Žalm 122

Žalm 122 komentár:

„Dávidova pútnická pieseň. Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.““ (verš 1)

Tento žalm je priradený Dávidovi. „Dávid zložil túto pieseň s úmyslom, aby sa spievala s piesňami Božieho domu po tom, čo bude chrám postavený.“ (Ibn Ezra) „Akú veľkú radosť museli mať k pozemskému Jeruzalemu tí, ktorí v historických dobách spievali slová tohto žalmu. Láska tých, čo túžia po nebi je ešte mocnejšia. V prorockom duchu sa tieto slová vzťahujú na všetkých, ktorí túžia stúpať hore. Tam je večný Jeruzalem, v ktorom bývajú anjeli naši spoluobčania. Kým putujeme po zemi, sme vzdialení od našich krajanov a na svojej púti prežívame bolesť a žiaľ. No keď dosiahneme večný Jeruzalem, ktorým je nebo, budeme sa z neho tešiť.“ (Augustín)

„Naše nohy už stoja v tvojich bránach, Jeruzalem.“

Vo verši 2 žalmista urobil bleskový prestrih medzi pozvaním na púť (v. 1) a jej zavŕšením (v. 2). Nie je tu dôležité, z ktorej strany sem pricestoval alebo ako dlho táto púť trvala, ale to že sú v cieli. Pozvanie síce smerovalo až do chrámu, no žalmista sa ešte zastavuje na začiatku mesta, kde sa najprv rozhliada okolo a obdivuje stavby i ustanovizne svätého mesta. „Naše nohy stáli kvôli tvojím bránam (tu: stoja v nich), Jeruzalem. Jeden z rabínov v midraši hovorí: Vďaka čomu/čo spôsobilo, že naše nohy stáli v boji pevne? Brány Jeruzalema, kde sme sa zaoberali Tórou.“ (MidrTeh). Zmyslom verša potom nie je iba to, že niekto (reálne) zastal/stál v Jeruzaleme, ale že naše nohy stáli (tu: stoja) v zápase, na každom mieste (nech sme už boli kdekoľvek) „kvôli tvojím bránam“, Jeruzalem, v ktorých sa zaoberajú Tórou.“ (Raši) „V tomto verši sa poukazuje na neustále opakovanie toho, čo Dávid hovorí, že všetci zbožní by mali nakoniec s istotou stáť v Jeruzaleme, pretože tam sa Boh rozhodol založiť Svätyňu, ktorá predtým v dejinách menila svoje miesto a neustále sa prenášala. Vždy, keď archa menila miesto, Boh rozprúdil srdcia svojich služobníkov, aby túžili a modlili sa, aby jej bolo určené trvalé a nemenné miesto. Neustálym prenášaním archy bola viera ľudí v napätí. Keď jej však Pán určil presné miesto, jednoznačne tým dosvedčil, že bude večným ochrancom svojho ľudu. Nie je preto prekvapením túžba ľudí, aby ich noha zastala tam, kde má Boh svoj stánok.“ (Ján Kalvín)

„Jeruzalem je vystavaný ako mesto spojené v jeden celok.“

Celkovo trikrát spomenuté „mesto Jeruzalem“ je ústredným pojmom celého žalmu. Na toto meno sa viažu ďalšie dva dôležité pojmy: „Pánov dom“ (v. 1 a 9) a „dom Dávida“ (v. 5) Ide tu teda o zrejmý úmysel zdôrazniť na prvom a poslednom mieste príbytok Pána, ktorý v strede obklopuje a chráni príbytok Dávida. Vzhľadom na etymológiu mena Jeruzalem, ktoré z ugarit. „Urušalimum“ môže znamenať mesto pokoja alebo z hebr. „vlastníctvo pokoja/Šalema“, sa v žalme štyrikrát opakuje pojem „pokoj“ (v. 6-8). Etymológia podst. mena „mesto“ je pravdepodobne odvodená od slovesa „bdieť“(Dt 32,11: „Jak orol zobúdza svoje hniezdo, krúži nad svojimi mláďatami, tak rozpäl svoje krídla, chytil ho, niesol ho na svojich perutiach .“) a ženský rod tohto pojmu odráža funkciu mesta ako matky a živiteľky svojho obyvateľstva (2 Sam 20,19: „ Či nie ja dávam pravdivú odpoveď v Izraeli? Ty chceš zabiť mesto a matku v Izraeli! Prečo chceš znivočiť Pánovo dedičstvo?“) „Brány“ (v. 2) a valy (v. 7) robia Jeruzalem skutočnou pevnosťou, kde pútnik i obyvateľ zažíva pocit ochrany pred každým nebezpečenstvom. „V etymologickom zmysle tu žalmista hovorí o Božom chráme Cirkvi, ktorý je vybudovaný zo živých kameňov, teda tých, ktorí v jednote a svornosti nažívajú pospolu.“ (Euzébius Cezarejský) „Nebeský Jeruzalem nie je doslova mestom, ale je ako mesto. Slovesný tvar vybudovaný zasa poukazuje na rastúcu štruktúru a vzájomné prepojenie jednotlivých častí tejto duchovnej stavby, ktorá nesie určitú podobnosť s hmotným mestom.“ (Augustín) V druhej polovici verša sa môže naznačovať to, že zastavenie sa v bránach mesta mohlo byť momentom obdivu a prehliadky opevnení a budov svätého mesta, ktoré sú spoľahlivé voči útokom:

Žalm 46,5-12: „Riečne ramená obveseľujú Božie mesto, posvätný stánok Najvyššieho. Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede; už od úsvitu mu Boh pomáha. Národy sa búria, klátia sa kráľovstvá; tu zaznie jeho hlas a zem sa roztápa. S nami je Pán zástupov, naším útočišťom je Boh Jakubov. Poďte a pozrite na diela Pánove, aké úžasné veci vykonal na zemi. Zo všetkých končín zeme odstraňuje vojny,  láme luky a drúzga oštepy a štíty v ohni spaľuje. Prestaňte už a uznajte, že ja som Boh, vyvýšený nad národy, vyvýšený nad zem. S nami je Pán zástupov, naším útočišťom je Boh Jakubov.“

„Podľa najstarších prameňov nejde tu ani tak o vnútornú jednotu mesta, ktoré je (tu) celé prepojené, ale skôr o dva Jeruzalemy, pričom ten pozemský je súčasne pripojený k nemu, k tomu nebeskému… Jeruzalem, ktorý je vybudovaný na nebeskej klenbe , je ako mesto, ktoré je súčasne k nemu pripojené.“ (TgTeh) „Tu môžeme počuť aj Dávidove slová ohľadom Šalamúna: Až keď môj syn, Šalamún, vybuduje v jeho vnútri (v meste Jeruzaleme) svätyňu, bude vybudovaný (s) Božou prítomnosťou (Šechinon), svätosťou, archou (zmluvy) a oltárom ako mesto, ktoré je pripojené k nemu (t. j. k Bohu)“ (Raši) Ďalej v súvislosti s týmto hovoria starí rabíni v Talmude: „Je Jeruzalem, vybudovaný v nebesiach a pozemský Jeruzalem sa má stať takým ako on.“ (Raši)

„Tam prichádzajú kmene, kmene Pánove, aby podľa obyčaje Izraela velebili meno Pánovo.“ (verš 4)

Slovo prichádzajú (vystupujú) zodpovedá nadpisu žalmu. Najväčšiu slávu a zároveň zjednotenie prežívalo spojené kráľovstvo Izraela od čias posvätenia Jeruzalemského chrámu Šalamúnom (1 Kr 6-8), hoci sa to všetko skončilo krátko po jeho smrti (1 Kr 11, Sir 47,12-25). „Výraz tam označuje mesto Jeruzalem, o ktorom bola zmienka vo v. 3. Aby bolo jasné, že ide o nebeský Jeruzalem, dodáva sa výraz: prichádzajú (vystupujú), pretože blažení vždy vystupujú hore tým, že napredujú neustálym cvičením sa v čnostiach. Výraz kmene sa zasa vzťahuje na ľud Izraela, ktorý si Boh vyvolil, a v prorockom zmysle označujú všetkých svätých, ktorí uznali Krista za svojho Boha. Potom tu je výraz: kmene Pánove. Označujú tých, ktorí poskytujú dôkaz o svätosti života. Tá charakterizuje tých, ktorí vidia Boha, a ich svedectvo slúži ako dôkaz tým, ktorí kráčajú v nevedomosti. Pomáha im uveriť, že existujú skutoční Pánovi služobníci, konajúci úžasné skutky. Záverečné slová: aby velebili meno Izraela sú vyjadrením Božej chvály a oslavy. Latinským slovesom „confiteor“ sa tu totiž neoznačuje vyznávanie vín, ale Božia chvála, ktorá je skutočným svedectvom Izraela. Takto sa v prorockom duchu teda opisuje budúce mesto aj s jeho svätosťou a budúcou slávou.“ (Kassiodor) „Aby podľa obyčaje Izraela“: Tento výraz v tomto verši má upriamiť našu pozornosť nielen na konkrétne nariadenie, ktoré ukladalo celému Izraelu, zloženému z jednotlivých kmeňov konať trikrát do roka púť (Ex 23,17, Ex 34,23, Dt 16,16, Lk 2,41), ale najmä poukázať na privilegované  postavenie Jeruzalema, ktoré je symbolom a centrom moci v Izraeli. Radosť, ktorá vo v. 1 naplnila žalmistu na začiatku púte, má naplno zaznieť v piesňach oslavy a vďaky (porov. ďakovné žalmy 106,107,118,136).

„Lebo sú tam súdne stolice, stolice domu Dávidovho.“ (verš 5) 

Kráľ Šalamún ešte pred posvätením chrámu vybudoval vo svojom paláci súdnu sieň (1 Kr 7,7), v ktorej mali súdiť spravodlivo:

Žalm 72,1-2: „Bože, zver svoju právomoc kráľovi, kráľovmu synovi svoju spravodlivosť, aby spravodlivo vládol nad tvojím ľudom a podľa práva nad tvojimi chudobnými.“

Podmienkou zachovania trónu bolo prísne zachovávanie všetkých nariadení daných Bohom, pretože Boh ustanovil kráľa na Sione:

Žalm 132,12: „Ak tvoji synovia dodržia moju zmluvu a moje príkazy, ktoré ich naučím, aj ich synovia budú sedieť na tvojom tróne naveky.“ 

Žalm 2,7: „Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“

Jeruzalem má byť mesto kultu a zároveň spravodlivosti. Ak má totiž Jeruzalem ambíciu byť mestom pokoja, potom aj zhromaždenia, ktoré sa tam budú schádzať, by mali viesť k dosiahnutiu pokoja, čo je aj cieľom justície. Úlohou zaručiť poriadok a právo Boh poveril dávidovskú dynastiu a jeho sídlo sa stalo synonymom vynášania spravodlivých rozsudkov rovnako ako sa Pánov dom stal symbolom jediného správneho kultu.(2 Sam 8,15, 15,2-6, 1 Kr 3,16-28, Iz 1,21-26, Jer 21,12, Mich 4,14) a:

Žalm 101,8: „Každé ráno umlčím všetkých hriešnikov v krajine a z mesta Pánovho vyženiem všetkých, čo pášu neprávosť.“

Podľa proroka Izaiáša by mal v Dávidovom stane sedieť spravodlivý sudca a na konci čias by sa mal z Dávidovho rodu objaviť sudca, na ktorom spočinie Pánov duch. „Ak v tomto žalme ide o Šalamúna, tak súdne stolice sa týkajú jeho a jeho bratov. Ak ide o budúcnosť, týkajú sa Mesiáša a jeho synov.“ (Ibn Ezra) „Tí, ktorí vystúpili do Pánovho domu (v. 1), tam zasadli na súdne stolice. Oni budú podľa prisľúbenia spolu s Pánom súdiť národy. Je to privilégium svätých, o ktorých hovorí Kristus v evanjeliu: Zasadnete na dvanásť trónov Izraela a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela (Mt 19,28). Hoci výraz „tam zasadli“ (v slovenčine nie je, ale v hebrejskom origináli áno) je vo verši použitý v minulom čase, v prorockom duchu odkazuje na budúcnosť. Keďže Božie slovo trvá naveky, môžeme z perspektívy večnosti povedať, že sa už stalo, hoci my ho zo svojej pozície vnímame ako proroctvo o budúcich veciach.“ (Kassiodor) 

„Pre Jeruzalem proste o pokoj: „Nech sú bezpeční, čo ťa milujú.“ (verš 6)

Imperatív proste môže byť skutočnou prosbou adresovanou Pánovi, aby zabezpečil pokoj v Jeruzaleme, ale môže byť povzbudením prejaviť záujem o zdravie a blaho, ktoré sa v hebrejčine zisťuje typickým dopytovaním sa na pokoj inej osoby, čomu zodpovedá v slovenčine otázka: „Ako sa máš?“ (porov. Jer 15.5: „Nuž, ktože sa zmiluje nad tebou, Jeruzalem? A ktože ťa bude ľutovať? Kto sa u teba ohlási spýtať sa: »Ako sa máš?«“) „Máme vždy pamätať na to, čo prináša pokoj Jeruzalemu, t. j., aby sme budovali pokoj so svojimi bratmi a sestrami, čiže novým Božím ľudom, o ktorom v prorockom duchu hovorí tento žalm.“ (Euzébius Cezarejský). „Je zrejmé, mier sveta môžu mať aj dobrí aj zlí, ale Boží pokoj zlí nemôžu mať, pokým trvá ich nepriateľstvo s Bohom. Preto sa zboží ľudia majú modliť o pokoj pre bezbožných. A rovnako je potrebné modliť sa, aby Cirkev bojovala v pokoji, ako je to v tomto verši.“ (Ján Hus)

„Nech pokoj vládne vnútri tvojich hradieb a istota v tvojich palácoch.“ (verš 7)

Želanie pokoja z v. 6a sa tu aplikuje na vonkajšiu časť hradieb, čiže valy, ktoré stoja v prvej línii pri obrane mesta. Istota z v. 6b má zasa vládnuť v opevnených palácoch, čiže citadelách, ktoré boli obytnými budovami, poskytujúcimi lepšiu ochranu pred útokmi. Obe obranné štruktúry spomínajú Ž 48,14: „Dobre si všimnite jeho hradby, prejdite jeho paláce, aby ste mohli rozprávať ďalšiemu pokoleniu.“ Tento žalm má pripomínať ďalším generáciám Božiu starostlivosť o sväté mesto. V tejto téme vykazuje Ž 122 veľa spoločného so žalmami o Sione (46, 48, 76, 84, 87). „Medzi pokojom a istotou je tento rozdiel. Prvý pojem označuje vonkajší pokoj, keď sa viaceré rozdielne kmene Izraela zhromaždia v bránach a na vonkajších okrajoch Jeruzalema, nebudú medzi nimi napätia. Mesto získa aj ďalšie požehnanie, vnútornú istotu, ktorá prenikne do stredu svätého mesta.“ (Malbim) „Prorok Dávid sa tu modlí za dobré veci pre toto mesto, aby skrze ne jeho opevnenia, paláce a domy mohli prežívať dokonalý pokoj.“ (Teodoret z Kýru) „Králi a kniežatá by mali zachovávať hojnosť a mier medzi národmi. Mnísi a rehoľníci majú tento pokoj chrániť modlitbami. Kňazi a biskupi vysluhovaním sviatostí, aby bdeli nad záchranou duší, ktoré by mohli byť zatratené.“ (R. Bellarmino)

„Kvôli svojim bratom a priateľom budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“ (verš 8)

Tak ako vo v. 6-7 vyzýva žalmista na modlitbu ostatných, teraz sa sám zaväzuje žičiť pokoj Jeruzalemu. Bratia nie sú len pokrvní príbuzní, ale v biblickom kontexte sú to príslušníci kmeňov, ktoré sa rozrástli z potomstva dvanástich bratov, Jakubových synov. Slovo priateľ je tu spolu s bratom stále niekto blízky, azda sused. V múdroslovnom svete je priateľ dokonca viac ako brat. V rámci pútnických žalmov vyniká témou bratského spolužitia Ž 133. „Kráľ dáva slovo, že nezabudne ani na jedného z vyhnancov, čo musia blúdiť z miesta na miesto. Aj ten posledný v najvzdialenejšom kúte sveta bude zahrnutý do celkom. Tu, v Jeruzaleme, v centre židovského života, sa budeme neprestajne modliť za pokoj a dobro všetkých. Tieto Dávidove slová, vyslovené v Božom mene, svedčia o veľkej akoby pokore Pána vesmíru, ktorý oslovuje svojich podriadených, obyčajných smrteľníkov ako bratov a priateľov! To naznačuje, že ľudia sú akoby príbuzní Boha, vďaka svojim dušiam, z ktorých každá je súčasťou Všemohúceho na výsostiach, ktorú uložil do ľudského tela.“ (Feuer) „Hoci Jeruzalem ako mesto už má podiel na božskom bytí, my, ktorí žalm spievame, sa ešte nachádzame ako pútnici uprostred útrap tohto života na zemi. Tieto slová ohlasujú ľuďom Boží pokoj.“ (Augustín) Žalmista sa tu snaží dopracovať k ideálnemu stavu, ktorý by sa dal zhrnúť slovami: čo želám tebe, želám všetkým ľuďom. Ide tu o pocit vzájomnej zodpovednosti za dobro, ktoré bude reálne len v harmónii medzi tými, čo spolu vytvárajú spoločný dom.

„Kvôli domu Pána, nášho Boha, budem prosiť o šťastie pre teba.“ (verš 9)

Spomienkou na Pánov dom, ktorou sa začínala výzva vo v. 1 sa žalm aj končí, takže pojem dom Pána vytvára rámec, inklúziu žalmu. „Dávid uzatvára žalm posledným a najpresvedčivejším dôvodom toho, že prosí o dobro Jeruzalema a návrat ľudu. Pretože viac, než oni potrebujú Jeruzalem, Jeruzalem potrebuje ich. Veď akú hodnotu má sväté mesto a dom Pána, ak niet toho, kto by sa nechal preniknúť ich svätým duchom? Duch Boží spočíva iba tam, kde sú ľudia (otvorení pre jeho Prítomnosť). Ak sa ľud nevráti z vyhnanstva, mesto a chrám ostanú spustošené. Preto kvôli domu Pána sa budem dožadovať dobra (šťastie) pre ľud, ktorý má byť vykúpený.“ (Feuer)