Žalm 67

Žalm 67

Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás;
a tvoja tvár nech žiari nad nami,
aby sa tvoja cesta stala známou na zemi
a tvoja spása medzi všetkými národmi.
Bože, nech ťa velebia národy,
nech ťa velebia všetky národy.
Nech sa tešia a jasajú národy,
že spravodlivo súdiš ľudí
a spravuješ národy na zemi.
Bože, nech ťa velebia národy,
nech ťa velebia všetky národy.
Zem vydala svoj plod;
nech nás požehná Boh, náš Boh;
nech nás Boh požehná
a nech si ho ctia všetky končiny zeme.

Komentár:

„Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji. Žalm (mizmór). Pieseň.“ (verš 1)

„Štyri hebr. výrazy: zbormajstrovi, strunovými nástrojmi, mizmór a pieseň sú štyri hudobnícke pokyny, zodpovedajúce štyrom ríšam: minerálnej, rastlinnej, živočíšnej a ľudskej. Kým nebola na Sinaji darovaná Tóra, všetky štyri ríše, z ktorých sa skladá svet, boli v stave nedokonalosti.“ (Alšich) „Štyridsaťdeväť slov žalmu v siedmych veršoch zodpovedá štyridsiatim deviatim dňom siedmych týždňov, počas ktorých Izraeliti putovali z Egypta k vrchu Sinaj. Tam dostali Tóru a táto udalosť sa každoročne slávi na Sviatok týždňov (Šavuot). Každý z týchto dní vstúpil Izrael do ďalšej zo štyridsiatich deviatich brán múdrosti.“ (Jozef Tehillot) „Sedem veršov symbolizuje aj sedem ramien svietnika (memory), ktoré sú pre Izrael zdrojom poučenia.“ (Feuer) „Slová hymnus (žalm) a spev (pieseň) súvisia s Božou chválou. Hymnus predstavuje pieseň, zloženú podľa istých metrických pravidiel. Podobne je to v prípade žalmov, zložených v hebr. jazyku. Tie však, ako sa to často udáva v ich nadpise boli prednášané len na strunových nástrojoch a na bubienkoch. Spievaný žalm je taký, ktorý sa prednáša výlučne moduláciou ľudského hlasu. V prípade tohto žalmu je však možné spojiť obe aktivity, tak hru na hudobnom nástroji, ako aj ľudský spev. Preto každý spev (pieseň) je zároveň aj hymnus, no nie každý hymnus (žalm) je aj spev.“ (Kassiodor)

„ Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás; a tvoja tvár nech žiari nad nami.“ (verš 2)

Tento verš je adaptáciou áronovského (kňazského) požehnania z Nm 6,24-26:

„»Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!«“

Zmeny vo formulácii textu nie sú náhodné, ale sú výsledkom redakčného procesu, pri ktorom boli jednotlivé výpovede upravené tak, aby vyjadrili novú myšlienku v súlade s novým kontextom. „Bože, buď nám milostivý“. Táto prosba nasmerovaná k Bohu, ktorý je vďaka slovosledu vo vete zdôraznený. Slovesný kmeň má význam „ukázať láskavosť, milosrdenstvo“, „zmilovať sa“, „preukázať milosť“. Žalmy v úvodnej prosbe často vyslovujú žiadosť o Božie milosrdenstvo, vyslobodenie od nepriateľov, zla a hriechu:

Žalm 4,2: „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu.“

Žalm 6,3: „Zľutuj sa, Pane, nado mnou, lebo som nevládny, uzdrav ma, Pane, lebo sa mi kosti chvejú.“

Žalm 51,3: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.“

Žalm 56,2: „Zmiluj sa nado mnou, Bože, lebo ma prenasleduje človek, každodenne ma napáda a utláča.“

Žalm 57,2: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou, zmiluj sa nado mnou, lebo sa k tebe utiekam; v tieni tvojich krídel nachodím útočište, kým sa nepominú nástrahy.“

Žalm 123,2: „Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej, tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami.“

Táto prosba odráža vieru v Boha, ktorý je vo svojej podstate milosrdný. Takisto vysvetľuje túžbu po jeho aktívnom a osobnom sklonení sa, keď láskavo udeľuje svoju milosť a dáva ju ako dar. „Buď nám milostivý, hoci si to nezaslúžime, žehnaj nás plodnosťou, lebo útlak vyhnanstva preriedil naše rady.“ (Sforno) „Bože, buď nám milostivý znamená: nech nás naplní svojím jedinečným požehnaním.“ (Teodor z Mopsuestie) „Boh dáva dobré dary aj dobrým, aj zlým. Ak by ich dával iba dobrým, potom by mnohí z nich boli veriacimi len kvôli tomu, aby tieto dobré veci nestratili. Tak, ako sa hospodár odlišne stará o slabé a silné stromy, podobne sa Boh odlišným spôsobom stará o tých, ktorí sú silnejší alebo slabší vo viere. Preto sú dary rovnomerne rozdeľované medzi dobrých aj zlých. Boh berie dary dobrým ľuďom preto, aby si príliš veľa nenamýšľali o svojej vlastnej sile, i preto, aby im umožnil lepšie spoznať samých seba. Duša, ktorá vie povedať: Pán dal, Pán vzal, bude obdarená dažďom Pánovho požehnania a prinesie ovocie. Na druhej strane, Pán berie dary aj zlým. Niektorí neveriaci sa nechcú obrátiť, keď vidia trpieť dobrých, lebo sa boja, že tak skončia aj oni sami. Pán berie dary aj zlým, ale dobrí (veriaci) aspoň vedia, že majú v Bohu oporu a silu, zatiaľ čo neveriaci sa spoliehajú len na svoje vlastné sily a nestále pozemské veci.“ (Augustín)

„Nech nás žehná.“ Prosba o požehnanie je často obsiahnutá v prosbách, ktoré sa obracajú priamo na Boha:

Žalm 5,13: „Lebo ty, Pane, žehnáš spravodlivého, ako štítom venčíš ho svojou priazňou.“

Žalm 28,9: „Spas svoj ľud a požehnaj svojich dedičov a spravuj ich a dvíhaj ich až naveky.“

Žalm 29,11: „Pán dá silu svojmu ľudu, Pán požehná svoj ľud pokojom.“

Žalm 109,28: „Oni nech preklínajú, ty však žehnaj; nech sú zahanbení tí, čo vystupujú proti mne, a tvoj služobník nech sa raduje.“

Požehnanie ľudí zo strany Boha sa chápalo ako poskytnutie plodnosti, bohatstva, hojnosti, vznešenosti, životnej sily a plnosti:

Žalm 45,3: „Ty si najkrajší z ľudských synov. Z tvojich perí plynie milota. Preto ťa Boh požehnal naveky.“

Žalm 107,38: „I požehnal ich a rozmnožili sa preveľmi a nezmenšil im ani počet dobytka.“

Žalm 147,13: „Lebo upevnil závory tvojich brán a požehnal tvojich synov v tebe.“

Boh podporuje život jednotlivca i spoločenstva a koná v ich prospech. Hoci je Božie požehnanie sprostredkované kňazom, jeho pôvodcom je vždy Boh:

Žalm 118,26: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnávame vás z domu Pánovho.“

Žalm 128,5: „Nech ťa žehná Pán zo Siona, aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života.“

Žalm 134,3: „Nech ťa žehná Pán zo Siona, ktorý stvoril nebo i zem.“

On obdarúva osoby i veci šťastím a prosperitou, jeho dary sú trvalé a zabezpečujú všetko potrebné pre každodenný život. Tým sa znova prejavuje Božia stvoriteľská moc. „Keď nás Boh požehnáva, rastieme, a keď my dobrorečíme Bohu, tiež rastieme, čiže v oboch prípadoch máme z požehnania úžitok my. Boh sa naším dobrorečením nijako nezväčšuje a naším zlorečením z neho nijako neubúda. Tí však, ktorí Bohu zlorečia, sa zmenšujú, zatiaľ čo tí, ktorí mu dobrorečia, neustále rastú. Pánovo požehnanie predchádza naše dobrorečenie Bohu je len jeho dôsledkom. Jeho požehnanie je dažďom a naša odpoveď naň je ovocím. Naše požehnanie je Bohu ponúknuté ako žatva, on je hospodár, ktorý zosiela dážď a obrába nás ako pôdu. My sme len robotníkmi na jeho žatve. Pracujeme výlučne vďaka sile a milosti, ktorá nám bola darovaná. Bez Boha sme ako vyprahnutá zem (Žalm 143,6), preto volajme: Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás.“ (Augustín)

„Tvoja tvár nech žiari nad nami.“ Svetlo je v bibl. svete spojené so životom a zvyšuje jeho kvalitu. Svetlo ako dar svedčí o Bohu Stvoriteľovi, od ktorého je človek závislý, pretože je súčasťou stvorenia, je symbolom spásy pre človeka:

Žalm 18,39: „Ty, Pane, zapaľuješ moju pochodeň; môj Boh rozjasňuje vo mne temnoty.“

Žalm 36,10: „Veď u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo.“

Žalm 43,3: „Zošli svoje svetlo a svoju pravdu; ony nech ma sprevádzajú a privedú na tvoj svätý vrch a do tvojich stánkov.“

Žalm 97,11: „Vychádza svetlo spravodlivému a radosť tým, čo majú srdcia úprimné.“

Antropomorfizmus a metafora žiariacej tváre je znakom Božej prítomnosti medzi ľudom. Základom je ľudská skúsenosť priateľstva, priazne a milosti, kde tvár navonok vyjadruje ľudské vnútro. V prípade Boha je to znak jeho požehnania, a teda spásna udalosť:

Žalm 4,7: „Mnohí hovoria: „Kto nám ukáže šťastie?“ Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre ako znamenie.“

Žalm 31,17: „Rozjasni svoju tvár nad svojím sluhom a zachráň ma vo svojom milosrdenstve.“

Žalm 44,4: „Veď nie svojím mečom získali krajinu, nepomohlo im vlastné rameno, ale tvoja pravica, tvoje rameno a jas tvojej tváre, lebo ich máš rád.“

Žalm 80,4.8.20: „Bože, obnov nás, rozjasni svoju tvár a budeme spasení… Bože zástupov, obnov nás, rozjasni svoju tvár a budeme spasení… Pane, Bože zástupov, obnov nás, rozjasni svoju tvár a budeme spasení.“

Žalm 89,16: „Blažený ľud, ktorý vie jasať! Kráča vo svetle tvojej tváre, Pane.“

Žalm 119,135: „Vyjasni tvár nad svojím služobníkom a nauč ma svojim ustanoveniam.“

Najmä bližšia špecifikácia „medzi (nad) nami“ navodzuje myšlienku Božej prítomnosti v spoločenstve, v ktorom Boh prebýva ako svetlo. Toto miesto treba chápať ako prosbu o Božie milosrdenstvo, zakladajúcu sa na dôvere a nádeji. „Boh nech rozžiari svoju tvár a ukáže nám usmiatu tvár (tým, že) dá rosu a dážď.“ (Raši) „Rozžiarená ani usmiata“ tvár na prvý pohľad nijako nesúvisia s rosou a dažďom. Pravdepodobne ide o slovnú hru, lebo tu máme výraz odvodený od koreňa s významom „smiať sa“. Tento koreň pri malej zmene v prvom písmene zmení význam na „mráčik/jemný opar“. Ten naznačuje nie usmiatu, ale aj naopak „zamračenú tvár“ a v prenesenom zmysle aj „zamračenú“ oblohu, z ktorej padá spomenutá vlaha, pre zem nevyhnutná „rosa a dážď“. Božia tvár je požehnaním stále – aj keď je „zamračená“, aj keď žiari ako „usmiata“. Židia sa modlia pol roka od sviatku Pesach do sviatku Šauvot za rosu a potom za dážď, čo zodpovedá obdobiu sucha a obdobiu dažďov v okolí Jeruzalema. Rosa a dážď tvoria najdôležitejšie zdroje vlahy pre krajinu Izrael. Ďalej by sme výraz „Tvoja tvár nech žiari nad nami“ mohli chápať aj ako „nech nám daruje úspech vo všetkých našich úsiliach“, „nech osvieti našu myseľ, aby sme mohli chápať nádherné náuky Tóry“. „Kiež by sme boli navždy odrazom Božej mysle a tak predstavovali „obraz Boha“, ktorý umožňuje človeku poznať Božiu vôľu a napĺňa jeho fyzickú existenciu nebeskou svätosťou.“ (Tehillot Hašem). „Čo znamená, že Pánova tvár má žiariť nad nami? Môžeme to vysvetliť dvomi spôsobmi: Od Pána žiadame, aby nám zažiarila jeho tvár nie preto, že by ju pred nami chcel ukrývať a nechcel nám ju ukázať, ale preto, aby nám otvoril oči pre veci, ktoré sme doteraz nevideli. Iným vysvetlením tejto časti verša je, že touto prosbou žiadame Boha, aby do nás vtlačil svoj obraz. Prosíme teda, aby z nás Pán odstránil temnotu a aby v nás zažiaril jeho obraz.“ (Augustín)

„Aby sa tvoja cesta stala známou na zemi a tvoja spása medzi všetkými národmi.“ (Potom poznajúc na zemi tvoju cestu, medzi všetkými národmi tvoju spásu – preklad hebr. originálu) (verš 3)

Sloveso „poznať“ (stať sa známou) obsahuje významové odtiene „všimnúť si“, „dozvedieť sa“, „spoznať“, „porozumieť“. Nezahŕňa iba intelektuálnu oblasť, ale spája viaceré aspekty celého procesu, ako je rozum, city, vôľa a činnosť. Zakladá sa na skúsenosti a stretnutí osôb ako partnerov a v našom prípade teda zahŕňa stretnutie človeka a Boha. Požehnanie sa nevyprosuje kvôli jednotlivcovi a takisto nie kvôli Izraelu, ale preto, aby sa Božia spása stala známou medzi národmi.

 „Na zemi.“ Poznanie Božej cesty sa vzťahuje na zem. Nie je to iba zem v lokálnom zmysle, ale metafora pre ľudí a tiež označenie všeobecného rozšírenia tohto poznania. Paralelizmus v rámci verša ukazuje, že poznanie Boha nastane vo všetkých národoch. Tým žalm získava univerzálny význam: spása určená pre Izrael a ním sprostredkovaná sa teraz dostáva k cudzím národom.

„Tvoja cesta.“ Je to bezprostredný objekt poznania, ktoré sa má rozšíriť. Prvotný význam slova cesta sa tu posúva a vo vzťahu k Bohu označuje jeho skutky, ktorými sa prejavuje voči človeku a uskutočňuje svoju moc a vládu. „Národy spoznajú, že tvoja povaha (zvyčajný spôsob konania) je preukazovať svojmu ľudu dobro a za to ti národy vzdajú vďaky, budú sa tešiť a jasať.“ (Raši) „Tvoja cesta je tá, ktorá vedie k Bohu. Preto ho treba prosiť, aby nám pomohol spoznať cestu, po ktorej máme kráčať. Túto cestu však nemôžeme spoznať sami. Na pomoc nám prichádza Ježiš, ktorý v evanjeliu o sebe hovorí: Ja som cesta, pravda a život (Jn 14,6). Touto cestou je teda Kristus, ktorý nás na tejto zemi bezpečne vedie až do cieľa.“ (Augustín) Výraz „všetkými národmi“ je v paralelizme s výrazom „zem“ vo v. 3a.

„Tvoja spása.“ V žalmoch sa spása vníma najmä materiálnym spôsobom vo forme vojenského víťazstva, záchrany pred nepriateľmi alebo záchrany z mimoriadneho nebezpečenstva:

Žalm 9,15: „Aby som v bránach dcéry sionskej hlásal všetky tvoje skutky preslávne a plesal, že si mi pomohol.“

Žalm 13,6: „Lenže ja dúfam v tvoje milosrdenstvo, moje srdce sa teší z tvojej pomoci. Budem spievať Pánovi, že ma zahŕňa dobrodeniami.“

Žalm 14,7: „Kiež príde Izraelu spása zo Siona! Keď Pán vyslobodí svoj ľud zo zajatia, Jakub zaplesá, poteší sa Izrael.“

Žalm 18,51: „Svojmu kráľovi dávaš veľké víťazstvá, preukazuješ priazeň svojmu pomazanému, Dávidovi a jeho potomstvu až naveky.“

Žalm 20,6: „Budeme sa tešiť z tvojho víťazstva a v mene nášho Boha dvíhať zástavy. Nech Pán splní všetky tvoje priania.“

Žalm 21,2.6: „Pane, z tvojej sily sa kráľ raduje a veľmi sa teší z tvojej spásy… Veľká je jeho sláva, lebo mu pomáhaš, ozdobuješ ho velebou a nádherou.“

Žalm 28,8: „ Pán je sila svojho ľudu a útočište spásy pre svojho pomazaného.“

Žalm 35,3: „Zažeň sa kopijou a sekerou proti tým, čo ma prenasledujú. Povedz mojej duši: „Ja som tvoja spása.“

Žalm 53,7: „Kiež príde Izraelu spása zo Siona! Keď Boh vyslobodí svoj ľud zo zajatia, Jakub zaplesá, poteší sa Izrael.“

Žalm 69,30: „Som úbožiak, plný bolesti; tvoja pomoc, Bože, ma pozdvihne.“

Žalm 74,12: „Veď predsa Boh je naším kráľom od vekov a spásne skutky konal na zemi.“

Žalm 80,3: „Pred Efraimom, Benjamínom a Manassesom. Vzbuď svoju moc a príď nás zachrániť.“

Jej pôvodcom je výlučne Boh:

Žalm 62,2: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása.“

Žalm 68,20: „Nech je velebený Pán deň čo deň; nesie nás Boh, naša spása.“

Žalm 70,5: „No nech jasajú a radujú sa z teba tí, čo ťa hľadajú, a nech ustavične volajú: „Nech je zvelebený Boh“ tí, čo tvoju spásu milujú.“

Žalm 89,27: „On bude volať ku mne: »Ty si môj otec, môj Boh a útočište mojej spásy.«“

„Bože, nech ťa velebia národy, nech ťa velebia všetky národy.“ (verš  4)

Sloveso velebiť (vzdávať vďaky) v sebe spája významy „chváliť“, „oslavovať“, „spievať pieseň“, „priznať, vyznať (vinu)“. No v žaltári okrem jediného výskytu (Žalm 32,5: „Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“) vždy označuje chválenie Boha. Vyznanie a uznanie Božej veľkosti znamená oslavu Boha a vďakyvzdanie. Základnými charakteristikami je radosť, verejný charakter oslavy a jej výlučné nasmerovanie na Boha. Oslava Boha smeruje na verejnosť a rozširuje sa až k cudzím národom.“ 

„Národy… všetky národy“ (Ľudia… všetci ľudia). Oslava Boha zo strany ľudí je v žalmoch častou témou. Táto oslava primárne vychádza od jednotlivcov alebo z celého izraelského národa:

Žalm 30,13: „Aby ti moja duša spievala a nestíchla už nikdy. Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť.“
Žalm 42,6: „Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ? Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, moju spásu a môjho Boha.“

Žalm 43,4: „I pristúpim k Božiemu oltáru, k Bohu, ktorý ma napĺňa radosťou i plesaním, a citarou ťa, Bože, môj Bože, zvelebím.“

Žalm 44,9: „V Bohu sa budeme chváliť celý deň a naveky budeme velebiť tvoje meno.“

Žalm 71,22: „Lebo i ja teba oslávim, tvoju vernosť budem chváliť na harfe, Bože môj, na citare ti zahrám, Svätý Izraela.“
Žalm 86,12: „Celým srdcom ťa chcem chváliť, Pane, Bože môj, a tvoje meno oslavovať naveky.“

Žalm 138,1: „Chcem ťa, Pane, oslavovať celým srdcom, že si vypočul slová mojich úst. Budem ti hrať pred tvárou anjelov.“

No často sa opisuje Božia oslava medzi inými/všetkými národmi:

Žalm 18,50: „Preto ťa, Pane, budem velebiť medzi národmi a ospevovať tvoje meno žalmami.“

Žalm 45,18: „Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Preto ťa národy budú velebiť navždy a na veky vekov.“

Žalm 66,8: „Velebte, národy, nášho Boha a rozhlasujte jeho chválu.“

Žalm 96,7: „Vzdávajte Pánovi, rodiny národov, vzdávajte Pánovi slávu a česť.“

Žalm 108,4: „Budem ťa, Pane, velebiť medzi pohanmi a zaspievam ti žalmy medzi národmi.“

Práve v tomto druhom význame treba čítať aj náš verš. „Kým ako pútnici kráčame cestou, ktorou je Božia spása, máme neustále velebiť Boha novou piesňou (Ž 96,1 „ Spievajte Pánovi pieseň novú; spievaj Pánovi, celá zem!“) a spievať ju medzi všetkým národmi, všade tam, kde sme. Pútnik spieva pieseň vždy, aj keď je v nebezpečenstve a má pred niekým strach. O čo skôr máme preto spievať my, keď sme v bezpečí v Kristovi? A tak budeme ukazovať cestu spásy národom, aby aj ony velebili Boha.“ (Augustín)

„Nech sa tešia a jasajú národy, že spravodlivo súdiš ľudí a spravuješ národy na zemi.“ (Nech sa teší a nech jasá človečenstvo, veď súdiš ľudí priamo a človečenstvo na zemi vedieš.“ – preklad hebr. textu) (verš 5)

Hebrejské slová tešiť sa a jasať sú synonymá:

Žalm 32,11: „Radujte sa, spravodliví, v Pánovi a plesajte, jasajte všetci, čo máte srdce úprimné.“

Žalm 35,27: „Nech sa tešia a radujú tí, čo aj mne žičia spravodlivosť, a nech stále hovoria: „Nech je zvelebený Pán, čo svojho sluhu obdarúva pokojom.“

Žalm 90,14: „Hneď zrána nás naplň svojou milosťou a budeme jasať a radovať sa po všetky dni života.“

Nadväzujú na sloveso vzdávať vďaky. Obe slovesá sa často spájajú s témou súdu a asociujú Boha, ktorý nastoľuje spravodlivosť, čím dáva dôvod na radosť. Dôvodom radosti národov je Boží spravodlivý súd a jeho vedenie. „Pre tých, ktorí sa vlastným vyznaním hriechov sami odsúdili, je Kristus nie sudcom, ale obhajcom. Nasleduje dôvod radosti: tí, ktorí vyznávajú hriechy, sa podrobujú milosrdnému sudcovi, ktorý vie liečiť srdcia pokorných, ale šiju pyšných zráža k zemi.“ (Kassiodor)

„Národy (človečenstvo)“. Na tomto mieste tento výraz opisuje ľudstvo ako celok v kolektívnom význame. 

„Spravodlivo súdiš ľudí (súdiš ľudí priamo)“. Sloveso súdiť zahŕňa mnoho významových odtieňov. V prípade spojenia s Bohom (Pánom), ktorý súdi zem, zemekruh získava význam „ustanovenia poriadku a spravodlivosti“, „zákrok, ktorý nastoľuje poriadok“ 

„Priamo (spravodlivo)“ Slovesný kmeň má etymologický význam „byť priamy, rovný“, takže výraz priamo vyjadruje „priamosť“, „čestnosť“, „správnosť“, „spravodlivosť“. Boží súd nastoľuje poriadok, teda je primeraný a priamy ako kráčanie po správnej ceste (Žalm 45,7: „Tvoj trón, Bože, trvá naveky a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti.“). Boh prikázaniami ustanovuje poriadok v súlade s tým, čo pokladá za správne. Ľudská odpoveď je opísaná ako počúvanie, konanie v súlade s prikázaniami a symbolicky ako kráčanie. Takto človek napĺňa podmienky zmluvy medzi Bohom a ľuďmi. Náš žalm sa zameriava na Boha, ktorý je zdrojom tohto poriadku. Nie je to jednorazový skutok Božieho vládnutia či rozhodovania na súdnej rovine, ale opakované pôsobenie a činnosť, ktorá má istú charakteristiku a dá sa na ňu spoliehať.

 

„Spravuješ (vedieš)“. Najčastejším podmetom slovesa viesť je Boh:

Žalm 78,14: „Vo dne ich viedol oblakom, za noci žiarou ohnivou.“
Žalm 107,30: „Tešili sa, že vlny utíchli, a priviedol ich do prístavu, za ktorým túžili.“

V našom prípade získava takmer význam „vládnuť“, „spravovať“:

Žalm 78,72: „ A on ich pásol so srdcom bez úhony a viedol ich rukou skúsenou.“

Neznamená vládu v absolutistickom zmysle, ale vyjadruje myšlienku starostlivosti Boha o tých, ktorí mu patria:

Žalm 23,3: „Dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.“

Žalm 31,4: „Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať.“

Žalm 43,3: „Zošli svoje svetlo a svoju pravdu; ony nech ma sprevádzajú a privedú na tvoj svätý vrch a do tvojich stánkov.“

Žalm 61,3: „Od konca zeme volám k tebe; keď sa mi srdce chveje úzkosťou, priveď ma na nedostupné bralo.“

Žalm 139,10: „Ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“

Vedie ich tak, ako pastier vedie svoje ovce:

Žalm 77,21: „Ako ovce si viedol svoj ľud rukou Mojžiša a Árona.“

Žalm 78,52-53: „Svoj ľud však ako ovce vyviedol a viedol ako stádo po púšti. Viedol ich bezpečne a nemali strach, ich nepriateľov však more pokrylo.“

Boh sa tu stáva sudcom a vodcom národov a celé ľudstvo oslavuje jeho konanie.

Žalm 58,12: „ A ľudia povedia: „Naozaj je odmena pre spravodlivého, naozaj je Boh, čo súdi na zemi.“

Žalm 82,8: „Vstaň, Bože, a súď zem, lebo všetky národy sú tvojím dedičstvom.“

Žalm 96,13: „Pred tvárou Pána, že prichádza, že prichádza súdiť zem. Spravodlivo bude súdiť zemekruh a národy podľa svojej pravdy.“

„Bože, nech ťa velebia národy, nech ťa velebia všetky národy.“

„Dvojnásobná výzva nech ti vzdajú vďaky (nech ťa velebia) naznačuje, že bežní ľudia spočiatku nebudú schopní uznať Boží majestát a jeho zákon sami od seba. Vzdávať Bohu vďaky a slúžiť mu sa naučia len s pomocou múdrych predstavených. Neskôr už prostredníkov potrebovať nebudú.“ (Hirsch) „Prečo sa teda národy po vyznaní svojich previnení majú tešiť a ďakovať? Pretože ten, komu sa vyznávajú, je dobrý, on uzdravuje, keď sa pred ním človek vyzná zo svojich previnení. Až príde Pán súdiť ľudí, bude súdiť spravodlivo. Svedkom nám bude svedomie a sudca sám nám pošle obhajcu, ktorý nás obháji, ak sa z lásky k nemu vyznáme zo svojich hriechov.“ (Augustín)

 

„Zem vydala svoj plod (svoju úrodu); nech nás požehná Boh, náš Boh.“

Výraz zem sa vo v 7a používa bez člena, a preto sa vzťahuje na pôdu, resp. krajinu, ktorá produkuje plodiny. Výraz úroda vždy označuje produkt zeme, ktorý zároveň priamo závisí od Božieho požehnania a Boh je vždy jeho poslednou príčinou. Plodnosť zeme však nebola automaticky zaručená, ale podmienená dodržiavaním zmluvy, na čo Boh odpovedá svojím darom. Všetky bibl. texty, ktoré hovoria o zemi vydávajúcej úrodu a používajú tri výrazy zhodné s v. 7a, umiestňujú tento dar do budúcnosti, vždy sa vzťahuje na ideálnu situáciu, ktorá má nastať. Je to prísľub napĺňajúci sa v kontexte Pánovej vlády a ním ustanoveného poriadku, ktorý ľudia zachovávajú (Žalm 85,13: „Veď Pán dá požehnanie a svoje plody vydá naša zem.“). Preto možno v. 7a, v ktorom je dar úrody už obsiahnutý možno vnímať ako opis stavu, keď celý svet, resp. stvorenie už zachováva poriadok stanovený Bohom a podriaďuje sa mu. Ak teda Boh darom úrody ukázal, že tento kozmický poriadok je už nastolený, otvára sa tým možnosť adresovať výzvu na oslavu Boha aj pohanským národom a celému stvoreniu. Tým sa význam celého žalmu posúva: namiesto ďakovnej piesne za úrodu v kontexte liturgického slávenia treba tento žalm čítať v kontexte nastolenia a zachovania poriadku, ktorý Pán určil pre celý svet. Grécky text prekladá hebr. výraz úroda výrazom plod, ktorý už evokuje ľudskú aktivitu a podiel na dosiahnutom výsledku. Zároveň gr. preklad umožňuje vidieť i plod lona (zem sa stane symbolom matky), čím naznačuje duchovný rozmer. „Zem vydala svoj plod, ovocie evanjelia. Pán túto zem polial dažďom, ktorý vychádzal z jeho úst, a to isté sa dialo skrze apoštolov, ktorých Kristus poslal hlásať pravdu.“ (Augustín)

„Nech nás požehná Boh, náš Boh.“ Ideálny stav sveta a stvorenia, ktorý sa prejavuje darom úrody, poukazuje na ešte väčšie požehnanie, ktoré Boh darúva pri uskutočňovaní svojho spásonosného diela. Veci dočasné sa stávajú prísľubom večnosti a úroda, ktorú zem vydala, je znamením nádeje a nového začiatku, a teda aj nového požehnania, o ktoré sa znova a opakovane prosí.  „Nech nás požehná Boh, t. j. nech sa naplní dávne prisľúbenie.“ (Sforno)

„Nech nás Boh požehná a nech si ho ctia všetky končiny zeme (nech majú bázeň pred ním)“ (verš 8)

„Boh nás požehnáva v mene Ježiša Krista, ktorý naplnil celú zem adoptívnymi spoludedičmi jeho kráľovstva.“ (Augustín) 

„Nech majú bázeň pred ním (nech si ho ctia)“. Požehnanie od Boha vzbudzuje bázeň. Bázeň pred Bohom je základným prejavom nábožnosti a príslušnosti k Bohu (Pánovi). Vyjadruje uznanie Božej vznešenosti a nadvlády a zároveň dôveru v jeho pomoc. Je aj skutočnou múdrosťou, lebo je prvým krokom po správnej ceste (Žalm 111,10: „Bohabojnosť je počiatok múdrosti a múdro robia všetci, čo ju pestujú; jeho chvála ostáva naveky.“). Tento postoj predpokladá správny vzťah k Bohu, a preto sa primárne spája so spoločenstvom zhromaždeným pri kulte:

Žalm 22,24: „Chváľte Pána, vy, ktorí sa ho bojíte, oslavujte ho, všetci Jakubovi potomci. Nech majú pred ním bázeň všetky pokolenia Izraelove.“

Žalm 66,16: „ Poďte sem a počúvajte, všetci ctitelia Boží, vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil.“

V rozšírenom zmysle sa spája s celým Božím ľudom:

Žalm 61,6: „Veď ty si, Bože môj, vypočul moju modlitbu, dal si mi dedičstvo tých, čo si ctia tvoje meno.“

Žalm 85,10: „Naozaj: blízko je spása tým, čo sa ho boja, a jeho sláva bude prebývať v našej krajine.“

V neskoršom období sa stráca spojenie s kultovým kontextom a tento pojem zahŕňa všetkých zbožných ľudí:

Žalm 25,14: „Pán bude dôverným priateľom tým, čo sa ho boja, a zjaví im svoju zmluvu.“

Žalm 33,18: „Hľa, oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú.“

Žalm 34,8.10: „Ako strážca sa utáborí anjel Pánov okolo bohabojných a vyslobodí ich… Vy, jeho svätí, bojte sa Pána, veď bohabojní núdzu nemajú.“

Žalm 111,5: „Pokrm dal tým, čo sa ho boja; svoju zmluvu má stále na mysli.“

Žalm 145,19: „Vyplní želanie bohabojných, vyslyší ich modlitbu a zachráni ich.“

„Všetky končiny zeme.“ Teraz sa bázeň (bohabojnosť) rozširuje na všetkých, teda na tých, ktorí obývajú končiny zeme, na ľudí, ktorí obývajú zem. Týmto metaforickým vyjadrením pre obyvateľov celej zeme sa v tomto žalme rozvíja univerzalizmus. Národy sa takto obracajú k viere v pravého Boha a k spáse.