Komentár
„Nezabudni, Pane, synom Edomu deň Jeruzalema, keď volali: „Zbúrajte ho, zbúrajte až po samy základy.“ („Pamätaj, Pane, proti synom Edomu na deň Jeruzalema, keď hovorili: Rúcajte, rúcajte až po základ v ňom!“) (verš 7.)
Týmto veršom sa mení nálada žalmu. Je to spôsobené najmä imperatívom slovesa „pamätaj“, ktorým žalmista vyzýva samotného Pán. Zatiaľ čo doteraz sa nosné slovesá žalmu „pamätať“ (v. 1.6) a nezabudnúť (v. 5) vzťahovali výlučne na Židov, teraz má pamätať Boh. Týmto veršom žalmista uvádza poslednú časť žalmu, v ktorej vyzýva Boha a očakáva od neho, že nielen nezabudne na zverstvá, ktoré najmä Babylon napáchal na Židoch, ale im za ne aj adekvátne odplatí.
„Proti synom Edomu.“ Edom a Júdsko mali stále vojenské spory. Podobne ako v Ž 83,7 je aj v Ž 137 témou súd nad Edomom. Židia si pamätali podiel Edomčanov na katastrofe zničenia chrámu a Jeruzalem, na ktorých sa pravdepodobne podieľali ako žoldnieri v babylonskom vojsku. Zároveň Edom využil situáciu po zničení Jeruzalema a pravdepodobne okupoval južné časti júdskej krajiny. Žalmista teda vyzýva Pána, aby pamätal proti synom Edomu, t. j., aby pamätal primárne na skutky Edomčanov pri zničení Jeruzalema a chrámu.
„Deň Jeruzalema“ toto slovné spojenie je priamym predmetom slovesa „pamätaj“. Môže opisovať deň vyvýšenia Jeruzalema, jeho konečného obnovenia, ktorý bude zároveň znamenať definitívnu porážku všetkých nepriateľov, vrátane Edomu a Babylona. Žalmista pripomína Pánovi, aby na tento konečný deň pamätal, resp. nezabudol.
„Keď hovorili: Rúcajte, rúcajte, až po základ v ňom!“ Žalmista v priamej reči cituje príkaz Edomčanov, ktorý vyslovovali pri ničení Jeruzalema. Ich nepriateľská emócia je zvýraznená opakovaním hlavného slovesa „rúcajte“. Slovo rúcať má význam „odkryť, obnažiť“, ale aj „vyprázdniť“. Toto sloveso sa v spojení „vyprázdniť dušu“ používa aj ako metafora smrti.
„Babylonská dcéra, ty ničiteľka, blahoslavený, kto ti odplatí zlo, čo si nám spôsobila.“ („Babylonská dcéra, buď spustošená! Blažený, kto ti odplatí tým istým, čo si nám spôsobila.“) (verš 8.)
Žalmista sa v tomto verši sústreďuje na Babylon, hlavného protagonistu národnej katastrofy. Oslovuje ho pomocou výrazu „babylonská dcéra“, dosl. „dcéra Bábel“. Zničenie Babylona je úplné, lebo nedokáže ochrániť nikoho, ani svoje deti, ktoré sú nositeľom budúcej existencie rodu a národa. Zničenie
Babylona žalmista vyjadruje pasívnym particípiom „buď spustošená“. Základný význam slovesa je „pustošiť, ničiť“ (ako nákaza – Ž 91,6). V kontexte Ž 137,7-9 vyjadruje rovnako ako sloveso „rúcať“ z v. 7 úplné zničenie. „V tomto verši je potrebné vidieť proroctvo, nie zlorečenie. V duchovnom zmysle je Babylon naše telo, ktoré nás tlačí k hriechu. Svätci dobre poznajú, ako majú proti tomu bojovať: postiť sa, umŕtvovať, zriekať sa každého potešenia. Toto je obdivuhodný spôsob odplaty.“ (Kassiodor)
„Blažený, kto ti odplatí tým istým, čo si nám spôsobila.“ Druhá časť verša 8, ako aj celý nasledujúci verš 9 patria medzi najproblematickejšie výroky SZ. Je to najmä preto, že žalmista vyhlasuje ničiteľov Babylona všeobecne a vrahov babylonských detí konkrétne (v. 9) za blažených. Slovo „blažený, blahoslavený, šťastný“ sa v SZ vyskytuje na 44 miestach a jedine v Ž 137 sa používa v negatívnom kontexte. Súhrnom možno konštatovať, že „blaženosť“ je pozitívny stav, ktorý je udelený človeku, keď koná v súlade s Božou vôľou. Z tohto uhla pohľadu je potrebné rozumieť výrokom vo v. 8 a 9, žalmista je presvedčený, že zničenie Babylona je v súlade s Božou vôľou, a preto z jeho uhla pohľadu je blažený ten, kto túto vôľu vykoná. Zároveň sa touto prosbou k Bohu vzdáva osobnej pomsty a odplatu necháva výlučne na Boha:
Iz 14,22-23: „Povstanem proti nim – hovorí Pán zástupov – a vyhubím z Babylonu meno a zvyšok, rod a potomstvo – hovorí Pán – a obrátim ho na príbytok ježa a na mláky vôd a vymetiem ho ničiacou metlou – hovorí Pán zástupov.“
„Blahoslavený, kto chytí tvoje deti a hodí o skalu.“ („Blažený, kto chytí a roztriešti tvoje nemluvňatá o bralo.“ (verš 9.)
Posledný verš konkretizuje odplatu pre Babylon vykreslením hrôz vojnových konfliktov v tých najhorších farbách. Žalmista vykonávateľa týchto hrôz nazýva „blažený“, lebo podľa jeho presvedčenia bude plniť Božiu vôľu. Z pohľadu žalmistu nepriateľa, ktorý zosobňuje zlo, nestačí iba zastaviť, ale je nevyhnutné zabezpečiť, aby zlo nerástlo. Zničenie detí tak predstavuje úplné vyhubenie nepriateľa, a tým definitívne skoncovanie so zlom. Násilie na bezbranných zdôrazňuje i sloveso roztrieštiť, ktoré aj v iných kontextoch opisuje násilné a nemilosrdné ničenie. „V tomto verši môžeme vidieť žalmistovu radu vykoreniť v človeku všetku náklonnosť k zlému. Dôležité je vytrhať zárodky každého zla hneď na začiatku, aby sa v človeku nezakorenilo.“ (Augustín)
Žalm je príkladom, ako negatívna skúsenosť exilu môže byť transformovaná teologickou reflexiou a modlitbou.
Tento historický míľnik sa stal pilierom, o ktorý sa opierali neskoršie teologické
reflexie. Babylonské zajatie sa stalo symbolom otroctva hriechu, v ktorom človek žije. Túžba po návrate do Jeruzalema počas pobytu v babylonskom zajatí sa stala obrazom ľudskej túžby po nebeskom Jeruzaleme. Babylonské zajatie v tomto zmysle symbolizuje pozemskú púť. Terézia s Lisieux používa tento žalm na opis mystickej skúsenosti noci a tmy, ktorú symbolizuje babylonské zajatie.
