boha, aby mu odpovedal vo svojej spravodlivosti, teraz prosí, aby ho neprišiel súdiť. Svoju žiadosť zdôvodňuje konštatovaním, že nikto zo živých nie je spravodlivý pred Bohom. Žalmista si je vedomý toho, že keby bol Bohom súdený, neobstál by, nerobí si nároky na Božiu pomoc pre vlastné zásluhy alebo nevinnosť. Logika žalmu sa javí úplne odlišná od textov Žaltára, napr:

Žalm 7,4-7: „Pane, Bože môj, ak som sa čohosi zlého dopustil, ak som si ruky poškvrnil zločinom, ak som sa dobrodincovi odplatil zlom, ak som nepriateľa olúpil a nechal bez pomoci, potom nech ma prenasleduje nepriateľ a nech sa ma zmocní a nech ma zašliape až do zeme a do prachu zrazí moju česť. Povstaň, Pane, vo svojom hneve, postav sa proti zúrivosti mojich nepriateľov. Bože môj, vystúp na súde, ktorý si ty nariadil.“

Žalm 9,17: „Pán sa zjavil a konal súd. Hriešnik sa zamotal do diela svojich rúk.“

Žalm 18,1.11.21-25: „Zbormajstrovi. Dávid, sluha Pánov, zložil slová tohto chválospevu pre Pána, keď ho vyslobodil z moci všetkých jeho nepriateľov… Zasadol na cheruba a vzlietol, vznášal sa na krídlach vetrov… Za moju spravodlivosť ma Pán odmení, za to, že moje ruky sú čisté, lebo som kráčal po cestách Pánových a od svojho Boha som neodstúpil bezbožne. Pred očami som mal všetky jeho príkazy a jeho zákony som neodvrhol. S ním som bol bez úhony a uchránil som sa zločinu. Za moju spravodlivosť ma Pán odmenil, lebo videl, že moje ruky sú čisté.“

S presvedčením, že človek nie je spravodlivý pred Bohom, sa stretávame opakovane v textoch Knihy Jób:

Jób 4,17: „Kto spravodlivý je v očiach Pána, kto pred svojím Tvorcom čistý je?“  

Jób 9,2.20: „„Vskutku viem, že je to tak, že človek nie je v práve pred Bohom… Keby som tvrdil, že som spravodlivý, vlastné ústa ma odsúdia, keby som nevinný robil sa, dokáže moju skazenosť.“

Jób 15,14: „Čože je človek, aby čistý bol, koho žena zrodila, aby bol spravodlivý?“

Jób 25,4: „Je človek spravodlivý pred Bohom, čistý, koho porodila žena?“

Verš 2b odhaľuje vedomie ľudskej hriešnosti alebo viny, hoci v rámci Ž 143 žiaden konkrétny hriech žalmistu nie je spomenutý. Pravdepodobne takáto interpretácia v. 2b rozhodla o tom, že celý Ž 143 bol v kresťanskej tradícii zaradený do skupiny tzv. kajúcich žalmov. Žalmista, ktorý si je vedomý svojho „nelichotivého“ statusu pred Bohom, akoby prirodzene chápe aj seba aj ako Božieho služobníka, čím naznačuje svoju blízkosť s Bohom a zároveň vyjadruje postoj poníženosti a pokory vo vzťahu k nemu. Práve tento dôverný vzťah k Bohu sa na konci modlitby stáva argumentom žalmistu, aby Boh zasiahol v jeho prospech. „Človek vstupuje do súdu s Bohom, keď neustále šomre proti trápeniam a skúškam vo svojom živote. Takéto správanie vyhlasuje Boha za nespravodlivého. Naopak, kto sa úplne odovzdá do rúk Božej spravodlivosti, si myslí, že nepriateľstvá a ťažkosti, ktorým čelí, sú spravodlivé.“ (Gregor Veľký) „Do súdu s Bohom vstupujú len tí, ktorí chcú presadiť len svoju vlastnú spravodlivosť a nechcú brať do úvahy spravodlivosť Božiu.“ (Augustín)

„ Nepriateľ ma prenasleduje, zráža ma k zemi, do temnôt ma vrhá ako dávno mŕtveho.“ („Lebo nepriateľ prenasleduje moju dušu, zašliapava k zemi môj život, usádza ma v temnotách ako mŕtvych naveky.“ – hebr. originál) (verš 3.)

Verš odhaľuje príčinu žalmistovho úpenlivého volania o pomoc. Modliaceho sa ohrozuje konanie nepriateľa, čo výrazne ovplyvňuje aj jeho vnútorné prežívanie. Jeho vplyv na žalmistu sa vo svetle v. 3 javí ako čoraz ničivejší. Posledný z uvedených obrazov má najhrozivejší charakter, keďže využíva metaforu smrti a podsvetia. Žalmistov oponent je označený veľmi všeobecne ako nepriateľ. Toto slovo má v tomto verši pravdepodobne kolektívny význam. Je to hlavné pomenovanie tých, od ktorých vplyvu sa žalmista chce oslobodiť. „Izrael povedal: Dobré je, že sme zašliapnutí prenasledovaním a naši nepriatelia nás už zašliapli a vyskúšali (Žalm 66,10.12, Nah 1,12) (Braude). 

„Lebo nepriateľ prenasleduje moju dušu.“ Hebr. koreň „prenasledovať“ sa objavuje najmä vo vojenskom kontexte a vzťahuje sa na činnosť prenasledovania nepriateľa po bitke, ktorá má vyvrcholiť jeho úplným zničením. Poukazuje na smrteľné nebezpečenstvo, ktoré dolieha na jednotlivca. Keďže nepriatelia žalmistov sú v textoch depersonalizovaní, je ťažké zistiť, či ide o fyzické alebo psychické prenasledovanie, resp. „projekciu“. „Nepriateľ je podľa väčšiny cirkevných otcov diabol alebo Judáš, ktorý zradil Krista. Diabol dodnes prenasleduje Cirkev a Judáš má aj naďalej svojich nasledovníkov, falošných bratov.“ (Prosper Akvitánsky)

„Zašliapava k zemi môj život.“ V rámci tejto vety sa používa sloveso „mliaždiť, drviť“, ktoré v bibl. textoch nezriedkavo opisuje ekonomickú exploatáciu a spoločenský útlak: spája sa dokonca s používaním násilia. Poukazuje sa tu na násilnícke a utláčajúce konanie žalmistovho nepriateľa. Slovo „utláčaný“ je jedným z kľúčových slov „teológie chudobných“:

Žalm 9,10: „Pán bude utláčanému útočišťom, príhodným útočišťom v časoch súženia.“

Žalm 10,18: „Zastaň sa práva siroty a utláčaného, aby už nikdy nenaháňal hrôzu človek stvorený zo zeme.“

„Usádza ma v temnotách ako mŕtveho naveky.“ Konštatovanie o umiestnení žalmistu v temnotách uzatvára sekvenciu vyjadrení o nebezpečnom pôsobení nepriateľa. Prirovnanie tohto aktu k situácii ľudí, ktorí sú už dávno mŕtvi alebo mŕtvi naveky jasne naznačuje, že slovo temnoty treba spájať s podsvetím:

Žalm 88,7: „Hádžeš ma do hlbokej priepasti, do temravy a tône smrti.“

Obraz umiestnenia v šeole poukazuje na tragickosť a absolútnu bezvýchodiskovosť žalmistovho stavu, veľmi podobným až identickým je opísaná situácia ľudí aj v Ž 88 a v Knihe Náreky, s tým rozdielom, že to chápu ako výsledok Božieho pôsobenia. „Temnota sa rozširuje prostredníctvom nerestí tela. Deje sa to vtedy, keď človek upadá do žiadostivosti tela cez nástrahy diabla. Človek sa tak ocitá v temnote, zbavený svetla poznania a zadržaný v noci svetských skutkov.“ (Hilár z Poitiers)

„Duch sa mi zmieta v úzkostiach; v hrudi mi srdce meravie.“ („A klesol som na duchu, ochromilo sa vo mne moje srdce.“ – hebr. originál) (verš 4.)

Verš odhaľuje ako deštrukčne ovplyvnilo žalmistu prenasledovanie nepriateľov. Keď modliaci hovorí o stave svojho ducha a srdca, obracia pozornosť na to, čo sa udialo v jeho vnútri, jeho prežívanie môžeme chápať ako dôsledok pôsobenia protivníkov. Pojem duch použitý v tomto kontexte, exegéti spájajú s životnou energiou, vôľou k životu a odhodlanosťou. Žalmista, ktorého duch úplne zoslabol, je zasiahnutý nebezpečenstvom smrti v samotnom „nerve života“. Druhá časť verša dotvára opis vnútorného súženia žalmistu obrazom srdca, ktoré je alebo pôsobí dojmom „zdeseného, ochromeného či znecitlivelého“. Pomocou slova srdce sa v bibl. textoch predstavujú rôzne aspekty ľudskej osoby: jej vitalita, emocionalita, noetické schopnosti (poznanie, pamätanie, múdrosť…) a vôľa. Týmto pojmom sa označuje aj priestor náboženskej a etickej skúsenosti alebo aj celá osoba. V tomto verši poukazuje podst. meno srdce na centrum ľudskej vitality. Verš 4. ako celok načrtáva obraz žalmistu, ktorý je tak zasiahnutý ohrozením zvonka, že je akoby paralyzovaný vo svojom vnútri, a preto aj neschopný konania. „Slová žalmistu môžeme spoznať v Kristových slovách: veľmi smutná je moja duša, až na smrť. Zostaňte tu a bdejte so mnou (Mt 26,38). Ten smútok, nepokoj a zdesenie patrili našej prirodzenosti a starému človeku, ktorý bol ukrižovaný s Kristom.“ (Prosper Akvitánsky)

„Spomínam si na uplynulé dni, o všetkých tvojich skutkoch rozmýšľam a uvažujem o dielach tvojich rúk.“ („Spomenul som si na dni počiatku, rozjímal som o všetkom tvojom konaní, nad dielom tvojich rúk hĺbam.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Po predstavení vlastnej úzkosti sa pozornosť žalmistu upriamila na iný objekt. Prežívanie bolesti na istý čas ustúpilo spomínaniu a rozjímaniu. Odhaľujú to tri slovesá: spomenul som si, rozjímal som, hĺbam. Predmetom pamäti žalmistu sa stali bližšie neidentifikovateľné „dni na počiatku“:

Žalm 77,6: „Premýšľam o dňoch minulých a dávne roky mám na mysli.“

Na začiatku nie je pre čitateľa zrejmé, čo presne z týchto pradávnych čias si žalmista oživil v pamäti. Ďalšia časť výroku je jasnejšia. Predmetom premýšľania žalmistu je Pánovo pôsobenie. Svoj meditatívne zameranie na Božie pôsobenie označuje žalmista pomocou slovesných foriem, pochádzajúcich od menej frekventovaných hebr. koreňov: rozjímať, rozmýšľať, meditovať, kontemplovať. Tieto korene, keď sú použité spolu, poukazujú na človeka úplne preniknutého náboženským prežívaním. Vo v. 5 opisujú najmä vnútornú aktivitu žalmistu. Obidva korene sa vyskytujú v textoch Žaltára, aby predstavili reflexiu o Božom slove/zákone:

Žalm 1,2: „Ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.“

Žalm 119,15.23.27.48.78.148: „Chcem sa cvičiť v tvojich predpisoch, rozjímať o tvojich cestách… Hoci mocnári zasadajú a radia sa proti mne, tvoj sluha rozjíma o tvojich predpisoch… Daj, aby som pochopil cestu tvojich príkazov, a budem rozjímať o tvojich obdivuhodných skutkoch… Svoje ruky budem dvíhať k tvojim predpisom, ktoré som si obľúbil; a cvičiť sa budem v tvojich príkazoch… Nech sú zahanbení pyšní, čo ma úskočne sužujú, ja však neprestanem rozjímať o tvojich príkazoch… Už pred odchodom nočnej stráže otvárajú sa mi oči, aby som rozjímal o tvojich výrokoch.“

Vo svetle Ž 143 sa meditácia autora podobne ako v:

Žalm 77,4.7.13: „Na Boha myslím a vzdychám, uvažujem a klesám na duchu… Za noci rozjímam vo svojom srdci, premýšľam a v duchu sa pýtam:… O všetkých tvojich dielach rozmýšľam a uvažujem o tvojich činoch.“

sústredila na Pánovo pôsobenie. Môžeme tu vidieť odvolávku na Božie účinkovanie v udalosti exodu. Slovné spojenie „dielo tvojich rúk“ zasa interpretujeme vo svetle vyjadrení z:

Žalm 8,7: „A ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy.“

Žalm 139,14: „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.“

ako také, ktoré sa vzťahuje na Božiu stvoriteľskú činnosť. Sám žalmista bližšie nevysvetľuje uvedené pojmy, čím ponecháva širší priestor pre interpretáciu toho, čo tvorí predmet jeho reflexie. „Obrátenie sa“ žalmistu k Božiemu konaniu, oživenie spomienky na Pánove skutky dalo žalmistovi akoby nový nádych pre vyslovenie ďalších prosieb o pomoc. „Keď som zmätený, spomínam na zázraky, ktoré si vykonal mojim predkom, znova nadobudnem pokojnú myseľ. Aj oni boli zmätení, no ty si ich vytrhol z beznádejných tiesní.“ (Radak) „Vo chvíli nepokoja v srdci a zdesenia je správne premýšľať o dávnych dňoch, keď boli všetky veci na svojom mieste. Keď človek spomína, medituje nad Božím dielom a nad stvoreniami, ktoré on vytvoril. A preto človek odovzdáva svoju dôveru v Pánovo meno a moc.“ (Euzébius Cezarejský) „Dávne dni môžeme vidieť ako dni dôvery, no žalmista sa už nachádza v tme.“ (Hieronym)

„Vystieram k tebe ruky, za tebou dychtím ako vyprahnutá zem.“ („Vystrel som svoje ruky k tebe, moja duša túži ako vyprahnutá zem po tebe.“ – hebr. originál) (verš 6.)

Od reflexie o Božom pôsobení v minulosti prechádza žalmista k vyjadreniu prosby. Vo v. 6 sa objavujú dva obrazy, ktoré predstavujú stav odkázanosti žalmistu na Božiu pomoc. Vidíme tu zmenu, ktorá sa udiala v prežívaní žalmistu: už nie je bolesťou uzavretý sám v sebe, ale vychádza s ňou k Bohu.

„Vystrel som svoje ruky k tebe.“ Gesto vystretých rúk, najčastejšie dlaní, vyjadruje v starozákonných textoch modlitebný postoj:

Ezd 9,5: „Ale za večernej obety som vstal od umárania sa a s roztrhnutým rúchom a plášťom som sa hodil na kolená, rozprestrel som ruky k Pánovi, svojmu Bohu.“

Žalm 44,21: „Keby sme zabudli na meno nášho Boha a vzpínali ruky k bohu cudziemu.“

Je to symbol horlivej modlitby nielen v bibl. prostredí, zdvihnuté ruky symbolizujú človeka, ktorý sa ocitol v núdzi a hľadá pomoc.

„Moja duša túži ako vyprahnutá zem po tebe.“ Žalmista prirovnáva seba upriameného na Boha, k vyprahnutej pôde, ktorá netrpezlivo čaká na životodarný dážď. Vyprahnutosť zeme je označená pomocou hebr. slova, ktoré v starozákonných textoch charakterizuje nielen vyschnutú pôdu, ale aj zoslabnutého, vyčerpaného alebo hladného, či dokonca smädného človeka:

Iz 32,2: „Každý bude sťa úkryt pred vetrom a útočište pred búrkou, ako potoky vôd v suchote, ako tôňa veľkej skaly v pustej krajine.“

Žalm 63,2: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody.“

2 Sam 16,14: „Kráľ a všetok ľud, ktorý bol s ním, došiel unavený (k Jordánu), a tam sa občerstvil.“

2 Sam 17,29: „Med, maslo, ovce a kravský syr, aby mal čo jesť Dávid a ľud, ktorý bol s ním. Lebo si hovorili: „Ľud na púšti vyhladol, ustal a dostal smäd.“

Prís 25,25: „Studená voda pre vyprahnutú dušu (je) dobrá zvesť z ďalekého kraja.“

Obraz púšte, ktorú uvedené prirovnanie evokuje, zintenzívňuje okrem iného aj naliehavosť potreby záchrany, ktorú žalmista očakáva od Boha. Obraz predstavený vo v. 6b môže byť ešte pôsobivejší, ak zinterpretujeme hebr. slovo duša v jeho prvotnom význame „hrdlo“. Celá druhá časť verša sa tak stáva veľmi silným vyjadrením „smädu“ žalmistu po Bohu, uvedomovania si životnej nevyhnutnosti Božej pomoci.

„Rýchle ma vyslyš, Pane, lebo už klesám na duchu. Neskrývaj predo mnou svoju tvár, aby som nebol ako tí, čo zostupujú do hrobu.“ („Rýchlo mi odpovedz, Pane, zmiera môj duch, neskrývaj si tvár predo mnou, lebo by som sa podobal tým, ktorí zostupujú do jamy hrobu.“ -hebr. originál) (verš 7.)

Nebezpečnosť a neznesiteľnosť situácie žalmistu, naliehavosť jeho prosby a nevyhnutnosť Božieho zásahu sa dostávajú do popredia vo v. 7. To, čo sa deje so žalmistom, ho núti čoraz naliehavejšie a usilovnejšie a takmer bez prestávky prosiť Boha o záchranu.

„Rýchle mi odpovedz, Pane, zmiera môj duch.“ Atmosféru netrpezlivosti, až horúčkovitosti, vnáša do modlitby už prvé slovo v. 7, ktoré je v hebr. origináli slovesnou formou koreňa „ponáhľať sa“. Žalmista prosí Boha, ktorého oslovuje menom Pán, aby mu rýchlo odpovedal, aby zareagoval. Žiadosť, aby sa Boh poponáhľal s odpoveďou, objavíme aj v ďalších textoch Žaltára:

Žalm 69,18: „Neodvracaj tvár od svojho služobníka, veď, hľa, trpím; čím skôr ma vyslyš.“

Žalm 102,3: „Neskrývaj svoju tvár predo mnou; v deň môjho súženia nakloň ku mne svoj sluch. Kedykoľvek ťa budem vzývať, čím skôr ma vypočuj.“

Žalm 22,20: „Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc.“

Žalm 38,23: „Ponáhľaj sa mi na pomoc, Pane, moja spása.“

Žalm 40,14: „Pane, ráč ma zachrániť, príď mi čím skôr na pomoc.“

Žalm 70,2: „Bože, príď mi na pomoc; Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.“

Žalm 71,12: „Nevzďaľuj sa, Bože, odo mňa; Bože môj, ponáhľaj sa mi na pomoc.“

Naliehavosť prvej prosby v. 7 vysvetľuje zmienka o vnútornom stave žalmistu, ktorý je predstavený ako „zanikanie, koniec“ jeho ducha, teda vyčerpanie jeho životnej sily a energie. Je dôležité všimnúť si významový posun medzi opisom stavu ducha z v. 4 (slabnutie) a v 7. (koniec, zomieranie). Vnútorné rezervy žalmistu sú úplne na konci, bez Božej pomoci už dlho nevydrží. 

„Neskrývaj si tvár predo mnou, lebo by som sa podobal tým, ktorí zostupujú do jamy hrobu.“ Druhá časť v. 7 je volaním po Božej prítomnosti, ktorá má uchrániť žalmistu pred smrťou. Modliaci sa, prosí, aby Boh neskrýval pred ním svoju tvár. Je si istý, že v tom prípade, keď sa stane opak, bude pripomínať ľudí, ktorí smerujú do podsvetia:

Žalm 88,5: „Už ma počítajú k tým, čo zostupujú do hrobu, majú ma za človeka, ktorému niet pomoci.“

Hebrejská konštrukcia „skryť niečiu tvár pred niekým“ je v starozákonných textoch v drvivej väčšine prípadov používaná na predstavenie Božieho vzťahu k človeku. Je to obraz úplného pretrhnutia puta, ktoré ich spája, ako aj Božieho trestu:

Iz 59,2: „Ale vaše hriechy sú priehradou medzi vami a vaším Bohom a vaše viny zakryli jeho tvár pred vami, že nečuje.“

Ez 39,23-24: „Národy budú vedieť, že Izraelov dom bol zajatý pre svoje hriechy, pretože sa mi spreneverili; skryl som si pred nimi tvár a vydal som ich do ruky ich nepriateľa, takže všetci padli pod mečom. Naložil som s nimi podľa ich nečistoty a ich hriechov a skryl som si pred nimi tvár.“

Vo svetle textov Žaltára je to stav, ktorému žalmisti chcú nevyhnutne predísť, alebo ktorí túžia odstrániť, keď ho z nevysvetliteľných dôvodov prežívajú:

Žalm 27,9: „Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa v hneve od svojho služobníka. Ty si moja pomoc, neodvrhuj ma, ani ma neopúšťaj, Bože, moja spása.“

Žalm 69,18: „Neodvracaj tvár od svojho služobníka, veď, hľa, trpím; čím skôr ma vyslyš.“

Žalm 13,2: „Dokedy, Pane? Stále budeš na mňa zabúdať? Dokedy budeš predo mnou skrývať svoju tvár?“

Žalm 44,25: „Prečo odvraciaš svoju tvár? Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie?“

Žalm 88,15: „Prečo ma, Pane, odháňaš? Prečo predo mnou skrývaš svoju tvár?“

Skrytie Božej tváre vyvoláva hrôzu. Pre stvorenie znamená návrat do ničoty:

Žalm 30,8: „Pane, vo svojej priazni si ma obdaril mocou a cťou. Keď si však odo mňa odvrátil svoju tvár, hneď sa ma zmocnil strach.“

Žalm 104,29: „Len čo odvrátiš svoju tvár, už sa trasú; odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu.“

„Včasráno mi daj pocítiť, že si sa zmiloval nado mnou, lebo sa spolieham na teba. Ukáž mi cestu, po ktorej mám kráčať, veď svoju dušu dvíham ku tebe.“ („Daj mi počuť už ráno o svojom milosrdenstve, lebo sa na teba spolieham. Daj mi poznať cestu, ktorou mám kráčať, lebo k tebe dvíham svoju dušu.“ – hebr. originál) (verš 8.)

V prvej časti verša žalmista prosí Boha, aby už ráno mohol počuť o jeho milosrdenstve. Slovo milosrdenstvo má v bibl. textoch veľmi širokú paletu významov. Môže označovať: dobrotu, láskavosť, lásku, milosť, milosrdenstvo, ale aj vernosť alebo lojálnosť. V starozákonných textoch sa aplikuje tak v svetskom ako aj náboženskom kontexte. Vo svetle v. 8 ho môžeme chápať ako pomoc, záchranu žalmistu, prejav Božej spravodlivosti, o ktorú žalmista prosí na začiatku modlitby. Motív rána ako okamihu Božej náklonnosti a záchrany sa objavuje vo viacerých starozákonných textoch. Žalmista očakáva priaznivú správu o Božej pomoci, lebo sa spolieha na Pána. Tento postoj nádeje, ktorý opisuje hebr. kmeň sa vo viacerých starozákonných textoch, najmä múdroslovného pôvodu, vyzdvihuje, a teda odporúča:

Žalm 32,10: „Bezbožného stíhajú mnohé strasti; no dúfajúcich v Pána obklopí milosrdenstvo.“

Žalm 40,5: „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru a nevšíma si pyšných ani náchylných klamať.“

Žalm 84,13: „Pane zástupov, blažený človek, čo sa spolieha na teba.“

Prís 16,20: „Nachádza šťastie, kto sa dáva (dobrým) slovom poučiť, a blažený je ten, kto sa spolieha na Pána.“

Prís 28,25: „Chamtivec nieti spor, ale kto dúfa v Pána, bude (všetkým) oplývať.“

Prís 29,25: „Strach z ľudí kladie nástrahu, ten však, kto dôveruje v Pána, bude bezpečný.“

Jer 17,7: „Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána, Pán bude jeho nádejou.“

Spoliehanie sa na Boha je jedinou správnou voľbou človeka, ktorý sa ocitol v núdzi. Nestroskotá len nádej v Bohu: spoliehanie sa na seba samého (vrátane svojich kvalít), na iných ľudí, vojenskú silu alebo bohatstvo prinesie sklamanie:

Prís 11,28: „Kto si zakladá na svojom bohatstve, ten uvädne, spravodliví však budú pučať ako list.“

Prís 25,19: „Zlomený zub a noha vytknutá (je) spoliehanie na neverného (človeka) v čase úzkosti.“

Prís 28,26: „Kto sa (len) na svoj rozum spolieha, je pochabý, kto však chodí múdro, ten sa zachráni.“

Iz 31,1: „Beda tým, čo zostupujú pre pomoc do Egypta, opierajú sa o kone, dôverujú vo vozy, že ich je veľa, a dúfajú v jazdcov, že sú veľmi mocní, no na Svätého Izraelovho nevzhliadli a Pána nevyhľadávali.“

Jer 17,5-6: „Toto hovorí Pán: „Zlorečený je muž, ktorý dôveruje v človeka a telo urobil svojou oporou, ale od Pána sa mu srdce vzdialilo. Je ako tamariška na púšti, neuzrie prichádzať blaho, býva v púšti na vyhoreniskách, v zemi soľnatej, neobývanej.“

„Ráno je totiž časom zmŕtvychvstania, v ktorom z Božieho milosrdenstva bola zničená moc smrti (Hebr 2,14). To je to milosrdenstvo, v ktoré prorok dúfa a ktoré túži pocítiť.“ (Hilár z Poitiers)

„Daj mi poznať cestu, ktorou mám kráčať, lebo k tebe dvíham svoju dušu.“ V tejto prosbe je túžba po okamihu oslobodenia od nebezpečenstva, keď žalmista bude rozhodovať o svojom ďalšom životnom smerovaní. Prosbu o ukázanie cesty z Ž 143,8 zakladá žalmista na vzťahu k Bohu, ktorý označuje ako „pozdvihnutie duše“.

„Pred nepriateľmi ma zachráň; Pane, k tebe sa utiekam.“ („Ochráň ma pred mojimi nepriateľmi, Pane, lebo u teba hľadám úkryt“ – hebr. originál) (verš 9.)

Objavuje sa krátka prosba o záchranu a stručná deklarácia o spoliehaní sa na Boha, ktoré pôsobia ako výstižné zhrnutie predchádzajúcich častí žalmu. Výzva „ochráň ma pred mojimi nepriateľmi“ pripomína hlavný problém, ktorý sužuje žalmistu. Ani na tomto mieste však detailnejšie nedefinuje, kým sú. Vo svojej prosbe sa žalmista opäť obracia na Boha prostredníctvom oslovenia „Pane“. Svoje volanie o pomoc sprevádza deklaráciou „u teba hľadám úkryt“, ktorá vyjadruje jeho postoj spoliehania sa na Boha. „Svoje súženie som ukryl pred očami všetkých ľudí, lebo ho chcem odhaliť len tebe, Pane.“ (Radak/Ibn Ezra) „Pane, Bože, vzťah k tebe som vždy pokladal za najvzácnejší, všetky ľudské vzťahy boli na druhom mieste. V láske k tebe som prežil vytrženie, Pane. Preto sa môžem povzniesť nad všetky neprávosti svojich nepriateľov, ktoré mi vykonali.“ (R. Hirsch) „Žalmista uteká smerom k Bohu a v ňom nachádza útočisko. Prosí o to, aby bol oslobodený od nepriateľov, ktorými sú všetky kniežatá temnoty, diabol a jeho anjeli.“ (Augustín)

„Nauč ma plniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh; na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch.“ („Nauč ma uskutočňovať tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh. Tvoj dobrý duch nech ma vedie po rovnej zemi.“ – hebr. originál) (verš 10.)

Prvá prosba v. 10 prezrádza žalmistovo želanie konať to, čo sa páči Bohu. Obsahuje volanie, aby ho Boh naučil plniť jeho vôľu:

Žalm 40,9: „Že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon.“

Výraz „tvoja vôľa“ treba na tomto mieste interpretovať ako označenie Božieho želania, túžby, úmyslu, hoci samotné slovo môže znamenať aj potešenie, radosť, priazeň alebo lásku. Vyznanie má charakter zmluvného vyhlásenia. Je tak doplnením deklarácie „som tvojím služobníkom“, ktorá sa vyskytuje na konci modlitby (v. 12). Je pozoruhodné, že napriek ťažkosti životnej situácie sa žalmista neuzatvára do svojho prežívania, ale neprestáva dbať o formovanie svojho života podľa Božích predstáv. „Žalmista prosí o to, aby sa v ňom naplnili dôsledky pôsobenia milosti. Chce, aby sa jeho vôľa a konanie vo všetkom zhodovali z Božou vôľou.“ (Prosper Akvitánsky)

„Tvoj dobrý duch nech ma vedie po rovnej zemi.“ Žalmista, ktorý vyjadruje túžbu, aby ho viedol dobrý Boží duch, opäť odhaľuje svoje pozitívne vnímanie Boha a jeho konania. Zdá sa, že v jeho prosbe ide skôr o volanie po Pánovej ochrane (pred nepriateľmi), a nie po vnútornom usmerňovaní ako v prvej časti v. 10. Naznačuje to v prvom rade použitie slovesa: 

Žalm 23,3: „Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.“

Žalm 27,11: „Ukáž mi, Pane, svoju cestu a priveď ma na správny chodník, lebo mám mnoho nepriateľov.“

Žalm 31,4: „Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať.“

Žalm 73,24: „Vedieš ma podľa svojho zámeru a nakoniec ma prijmeš do slávy.“

Žalm 77,21: „Ako ovce si viedol svoj ľud rukou Mojžiša a Árona.“

Žalm 78,53: „Viedol ich bezpečne a nemali strach, ich nepriateľov však more pokrylo.“

V týchto žalmoch má sloveso „viesť“ význam „sprevádzať, ochraňovať na ceste“. Slovom „rovná zem“ sa v hebrejčine označuje „rovná krajina, vyrovnané miesto“. V niektorých textoch má význam „spravodlivosť“, resp. „priamosť“. Vtedy charakterizuje napr. vládnutie mesiášskeho kráľa, správanie sa človeka pred Bohom, dosl. „kráčanie človeka s Bohom“ alebo Božie vládnutie:

Iz 11,4: „Ale v pravde bude súdiť maličkých a rozhodovať priamosťou v prospech krotkých zeme. I porazí zem prútom svojich úst a dychom svojich perí usmrtí zlosyna.“

Mal 2,6: „Zákon pravdy bol v jeho ústach a na jeho perách sa nenašla neprávosť, pokojne a priamo kráčal so mnou a mnohých odvrátil od hriechu.“

Žalm 45,7: „Tvoj trón, Bože, trvá naveky a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti.“

Žalm 67,5: „Nech sa tešia a jasajú národy, že spravodlivo súdiš ľudí a spravuješ národy na zemi.“

Iba v Ž 143 sa stretneme s jeho výrazným chápaní ako toho, kto vedie človeka.

„Človek potrebuje dobrého ducha, aby ho viedol, t. j. ducha snahy pre duchovný úspech a ducha šľachetnosti.“ (Radak) „Tu chce žalmista povedať, že Duch ho oslobodí od každej chyby a bude ho viesť po rovnej ceste do krajiny žijúcich (Žalm 114,9). Neudeje sa to pre zásluhy jeho samotného, ale pre meno Pána, pretože jeho milosrdenstvo sa stane prameňom každého daru v blaženosti.“ (Prosper Akvitánsky)

„Pre svoje meno, Pane, zachováš ma nažive; pretože si spravodlivý, vyveď ma z úzkosti.“ („Pre svoje meno, Pane, dopraj mi života. Vo svojej spravodlivosti vyveď moju dušu z tiesne.“ – hebr. originál) (verš 11.)

Prosby z v. 11 sa vyznačujú dramatickosťou. Prvá z nich je volaním po zachovaní pri živote, a možno až po obnovení života žalmistu. Veľmi dobre zodpovedá vyjadreniam z predchádzajúcich veršov modlitby, ktoré vykresľovali jeho stav ako vyčerpanie a približovanie sa k smrti. Tentokrát sa žalmista pri prosbe o záchranu neodvoláva na svoj postoj dôvery k Bohu, ale na Pánovo meno: „pre svoje meno“. Aj autori žalmov sa odvolávajú na Pánovo meno:

Žalm 23,3: „Dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.“

Žalm 25,11: „Pre tvoje meno, Pane, odpusť mi môj hriech, i keď je veľký.“

Žalm 31,4: „Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať.“

Žalm 79,9: „Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása, a vysloboď nás; a pre svoje meno odpusť nám hriechy.“

Žalm 106,8: „Ale Boh ich pre česť svojho mena zachránil, aby ukázal svoju moc.“

Žalm 109,21: „Ale ty, Pane, Pane, pre svoje meno sa ma zastaň, veď tvoje milosrdenstvo je láskavé; zachráň ma.“

Za Božím menom stoja v tomto prípade jeho podstata a vlastnosti. Žalmista, ktorý prosí, aby bol zachovaný pri živote pre Božie meno, a súčasne, akoby paralelne žiada o záchranu pre Božiu spravodlivosť, sa odvoláva na Božiu prirodzenosť a jeho prisľúbenia. Keď žalmista prosí o udržanie pri živote pre Pánovo meno, ktoré pri tej príležitosti aj priamo vyslovuje, obnovuje vo svojej pamäti to, čo sa v dejinách Izraela s týmto menom prednostne spájalo: vypočutie nárekov Izraelitov v egyptskom otroctve a ich vyslobodenie spod nadvlády faraóna. 

„Vo svojej spravodlivosti vyveď moju dušu z tiesne.“ Druhá prosba v. 11 hovorí priamo, že veľkou túžbou žalmistu je vyjsť zo zúfalého stavu, v ktorom sa nachádza. To, čo žalmista prežíva, je dielom jeho nepriateľa, preto oprávnene môžeme chápať hebr. slovo ako „núdza, tieseň, nebezpečenstvo, úzkosť, súženie, trápenie“ ako označenie „útlaku“. Použite výrazu „z tiesne“ (porov. fonetickú príbuznosť výrazu z podst. menom Egypt) spolu s výrazom „vyveď“ evokuje u bibl. čitateľa spomienku na udalosť vyvedenia Izraelitov z Egypta. Vďaka tomu sa volanie žalmistu stáva prosbou o vlastný exodus. Vo v. 11b, podobe ako vo v. 3.6, sa za výrazom „moja duša“ skrýva osoba žalmistu. Žalmista prosí, aby ho Boh zachránil vo svojej spravodlivosti.

„Vo svojom milosrdenstve znič mojich nepriateľov, zahub všetkých, čo ma sužujú, veď ja som tvoj služobník.“ („A vo svojom milosrdenstve umlč mojich nepriateľov, zahub všetkých protivníkov mojej duše, lebo som tvojim služobníkom.“ – hebr. originál) (verš 12.)

Posledný verš žalmu upresňuje, v čom bude spočívať záchrana žalmistu. Žalmista prosí, aby Božie ničivé konanie vo vzťahu k jeho nepriateľom malo definitívny charakter. Často sa vzťahuje v bibl. textoch na politických a vojenských rivalov. V rámci Žaltára:

Žalm 6,8: „Od náreku sa mi oko zahmlilo a uprostred všetkých mojich nepriateľov som zostarol.“

Žalm 7,5.7: „Ak som sa dobrodincovi odplatil zlom, ak som nepriateľa olúpil a nechal bez pomoci,… Povstaň, Pane, vo svojom hneve, postav sa proti zúrivosti mojich nepriateľov. Bože môj, vystúp na súde, ktorý si ty nariadil.“

Žalm 31,12: „Všetci moji nepriatelia mnou opovrhujú, susedom som na posmech a svojim známym som postrachom. Tí, čo ma vidia na ulici, utekajú predo mnou.“

Žalm 42,11: „Sťa by mi kosti drvili, keď ma moji utláčatelia tupia, keď sa ma deň čo deň spytujú: „Kdeže je tvoj Boh?“

Za prosbou o zničenie nepriateľov z analyzovaného verša sa môže skrývať túžba odstrániť zo života zlo, nepokoj a chaos, ktoré sa môžu prejavovať aj v človeku. Žalmistova žiadosť o umlčanie a vyhubenie protivníkov sa vo svetle predchádzajúcej prosby o vyvedenie z tiesne, chápanej v kategóriách volania o opätovný exodus, javí ako pochopiteľná a legitímna. Nadväzuje na skúsenosť Izraelitov, ktorých Boh nielen vyviedol z egyptského otroctva, ale kvôli zaisteniu trvalej slobody a bezpečia, aj definitívne zbavil utláčateľov. Posledným výrokom žalmu je vyznanie „som tvojím služobníkom“ a prezentuje sa ako rozhodujúci motív, ktorý by mal viesť Boha k záchrane žalmistu. Výskyt frázy „lebo som tvojím služobníkom“ v texte modlitby mohol, okrem iného, rozhodnúť o umiestnení Ž 143 v zbierke Dávidových žalmov (Ž 138-145). „Spojenie moji nepriatelia sa vzťahuje na protivníkov, ktorí fyzicky napádajú Dávida. Keď uvidia tvoje milosrdenstvo voči mne, pochopia, že Boh ma ochraňuje, a neodvážia sa mi viac ubližovať. Tak budú umlčaní v zmysle, že ich to odradí od konania zlého.“ (Alšich)