Žalm 134

Žalm 134 komentár:

„Pútnická pieseň. Zvelebujte Pána, všetci služobníci Pánovi, čo bdiete v noci v dome Pánovom.“ („Pieseň výstupov. Hľa, dobrorečte Pánovi, všetci Pánovi služobníci, ktorí stojíte v noci v dome Pánovom.“ – hebr. originál) (verš 1.)

Verš sa začína rovnakou demonštratívnou časticou „hľa“ ako v Ž 133,1, čím sa na úrovni výrazových prostriedkov vytvára prepojenie na predošlý žalm. Obsahom však verš pokračuje v myšlienke požehnania zo Ž 133,3. Sloveso sa najčastejšie prekladá slovom „žehnať“, najmä keď Boh žehná ľudí:

Žalm 115,12: „Pán na nás pamätá a žehná nás. Požehnáva dom Izraelov, požehnáva dom Áronov.“

Vyjadruje oslavu a vďaku Bohu za dobrodenia alebo požehnania:

Žalm 66,8: „Velebte, národy, nášho Boha a rozhlasujte jeho chválu.“

Žalm 68,27: „„Na zhromaždeniach Boha velebte, velebte Pána, potomci Izraela.“

Žalm 96,2: „Spievajte Pánovi, velebte jeho meno. Zvestujte jeho spásu deň čo deň.“

Žalm 100,4: „Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno.“

Žalm 103,1-2: „Od Dávida. Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia.“

Žalm 104,1.35: „Dobroreč, duša moja, Pánovi; Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký. Odel si sa do slávy a veleby… Nech zo zeme zmiznú hriešnici a zločincov nech už niet. Dobroreč, duša moja, Pánovi. ALELUJA.“

Žalm 135,19-20: „Dom Izraelov, zvelebuj Pána; dom Áronov, zvelebuj Pána. Dom Léviho, zvelebuj Pána; všetci bohabojní, zvelebujte Pána.“

Žalm 145,10.21: „Nech ťa oslavujú, Pane, všetky tvoje diela a tvoji svätí nech ťa velebia. Nech moje ústa hlásajú slávu Pánovu a všetko živé nech jeho sväté meno velebí navždy a naveky.“

Preto sa prekladá priliehavejším pojmom dobrorečiť. „Ak má obyčajný smrteľník žehnať (dobrorečiť) Všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi a zvrchovanému Pánovi vesmíru, aký to má význam? Človek, ktorý dobrorečí/žehná Bohu, v skutočnosti privádza požehnanie na seba samého. Slovo požehnanie/dobrorečenie (bracha) sa v hebrejčine píše rovnako ako vodná nádrž, rybník (brecha) s tečúcou vodou.

Božie požehnanie bude prúdiť na zem podobne, ako keď vyviera voda z prameňa. Človek môže toto blahodarné prúdenie zintenzívniť tým, že si bude ešte viac vážiť Božiu dobrotu. Boh je rád, keď mu jeho smrteľní služobníci dávajú príležitosť, aby voči nim rozhojnil svoju štedrosť.“ (Malbim) „Tento žalm spievajú všetci, ktorí sa vo svojom výstupe po stupňoch viery dostali až hore. Na tomto mieste nastal čas dobrorečiť Pánovi za všetko, čo pre nich vykonal. Verš ďalej hovorí, že nie každý mu môže dobrorečiť, ale len ten, kto je Božím služobníkom.“ (Hilár z Poitiers)

„Všetci Pánovi služobníci, ktorí stojíte v noci v dome Pánovom.“ „Všetci Pánovi služobníci“ môžu v kontexte chrámu byť buď všetci Izraeliti alebo len kňazi vo svätyni. Sloveso „stáť“ v prítomnosti vyššej autority znamená „slúžiť“, napr. pred kráľom alebo v kňazskej a levitskej službe. Služobníci by mali byť pripravení, t. j. stojaci, okamžite splniť želanie svojho pána. Výraz „v noci“ je v nezvyčajnom pluráli, čím sa vyjadruje trvanie, po celú noc a nie každú noc:

Žalm 92,3: „Za rána zvestovať tvoju dobrotu a tvoju vernosť celú noc.“

Ako dokazuje text:

1 Krn 9,27.33: „Nocúvali na okolí Božieho domu, lebo im bola zverená stráž a oni mali na starosti každé ráno otvárať… Toto sú speváci, pohlavári levitických rodín, ktorí sa zdržiavali v komorách, lebo vo dne i v noci na nich čakala robota …“

Nejde tu o nočnú liturgiu v chráme, ale o nočnú službu chrámového personálu, najmä strážcov brán. „V midraši sa pýtajú: Aký zmysel majú slová v noci? R. Jochanan odpovedal: Ony určujú žiakov učenca, ktorí sa v noci zaoberali kňazskou službou v dome Pánovom.“ (MidrTeh) „Keďže budete požehnaní ako rosa Chermonu, je vašou povinnosťou dobrorečiť Pánovi aj v noci (nie iba vo dne) za dobro, ktoré pre vás urobil. Žalmista sa prihovára ku kňazom, preto ďalej pokračuje (Dvíhajte svoje ruky…)“ (Ibn Ezra)

„Zdvíhajte svoje ruky k svätyni a zvelebujte Pána.“ („Dvíhajte svoje ruky ku svätyni a dobrorečte Pánovi.“ – hebr. originál) (verš 2.)

Pozdvihnutie rúk je dnes známe liturgické gesto, ktorým sa vyjadruje chvála a úcta Pánovi, no v Žaltári sa ruky alebo dlane pozdvihovali v snahe predložiť alebo pozdvihnúť k Bohu svoje prosby a modlitby:

Žalm 141,2: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“

Žalm 44,21: „Keby sme zabudli na meno nášho Boha a vzpínali ruky k bohu

cudziemu…“

Žalm 63,5: „Celý život ťa chcem velebiť a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe.“

Žalm 119,48: „Svoje ruky budem dvíhať k tvojim predpisom, ktoré som si obľúbil; a cvičiť sa budem v tvojich príkazoch.“

Slovo svätyňa je podst. meno a doslova znamená svätosť alebo označuje svätú osobu. Miesto v chráme, kde Boh prebýval, sa preto odvodene nazývala svätý alebo svätý svätých. Toto slovo tak označovalo najvnútornejšiu časť chrámu, t. j. svätyňu. Podľa:

Žalm 5,8: „No ja len z tvojej veľkej milosti smiem vstúpiť do tvojho domu a s bázňou padnúť na tvár pred tvojím svätým chrámom.“

Žalm 28,2: „Čuj moju úpenlivú prosbu, keď volám k tebe a spínam ruky k tvojmu svätému chrámu.“

Žalm 138,2: „Vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje prisľúbenia.“

Sa pod svätyňou rozumie budova chrámu, pred ktorou sa veriaci modlia. „Dvíhanie kňazských rúk, tak v tomto žalme, ako aj v Knihe Levitikus, sa podľa komentára vzťahuje na to isté kňazské požehnanie v Nm 6,22-27.“ (Strickman) „Slovo „k svätyni“ sa dá pomenovať aj ako „na mieste svätosti/vo svätyni“, keď kňazi v chráme udeľovali požehnanie. No môže ísť aj o toho, kto v modlitbe dvíha alebo vystiera svoje ruky k Bohu.“ (Radak) „Kňazi majú dvíhať svoje ruky vo svätosti, dbať na to, aby ich mali sväté, bez poškvrnenia krvou alebo nečestným ziskom.“ (Alšich) „Noc predstavuje ťažké a nepriaznivé okolnosti nášho života. Je totiž ľahké dobrorečiť Bohu vo dne, čiže v čase, keď sa nám darí a keď zakúšame mnohoraké Božie požehnanie. Keď však nastane noc a príde utrpenie, neraz začneme Boha preklínať. Jób však hovorí: Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené (Jób 2,9-10). Preto máme Bohu dobrorečiť za každých okolností a k nemu dvíhať svoje ruky.“ (Augustín) „V Božej chvále nás zdržiava noc tohto sveta. Tá sa však pomaly končí a nastáva deň. Noc teda symbolizuje všetko, čo nás zdržiava od Boha: nástrahy zlého, naše hriechy, nevedomosť, slabosti či žiadostivosti tela. Preto máme k Bohu dvíhať svoje ruky, prosiť ho a chváliť. No nestačí len dvíhať ruky k modlitbe, treba ich pozdvihnúť tiež k dobrým skutkom. Slová tohto verša napĺňa teda ten, kto zaodeje nahých, nasýti hladných, smädným dá piť, kto trúchliacich uteší a kto všetkých miluje.

Takéto skutky sú sväté a milé Bohu.“ (Hilár z Poitiers) „Tento verš môžeme interpretovať v kontexte biblického postoja pozdvihnutých rúk. Keď Mojžiš dvíhal ruky, Izraeliti vyhrávali nad Amalekitmi, keď nevládal, boj sa otočil v prospech Amalekitov. Zdvíhanie rúk sa vzťahuje na modlitbu, ktorá nadobúda istú účinnosť.“

„Nech ťa žehná Pán zo Siona, ktorý stvoril nebo i zem.“ („Nech ťa požehná Pán zo Sionu, ktorý utvoril nebo a zem.“ – hebr. originál) (Verš 3.)

Záverečné slová žalmu prednáša pravdepodobne kňaz, ktorý dvíha ruky k požehnaniu pútnikov pred ich rozpustením a návratom domov. Jeho slová sú zhodné s prvým polveršom Ž 128,5 a áronovským požehnaním v Nm 6,24, okrem zmienky Sionu. „Nech ťa požehná Pán zo Sionu, to je odkaz na kňazské požehnanie, ktoré sa v Jeruzalemskom chráme udeľovalo každý deň. Ním sa privolávalo Božie požehnanie na celý Izrael. Žalmista vyhlasuje, že zakaždým, keď Boh vypočuje nejakú židovskú modlitbu, vyšle svoje požehnanie zo Sionu.“ (Radak) „Zámenom „ťa“ sa žalmista obracia na každého jedného z nás, kto počúva tieto slová. V tomto zmysle sa Božie požehnanie vzťahuje na všetkých ľudí žijúcich v jednote s Bohom.“ (Augustín)

„Ktorý utvoril nebo a zem.“ Doslovne „ten, ktorý tvorí“. Slová požehnania sa odvolávajú na Stvoriteľa, ktorý môže uskutočniť všetko, v čo pútnik dúfa a potrebuje. Zároveň tým vyjadruje aj jeho všadeprítomnú pôsobnosť, takže nech by sa v živote nachádzal kdekoľvek, Boh zo Sionu mu je nablízku:

Žalm 115,15: „Nech vás požehnáva Pán, ktorý stvoril nebo i zem.“

Žalm 124,8: „Naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.“

„Tento žalm je venovaný predovšetkým usilovným znalcom Tóry. Svätá Tóra obsahuje tajomstvá stvorenia a tie sa odhalia tomu, kto študuje čisto a úprimne. Ak bude niekto študovať vyslovene kvôli Bohu, dokáže pretvoriť nebesia i zem. Žalmista ubezpečuje takéhoto znalca, že Pán, ktorý utvoril nebo a zem, ochotne požehná a odmení toho, kto študuje, ako priviesť nebo a zem späť k ich prvotnej čistote prostredníctvom Tóry a prikázaní (micvot)“ (Feuer) „Slová „ktorý utvoril nebo a zem“ označujú toho, kto stvoril celý svet a kto je pánom celého tvorstva. V nebi sú totiž anjeli a na zemi zasa ľudia i všetko, čo skrze nich bolo utvorené.“ (Teodoret z Kýru)

Tento žalm môže slúžiť ako podklad pre teológiu požehnania a dobrorečenia Bohu. Použitie toho istého slovesa poukazuje, že dve aktivity sú vzájomne spojené. Dobrorečiť Bohu je predpokladom Božieho požehnania, ktoré udeľujú

služobníci, ktorí stoja pred Pánom.