Žalm 119 – Jód

Žalm 119 Jód komentár:

Strofa jód sa venuje téme stvorenia. Až odkazy na konkrétne biblické texty odhaľujú nezvyčajne dynamický vývoj v reflexii témy stvorenia (Gn 1, Dt 32, Ex 34,6 – v súvislosti s oživením). Žalmista vníma vlastné bytie ako poslanie zachovávať Pánove prikázania. No, aby ich pochopil, musí prejsť ponížením, ktoré mu otvorí zmysel Pánovho slova (v. 74-75) a prichádza k znovuzrodeniu (v. 77). „Každý z nasledujúcich ôsmich veršov žalmu sa v hebrejčine začína písmenom jód. V abecede je najmenšie a okrem pokory predstavuje aj symbol nadprirodzeného, duchovného sveta. V malosti spočíva podstata, ktorá je zbavená takej fyzickej príťaže, akou je priestor, čas alebo hmota. To naznačuje, že k veľkosti sa ide cestou pokory a sebazaprenia. Aby to Pán naučil svoj ľud, keď sa mu išiel zjaviť, vybral si malý a nezaujímavý vrch Sinaj, a keď im šiel oznámiť Tóru, vybral si Mojžiša, najpokornejšieho z ľudí. Vlastné Božie meno Pán sa tiež začína písmenom jód, ktoré sa nedá rozložiť na jednotlivé časti. Nepriamo poukazujú na Pána, ktorý je Jediný a nedeliteľný.“ (Feuer)

Verš 73: „Tvoje ruky ma utvorili a stvárnili. Daj mi chápavosť a osvojím si tvoju náuku.“

 Žalmista si pri slovese utvoriť vybaví prvú správu o stvorení sveta (porov. Gn 1,1 – 2,4a), ktorá pôsobí poetickejšie a sofistikovanejšie, a moderným exegétom sa spája predovšetkým s pojmom stvoriť. Človeku, ktorý poznal text naspamäť, iste rezonovalo hebr. utvoriť z prvej správy o stvorení  človeka, keďže sa tu spomína sedemnásobné Božie „tvorenie“ popri rovnako sedemnásobnom vyhodnotení urobeného ako „dobré“. „V prvej správe o stvorení sveta Boh sedemkrát tvorí (Gn 1,7.16.25.31, Gn 2, 2.3) a sedemkrát hodnotí svoje konanie: A Boh videl… že (je to) dobré (Gn 1,4.10.12.18.21.25.31). V žalme sa hebr. dobrý vyskytuje rovnako sedemkrát. „Zo stvorenia vieme, že všetko bolo učinené na základe Božieho slova. Ale vo vzťahu k človeku Boh hovorí v tomto zmysle: Urobme človeka na náš obraz a na našu podobu (Gn 1,26). Prirodzenosť a pôvod človeka sa tak jasne odlišujú od ostatného stvorenia. Pôvod človeka je výsledkom Božej angažovanosti, zatiaľ, čo ostatné stvorenia dostali svoju existenciu príkazom bez takpovediac predošlého uváženia. Preto má pôvod človeka v sebe zvláštnu dôstojnosť. Stvorenie všetkých ostatných bytostí a prvkov sa začalo aj zrealizovalo v tom istom čase, ako bol vyslovený Boží príkaz, aby existovali. Avšak človek majúci vnútornú a vonkajšiu prirodzenosť, ktoré nie sú vo vzájomnej harmónii, keďže pozostáva z dvoch prvkov zjednotených do jednej živej rozumnej bytosti, má svoj počiatok v dvoch časoch. Najprv bolo totiž povedané: Urobme človeka na náš obraz a našu podobu (Gn 1,26) následne v druhom časovom okamihu: Boh vyformoval človeka, prach zo zeme a vdýchol do jeho tváre dych života (Gn 2,7) Prvé dielo nemá svoj pôvod v inej prirodzenosti, z ktorej by vychádzalo. Toto dielo, ktorého počiatok je výsledkom uváženého rozhodnutia, je netelesné, pretože je utvorené na Boží obraz. Nie je Božím obrazom, lebo Božím obrazom je prvorodený zo všetkého stvorenia (Kol 1,15). Toto dielo bolo stvorené na obraz, t. j. má charakteristické črty obrazu a podobá sa mu. Božský a netelesný prvok bol teda vtlačený do toho, ktorý sa mal stať na Boží obraz a jeho podobu. Prvá charakteristika tejto rozumnej a netelesnej substancie našej duše je teda tá, ktorá bola učinená na Boží obraz. Druhé dielo nasledovalo po prvom: Boh vyformoval človeka, prach zo zeme. Táto prirodzenosť je sformovaná z prachu, t. j. z pozemskej matérie a dáva človeku jeho vonkajšiu podobu. Je výsledkom práce umelcovej ruky. Následne môžeme povedať, že v prvom časovom okamihu Boh nevyformoval, ale urobil. V druhom časovom okamihu zas najprv sformoval a následne dal podobu.“ (Hilár z Poitiers)

 „Daj mi to pochopiť.“ Pozornosť vzbudzuje sloveso vo význame inštruovať, vzdelávať. Žalmistova prosba o chápavosť vyjadruje synovo očakávanie otcovho poučenia. 

Verš 74: „Uzrú ma bohabojní a budú sa tešiť, že veľmi dôverujem tvojim slovám.“ („Tí, čo sa ťa boja, ma uvidia a budú sa tešiť, lebo na tvoje slovo čakám.“ – hebr. originál)

Bázeň pred Pánom je predstavená ako samotný cieľ učenia sa. Dôvodom radosti spoločenstva bojaceho sa Pána je čakanie na jeho slovo. Ide o žalmistov typický postoj neustáleho otvárania sa na Pánovo slovo. „Tí, ktorí sa boja Boha, sú dokonalí, pretože im nič nechýba (Ž 33,10). Sú dobrí podľa vzoru toho, pred kým majú bázeň. Zároveň chcú, aby všetci napredovali, mali úžitok a radovali sa z tých, ktorí sa páčia Bohu, a tak napodobňovali obyvateľov neba, ktorí sa tešia z pokánia hriešnikov (Lk 15,7). V tomto prípade však môže ísť tiež o ľudí, ktorí menej pokročili na ceste dokonalosti. Človek sa nemá vyhýbať hriechu nie zo žiaľu ani z donútenia (2 Kor 9,7), ale plný horlivosti, pretože upäl nádej na tvoje slová.“ (Didymus)

Verš 75: „Viem, Pane, že spravodlivé sú tvoje rozsudky a že si ma právom pokoril.“

Už od prvého verša strofy žalmista dáva do súvislosti témy stvorenia a zjavenia. Obraz čakania na Pánovo zjavené slovo len zvýrazňuje túto súvislosť. Žalmista ju postupne začína na sebe samom – na svojom ponížení – odhaľovať. Vie, aké sú Pánove rozhodnutia, keď spoznáva zmysel svojho poníženia. Vo svetle Pánovho očakávaného slova žalmista objavuje hlbší zmysel svojho trápenia. Práve poníženie spôsobené Pánom ho privádza na správnu cestu a k pochopeniu Tóry. Pán sa tu ukazuje ako vychovávateľ. Myšlienku poníženia nie na zničenie, ale na očistu a záchranu navodzuje odkaz na slová Božej teodicey v Dt 32. Konkrétne v Dt 32,4: spravodlivosť, Boh vernosti, bez neprávosti, spravodlivý a priamy. Pánovo milosrdenstvo sa zjavuje ako vernosť tiež v prípade hriechu človeka: 

Ž 130,7: „Nech očakáva Izrael Pána, lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie“. 

Najmä v piatej knihe Žaltára sa k slovu často hlási tzv. formula milosti:

Ž 111,4: „Ustanovil pamiatku na svoje obdivuhodné skutky; Pán je milosrdný a milostivý.“

Ž 112,4: „Spravodlivým žiari svetlo v temnotách, milosrdný, milostivý a spravodlivý.“

Ž 116,5: „Milostivý a spravodlivý je Pán, náš Boh sa zľutúva“

Ž 145,8: „Milostivý a milosrdný je Pán. Náš Boh sa zľutúva“. 

V týchto súvislostiach sa javí žalmistovo priznanie sa k blúdeniu ako jeho priestupok, pričom poníženie, ktoré vo v. 75 navodzuje Pán, súvisí so sebaponížením žalmistu, keď vo v. 67 vyznáva svoje blúdenie.

Bernard z Clairvaux aplikuje v. 75, keď povzbudzuje svojich poslucháčov, aby kráčali cestou poníženosti. Ten, kto sa ponižuje, bude povýšený (Lk 14,11), a preto je dobré, keď sa človek snaží byť pokorný na tomto svete, lebo po smrti to už nebude možné. Preto je dobré byť vďačný za príležitosti k poníženosti. 

Verš 76: „Buď ku mne milosrdný a poteš ma, ako si prisľúbil svojmu služobníkovi.“ („Nechže sa prejaví tvoje milosrdenstvo, aby ma potešilo podľa tvojho výroku tvojmu služobníkovi.“ – hebr. originál)

Prejavom milosrdenstva má byť potešenie. Ide o poznanie Pána prostredníctvom zjaveného slova, osobnú skúsenosť žalmistu, ktorý ho spoznáva ako spravodlivého, preto musel prejsť ponížením, ale aj ako ľutujúceho a milostivého, preto bude môcť prejsť znovuzrodením (v. 77). 

Verš 77: „Nech zostúpi na mňa tvoje zľutovanie a budem žiť, lebo tvoj zákon je mojím potešením.“

Koreň slova zľutovanie nesie v sebe aj význam „materské lono“. Pánovo zľutovanie by tak mohlo mať aj konotáciu znovuzrodenia, nového života, ktorý žalmista s takou istotou očakáva (porov. Ž 103,4: „On vykupuje tvoj život so záhuby. On ťa venčí milosrdenstvom a milosťou“). V súvislosti s nasledujúcim výrokom by sa znovuzrodenie dalo chápať ako zrodenie sa do života v Tóre. „Pán, Pán, Boh ľútostivý a milostivý, zhovievavý, veľký v milosrdenstve a vernosti“ (Ex 34,6). Zľutovanie sa Boha má žalmistovi umožniť žiť, pričom sa tu zrejme nemieni život v jeho základnej funkcii, ale čosi viac. „Žalmista tu v prorockom duchu nehovorí o pozemskom živote plnom bied a utrpení, ale o večnom živote. Život na zemi možno v porovnaní s večným skôr nazvať smrťou. Aby sme mohli dospieť k večnému životu, potrebujeme k tomu hojnosť Božieho zľutovania.“ (Augustín)

Verš 78: „Nech sú zahanbení pyšní, čo ma úskočne sužujú, ja však neprestanem rozjímať o tvojich príkazoch.“ („Nech sa zahanbia nehanebníci, lebo ma klamstvom pokrivili, no ja budem hĺbať o tvojich ustanoveniach.“ – hebr. originál)

„Prorok neprednáša svoju modlitbu proti pyšným, ktorí sú voči nemu nespravodliví, ale v ich prospech. Keď si hriešnik neuvedomuje, že zhrešil, nečervená sa, ale keď si svoje chyby uvedomí, prežíva hanbu. Preto si žalmista želá, aby títo ľudia spoznali hanbu a aby si tak uvedomili, že nespravodlivo konali nezákonne voči nemu. Na druhej strane našou úlohou podľa slov žalmistu nie je nič iné, iba premýšľať o tvojich prikázaniach.“ (Origenes)

Verš 79: „Nech sa pridajú ku mne tí, čo sa ťa boja a čo poznajú tvoju náuku.“ („Nech sa vrátia ku mne tí, čo sa ťa boja, a tí, čo poznajú tvoje usmernenia.“ – hebr. originál)

Opakované pripomínanie bohabojných navodzuje predstavu spoločenstva ľudí, ktoré je protikladom protivníkov. Tí, čo sa boja Pána, zachovávajú jeho Tóru. Nie je to len abstraktná charakteristika postoja voči Tóre. Má podobu spoločenstva ľudí, ktorí sa navzájom povzbudzujú. V zmysle: nech sa vrátia ku mne tí, čo sa ťa boja a nech spoznajú tvoje usmernenia žalmista po skúsenosti vlastného obrátenia praje jemu podobným rovnaký prechod k hlbšiemu poznaniu Božieho zjaveného slova. Ide o poznanie, ktoré doviedlo žalmistu k pochopeniu zmyslu poníženia. 

Verš 80: „Nech sa mi srdce nepoškvrní priestupkom proti tvojim príkazom, aby som sa hanbiť nemusel.“ („Moje srdce nech je bezúhonné podľa tvojich ustanovení, aby som sa nehanbil.“ – hebr. originál)

Záverečný verš je zhrnutím a zhutnením skúsenosti stvorenia (v. 73) a prerodu (v. 77) v nezvyčajne výstižnej formule. Je ňou želanie, aby srdce žalmistu bolo bezúhonné. Želanie možno vnímať ako odkaz na prvé slová žalmu: Blažení bezúhonní na ceste, ktorí kráčajú podľa Pánovej Tóry (v. 1). Zároveň tým vyjadruje, že jeho cestou bezúhonnosti sú Pánove ustanovenia, aj keď je spojenie variáciou výroku: Buď bezúhonný pred Pánom, svojím Bohom (Dt 18,13). V tomto momente sa stáva zrejmým aj výsledok procesu hľadania žalmistovho srdca. „Keby po tom všetkom, čo prorok prežil, mal srdce bezúhonné, nebol by povedal: „Moje srdce je bezúhonné“, čo znamená: Čisté srdce stvor vo mne, Bože (Ž 51,12). Ako sa srdce človeka môže stať bezúhonným alebo podľa interpretov dokonalým? Odpoveď je: v tvojich ustanoveniach. Čo z toho pre nás vyplýva? Že sa nemusíme hanbiť.“ (Origenes)