Žalm 119 – Mem

Žalm 119 – Mem

Láska k Tóre formuje žalmistov charakter. Otvorenie strofy je vrúcnym vyznaním lásky. Žalmista v strofe mem vyrátava dôsledky zaoberania sa Tórou vzhľadom na svoje osobné vnímanie seba samého pred spoločenstvom v otázke duchovného a intelektuálneho rastu. V druhej polovici strofy vychádzajú najavo dôsledky lásky k Tóre. Prejavujú sa v správaní navonok ako vyhýbanie sa zlým chodníčkom a ich radikálne odmietnutie. V osobnom živote žalmista je prioritou Pánovou poučovanie, prinášajúce lahodnosť a slasť.

Verš 97: „Pane, tvoj zákon veľmi milujem, rozjímam o ňom celý deň.“ („Ako milujem tvoju Tóru! Po celý deň o nej hĺbam.“ – hebr. originál)

Slovné spojenie milovať Tóru (zákon) sa vyskytuje len v Ž 119. V prípade prvého výskytu spojenia „Láska k Tóre“ ide o emočne silnú výpoveď tryskajúcu z vnútra žalmistu a v mnohom pripomína stav zamilovaného človeka, ktorý sa nevie ani nechce zbaviť myšlienok na milovanú osobu. 

„Celý deň o ňom rozjímam (hĺbam).“ Hĺbanie sprevádza silná emócia (v. 15.23.27.48.78). Láska k Tóre ako hlavná téma ohlásená pre strofu mem nadobúda povahu hĺbania. Význam slova „hĺbať“ v období zajatia nadobúda od hlasného prejavu chvály, žiaľu či výsmechu vnútornejší ráz, ako to zachytáva nárek jednotlivca v:

Žalm 77,11-13: „Vtedy som si povedal: „To je tá bolesť moja, že sa pravica Najvyššieho odvrátila odo mňa.“ Pamätám, Pane, na tvoje skutky, pamätám na dávne zázraky. O všetkých tvojich dielach rozmýšľam a uvažujem o tvojich činoch.“

Tu sloveso „hĺbať (rozmýšľať)“ znamená sústredené uvažovanie, motivované obdivom. V žalme 119 sa používa výraz práve v tomto význame. Hĺbanie v zmysle pamätania si rodičovských prikázaní a poučení tak človeka neustále sprevádza a chráni. Prvým ovocím lásky k Tóre je výnimočný čas – celý deň, naplnený hĺbaním (rozmýšľaním) z lásky. 

„Bolo by možno jednoduchšie povedať: Ako som naplnil tvoj Zákon. Avšak pretože väčšiu zásluhu má ten, kto koná niečo skôr s láskou než so strachom, prorok hovorí: Ako milujem tvoj zákon. „Poslušnosť, ktorá charakterizuje lásku, je totiž veľmi vzdialená od poslušnosti, ktorá je typická pre strach. Prorok si teda želá, aby jeho správanie bolo inšpirované skôr láskou než strachom, a tiež, aby jeho poslušnosť vychádzala z lásky, nie zo strachu. Mnohí sa postia zo strachu pred výčitkami iných. Mnohí pomáhajú núdznym zo strachu, aby im nebola vyčítaná žiadostivosť či chamtivosť. Mnohí chodia do chrámu strachujúc sa, aby ich nik nekritizoval za ich neprítomnosť či indiferentnosť. No nie vždy milujeme to, čo robíme. V láske teda nemôže byť vynútená poslušnosť, pretože niet nikoho, kto by nechcel to, čo miluje.“ (Hilár z Poitiers) „Pravá láska k Bohu pomáha človeku, aby sa pozdvihol zo žiadostivosti tela. Čo môže byť príjemnejšie ako pravá potecha v rozjímaní o Kristovom umučení? Aj tu treba postupovať s poníženosťou a vyhnúť sa zvedavosti a neúcte. Múdra láska premáha zvedavosť, a ten, kto sa modlí, je čoraz menej zvedavý, je vo vnútri spokojný.“ (Bernard z Clairvaux)

Verš 98: „Tvoja náuka robí ma rozumnejším nad mojich nepriateľov, ustavične sa jej pridŕžam.“ („Od mojich nepriateľov robíš ma múdrejším svojimi prikázaniami, lebo ju mám naveky.“ – hebr. originál)

Čas hĺbania prináša svoje ovocie už v prítomnom okamihu, keď plynúci čas mení na výnimočný. Zároveň zotrvávanie v hĺbaní časom mení aj kvalitu hĺbajúceho. Žalmista ju opisuje troma slovesami ako „stávanie sa múdrejším“, „chápanie“ (v. 99) a „porozumenie“ (v. 100) v spojitosti s troma skupinami ľudí: nepriateľmi, učiteľmi, starcami. V Žaltári je presvedčenie, že Boh oslobodzuje od nepriateľov, opakovane prítomné. Namiesto Boha v tomto žalme tu figurujú jeho (Pánove) prikázania a namiesto vyslobodenia stávanie sa múdrym.

„Lebo ju mám naveky.“ Aj druhá polovica výroku je známou frázou, ktorá má v SZ ustálenú podobu: Lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky (40–krát):

Žalm 106,1: „ALELUJA. Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Žalm 107,1: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Žalm 118,1-4: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, že jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovorí dom Áronov: jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovoria všetci bohabojní: jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Na rozdiel od zaužívaného spojenia, v ktorom Pánovo milosrdenstvo trvá naveky, v prípade v. 98 má žalmista naveky Pánovu Tóru. Láska k Tóre plodí nadobúdanie múdrosti prostredníctvom jej prikázaní, lebo od nej ich má naveky.

Verš 99: „Múdrejší som nad všetkých mojich učiteľov, lebo o tvojich prikázaniach rozjímam.“ (Viac ako všetci, ktorí ma učili, som pochopil, lebo tvoje usmernenia sú pre mňa hĺbaním – hebr. originál)

Sloveso „pochopiť“ v múdroslovnej literatúre v náučných textoch opisuje sekulárne pochopenie. Pre Žaltár je typické teol. pochopenie, zahŕňajúce poznanie Boha, jeho skutkov a jeho príkazov. Dáva ho Boh nahliadnutím do svojho sveta a porozumením jeho skutkov a výrokov. Takéto pochopenie má charakter zjavenia. 

 „Lebo tvoje usmernenia sú pre mňa hĺbaním.“ Výrok o usmerneniach možno pokladať za teologizovanú múdrosť, vychádzajúcu z Božieho slova. V súvislosti s prvou časťou verša sa zdá, že žalmista našiel svoju vlastnú cestu k pochopeniu Pánových usmernení, ktorá mu umožňuje nahliadnuť hlbšie ako nahliadli tí, ktorí ho učili. „Každý človek sa stáva mojim učiteľom, lebo z každého stretnutia vo svojom živote nadobúdam múdrosť.“ (Feuer) „Dávid si ctil každého, s kým sa rozprával, nech by to bol akokoľvek neschopný a nevychovaný človek, lebo vnímal, že z neho sa mu prihovára svedectvo o Bohu, ktoré ho inšpiruje.“ (Alšich)

Verš 100: „Chápavejší som nad starcov, lebo zachovávam tvoje príkazy.“ („Viac ako starci som porozumel, lebo tvojimi nariadeniami som sa riadil.“ – hebr. originál)

Treťou skupinou, s ktorou porovnáva svoje porozumenie, sú starci. Ani v tomto prípade nejde o porovnávanie sa v zmysle lepší-horší, ale o objavenie cesty k porozumeniu, ktorou je riadenie sa nariadeniami. Láska k Tóre ho robí múdrym, chápavým a rozumným, čo ho privádza k Pánovi.

Verš 101: „Svojim nohám nedovolím vykročiť na zlé cesty, chcem dodržiavať tvoje slová.“ („Od každého zlého chodníčka som držal svoje nohy aby som zachoval tvoje slovo.“ – hebr. originál)

Pozoruhodná je nekompromisnosť odmietnutia každého zlého chodníčka. K slovu sa dostávajú aj metaforické vyjadrenia častí tela ako nohy, podnebie, ústa, akoby mali vyjadriť súvislosť medzi chápaním a konaním, súlad medzi vnútorným svetom a vonkajším zmyslovým vyjadrením v priestore. Žalmistovo konanie je pritom vedomé.

„Aby som zachoval tvoje slová.“ Zdanlivé obmedzenie, spočívajúce vo vyhýbaní sa zlým chodníčkom (cestám) v skutočnosti znamená udržiavanie sa v úžasnom priestore slova. Ten žalmista opakovane opisuje emočnými stavmi ako šťastie, radosť, vo v. 103 ako lahoda a med. „Od každého zlého chodníčka som zadržal svoje nohy, to znamená, že som sa ovládol a zabránil tomu, aby som urobil nejaké zlo. Nie zo strachu pred ľuďmi alebo zo strachu pred zaslúženým (Božím) trestom, ale aby som zachoval tvoje slovo, lebo takáto je služba z lásky.“ (Radak)

Verš 102: „Neodkláňam sa od tvojich predpisov, lebo ty si mi zákon stanovil.“ („Od tvojich rozhodnutí som sa neodvrátil, lebo ty si ma poučil.“ – hebr. originál)

Žalmista označuje Pána za toho, kto ho poučil. Aj v tomto prípade mení tradičné inštitúcie odovzdávania náuky, ktoré spomenul v prvej polovici strofy (učitelia, starci), na výnimočnú – samého Pána. Žalmista tu prežíva skúsenosť naplnenia svojej prosby z v. 33 („Pane, ukáž mi cestu svojich prikázaní a ja vždy pôjdem po nej.“). „Neplním tvoje prikázania mechanicky a zo zvyku, lebo ty si ma poučil a ja sa usilujem čo najviac ich pochopiť. Preto sa tvoje rozhodnutia stali súčasťou mojich vlastných rozhodnutí a môjho myslenia. Prenikli moje srdce, podstatu môjho bytia a v žiadnom prípade sa od nich neodvrátim.“ (Radak)

Verš 103: „Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojim ústam sú sladšie ako med.“ („Aké lahodné môjmu podnebiu sú tvoje výroky, viac ako med pre moje ústa.“ – hebr. originál)

Podobne ako v prvom verši žalmista vyznáva Tóre lásku, teraz metaforami úst a chuti vyjadruje to, čo je najpríjemnejšie. Výroky (reči) odrazu nadobúdajú chuť a vyvolávajú zmyslový vnem. Podnebie úst, spojené s príjemnými pocitmi, má svoj pôvod v ľúbostnej metaforike najčastejšie v Piesni piesní. Tu pôžitok milujúcej ženy vyjadruje pocit „ovocia“ milovaného v jej podnebí (Pies 2,3). Podnebie milovaného  zastupuje vnem lásky aj na inom mieste: Jeho podnebie je presladké, celý je príťažlivý (Pies 5,16). Nakoniec sa milý vyjadruje k podnebiu milej a prirovnáva ho s najlepším vínom (Pies 7,10). Na tomto pozadí vystupuje do popredia žalmistova láska k Tóre, ktorej výroky porovnáva s pocitmi ideálneho zamilovaného páru v SZ. Druhá polovica výroku len stupňuje porovnanie z oblasti lásky. Výroky spojené s medom v ústach odkazujú aj na prorokov Jeremiáša a Ezechiela, ktorí majú podobný zážitok z požívania Pánových slov (Jer 15,16) alebo jeho zvitku (Ez 3,3). „Ide tu o sladkosť, ktorú dáva Pán, aby naša zem dala svoju úrodu (Ž 85,13) a aby sme boli schopní konať dobro správnym spôsobom, nie zo strachu pred hmotným nešťastím, ale skôr z potešenia, ktoré nachádzame v duchovnom dobre. Múdre učenie, prístupné každému, je ako med, avšak učenie týkajúce sa ťažšie zrozumiteľných tajomstiev je ako dobrota získaná z včelieho plástu. Je akoby vytlačená z voskových komôrok ústami učiteľa, ktorý takpovediac „predžúva“ tieto tajomstvá iným. Takáto múdrosť je sladká a chutná, nie však pre telesné ústa, ale pre ústa srdca.“ (Augustín) „Máme si dať pozor na klamlivé slová, ktoré tvrdia, že Kristovo jarmo je ťažké a trpké, a zvrhlé veci sladké. Nechcime takú sladkosť, lebo vieme a skúsili sme, že Pán je dobrý a láskavý.“ (Bernard z Clairvaux)

Verš 104: „Zmúdrel som z tvojich príkazov, preto nenávidím cesty klamstva.“ („Vďaka tvojím nariadeniam stal som sa rozumnejším, preto nenávidím každý chodníček klamstva.“ – hebr. originál)

V závere žalmista konštatuje, že samotná Tóra skutočne sprostredkuje väčšiu rozumnosť. Vyjadrenie sumarizuje žalmistovu skúsenosť, opísanú v strofe. Je ňou odpútanie sa od tradičných inštitúcií odovzdávania múdrosti a obrátenie sa priamo na Božie slovo – Boha samého. 

„Preto nenávidím každý lživý chodník.“ Nenávisť je prejavom lásky k Tóre vyjadrenej v prvom verši strofy. Nenávisť sa tu nespája v prvom rade so zlými činmi či úmyslami, ale s odstupom od nenávidenej osoby alebo vzdialením sa od osoby, ktorá nenávidí. V múdroslovnej literatúre je následkom nenávisti rozchod, odlúčenie. Záverečný verš vyznieva ako rázne oddelenie sa, vzdialenie sa od chodníčkov klamstva, čo metafora chodníček klamstva vhodne zosilňuje. Protikladom tohto spojenia je pre žalmistu cesta blažených, ako to vyjadruje prvý výrok Ž 119: „Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho.“