Žalm 138

Verš sa začína slovami o vzdávaní chvály a končí synonymom o hraní. Prvý stich kladie dôraz na „celé srdce“:

Žalm 9,2: „Oslavovať ťa budem, Pane, celým svojím srdcom a vyrozprávam všetky tvoje diela zázračné.“

Žalm 86,12: „Celým srdcom ťa chcem chváliť, Pane, Bože môj, a tvoje meno oslavovať naveky.“

Žalm 111,1: „ALELUJA. Z celého srdca chcem oslavovať Pána v zbore spravodlivých i v zhromaždení.“

Žalm 119,7: „S úprimným srdcom ti chcem ďakovať, že som poznal tvoje spravodlivé výroky.“

Toto môže byť reflexiou o modlitbe „Šema Izrael“, ktorou sa Izrael ako národ i jednotlivci hlásia k jedinému a pravému Bohu. „Chváliť Boha celým srdcom tu znamená v súkromí a budem ti hrať znamená verejne.“ (Ibn Ezra) „Tento verš môžeme chápať dvojako. V prvom rade, prorok vzdáva vďaku Bohu chválu, lebo Pán ho vypočul. V druhom rade vzdáva chválu Pánovi po dlhej modlitbe, pretože Božie milosrdenstvo mu pomohlo strániť sa hriechov. Obe sú vyjadrením viery, či už vzdávame chválu Pánovi, alebo vyznávame hriechy po tom, ako sme ich spoznali. Ďalej, žalmistovi sa nezdá dostatočné vzdávať chválu len pred ľuďmi, pretože ľudia hľadia len na materiálne skutočnosti. Žalmista túži, aby jeho chválu vnímali duchovné stvorenia, lebo anjel Pánov je okolo tých, ktorí sa ho boja (Ž 34,8).“ (Hilár z Poitiers)

„V prítomnosti bohov.“ Výraz „bohovia“ sa tu vzťahuje na iných, cudzích bohov. Hoci tu Božie meno explicitne nezaznieva a pozornosť sa na neho postupne upriami až v nasledujúcich veršoch, jeho jedinečný status je vidieť vďaka kontrastu s inými bohmi. Výrok o existencii iných bohov však pociťujú ako problém neskoršie preklady, ktoré v snahe brániť teologický monoteizmus ponúkajú alternatívne preklady (králi, sudcovia, anjeli…).

„Vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje

prisľúbenia.“ („Budem sa klaňať k tvojmu svätému chrámu a budem vzdávať chválu tvojmu menu pre tvoje milosrdenstvo a pre tvoju vernosť, lebo si urobil veľkým nad každé svoje meno svoj výrok.“ – hebr. originál) (verš 2.)

Celý verš rozvíja myšlienku vzdávania vďaky Bohu, no pritom sa vyhýba výslovnému spomenutiu Božieho mena. Boh je vo verši označený viacerými zástupnými výrazmi. Chrám je miesto Božieho prebývania na zemi:

Žalm 5,8: „No ja len z tvojej veľkej milosti smiem vstúpiť do tvojho domu a s bázňou padnúť na tvár pred tvojím svätým chrámom.“

Žalm 11,4: „Pán prebýva vo svojom svätom chráme, Pán tróni na nebesiach. Jeho oči hľadia na úbožiaka, jeho zrak skúma každého človeka.“

Žalm 65,5: „ Blažený, koho si si vyvolil a prijal k sebe, prebývať bude v tvojich sieňach. Naplní nás blahobyt tvojho domu a svätosť tvojho chrámu.“

Žalm 79,1: „Bože, pohania vtrhli do tvojho dedičstva, poškvrnili tvoj svätý chrám a Jeruzalem obrátili na rumy.“

Spojenie „tvoj svätý chrám“, dosl. „chrám tvojej svätosti“, je bežnejšie najmä v žalmoch. Výraz „svätosť“ sa môže vzťahovať buď na miesto – svätyňu, ktorá bola najsvätejšou časťou a centrom celého priestoru, miestom, ktoré bezprostrednejšie spája s Bohom –, alebo sa môže vzťahovať na Boha samotného. Obrátiť sa na Boha, ako modlitba smerom k Jeruzalemskému chrámu, známa zo SZ, je prejavom viery a úcty k samému Bohu. Toto dáva výrazu „vzdávať chválu“ nový dôraz v porovnaní s v. 1. Zatiaľ čo vo v. 1 má najmä význam „oslavovať, spievať hymnus“, vo v. 2 je to „vyznávať“, čiže vydať svedectvo. Chrám ako stred vesmíru a základ stvorenia je miestom stretnutia človeka s Bohom, no takisto platí, že Boh je v strede svojho ľudu, a preto je naviazaný nie na miesto, ale na ľudí, ktorí sa na neho obracajú.

Druhým zástupným výrazom pre Boha je jeho meno. Meno vyjadruje identitu osoby, ktorá ho nosí, a poznať meno znamená mať prístup k danej osobe. Vďaka menu má stvorenie prístup k Bohu a tento aspekt je zdôraznený aj v nasledovných charakteristikách. Milosrdenstvo (milosť) a vernosť (pravda) sú typickými atribútmi Boha:

Žalm 25,10: „Všetky cesty Pánove sú milosrdenstvo a vernosť pre tých, čo zachovávajú jeho zmluvu a jeho príkazy.“

Žalm 57,4: „On zošle pomoc z neba a zachráni ma; zahanbí tých, čo ma týrajú. Boh zošle svoju milosť a pravdu.“

Žalm 61,8: „Pred Božou tvárou nech tróni večne a nech ho chráni milosť a vernosť.“

Žalm 86,15: „No ty, Pane, si Boh milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný.“

Ďalej v tzv. formule milosti:

Žalm 117,2: „Lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči nám a pravda Pánova trvá naveky.“

Sú spoločným predmetom chvály:

Žalm 40,11: „Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse. Neskrývam tvoju milosť a pravdu pred veľkým zhromaždením.“

Žalm 108,5: „Lebo až po nebesia siaha tvoje milosrdenstvo a tvoja vernosť až po oblaky.“

Žalm 115,1: „Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv pre svoje milosrdenstvo a pre svoju vernosť.“

Je to spôsob, ako sa Boh prejavuje, a cez túto prizmu je vnímaný zvonku. Spievať sa má nie preto, že Boh niečo vykonal, ale ten samotný skutok sa má ospievať. Text je však nejasný vzhľadom na samotný Boží výrok (čin), ktorý je väčší než jeho meno: je to spásny výrok v prospech núdznych, zákon vyslovený pre Izrael? Vďaka menu sa vie, že Boh existuje, môže byť oslovený, cez meno je prítomný v chráme, hoci prebýva v nebi. Nie je výrok vyvýšený nad menom, ale vďaka Božiemu menu. Výzva oslavovať Boha sa nikdy nemôže porovnávať s tým, čo Boh koná, ako sám seba zvelebuje a ako sa prejavuje vo svete. „Slová svoj výrok si urobil väčším nad každé svoje meno majú tento zmysel: Lebo úctyhodné Meno, ktoré si mi povedal, si urobil väčším nad každé meno, ktoré máš, nad všetky svoje opisné mená.“ (Ibn Ezra) „V tradícii sa tetragram spája sa atribútom Božieho milosrdenstva a aj žalmista hovorí, že sa mu bude vzdávať chvála za milosrdenstvo. Tvoje meno je Pán mocných skutkov, žiarlivý a pomstivý, no vyslovenie/výrok uistenia o svojej dobrote a milosrdenstve (Slovo, ktorým si nás ubezpečil o svojom dobrodení – vyhlásenie prísľubu tvojej dobrotivosti) si urobil väčším (povýšil si ho) nad každé svoje meno, keďže ty nám dávaš prejsť ponad svoje odplácanie (Lebo ty prekračuješ kvôli nám svoje atribúty prísnej spravodlivosti a takto kvôli nám prekračuješ svoje oprávnenie nás súdiť) a odpúšťaš nám.“ (Raši) To naznačuje, že Boží atribút spravodlivosti trvá a nemení sa, ale Božie milosrdenstvo umožňuje omilostenie tých, ktorí si podľa

kritérií spravodlivosti trest zaslúžili.

„Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval, a rozmnožil si vo mne odvahu.“ („V deň, keď som volal, si mi odpovedal, burcuješ v mojej duši silu.“ – hebr. originál) (verš 3.)

Žalmista opisuje vlastnú skúsenosť s Bohom, pričom stále nevyslovuje jeho meno. Výraz „v deň“ treba chápať nie ako odkaz na jednorazovú udalosť, ktorá sa uskutočnila, ale v zmysle „kedykoľvek“:

Žalm 3,5: „Hlasne som volal k Pánovi a on mi odpovedal zo svojho svätého vrchu.“

Žalm 4,2: „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu.“

Žalm 17,6: „K tebe, Bože, volám, lebo ty ma vyslyšíš. Nakloň ku mne sluch a vypočuj moje slová.“

Žalm 20,10: „Pane, daj vždy víťaziť kráľovi a nás vyslyš, kedykoľvek ťa budeme vzývať.“

Žalm 27,7: „Čuj, Pane, hlas môjho volania, zľutuj sa nado mnou a vyslyš ma.“

Žalm 81,8: „V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa, za clonou búrky som ťa vypočul, vyskúšal som ťa pri vodách meríbskych.“

Žalm 86,7: „V deň svojho súženia volám k tebe, lebo ty ma vyslyšíš.“

Žalm 91,5: „Nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne.“

Žalm 99,6: „Mojžiš a Áron, jeho kňazi, a Samuel, ctiteľ jeho mena, vzývali Pána a on ich vypočul.“

Žalm 11,45: „Tak budem kráčať bezpečnou cestou, lebo dbám na tvoje príkazy.“

Žalm 102,3: „Neskrývaj svoju tvár predo mnou; v deň môjho súženia nakloň ku mne svoj sluch. Kedykoľvek ťa budem vzývať, čím skôr ma vypočuj.“

Žalm 118,5: „V súžení som vzýval Pána a Pán ma vypočul a vyslobodil.“

Žalm 120,1: „K Pánovi som volal vo svojom súžení a on ma vyslyšal.“

Sloveso „burcovať“ je veľmi zriedkavé a vyjadruje nepokoj či agitáciu, ktorú Boh spôsobí. Nezasahuje iba okrajové časti života, ale samotnú dušu, ľudský život, vitalitu, ktorou sa sila prejavuje. Boh, ktorý robí človeka schopným, premieňa ho, dáva mu kompetencie: tvorí tak, aby jeho stvorenie mohlo nezávisle konať.

Preto dáva silu, čiže životodarnú schopnosť. „Boh je stále pripravený vypočuť. Žalmista neprosí o pozemské veci ako bohatstvo, zdravie tela ani smrť nepriateľov, práve preto môže žiadať rýchle vypočutie. Pôjde o duchovné skutočnosti, keďže nejde o zväčšovanie statkov, ale o zveľadenie čností v duši. Po ničom inom by človek nemal tak túžiť, ako po čnosti.“ (Augustín)

„Oslavovať ťa budú, Pane, všetci králi zeme, lebo počuli slová tvojich úst.“ („Budú ti vzdávať chválu, Pane, všetci králi zeme, lebo počuli slová tvojich úst.“ – hebr. originál) (verš 4.)

Potom ako žalmista vyjadril túžbu vzdávať chválu Bohu vo v. 1 a jeho menu vo v. 2, teraz Božie meno zaznieva vo forme Pán. Je to osobný Boh, ako ho pozná Izrael, no v tomto momente sa s Izraelom identifikujú všetci králi zeme. Králi zeme, predstavujú zástupcov všetkých národov, ktorí majú Pána oslavovať:

Žalm 89,28: „A ja ho ustanovím za prvorodeného, za najvyššieho medzi kráľmi zeme.“

Žalm 148,11: „Králi zeme a všetky národy, kniežatá a všetci zemskí sudcovia.“

Aj králi ako predstavitelia národov sa spolu so svojim ľudom teraz pridajú ku vyznávaniu Pána. Zmluva je otvorená pre všetky národy, Božie slová zaznievajú pre všetkých a každý sa môže rozhodnúť pre Pána.

„Budú ospevovať Pánove cesty, lebo veľká je Pánova sláva.“ („A budú spievať na Pánových cestách, lebo veľká je Pánova sláva.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Výraz Pánove cesty môže označovať jeho konanie (cesty, po ktorých kráča Pán), teda to, čo Pán koná. Králi zeme mohli vidieť toto mimoriadne Božie konanie najmä v udalostiach návratu z exilu, keď bol Izrael oslobodený:

Iz 55,8-9: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“

Z vonkajšej perspektívy sa tieto udalosti naozaj dali vysvetliť len ako dielo, ktoré vykonal Boh.

„Veľká je Pánova sláva“ vyjadruje Božiu prítomnosť medzi ľudom, no zároveň i jeho vznešenosť a transcendenciu:

Žalm 8,6: „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil.“

Žalm 24,7-10: „Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo

má vstúpiť kráľ slávy. Kto je ten kráľ slávy? Pán silný a mocný, Pán mocný v boji. Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy. Kto je ten kráľ slávy? Pán zástupov, to je ten kráľ slávy.“

Žalm 113,4: „Vyvýšený je Pán nad všetky národy a jeho sláva nad nebesia.“

Žalm 145,5.11-12: „Hovoria o vznešenosti tvojej slávy a veleby a rozprávajú o tvojich zázrakoch… Nech rozprávajú o sláve tvojho kráľovstva a o tvojej moci nech hovoria; nech ľuďom oznamujú tvoje zázraky i slávu a velebu tvojho kráľovstva.“

„Nebudú mať spevy ľúbostné ani spevy vojnové, iba spevy na Pánove cesty a rozprávanie o jeho skutkoch.“ (Ibn Ezra) „Slová nech spievajú na Pánových cestách môžeme považovať za prejav šťastia človeka, ktorý prijal a nasleduje zákon evanjelia.“ (Ján Zlatoústy)

„Vznešený je Pán, a predsa zhliada na pokorného, pyšného však zďaleka pozná.“ („Lebo vyvýšený je Pán, no na pokorného zhliada a povýšeného zďaleka pozná.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Protiklad medzi Bohom a človekom je zdôraznený tým, že Pán je opísaný ako vyvýšený:

Žalm 46,11: „Prestaňte už a uznajte, že ja som Boh, vyvýšený nad národy, vyvýšený nad zem.“

Žalm 99,2: „Veľký je Pán na Sione, a vyvýšený nad všetky národy.“

Obraz zhliadnutia na pokorného pripomína Božiu starostlivosť o tých, ktorí si sami nedokážu pomôcť a v spoločnosti sú odsúdení na pomoc druhých:

Iz 57,15: „Bo takto hovorí Najvyšší, Velebný, čo tróni večne a Svätý je jeho meno: „Na vysokom a svätom mieste prebývam a so skrúšeným a pokorným v duchu, aby som oživil ducha pokorných, aby som oživil srdce skrúšených.“

Žalm 143,6-9: „Vystieram k tebe ruky, za tebou dychtím ako vyprahnutá zem. Rýchle ma vyslyš, Pane, lebo už klesám na duchu. Neskrývaj predo mnou svoju tvár, aby som nebol ako tí, čo zostupujú do hrobu. Včasráno mi daj pocítiť, že si sa zmiloval nado mnou, lebo sa spolieham na teba. Ukáž mi cestu, po ktorej mám kráčať, veď svoju dušu dvíham ku tebe. Pred nepriateľmi ma zachráň; Pane, k tebe sa utiekam.“

Napr. Izrael v Egypte či Mária v NZ. Výraz pokorný označuje fyzicky nízke postavenie a následne aj pokoru a poníženosť. Pán pozná už zďaleka práve

povýšeného, ktorý svojou pýchou vytŕča nad ostatných, no zároveň aj zhliada na pokorného. Boh je zaangažovaný v živote ľudí pokorných i povýšených, a nastoľuje spravodlivosť:

Žalm 75,8: „Ale sudcom je sám Boh: jedného ponižuje, druhého povyšuje.“

Žalm 147,6: „Tichých sa Pán ujíma, ale hriešnikov ponižuje až po zem.“

„Boh zblízka pozerá na pokorného, lebo jeho postoj sa mu páči. Zďaleka pozná povýšeného, lebo on sa mu nepáči.“ (Prosper Akvitánsky)

„Aj keby som mal prejsť súžením, ty ma pri živote zachováš a svoju ruku vystrieš proti hnevu mojich nepriateľov; zachráni ma tvoja pravica.“ („Aj keby som kráčal stredom tiesne, dopraješ mi života, proti hnevu mojich nepriateľov vystrieš ruku a zachráni ma tvoja pravica.“) (verš 7.)

Výraz „tieseň“ môže byť odvodený od koreňa „byť úzky“ s významom „úzkosť, tieseň, ťažkosť“, alebo od „byť v nepriateľstve“ ako abstraktný výraz pre konkrétneho nepriateľa, spomenutého vo verši neskôr. Kráčanie je synonymom pre život, ktorý je úplne ponorený v tiesni (v strede tiesne) a niet z neho východiska:

Žalm 23,4: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.“

Žalm 26,9-11: „Nezatrať moju dušu s hriešnikmi a môj život s ľuďmi krvilačnými. Ich ruky sú poškvrnené zločinmi, ich pravica je plná úplatkov. Ale ja kráčam v nevinnosti, vykúp ma a buď mi milostivý.“

Žalm 55,4: „Zmätený krikom nepriateľa a útlakom hriešnika. Lebo ma zavaľujú bezprávím a zúrivo do mňa dorážajú.“

Tento neurčitý a nedefinovaný obraz ťažkostí na jednej strane komunikuje, že žalmista si sám nevie pomôcť (nedokáže sa dostať zo situácie, ktorá nie je pochopiteľná a uchopiteľná), no zároveň budí očakávanie, že pomoc príde zvonka. Aj v takejto beznádejnej situácii má žalmista v Bohu istotu a vie, že Boh sa voči nemu zachová ako ten, kto dopraje života:

Žalm 119,25: „Uviazol som v prachu, oživ ma podľa svojho slova.“

Toto sloveso vyjadruje myšlienku „zachovať pri živote“ alebo „priviesť späť k životu“:

Žalm 30,4: „Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu.“

Boh sa prejavuje ako stvoriteľ či spasiteľ, ktorý rozhoduje o živote, je slobodný, nie je ničím podmienený a dáva život tam, kde neexistuje nijaký nárok:

Žalm 143,11: „Pre svoje meno, Pane, zachováš ma nažive; pretože si spravodlivý, vyveď ma z úzkosti.“

Obraz Božej ruky a pravice vyjadruje spôsob, ako Boh pomáha:

Žalm 21,9: „Tvoja ruka zastihne všetkých tvojich nepriateľov, tvoja pravica nájde tých, čo ťa nenávidia.“

Žalm 44,3-4: „Ty si svojou rukou vyhnal pohanov a našich otcov si usadil, zničil si národy, a našich otcov si rozmnožil. Veď nie svojím mečom získali krajinu, nepomohlo im vlastné rameno, ale tvoja pravica, tvoje rameno a jas tvojej tváre, lebo ich máš rád.“

Žalm 89,14: „Mocné je tvoje rameno, pevná je tvoja ruka a tvoja pravica vztýčená.“

Žalm 139,10: „Ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“

Toto antropomorfné vyjadrenie o Božej sile a moci dopĺňa obraz Boha ako darcu života. Skutočnosť, že Boh zachraňuje, neznamená večnú, nadprirodzenú spásu, ale jeho bezprostrednú pomoc v danej situácii, čo spôsobuje hnev nepriateľov:

Žalm 59,3: „Vytrhni ma z rúk zločincov a zachráň pred krvilačníkmi.“

„Uvedomujem si, že si nad všetko vyvýšený, ale dívaš sa aj na pokorných, ktorí vidia, že sú oproti tebe nízko, preto viem, že aj keby som mal kráčať stredom tiesne, ty ma zachováš. Ako ma zachováš? Vystrieš svoju pravicu, aby ma zachránila.“ (Ibn Ezra) „Žalmista sa ako ukazuje ako spravodlivý človek, ktorý neodmieta kráčať uprostred súženia. Vie totiž, že súženie vedie k vytrvalosti. Vie, že každé zlato je podrobené skúške pravosti, že vojak môže zvíťaziť len vo vojne, že viera bez pokušenie zmalátnie, ale bez Božej pomoci trápenia nezvládame. Žalmista si je istý, že Boh zasiahne. Aj keď kráča uprostred súženia, má dôveru, že Boh ho zachráni a zachová pri živote.“ (Hilár z Poitiers) „Nahnevaní nepriatelia prinášajú utrpenie našej viere a nádeji. Ale nad hnevom nepriateľov, prostredníctvom ktorých diabol koná, Pán dvíha svoju ruku a zachraňuje svojou pravicou dúfajúcich. Pod pravicou treba chápať Pánovu moc. Preto Pán, ktorý je Božia moc a múdrosť, dostáva meno a titul Božej pravice. On je ochranca proti všetkým nepriateľom, keď človek bojuje proti utláčaniu.“ (Hilár z Poitiers)

„Pán za mňa dielo dokončí. Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; neopusť dielo

svojich rúk.“ („Pán odplatí za mňa. Pane, tvoje milosrdenstvo trvá naveky, diela svojich rúk neopusť.“ – hebr. originál) (verš 8.
Verš sa začína vyznaním dôvery zo strany žalmistu. Pánove konanie zastupuje žalmistu. Toto vyznanie dôvery v konkrétny Boží zásah nie je nepodložené očakávanie, ale zakladá sa na pevnom presvedčení o večnosti Pánovho milosrdenstva. Touto formulou sa žalmista identifikuje s tradíciou pevne zastúpenou v mnohých žalmoch:

Žalm 100,5: „Lebo Pán je dobrý; jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie.“

Žalm 106,1: „ALELUJA. Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Žalm 118,1.20: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Pán je vždy takýto. V kontraste s týmto pevným presvedčením stojí záverečná prosba, nasmerovaná k Bohu: diela svojich rúk neopusť. Hoci žalm nie je špecifický, výraz „diela jeho rúk“ sa často používa pri opise stvorenia:

Žalm 8,7: „A ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy.“

Žalm 92,5: „Lebo tvoje počínanie, Pane, ma napĺňa radosťou a plesám nad dielami tvojich rúk.“

Žalm 102,26: „Na začiatku si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk.“

Žalm 104,24: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva.“

V kontexte žalmu môže označovať to, čo Boh koná vo svete. Sloveso „opustiť“ odvodené od koreňa „uvoľniť, skolabovať“ vyjadruje prosbu k Bohu, ktorý všetko drží v rukách. Istota v Božiu pomoc neznamená spásny automatizmus, ale nastavenie mysle človeka, ktorý si je vedomý vlastných obmedzení a odpoveď na svoje potreby nachádza mimo seba. „Najlepšie sa pomstia všetci, ktorí do rúk večného sudcu odovzdajú potrestanie za urážky podstúpené v tomto živote... Žalmista prosí, aby človek, dielo Božích rúk nebol zanedbaný. Človek totiž potrebuje pomoc prostredníctvom toho, ktorý o sebe povedal: Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28,20)“ (Hilár z Poitiers)