Žalm 125

Komentár

„Pútnická pieseň. Tí, čo sa spoliehajú na Pána, sú ako vrch Sion: nehýbe sa, trvá naveky.“ (verš 1)

Dosl. dôverujúci v Pána – ide tu o jediný výskyt slovesa dôverovať v zbierke pútnických žalmov. Prvotný význam slovesa je: cítiť sa bezpečne, byť bezstarostný a od tohto koreňa sa odvodzuje aj podst. meno nádej. Ten, kto sa spolieha na Pána sa tiež považuje za blaženého:

Žalm 40,5: „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru a nevšíma si pyšných ani náchylných klamať.“

Žalm 84,13: „Pane zástupov, blažený človek, čo sa spolieha na teba.“

„Sú ako vrch Sion“ Prirovnanie ľudí, s prominentným, aj keď nie najvyšším vrchom uprostred judského pohoria, vedie čitateľa k uvedomovaniu si, že rovnaké privilégium sa vzťahuje aj na ľudí pre Božiu prítomnosť medzi nimi: tí, ktorí sa spoliehajú na Pána a tým sa mu úplne zasväcujú. „Tento verš hovorí o vrchu Sion a o meste živého Boha, ktorým je nebeský Jeruzalem. K nemu prichádzajú tí, ktorí v sebe nosia obraz nebeského mesta, a tým že sa spoliehajú na Pána, stávajú sa akoby samotným vrchom Sion.“ (Origenes) „Ľudia majúci dôveru v Pána (spoliehajúci sa), sa stali vrchom Sion skrze milosť Krista a sviatosť krstu.“ (Ambróz) „Pri našom výstupe k Bohu nás tento žalm učí tomu, aby sme nevenovali prílišnú pozornosť úspešným ľuďom tohto sveta. Tí sa majú dobre, užívajú si pokoj, zdravie, bohatstvo, a tak rozmaznávajú svoju pýchu. Na druhej strane tí, ktorí sa spoliehajú na Pána, zakúšajú v pozemskom živote mnohé ťažkosti, protivenstvá, choroby či núdzu a neraz sa sami seba pýtajú: Ako (to) pozná Boh? A vie tom Najvyšší? (Ž 73,11) Práve oni nachádzajú uistenie v tomto verši. Ľudia spoliehajúci sa na Pána prebývajú v Jeruzaleme. Žalmista tu však v prorockom duchu hovorí o nebeskom Jeruzaleme, ktorý je akoby našou matkou. Túžime po ňom počas svojho putovania na tejto zemi. Sám Kráľ prišiel a stal sa pre nás Cestou, aby sme mohli dôjsť do večného mesta.“ (Augustín)

„Nehýbe sa, trvá naveky (nezapotáca sa, naveky zostáva)“ Týmito dvoma slovami vystihuje posledná časť verša priestorovú stabilitu aj časovú trvácnosť vrchu Sion a ľudí spoliehajúcich sa na Pána. Záporom: nezapotáca sa (nehýbe sa) sa vyjadruje pozitívna vlastnosť fyzickej, ale aj morálnej stálosti u spravodlivých ľudí, ktorí sa vďaka tomu cítia bezpečne:

Žalm 15,5: „Čo nepožičiava peniaze na úrok a proti nevinnému sa nedá podplácať. Kto si tak počína, ten sa nikdy neskláti.“

Žalm 16,8: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa.“

Žalm 21,8: „Na Pána sa kráľ spolieha; neskláti sa, veď pomoc Najvyššieho je pri ňom.“

Žalm 30,7: „Keď som bol v bezpečí, povedal som si: „Už nikdy sa nezakolíšem.“

Žalm 62,3.7: „ Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa nikdy viac… Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa.“

Žalm 112,6: „Nikdy nezakolíše. Vo večnej pamäti bude spravodlivý.“

Rovnako o stálosti Sionu sa vyjadrujú žalmy o Sione (Žalm 46,48,76). Prekladom slovesa ako: zostáva (trvá naveky) sa v našom preklade pozitívnym spôsobom opakuje myšlienka stálosti, vyjadrená negatívnym spôsobom v prvom slovese: nepotáca sa (nehýbe sa). „Všetko vydržme, pretože ten, komu dôverujeme, nie je človekom, ktorý nemôže spasiť, ale je Bohom, ktorý spasí tých, ktorí v neho dúfajú. Dúfajúci v Boha sú prirovnávaní k hore (skale) Sion, ktorou nič neotrasie. Všetko si vyžaduje úsilie a prináša únavu. Učiť sa čítať a písať, či začať študovať umenie sveta. Nie je Boh viac, aby sme kvôli nemu všetko vydržali?“ (Efrém Sýrsky) „Zlá myšlienka v nás nemôže prebývať, keby v nás skutočne prebýval Boh. A preto tí, ktorí nosia v sebe Krista, nesmú byť nedbalí, ale musia sa neustále očisťovať, aby boli podobní Kristovi. Tak ako vrch Sion je pevný a nehýbe sa, aj veriaci sa majú postaviť na skalu a Zlý bude porazený. Dôležité je, aby nik nemal zo Zlého strach, vtedy nijako nemôže duši uškodiť. Dôvera v Pána je tou skalou, ktorá sa nepohne.“ (Apoftegmata)

„Ako vrchy obklopujú Jeruzalem, tak je Pán okolo svojho ľudu odteraz až naveky.“ (verš 2)

Vďaka svojej polohe je Jeruzalem chránený hradbami vyšších vrchov zo všetkých strán a je od nich zároveň oddelený hlbokými údoliam Kidron z východu a Hinnon z juhu na západ. Toto je celkom hmatateľný dôkaz Božieho zámeru zabezpečiť Jeruzalemu prirodzenú ochranu. „Pán neubráni Jeruzalem, kým ľud uprostred mesta nebude Pánovým ľudom, takže bude naozaj okolo svojho ľudu. Jeho meno bude pre nich väčšou ochranou/silou než vrchy.“ (Radak) „Iba keď je Pán okolo svojho ľudu, tak len pod jeho ochranou sú naozaj v bezpečí, odteraz až naveky.“ (Feuer)

„Tak je Pán okolo svojho ľudu.“ Žalmista ukazuje na Pána ako na jedinú skutočnú istotu bezpečia okolo svojho ľudu, pretože tento ľud je jeho ľudom:

Žalm 34,8: „Ako strážca sa utáborí anjel Pánov okolo bohabojných a vyslobodí ich.“

„Svetlom, ktoré osvecuje vrchy, je samotný Pán. Okolo Jeruzalema sú vrchy, ktoré ho chránia akoby duchovnou hradbou. Túto silu majú od Pána, ktorý je okolo svojho ľudu a zväzuje ho jediným putom lásky a jednoty, aby sa naveky nepohli tí, čo sa spoliehajú na Pána, ako vrch Sion.“ (Augustín)

„Odteraz až naveky.“

Žalm 113,2: „Nech je velebené meno Pánovo odteraz až naveky.“

Žalm 115,18: „Lež my, živí, velebíme Pána odteraz až naveky. ALELUJA.“

Žalm 121,8: „Pán bude chrániť tvoj odchod i príchod odteraz až naveky.“

Žalm 131,3: „Dúfaj, Izrael, v Pána odteraz až naveky.“

„Veď žezlo ničomníka nedoľahne na krajinu spravodlivých, aby spravodliví nevystierali ruky za neprávosťou.“ (verš 3)

Pod výrazom „žezlo bezbožného (ničomníka)“ sa myslí v kolektívnom kontexte predošlých veršov na politický alebo spoločenský systém, ktorý vládne nespravodlivo. Môže znamenať presný opak žezla spravodlivosti a práva (Žalm 45,7: „Tvoj trón, Bože, trvá naveky a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti.“), ktorý charakterizuje vládu mesiáša a kráľa na Sione:

Žalm 2,6-9: „„Veď ja som ustanovil svojho kráľa na svojom svätom vrchu Sione!“ Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem. Budeš nad nimi panovať žezlom železným a rozbiješ ich jak hrnce hlinené.“ 

Žalm 110,1-2: „Dávidov žalm. Pán povedal môjmu Pánovi: „Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.“ Moc tvojho žezla rozšíri Pán zo Siona: panuj uprostred svojich nepriateľov.“

„Svätý, nech je požehnaný, nedovolí, aby zvrchovanosť/nadvláda bezbožných spočinula na spravodlivých.“ (Raši)

„Na krajinu spravodlivých (na podiele spravodlivých)“ Zasľúbená zem bola od začiatku rozdelená medzi kmene Izraela, takže každý kmeň okrem Léviho dostal svoj dedičný podiel, pričom pôvodný význam tohto slova je lós, ktorým sa podiely určovali. Keďže o zem sa losovalo, skutočným vlastníkom bol Pána a jeho vôľou bolo, aby sa tam praktizovala spravodlivosť:

Žalm 105,44-45: „A odovzdal im krajiny pohanov i zaujali majetky národov, aby zachovávali jeho predpisy a jeho zákon plnili. ALELUJA.“

„Ak v alegorickom zmysle môžeme dedičný podiel spravodlivých chápať ako poznanie Boha, potom spravodliví dostávajú skrze tento verš uistenie, že Pán ich nenechá v nevedomosti.“ (Origenes)

„Aby spravodliví nevystierali ruky za neprávosťou.“ (Aby nevystierali spravodliví pre znášanú podlosť svoje ruky) Tento polverš nám ponúka viacero vysvetlení. Prvé vysvetlenie je, že spravodliví by nemali konať proti zlu. Z toho by vyplývalo, že spravodliví by mali zlo znášať, nie proti nemu bojovať. Spravodliví zostávajú naďalej spravodlivými a pre neprávosť, ktorú musia znášať, vystierajú ruky k Pánovi s prosbou, ktorá zaznieva v nasledujúcom verši. Iný význam je v tom, že označuje vyjadrenie žiadosti, nech sa spravodliví nespolčujú so zlom. Ďalší možný pohľad je v zmysle podieľania sa spravodlivých na neprávosti a privlastňovanie si niečoho, čo im nepatrí. Posledný zmysle hovorí o tom, že spravodliví by nemali používať podlosť na dosiahnutie svojho cieľa. 

„Pane, dobre rob dobrým a tým, čo majú srdce úprimné.“ (verš 4)

Ide tu o prosbu dopriať, ktorá má veľa spoločného s teológiou Sionu, podľa ktorého Boh zo Sionu rozdáva život a zároveň požehnáva dobrých, predovšetkým darom krajiny (Žalm 126-128), a tým plní svoje prisľúbenie:

Žalm 106,5: „Aby sme videli šťastie tvojich vyvolených, aby sme sa radovali z radosti tvojho ľudu a boli hrdí na teba so všetkými tvojimi dedičmi.“

Priamosť (úprimnosť) je vlastnosť, ktorou chválil Jóba pred nebeským dvorom. Žalmy stotožňujú ľudí s priamym srdcom so spravodlivými, ktorým patrí radosť z Pána:

Žalm 32,11: „Radujte sa, spravodliví, v Pánovi a plesajte, jasajte všetci, čo máte srdce úprimné.“

Žalm 64,11: „Spravodlivý sa teší v Pánovi a spolieha sa na neho a jasajú všetci, čo majú srdce úprimné.“

Výraz priamy (úprimný) sa v poexilovom období stáva symbolom zachovávania zákonov a nariadení.  „Žalmista sa tu modlí na spôsob proroctva. Spomína preukázanie dobra ľudom úprimného srdca, lebo priamosť je v srdci. Ono je základom a reč a konanie sú ako budova (založená na ňom)“ (Ibn Ezra) „Žalmista sa teraz modlí za spravodlivých, ktorí sa usilujú viesť nepoškvrnený život bez akýchkoľvek morálnych pokleskov: Nech si tí, čo sú čistého ducha, predstavujú tajomstvo Boha, ktorý je najvyšším Dobrom, aké človek môže dosiahnuť.“ (Ibn Jachja) „Ľudia s úprimným srdcom nasledujú Božiu vôľu, nie svoju vlastnú. Chcú, aby ich v živote viedol Boh, a preto sa nesnažia brať vedenie do svojich rúk. Boha považujú za dobrého v každej situácii, či už ich trestá, alebo im poskytuje útechu, či už očisťuje ich srdcia, alebo ich osvecuje svojou milosťou. Za každých okolností sa spoliehajú na svojho Pána. Podobne to vyjadruje tiež Apoštol, keď hovorí: Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (Rim 8,28). Ľudia s úprimným srdcom sa odvracajú od zla a konajú dobro (Žalm 37,27: „Vyhýbaj zlu a dobre rob a budeš mať domov naveky.“) Zároveň nežiarlia na hriešnikov, keď sa zdá, že v prítomnom živote zakúšajú pokoj a prosperitu (Žalm 73,1-2: „Aký dobrý je Boh voči statočným, Boh voči tým, čo majú srdce čisté. No mne sa temer nohy podlomili, takmer som sa zapotácal.“), lebo vedia, že to, čo je pre nich dôležité, dostanú od Pána v pravom čase.“ (Augustín) „V tomto verši vidíme proroctvo prísľubu pravidelnej Božej pomoci. Je však dôležité, aby sme sa nespoliehali len na dôveru, ale sa aj modlili, pretože naše telesné zmysly a rozum často zapochybujú. Modlitba má potvrdzujúcu silu. Je preto dôležité, aby sme si vážili dôveru, ale zároveň neboli nečinní a úprimne ho prosili modlitbou o to, čo prisľúbil. Dobro je to, čo vychádza z úprimnej náklonnosti srdca.“ (Ján Kalvín)

„Ale tých, čo sa na zlé cesty spúšťajú, Pán so zločincami zavrhne. Pokoj nad Izraelom!“ (verš 5)
Tento verš naznačuje, že nie všetci dokážu konať s priamym (úprimným) srdcom, takže tí, čo zišli z priamej cesty, už sú na ceste do záhuby. „Pán dá, že tí, čo odbočujú, nasledujúc svoju zvrátenosť, budú pokračovať do Gehenny, ich podiel je s klamármi.“ (Targum) „Tí, čo sa odchyľujú/čo odbočujú má podobný význam ako ti, čo bočia od cudzinca a neboja sa ma.“ (Ibn Ezra) „Na svoje krivolaké cesty sa odchyľujú vo svojich srdciach pokrytci.“ (Radak) V prípade tohto verša, sa žalmista modlí len za spravodlivých, zatiaľ čo páchateľov neprávosti chce ponechať ich sebazničujúcemu osudu. 

Žalm 81,13-15: „Preto som ich ponechal v tvrdosti ich srdca: nech si len idú za svojimi preludmi. Keby ma môj ľud bol poslúchol, keby bol Izrael kráčal mojimi cestami, ihneď by som bol jeho nepriateľov pokoril a jeho utláčateľov svojou rukou pritlačil.“

„Pokoj nad Izraelom!“ Na konci Ž 125 sa v tomto zvolaní môže odzrkadľovať túžba po bezpečí od Pána, ktorý je okolo svojho ľudu (v. 2). Identická formula v 125,5 a 128,6 tiež môže tvoriť inklúziu pre Ž 126-128, ktorých spoločnou témou je blahobyt človeka, ktorý sa spolieha na Pána, a on ho zahŕňa starostlivosťou. „Na základe etymológie slova Izrael môžeme povedať, že zatiaľ čo Jeruzalem znamená videnie pokoja, Izrael označuje toho, kto vidí Boha. Kto teda vidí Boha, vidí aj pokoj. Zároveň môžeme povedať, že pokoj spočíva na tom, kto má neustále záľubu v Pánovi a kto sa od jeho vôle v ničom neodchyľuje.“ (Prosper Akvitánsky/Augustín) „Jakub dostal meno Izrael, keď bol hodný prebývať pred Božou tvárou.“ (Teodoret z Kýru)

Izrael zažíva opäť pre rozličné dôvody ťažké časy. Tento žalm je pozvaním ku vernosti a dôvere v Boha.

Tí, čo dôverujú Pánovi sú silní a nepremožiteľní ako sväté mesto Jeruzalem: Pán ich obkolesuje a chráni, tak ako Jeruzalem je chránený vrchmi, ktoré ho obklopujú.

Pán nedovolí, aby vláda cudzích zlých síl mala trvať na zemi, ktorú On sám dal za dedičstvo svojmu ľudu. Žalm končí prosbou: aby sa vyhlo horším nešťastiam a ťažkostiam, nech Pán poteší dobrých svojimi dobrodeniami a potrestá tých, čo si vyberajú zlé cesty.

„Častokrát aj tí, čo slúžia Bohu, keď pozerajú na tých, ktorí si užívajú tento svet s falošným a klamným šťastím zostávajú neistí a pochybujúci. Môže sa im zdať, že mizne ich odmena za to, že slúžia Bohu, keď vidia ako sa ocitajú v ťažkostiach, prenasledovaniach, nemilosti, chorobe a v iných ťažkostiach. Vidia, že tí, ktorí neoslavujú Boha, sú okrem iného ešte aj zlí ku všetkým ľuďom si užívajú zdravie, dostatok časných dobier a sú za to chválení. Vtedy veriaci v Boha vnútorne blúdia a opakujú sami v sebe slová žalmu 73,11 a ďalšie slová žalmistu Ž 73,13. Možno som bol hlupák, že som žil ako spravodlivý človek a bez viny medzi ľuďmi, keď vidím, že tí, ktorí sa nesnažia zostať dobrými, získavajú šťastie také veľké a šťastní vo svojej zlobe si robia žarty zo spravodlivých.“ (Sv. Augustín)

Na našej duchovnej ceste nás tento žalm varuje pred pokušeniami falošných kompromisov medzi našou vierou a okolnosťami života každého dňa. Varuje nás pred ilúziou falošného šťastia a pohodlia, ktoré by mohli prísť z takýchto kompromisov. Ku žalmu: Mt 16,18, 1Kor 10,13.