Žalm 130

Komentár

„Pútnická pieseň. Z hlbín volám k tebe, Pane.“ (verš 1)

Slovo hlbiny sa vyskytuje na iných miestach v Biblii v spojení s vodou alebo morom:

Žalm 69,3.15: „V bezodnom bahne viaznem a nemám pevnej pôdy pod nohami, dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval… Vytrhni ma z bahna, aby som sa nepohrúžil doň, a budem vytrhnutý z moci svojich nenávistníkov i z hlbokých vôd.“ 

Najmä žalm 69 hovorí o situácii ohrozenia života v mohutnej vode a snahe dostať sa z nej volaním o pomoc k Bohu. Aj prorok Jonáš sa v bruchu ryby modlil k Bohu uprostred hlbočiny mora:

Jon 2,3-7: „a hovoril: „Volal som zo svojej úzkosti k Pánovi a vyslyšal ma, z lona podsvetia som kričal, počul si môj hlas. Hodil si ma do priepasti, do hlbín mora a obkľúčil ma príval. Tvoje vlnobitia a tvoje vlny valili sa ponad mňa. A povedal som: Odvrhnutý som spred tvojich očí, ale ešte uzriem tvoj svätý chrám. Vody ma obklopili až po hrdlo, priepasť ma objala, trsť mi obopäla hlavu. Až k úpätiam vrchov som zostúpil a závory zeme boli navždy za mnou, lež vyzdvihol si z hĺbky môj život, Pane, Bože môj.“

Svoju skúsenosť s vodným živlom v hlbinách predstavuje aj:

Žalm 88,7-8: „Hádžeš ma do hlbokej priepasti, do temravy a tône smrti. Doľahlo na mňa tvoje rozhorčenie, svojimi prívalmi si ma zaplavil.“

Volanie z hlbín naznačuje hĺbku, ktorá je natoľko veľká, že je potrebné prosebné volanie:

Žalm 17,6: „K tebe, Bože, volám, lebo ty ma vyslyšíš. Nakloň ku mne sluch a vypočuj moje slová.“

Žalm 31,18: „Pane, nech nie som zahanbený, veď vzývam teba; nech sa hanbia bezbožní a nech zmĺknu v podsvetí.“

Žalm 88,10: „Aj zrak mi slabne od zármutku. K tebe, Pane, volám deň čo deň a k tebe ruky vystieram.“

Žalm 119,146: „K tebe volám, zachráň ma; a budem plniť tvoje príkazy.“

Žalm 141,1: „Pane, k tebe volám, ponáhľaj sa mi pomôcť, počuj môj hlas, keď volám ku tebe.“

Okrem toho, pojem hlbina korešponduje s pojmom podsvetia či ríša zosnulých, oproti krajine žijúcich:

Iz 38,10-11: „Povedal som: „V polovici svojich dní musím ísť. V bránach podsvetia som olúpený o ostatok svojich rokov.“ Povedal som: „Neuvidím Pána v krajine živých, neuzriem viac človeka medzi obyvateľmi sveta.“

„Človek by sa nikdy nemal pri modlitbe postaviť na vyvýšené miesto, ale mal by sa modliť z nízkeho miesta,… lebo v prítomnosti Pána nesmie byť nijaká nadradenosť/povýšenectvo.“ (MidrTeh) „Podľa stredovekého komentára Písmo preto hovorí o volaní z hlbín, lebo hovorí o Izraeli v exile, Izrael v exile trpí chudobou, zahanbením a ponížením.“ (Ibn Ezra) „Výraz z hlbín sú slová modlitby, vyrieknuté v srdci. Nečestný človek môže Boha chváliť svojimi perami, hoci je od neho v srdci veľmi vzdialený. Na druhej strane, blažený človek, ktorý volá duchovne vo svojom srdci veľmi volá k Pánovi z hlbín.“ (Origenes) „Hlbiny človeka v tomto verši sa dajú prirovnať k stromom, ktoré sú hlboko zakorenené v zemi. A hoci musia znášať tisíckrát nápory vetrov, nezlomia sa a nemožno ich ani vytrhnúť, pretože sú pevne spojené s hlbinami zeme. Rovnako aj modlitby, vysielané k Bohu z hlbín srdca, sú pevne zakorenené a môžu ísť do výšok a žiadne vonkajšie myšlienky ich nemôžu odviesť od tejto činnosti.“ (Efrém Sýrsky)

„Pane, počuj môj hlas. Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe.“ (verš 2)

„Pane, počuj môj hlas.“ Vo v. 1 bolo úvodné oslovenie adresáta Jeho vlastné meno. V tomto verši sa k nemu prihovára oslovením „môj Pane“, ktorým chce poukázať na svoju podriadenosť a oddanosť sluhu, pričom povzbudzuje Pána, aby počúval jeho hlas:

Žalm 86,1-7: „Nakloň, Pane, svoj sluch a vyslyš ma, lebo som biedny a chudobný. Ochraňuj ma, lebo som ti oddaný; zachráň, Bože, svojho sluhu, ktorý dúfa v teba. Zmiluj sa, Pane, nado mnou, veď k tebe volám deň čo deň. Obveseľ, Pane, svojho sluhu, veď k tebe dvíham svoju dušu. Lebo ty, Pane, si dobrý a láskavý a veľmi milostivý voči všetkým, čo ťa vzývajú. Pane, počuj moju modlitbu, všimni si hlas mojej úpenlivej prosby. V deň svojho súženia volám k tebe, lebo ty ma vyslyšíš.“

Cieľom takejto podriadenosti je nájsť milosť u Pána, ktorého charakterizujú vlastnosti ako „láskavý a milostivý, zhovievavý, veľký v milosrdenstve a vernosti… voči všetkým, ktorí k tebe volajú.“ (Žalm 86,5.15, Žalm 145,8: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý.“)

„Nech sú tvoje uši pozorné na hlas mojich úpenlivých prosieb (Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe.)“ Žalmista stupňuje naliehavosť svojej prosby apelovaním na osobitnú pozornosť:

Žalm 5,3: „Pozoruj moju hlasitú prosbu, môj kráľ a môj Boh.“

Žalm 10,17: „Pane, ty vyslýchaš túžbu úbožiakov, vzpružuješ im srdce, ucho si k nim nakláňaš.“

Žalm 55,3: „Pohliadni na mňa a vyslyš ma. Keď premýšľam o sebe, som rozrušený.“

Žalm 61,2: „Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu, všimni si moju modlitbu.“

Žalm 66,19: „Ale Boh ma vyslyšal, všimol si hlas mojej vrúcnej modlitby.“

Žalm 142,7: „Všimni si moju úpenlivú prosbu, lebo som hrozne zdeptaný. Osloboď ma od prenasledovateľov, lebo sú mocnejší ako ja.“

Podobne antropomorfné je vyjadrenie „nakloniť uši“:

Žalm 17,6: „K tebe, Bože, volám, lebo ty ma vyslyšíš. Nakloň ku mne sluch a vypočuj moje slová.“

Žalm 31,3: „Nakloň ku mne svoj sluch, ponáhľaj sa a zachráň ma. Buď mi skalou útočišťa, opevneným hradom mojej spásy.“

Žalm 71,2: „Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi.“

Žalm 88,3: „Kiež prenikne k tebe moja modlitba, nakloň svoj sluch k mojej prosbe.“

Žalm 94,9: „Že by ten, čo vsadil ucho, nepočul, alebo ten, čo oko stvoril, že by nevidel?“

Žalm 102,3: „ Neskrývaj svoju tvár predo mnou; v deň môjho súženia nakloň ku mne svoj sluch. Kedykoľvek ťa budem vzývať, čím skôr ma vypočuj.“

Aj jednoduché vyjadrenie „môj hlas“ z prvej časti verša je tu zintenzívnené dodatkom „moje úpenlivé prosby“, odvodeným od koreňa „prosiť o milosť“:

Žalm 28,2.6: „Čuj moju úpenlivú prosbu, keď volám k tebe a spínam ruky k tvojmu svätému chrámu… Nech je velebený Pán, že vyslyšal moju úpenlivú prosbu.“

Žalm 31,23: „Už som si v strachu hovoril: „Odvrhnutý som spred tvojich očí.“ No ty si vyslyšal moju hlasitú modlitbu, keď som volal k tebe.“

Žalm 116,1: „ Milujem Pána, lebo vypočul môj prosebný hlas.“

Žalm 140,7: „Pánovi hovorím: „Ty si môj Boh; čuj, Pane, hlas mojej úpenlivej prosby.“

Žalm 143,1: „Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu, pre svoju spravodlivosť ma vyslyš.“

„Sú to slová prosebníka, ktorý žiada sudcu o zhovievavosť a splnenie jeho požiadaviek. Výraz hlas mojej prosby má v dobrom sudcovi vzbudiť milosrdenstvo. Žalmista prosí Pána, aby nezatratil toho, kto ho verne vzýva.“ (Kassiodor)

„Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí?“ (verš 3)

„Ak si viny budeš uchovávať, Pane.“ Slovo viny, umiestnené na začiatku v. 3 a na konci v. 8, signalizuje tematickú inklúziu prosby o odpustenie, milosrdenstvo a vykúpenie. Slovo „uchovávať“ tu má význam „sledovať, striehnuť, pozorovať“. Podstatou uchovávania alebo sledovania hriechov je princíp Božieho súdu, ktorý neprichádza hneď po každom hriechu človeka. Boh čaká a dáva mu čas na nápravu, a až keď sa hriechy a neprávosti nedajú viac zniesť, potom prichádza s odplatou. „Ak si viny budeš značiť (tu: uchovávať) Pane. Zmysel tohto verša je nasledovný: Príď ma rýchlo zachrániť a nezaznač (neuchovávaj) mi hriechy, ktoré som popáchal v minulosti, lebo nemôžem odpovedať ani reagovať.“ (Ibn Ezra)

„Pane, kto obstojí?“ Na túto rečnícku otázku sa očakáva jednoznačne negatívna odpoveď. Sloveso obstáť tu v kontexte súdu znamená nebyť odsúdený alebo aj v absolútnom zmysle zotrvať ako v Ž 102,27: „Ony sa pominú, ale ty zostaneš; rozpadnú sa sťa odev, vymeníš ich ako rúcho a zmenia sa.“ „Ľudstvo nemôže dosiahnuť Božiu spravodlivosť, pokiaľ mu on nepomôže svojim milosrdenstvom. Slová kto obstojí? Vyjadrujú neznesiteľné bremeno či pohlcujúci plameň. Žalmista si správne uvedomuje, že nik nedokáže vytrvať v spravodlivosti, keď zváži svoje skutky.“ (Kassiodor)

„Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť. (Lebo u teba je odpustenie, aby sa ti opäť vzdávala úcta)“ (verš 4)

Tento verš nie je odpoveďou na otázku predošlého verša, ale zdôvodnením, prečo žalmista volá na Pána. Odpustenie a milosť sú Božou prirodzenosťou a nablízku ako jeho najbližší spoločníci, čo môže naznačovať použitie predložky „s tebou“, dosl. „s Pánom, a u neho, dosl. s ním“ Ústami proroka Ezechiela sa Boh jasne vyjadril, aký má postoj k ničeniu ľudí: nemám záľubu v smrti bezbožného, ale v tom, aby sa bezbožný odvrátil od svojho spôsobu a bude žiť. „Odpustenie si nemôžeme zaslúžiť svojimi vlastnými skutkami, ale je na jeho milosti, aby určil, či omilostí hriešnika, ktorý sa priznáva s svojim vinám. Ak chceme správne pochopiť slová u teba, potrebujeme sa pozrieť na význam lat. slova propinatio (t. j. zmierna obeta, tu: odpustenie), ktoré nám osvetľuje Nový zákon: On je zmiernou obetou za naše hriechy (1 Jn 2,2). Na základe toho môžeme usúdiť, že proroctvo tohto verša sa naplnilo v Kristovi, skrze ktorého Boh poslal pomoc tomuto svetu. On ako jednorodený Boží Syn prišiel, aby vyslobodil ľudstvo z večnej smrti. Jeho krvou sme boli zmierení s Otcom, a tak sme dosiahli jeho odpustenie.“ (Kassiodor, Hilár z Poitiers) 

„Aby sa ti (opäť) vzdávala úcta.“ Slovesom „mať úctu, báť sa“ žalmista môže reflektovať základný múdroslovný princíp, ktorým je bázeň pred Pánom. V kontexte žalmu, a najmä v. 3-4, žalmista hľadá Božie odpustenie, nie dopustenie. Vie však, že sa to nedá bez postoja úcty voči Božej zvrchovanej moci a autorite.

„Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo (Dúfam v Pána, dúfa moja duša a jeho slovo očakávam)“ (verš 5)

Boh má posledné slovo, kedy sa rozhodne súdiť aj odpúšťať. Tak ako človeka môžu gniaviť vonkajší nepriatelia, aj vlastné viny ho vnútri prenasledujú na každom kroku. Čakať a dúfať je jeho jediná možnosť, ako to opisuje aj Ž 123, pretože Boh to prisľúbil:

Jer 31,34: „Už sa nebudú vzájomne poučovať a brat bratovi nebude hovoriť: »Poznajte Pána!«, pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších – hovorí Pán. Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem.“

Jer 33,8: „Očistím ich od všetkých hriechov, ktoré spáchali proti mne, a odpustím im všetky hriechy, ktoré spáchali proti mne, keď sa mi spreneverili.“

Žalm 32,1-5: „Blažený, komu sa odpustila neprávosť a je oslobodený od hriechu. Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta a v ktorého mysli niet podvodu. Pretože som mlčal, chradli mi kosti a celý deň som nariekal. Veď vo dne i v noci doliehala na mňa tvoja ruka a ako v letných páľavách vysychala mi sila. Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“

Vzhľadom na krátkosť ľudského života je očakávanie o to intenzívnejšie, a tak aj nádej naň väčšia:

Žalm 39,8-9: „A teraz, Pane, ešte čo mám čakať? Ty si moja nádej. Zo všetkých mojich neprávostí ma vysloboď a nevystav ma hlupákovi na posmech.“

„A jeho slovo očakávam.“ Očakávanie slova nádeje je ústrednou témou Iz 40: „ Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina, že dostal z Pánovej ruky dvojmo za každý svoj hriech…  zjaví sa Pánova sláva a zrazu ju uvidí každé stvorenie, lebo sa ozvali ústa Pánove… Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú.“ (Iz 40,2.5.31)

Podobné vyjadrenia nájdeme aj v:

Žalm 107,20: „Zoslal im svoje slovo a uzdravil ich a vyslobodil ich zo záhuby.“

Žalm 119,81-82.114.147: „Duša mi omdlieva túžbou za tvojou spásou a tvojim slovám veľmi dôverujem. Oči mi slabnú túžbou za tvojím výrokom a hovoria: „Kedy ma potešíš?“… Ty si mi ochrana a záštita, na tvoje slovo sa najviac spolieham…  Ešte pred svitaním prichádzam a volám o pomoc, na tvoje slová sa veľmi spolieham.“

Žalm 138,4: „ Oslavovať ťa budú, Pane, všetci králi zeme, lebo počuli slová tvojich úst.“

„Žalmista tu v prorockom duchu nehovorí o hocijakom slove, ale o Slove samotnom, ktorým je Kristovo vtelenie, všemohúci Syn, o ktorom je napísané: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha.“ (Jn 1,1-2)“ (Kassiodor)

„Moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu. Väčšmi ako strážcovia dennicu .“ (verš 6)

Ráno je symbolom nádeje pre človeka, ktorý môže znova začať svoju prácu aj modlitbu:

Žalm 5,4: „Veď ku tebe, Pane, sa modlím, za rána počúvaš môj hlas, za rána prichádzam k tebe a čakám.“

Strážcovia sú zodpovední za bezpečie mesta v sťažených podmienkách tmy, preto ráno je pre nich časom odpočinku a úľavy. Tento verš zahŕňa niekoľko možných situácií: 

1. naráža na tradíciu Božej záchrany v rannom čase alebo na konci rannej stráže: Žalm 46,6: „Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede; už od úsvitu mu Boh pomáha.“ Ďalej: Ex 14,24, 1 Sam 11,11.13, 2Krn 20,15-22. 
2. naráža na ustanovenie, podľa ktorého ráno je časom pre súdne zhromaždenia:

Jer 21,12: „Dom Dávidov: Toto hovorí Pán: Od rána súďte spravodlivo, vysloboďte utláčaného z rúk násilníka, aby nevypukol sťa oheň môj hnev a neblčal neuhasiteľne pre zločinnosť vašich skutkov.“

Sof 3,3.5: „Jeho kniežatá uprostred neho sú ručiace levy; jeho sudcovia vlci večerní, ktorí ráno neobhrýzali… Pán v jeho strede je svätý, nerobí neprávosť; ráno čo ráno dáva svoje právo svetlom, ktoré neubúda; ale zločinec nepozná hanby.“

Žalm 101,8: „Každé ráno umlčím všetkých hriešnikov v krajine a z mesta Pánovho vyženiem všetkých, čo pášu neprávosť.“ Ďalej: Ex 18,18-19, 2 Sam 15,2.

3. naráža na ráno ako symbol dňa alebo svetla oproti večeru ako symbolu temnoty alebo smrti:

Žalm 30,6: „Lebo len chvíľku trvá jeho hnev, ale celý život jeho láskavosť. Podvečer je nám hosťom plač a radosť nad ránom.“

Žalm 59,17: „Ja však budem oslavovať tvoju moc a z tvojho milosrdenstva sa tešiť od rána, lebo ty si sa mi stal oporou a útočišťom v deň môjho súženia.“

Žalm 88,14: „Ale ja, Pane, volám k tebe, včasráno prichádza k tebe moja modlitba.“

Žalm 90,14: „Hneď zrána nás naplň svojou milosťou a budeme jasať a radovať sa po všetky dni života.“

Žalm 143,8: „Včasráno mi daj pocítiť, že si sa zmiloval nado mnou, lebo sa spolieham na teba. Ukáž mi cestu, po ktorej mám kráčať, veď svoju dušu dvíham ku tebe.“

Iz 17,14: „Za večera, hľa, zdesenie, pred ránom ho už niet! To je údel tých, čo nás olupujú, a osud tých, čo nás vykorisťujú.“

Iz 33,2: „Pane, zmiluj sa nad nami, v teba dúfame, buď naším ramenom každé ráno a našou spásou v čase tiesne!“

Iz 59,9: „Preto je právo ďaleko od nás a spravodlivosť nás nedostihne, čakáme na svetlo, a hľa, tma, na žiaru, a putujeme v temnosti.“

V chráme sa preto mohli konať nočné bohoslužby, ktorých vrcholom bolo očakávanie rána ako symbolu Božieho zjavenia:

Žalm 57,9: „Budem ti spievať a hrať. Prebuď sa, duša moja, prebuď sa, harfa a citara, chcem zobudiť zornicu.“

Žalm 108,3: „Prebuď sa, harfa a citara, chcem zobudiť zornicu.“

Žalm 134,1: „Zvelebujte Pána, všetci služobníci Pánovi, čo bdiete v noci v dome Pánovom.“

„Strážcovia, ktorí vyčkávajú ráno, sú ako tí, ktorí očakávajú vykúpenie. Tešia sa na vyslobodenie, že príde v istom čase, no ak nepríde vtedy, znova naň budú čakať, že príde inokedy.“ (Raši) „Moja duša čaká na Pána viac ako strážcovia na hradbách na ráno. Preto dvakrát, lebo strážcovia posilňujú svojho ducha a utešujú svoje srdce, že ráno už nastáva.“ (Ibn Ezra) „Ranná stráž symbolizuje Pánovo zmŕtvychvstanie, skrze ktoré nám boli odpustené naše hriechy. Musíme preto dúfať, že to čo sa udialo najskôr Pánovi, sa môže uskutočniť aj v nás samých. Naše hriechy sú nám už odpustené, no my sme ešte neboli vzkriesení. To, čo sa stalo skutočnosťou v prípade našej hlavy, sa ešte neprejavilo v nás, ktorí sme jeho telom. Jeho duch nikdy nezomrel, zomrelo len telo, ktoré na tretí deň vstalo z mŕtvych. To je zároveň prisľúbením pre nás, že aj my raz budeme vzkriesení.“ (Augustín) „Noc symbolizuje koniec tohto sveta. Univerzálna Cirkev musí teda dúfať v Pána až do konca čias.“ (Kassiodor)

„Nech očakáva Izrael Pána. Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie. (Čakaj, Izrael na Pána, lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné je jeho vykúpenie – hebr. preklad)“ (verš 7)

Hlas žalmisti sa teraz obracia na celý Izrael, pretože odpustenie nie je len súkromnou záležitosťou medzi človekom a Bohom, ale týka sa aj spoločenstva, v rámci ktorého jednotlivec prežíva svoj život s jeho vzostupmi a pádmi. „Slovo čakaj (dúfaj) je napomenutím pre Izrael. Žalmista ho vyzýva, aby uvážili, koľkých ľudí už v minulosti Boh vykúpil (lebo u Pána je milosrdenstvo a vykúpenie), a povie mu: A on vykúpi aj vás.“ (Ibn Ezra)

„Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné je u neho vykúpenie.“

Prvá vlastnosť Pána, na ktorú sa žalmista spoliehal vo v. 4 je „odpustenie“ a ďalšie dve sú obsahom tohto verša: milosrdenstvo a vykúpenie (Žalm 111,9: „Vykúpenie poslal svojmu ľudu, zmluvu uzavrel naveky. Jeho meno je sväté a vzbudzuje hrôzu.“) Naprieč celým Žaltárom zaznieva presvedčenie, že Božie milosrdenstvo je večné a v niektorých žalmoch sa to opakuje ako refrén (Žalmy: 107,118 a 136). Trvalosť milosrdenstva a hojnosť vykúpenia sú dôvodom pre nádej Izraela, ktorá svitá každým ránom, najmä pre tých, ktorí sa za ňu modlia, a tak živia túto svoju nádej. „V tomto verši je vyjadrený úžasný dôvod, prečo mal Izrael dúfať v Pána. Je to preto, lebo v jeho ruke (u Pána) je milosrdenstvo, ktoré môže zmeniť bezbožných na spravodlivých a slabých na nesmrteľných. Toto poznanie sa nám odhaľuje skrze Písmo, lebo ľudská prirodzenosť ho nedokáže sama o sebe dosiahnuť. Slová hojné vykúpenie naznačujú, že Pánova vzácna krv bola taká hojná vo svojej plodnosti, že vykúpila hriechy celého sveta.“ (Kassiodor)

„On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí.“ (verš 8)

Posledný verš kladie dôraz cez „on sám“ na osobu Pána, ktorý jediný zabezpečuje vykúpenie:

Žalm 49,8-9: „Veď sám seba nevykúpi nik, ani nezaplatí Bohu výkupné za seba. Cena za vykúpenie života je príliš vysoká; nikdy nebude stačiť.“

Totalita vyjadrenia „zo všetkých jeho vín“ znamená, že Boh vykúpi nielen viny z minulosti, ale dáva nádej vykúpenia aj do budúcnosti pre dôvody uvedené vo v. 7, nech by bol zoznam akýkoľvek dlhý:

Žalm 25,22: „Bože, vysloboď Izraela zo všetkých jeho súžení.“

Žalm 44,26: „Veď naša duša je pokorená až do prachu, naše telo je pritlačené k zemi. Vstaň, Pane, pomôž nám a vykúp nás, veď si milosrdný.“

„Lebo ak by si niekto navrával: Som hriešnik, v čo môžem dúfať?, nech pamätá, že Boh vykúpi Izrael – vrátane teba – zo všetkých hriechov.“ (Ibn Ezra) „Tieto slová môžu byť nielen proroctvom o budúcom Pánovom ľude, ktorý Pán vykúpil drahocennou krvou, ale môžu sa tiež vzťahovať v historickom zmysle na samotný ľud Izraela. Vykúpenie Izraela teda označuje čas, keď na konci sveta zástupy Židov pozrú na Eliáša a uveria.“ „Neprávosti sa spájajú so zlými myšlienkami, ktoré ničia dušu človeka. Prorok hovorí, že duša bude oslobodená od svojich hriechov vtedy, keď jej Božia milosť pomôže zbaviť sa zlých myšlienok. Nezbaví ju však myšlienok srdca, ale len zhubných myšlienok, vychádzajúcich z nezdravých citov a vášní.“ (Origenes)