Žalm 119 – Kaf

Žalm 119 Kaf komentár: 

Strofa kaf zachytáva skúsenosť čakania, keď ubúda telesných síl, počas temnoty a dlhotrvajúceho utrpenia. Dvoma slovami by sa dala opísať ako mlčanie Boha alebo, zo skúsenosti mystikov ako temná noc čakania. Neprekvapuje, že táto skúsenosť nasleduje po hlbokom zážitku stretnutia s Bohom v predchádzajúcej strofe. Aj tu sa ukazuje, že nadšenie z poznania Boha v jeho slove nie je zavŕšením, ale pokračovaním životnej púte. Dynamika strofy kaf je odlišná od doterajších tým, že v nej nedochádza k uzavretiu nastolenej témy. Celá sa vyznačuje jednoliatosťou a je doteraz najťažším líčením ohrozenia života a s tým súvisiacou skúsenosťou straty síl. Jedine záverečný verš vyjadruje pozitívnu myšlienku, aj to len v podobe prosby adresovanej Pánovi. Strofa lamed sa zdá byť riešením a zavŕšení ťažkých otázok a životného rozpoloženia žalmistu. Zároveň stred žalmu pôsobí ako zlomový bod v žalmistovom svete, presnejšie v tom, ako vníma Pánovu Tóru.

Verš 81: „Duša mi omdlieva túžbou za tvojou spásou a tvojim slovám veľmi dôverujem.“ („Duša mi zmiera po tvojej spáse, na tvoje slovo čakám.“ – hebr. originál)

Strofa sa začína, ako zvyčajne, ohlásením základnej témy. Tentoraz je to dlhotrvajúce vyčerpanie, únava, až umieranie. Ide o zdanlivo nekončiacu bezvýchodiskovú situáciu. Žalmista ju opisuje typickým náboženským slovníkom – obrazom zmierajúcej duše, vyčerpanej dlhým čakaním na spásu, ktorá neprichádza. Zároveň naznačuje ťažkú životnú situáciu. Zmieranie môže mať aj emočný význam túžiť, cnieť sa. Intenzívna túžba po niečom, niekom sa môže prejavovať ako chradnutie. Nie je to volanie o záchranu života ako vo v. 28, ale postoj vekom a skúsenosťami vyzretého človeka (v. 84): na tvoje slovo čakám. Päťnásobné opakovanie slovesa čakať (dôverovať) sa v žalme vždy spája s novou skúsenosťou s Pánovým slovom. V strofe kaf to nekonečné čakanie alebo, ako to prirovnania v strofe naznačujú, čakanie do konca života. Aj napriek dlhodobému charakteru má čakanie žalmistu ďaleko od pasívneho postoja. Vyvíja aktivity, ktoré mu výnimočne ťažké obdobie umožňujú preklenúť. 

„Žalmista si uvedomuje, že Boh mu skrze svoje slovo oznamuje spásu, ako aj dobrá, ktoré mu vo svojej spáse pripravil. Preto žalmista zmiera vo svojej túžbe vyčerpaný zápasom so žiadostivosťou, upriamený celou bytosťou na predmet svojej túžby. Touto Božou spásou môžeme v kristologickom zmysle chápať Ježiša Krista, ktorého meno znamená naša spása. On sám je teda Spásou, Pravdou a Spravodlivosťou i všetkým, čo nám o ňom na mnohých miestach zjavuje Písmo.“ (Origenes, Euzébius Cézarejský)

Verš 82: „Oči mi slabnú túžbou za tvojím výrokom a hovoria: „Kedy ma potešíš?“ („Oči mi zmierajú po tvojom výroku a hovorím: Kedy ma potešíš?“ – hebr. originál)

Zmierajúce oči ako paralela k zmierajúcej duši sú zintenzívnením opisu stavu slabnutia či stravujúcej túžby žalmistu po Pánovom zachraňujúcom konaní. „V tomto verši sa opäť stretávame s prejavom slabosti, ktorú pociťuje žalmista, a tentokrát sa týka jeho očí. Pochopiteľne nie tých telesných, ale vnútorných. Jeho slová neprýštia z duševnej slabosti, ale z mocnej túžby po tom, čo Boh prisľúbil. Preto zdôrazňuje, že jeho oči zmierajú po Božom výroku. Mohli by sme povedať, že hlasom očí je tu žalmistova túžba presiaknutá modlitbou.“ (Augustín) 

„Kedy ma (už konečne) potešíš?“ Všetky tri otázky: kedy, koľko dní, kedy, v. 84, súvisia s plynúcim časom a zvýrazňujú ťažobu čakania na slovo. Netrpezlivá otázka je v istom napätí s výrokom o čakaní na slovo a odkrýva spleť emócií, ktoré napĺňajú vnútro žalmistu. V tej či onej situácii však celú pozornosť sústreďuje na Pána, od ktorého očakáva spásu a potešenie. Bernard z Clairvaux povzbudzuje svojich poslucháčov prostredníctvom v. 82, aby boli neúnavní v kontemplácii Božieho slova. Nech hovoria: Oči mi zmierajú po tvojom výroku a nech túžia po Bohu. 

Verš 83: „Hoci som ako mech v dyme, predsa nezabúdam na tvoje ustanovenia.“ („Lebo som ako mech v dyme, no na tvoje ustanovenia som nezabudol.“ – hebr. originál)

Svoje vnútorné rozpoloženie žalmista vykresľuje v poradí tretím obrazom. Po zmierajúcej duši a očiach sa prirovnáva k mechu v dyme. V prípade prirovnania k mechu v dyme zohráva prvoradú úlohu bezprostredná emócia, navodená predstavou dusenia a v dyme, ktorá stupňuje predchádzajúce obrazy dochádzajúcej životnej sily a odchádzajúceho zraku. Žalmista nezabudol na ustanovenia, no prežíva zabudnutie od Pána. V mechu v dyme bez určenia obsahu je možne vidieť absurditu zavesenia prázdneho mecha do dymu, teda vnútorného rozpoloženia žalmistu, ktorý nepochopiteľnú osobnú situáciu stupňuje aj opakovanými otázkami. „V sa Písme sa často v obraznom zmysle označuje mechom ľudské telo. Na tomto mieste sa ním myslí telo spravodlivého človeka, ktorý hovorí: Umŕtvil som svoje údy, ktoré sú tu na zemi, horúčosť tela som schladil Božím slovom: už viac nehorím žiadostivosťou brucha či túžbou po telesných veciach.“ (Origenes)

Žalmista výrok „nezabudol som“ použil šesťkrát: v. 61.83.109.141.153. Posledný raz týmto výrokom uzatvára žalm, pričom tu nie sú prítomní jeho protivníci, ale obracia sa na Pána, lebo on sám seba cíti ako ohrozenie, keď sa nazýva blúdiacim baránkom (v. 176). „Bezbožníci sa snažia vycediť zo žalmistu poslednú kvapku nábožnosti, aby sa odcudzil svojmu Stvoriteľovi. A predsa žalmista môže zvolať: (no) na tvoje ustanovenia som nezabudol.“ (Sforno)

Verš 84: „ Koľko dní ešte ostáva tvojmu sluhovi? Kedy už mojich nepriateľov na súd predvoláš?“ („Koľko je ešte dní tvojho služobníka? Kedy vykonáš súd nad tými, čo ma prenasledujú?“ – hebr. originál)

Žalmistova otázka v sebe ukrýva túžbu po skončení jeho utrpenia a po novej skúsenosti Božej pomoci v jeho živote v situácii ohrozenia hraničiaceho so smrťou. Zároveň vyjadruje vedomosť o hraniciach života, ktorý bol časom zakúšania Božej spravodlivosti, keďže predstava o posmrtnom živote nebola v SZ rozvinutá. Starozákonný človek očakával tak Božie požehnanie, ako aj jeho spravodlivosť počas svojho života na zemi.

„Kedy vykonáš súd nad tými, čo ma prenasledujú?“ V kontexte Žaltára je Boh konajúci súd neprestajne uvádzaný ako ten, kto háji utláčaného, či je to už jednotlivec alebo spoločenstvo:

Žalm 9,5.17: „Lebo ty si sa ujal môjho súdu a rozriešil si môj spor, zasadol si na trón ako spravodlivý sudca… Pán sa zjavil a konal súd. Hriešnik sa zamotal do diela svojich rúk.“ 

Žalm 99,4: „Mocný kráľ spravodlivosť miluje:  ty si ustanovil, čo je správne, právo a spravodlivosť v Jakubovi ty vysluhuješ.“

Žalm 103,6: Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným.“ 

Žalm 140,13: „Viem, že Pán úbohému právo prisúdi a chudobnému odplatí.“ 

Žalm 146,7: „utláčaným prisudzuje právo, hladujúcim dáva chlieb.“ 

„Už prvá časť verša naznačuje akútny stav žalmistu: Koľko je ešte dní tvojho služobníka? V tomto duchu aj druhá otázka vyjadruje naliehavú túžbu po blízkom uskutočnení Božieho konania. Prosí, aby Pán čím skôr vykonal nielen spravodlivý súd nad tými, čo ho prenasledujú, ale aj jeho vlastnú záchranu, prejav Pánovho milosrdenstva.“ (Raši)

Verš 85: „Jamu mi vykopali namyslenci, tí, čo nežijú podľa tvojho zákona.“ („Nehanebníci vykopali pre mňa jamy, tí, ktorí nie sú podľa tvojej Tóry.“ – hebr. originál)

Zatiaľ čo doteraz to boli predovšetkým verbálne útoky, teraz metafora naznačuje fyzickú likvidáciu. Metafora vykopaných jám môže súvisieť s nastavovaním osídiel, čo prirodzene navodzuje obraz poľovačky, podobne ako opakovane použité sloveso prenasledovať v strofe (v. 84.86). Sila metafory  v tomto prípade spočíva v úsilí o život:

Jer 18,18-23: „I povedali: „Poďte a zosnujme proti Jeremiášovi plány! Veď u kňaza nezhynul zákon ani u mudrca rada, ani u proroka reč. Poďte, porazme ho jazykom a nedbajme na jeho slová!“ Pozri, Pane, na mňa a počuj hlas mojich protivníkov! Či sa za dobro platí zlom? – Veď vykopali pre mňa jamu! Spomeň, že som stál pred tebou, aby som hovoril k ich dobru a odvrátil od nich tvoj hnev. Preto oddaj ich synov hladu a vydaj ich do moci meča, nech sú ich ženy bezdetné a vdovy, ich mužov nech pobije smrť, ich mladíkov nech porazia mečom v boji. Nech sa z ich domov ozýva krik, keď zrazu privedieš na nich lupičov, lebo vykopali jamu, aby ma chytili, a pod nohy mi skryli osídla. Ale, ty, Pane, poznáš všetky ich smrteľné plány proti mne. Neodpusť im ich vinu a ich hriech si nezotri spred tváre! Nech padajú pred tebou; v čase svojho hnevu konaj proti nim!

Žalmista môže odkazovať na prorokovu skúsenosť. Aj jemu usilujú o život pre Tóru, ktorú zachováva, prenasledujú ho a on sa rovnako obracia na Boha s prosbou o pomoc. Na rozdiel od Jeremiáša však neprosí o ich potrestanie. Celú svoju pozornosť sústredí na jediné: prikázania (v. 86), nariadenia (v.87) a usmernenia (v.88).

„Boží Zákon spočíva v Božích prikázaniach. Ono tkvie v tom, že je to nové prikázanie, pretože obnovuje: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom (Jn 13,34). Toto je Boží Zákon, ako hovorí Apoštol: Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon (Gal 6,2). Konečným zavŕšením našich skutkov má byť teda láska. Tá je cieľom.“ (Augustín)

Verš 86: „Všetky tvoje predpisy sú pravdivé; prenasledujú ma úskočne: pomôž mi.“ („Všetky tvoje prikázania sú prejavom oddanosti. Klamlivo ma prenasledujú, pomôž mi.“ – hebr. originál)

Určujúcim pojmom pri hľadaní zmyslu výroku je slovo oddanosť. Nahradenie Božej osoby „verný Boh“ všetkými jeho prikázaniami vyplýva z porovnaní charakteristiky oddanosti naprieč Žaltárom, kde je rozvinutá do teologického atribútu Boha. Nájdeme pojem vernosti:

Žalm 36,6: „Pane, tvoje milosrdenstvo siaha po nebesia a tvoja vernosť až k oblakom.“ 

Žalm 40,11: „Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse.“ 

Žalm 88,12: „Či v hrobe bude dakto rozprávať o tvojej dobrote a na mieste zániku o tvojej vernosti?“ 

Žalm 89, 2-3.6.9.25.34.50: „Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky; po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť. Veď ty si povedal: „Moje milosrdenstvo je ustanovené naveky.“ Tvoja vernosť je upevnená v nebesiach… Tvoje zázraky, Pane, oslavujú nebesia a tvoju vernosť spoločenstvo svätých… Pane, Bože zástupov, kto je ako ty? Mocný si, Pane, a pravda je u teba… S ním bude moja vernosť a milosť a v mojom mene povznesie sa jeho moc… Ale priazeň mu neodopriem a neporuším svoju vernosť… Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň, ako si prisahal Dávidovi vo svojej vernosti?“ 

Žalm 92,3: „za rána zvestovať tvoju dobrotu a tvoju vernosť celú noc“, 

Žalm 96,13: „Spravodlivo bude súdiť zemekruh a národy podľa svojej pravdy.“ 

Žalm 98,3: „Rozpamätal sa na svoju dobrotu a na svoju vernosť voči Izraelovmu domu“

Žalm 100,5: „Lebo Pán je dobrý; jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie.“

Žalm 143,1: „Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu, pre svoju spravodlivosť ma vyslyš.“

Žalmista stavia do protikladu Pánovu oddanosť/vernosť a svoju osobnú situáciu. Hebrejské substantívum klamstvo v SZ stojí často v slovnom páre ako opak oddanosti. Jeho význam sa nevzťahuje iba na reč človeka, ale podobne ako oddanosť vystihuje osobnosť a má do činenia s jeho vnútorným nastavením, prejavujúcim sa v reči aj v konaní. Žalmista tým zvyšuje kontrast medzi konaním nehanebníkov a jeho vlastnou mienkou o Pánových prikázaniach. Žalmistov dôraz na oddanosť je v príkrom rozpore s klamlivým prenasledovaním, ktoré naňho intenzívne dolieha a pripomína text:

Jer 5,1-3: „Pochoďte ulice Jeruzalema, pozerajte, vyzvedajte a hľadajte po jeho námestiach, či nájdete muža, čo koná spravodlivo a vyhľadáva pravdu, tak mu odpustím. A keď hovoria: »Ako žije Pán,« isteže prisahajú krivo.“ Pane, či tvoje oči nehľadajú pravdu? Udrel si ich, ale necítili, znivočil si ich, odmietli výstrahu, tvár si zatvrdili väčšmi ako kameň, nechceli sa obrátiť.

Jeremiáš prežíva prítomnosť klamstva tak intenzívne, že v Jer 9,1-2 vyjadrí túžbu opustiť svoj ľud a odísť z neho. Príčinou je to, že klamstvo, nie však vernosť zavládlo v krajine. Na pozadí týchto textov je nápadné, že žalmista sa ani v najväčšej tiesni nezmieňuje o možnosti či túžbe opustiť priestor alebo spoločenstvo, v ktorom žije. Naopak, opakovane vyjadruje pevnú vieru v to, že Pán vykoná spravodlivosť nad tými, ktorí ho prenasledujú, a naplní priestor, v ktorom žije, svojím milosrdenstvom. Aj na tomto je vidieť, že žalmistovi nejde v prvom rade o osobnú záchranu, ale o dôkaz platnosti a účinnosti Pánovej Tóry. Zvolanie o pomoc vystihuje ťažkú situáciu žalmistu, ktorá je v nasledujúcom verši vystupňovaná do krajnosti. Výkrik o pomoc adresovaný priamo Pánovi, je v Ž 119 ojedinelý. Pri pohľade na Knihu žalmov, kde sa Boh spomína ako pomocník 11 krát a to v :

Žalm 20,3: „Nech ti pošle pomoc zo svätyne a nech ťa bráni zo Siona.“ 

Žalm 33,20: „Naša duša očakáva Pána, on je naša pomoc a ochrana.“

Žalm 70,6: „No ja som úbožiak a bedár; Bože, ponáhľaj sa ku mne. Ty si moja pomoc a môj osloboditeľ, Pane, nemeškaj.“ 

Žalm 89,20: „Raz si vo videní prehovoril k svojim svätým a povedal si: „Bohatierovi som pomoc poskytol a vyvoleného z ľudu som povýšil.“ 

Žalm 115,9 – 11: „Dom Izraelov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Dom Áronov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a záštita.“ 

Žalm 121,1-2: Svoj zrak upieram na vrchy: príde mi odtiaľ pomoc? Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“ 

Žalm 124,8: „Naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.“ 

Žalm 146,5: „Blažený, komu pomáha Boh Jakubov, kto sa spolieha na Pána, svojho Boha.“ 

Potom sa spomína 15 krát ako pomáhajúci a to v: 

Žalm 10,14: „Ty vidíš, veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk.“ 

Žalm 22,12: „Nevzďaľuj sa odo mňa, lebo sa blíži ku mne nešťastie a nieto, kto by mi pomohol.“

Žalm 28,7: „Pán je moja pomoc a môj ochranca V neho dúfalo moje srdce a prišla mi pomoc; zaplesalo moje srdce a za to mu spevom ďakujem.“ 

Žalm 30,11: „Čuj, Pane, a zmiluj sa nado mnou; Pane, buď mi na pomoci.“ 

Žalm 37,40: „Pán im pomôže a oslobodí ich, vytrhne ich z rúk hriešnikov a zachráni ich, lebo sa spoliehajú na neho.“ 

Žalm 46,6: „Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede; už od úsvitu mu Boh pomáha.“ 

Žalm 54,6: „Ale mne Boh pomáha a môj život udržiava Pán.“ 

Žalm 72,12: „On vyslobodí bedára, čo volá k nemu, i chudobného, ktorému nik nepomáha.“ 

Žalm 86,17: „Nech som dôkazom tvojej dobroty, aby moji nenávistníci s hanbou videli, že ty, Pane, si mi pomohol a že si ma potešil.“ 

Žalm 109,26: „Pomôž mi, Pane, Bože môj, zachráň ma podľa svojho milosrdenstva.“ 

Žalm 118,7: „Pán je so mnou a pomáha mi; nemusím si všímať svojich nepriateľov.“ 

Žalm 118,13: „Prudko dorážali na mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol.“ 

Žalm 119,86: „Všetky tvoje predpisy sú pravdivé; prenasledujú ma úskočne: pomôž mi.“ 

Žalm 119,173: „Tvoja ruka nech mi pomáha, veď som si vyvolil tvoje príkazy.“ 

Žalm 119,175: „Ja budem žiť a teba chváliť a tvoje rozhodnutia mi pomôžu.“ 

Podľa týchto vyjadrení môžeme konštatovať, že Boh ako pomocník alebo pomáhajúci je tu silne prítomný, vždy v kontexte modliaceho sa v rôznych podobách. 

Verš 87: „Bezmála ma zahubili na zemi; no ja som ani tak neopustil tvoje príkazy.“ („Bezmála so mnou skoncovali na zemi, no ja som neopustil tvoje nariadenia.“ – hebr. originál) 

Posledný výkrik strofy kaf adresovaný Bohu je najvyhranenejšou výpoveďou žalmistu o tom, ako vníma konanie prenasledovateľov. Vyjadruje intenzívny zážitok – dotyk so smrťou. Koniec „na zemi“ v prepojení s „kopaním jám“ vo v. 85 vyjadruje krajné ohrozenie života. Reakcia žalmistu na ohrozenia života zo strany jeho protivníkov je konzistentná v neustálom držaní sa Pánovej Tóry. Na klamlivé prenasledovanie reaguje výkrikom o pomoc (v. 86). Odpoveď zo strany Pána neprichádza ani vo chvíli konca života. Tu by sa nik nemohol pohoršiť nad výkrikom v totálnom opustení Bohom zo Ž 22: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Žalmista však hovorí o tom, že ani v tejto situácii neopustil nariadenia. Jeho posledným slovom je výpoveď dôvery v Pánove nariadenia zoči-voči definitívnej životnej situácii.

Verš 88: „A preto, že ty si milosrdný, dožič mi života i budem sa pridŕžať tvojej náuky.“ („Pre svoje milosrdenstvo ma oživ a budem zachovávať usmernenie tvojich úst.“ – hebr. originál) 

Posledný verš strofy je obratom od beznádeje k Bohu vo viere v účinnosť jeho slova. Znova v pozadí zaznieva formula milosti v kombinácii s prosbou o oživenie. Dôvera v Pánovo milosrdenstvo prevažuje nad prenasledovaním a úkladmi nehanebníkov. Aj posledný výrok je odpoveďou na skúsenosť s klamstvom. Pre žalmistu sú usmernenia Pánových úst silnejšie ako klamlivé prenasledovanie z v. 86. „Žalmista na tomto mieste žiada, aby nebol vydaný do rúk tých, čo mu stroja úklady. Neprosí tu o večný život, ale o život na tomto svete. Nevníma ho ako svoj cieľ, ale ako príčinu či počiatok dobrého konca. V druhej časti verša totiž hovorí, že kým bude žiť, bude zachovávať svedectvá tvojich úst, vďaka čomu môže následne dosiahnuť večný život.“ (Origenes)