Žalm 66

Žalm 66

Jasaj Bohu, celá zem;
hrajte a spievajte na slávu jeho mena,
vzdávajte mu chválu.
Hovorte Bohu: „Aké úžasné sú tvoje diela.
Pre tvoju nesmiernu moc budú sa ti líškať tvoji nepriatelia.
Nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva,
nech ospevuje tvoje meno.“
Poďte a pozrite na Božie diela;
úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom.
More premieňa na suchú zem,
rieku možno prejsť suchou nohou;
preto sa tešíme z neho.
Svojou mocou panuje naveky,
očami pozoruje národy;
aby sa buriči nevypínali.
Velebte, národy, nášho Boha
a rozhlasujte jeho chválu;
on dal život našej duši
a chráni naše nohy pred pádom.
Veď ty, Bože, si nás vyskúšal,
pretavil si nás ohňom, ako sa taví striebro.
Voviedol si nás do osídla,
na plecia si nám naložil súženia.
Nechal si ľudí chodiť po našich hlavách;
prešli sme cez oheň a cez vodu,
ale napokon si nám dal pookriať.

II

Vojdem do tvojho domu so zápalnými obetami,
splním ti sľuby
ktoré ti zložili moje pery
a moje ústa vyriekli, keď som bol v súžení.
Bohaté žertvy ti prinesiem, pre teba spálim barance,
obetujem ti býčky a kozliatka.
Poďte sem a počúvajte,
všetci ctitelia Boží,
vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil.
Moje ústa ho vzývali
a môj jazyk velebil.
Keby som sa v srdci upriamil na neprávosť,
Pán by ma nevyslyšal.
Ale Boh ma vyslyšal,
všimol si hlas mojej vrúcnej modlitby.
Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu
a neodňal mi svoje milosrdenstvo.

Komentár:

„Zbormajstrovi. Pieseň. Žalm. Jasaj Bohu, celá zem.“

„Tento žalm sa má modliť ako pieseň dňa na šiesty deň sviatku Pesach. Jeho verše sú vhodným úvodom do vyvrcholenia slávenia vykúpenia na siedmy deň.“ (Feuer) „V tomto žalme sa spieva o zmŕtvychvstaní našej hlavy t. j. Krista a ono sa už udialo, ale zmŕtvychvstanie jeho údov sa ešte len udeje. Kristus je hlavou Cirkvi a ona tvorí jeho telo. Našou nádejou je teda, že to, čo sa už stalo hlave, stane sa raz aj jeho údom. Táto nádej nás posilňuje v tom, aby sme vytrvali uprostred všetkých prekážok, ktoré nám svet kladie do cesty. Lebo kým sa nádej nestane skutočnosťou, ona sama je našou útechou. Ale skutočnosť nastane, keď vstaneme z mŕtvych a budeme rovní anjelom, vtedy budeme premenení, aby sme natrvalo mohli žiť v nebi.“ (Augustín) „Jasaj Bohu, celá zem!“. Slovesný kmeň má základný význam „robiť hluk“, „kričať“ a môže byť podnietený rôznymi dôvodmi alebo sa vyskytovať v rôznych kontextoch. Je to častý motív v úvode viacerých žalmov s cieľom oslavovať Boha ako kráľa:

Žalm 47,2: „Tlieskajte rukami, všetky národy, jasajte Bohu hlasom radostným.“

Žalm 81,2: „Plesajte Bohu, ktorý nám pomáha, jasajte Bohu Jakubovmu.“

Žalm 95,1-2: „Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu. Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár a oslavujme ho žalmami.“

Žalm 98,4: „Na chválu Božiu jasaj, celá zem; plesajte, radujte sa a hrajte.“ 

Žalm 100,2: „Jasaj na chválu Pánovi, celá zem, s radosťou slúžte Pánovi. S plesaním vstupujte pred jeho tvár.“

Nadväzujeme v tomto žalme na Žalm 65,14 („Čriedami oviec sa lúky pokryjú a zrnom budú oplývať doliny; ozývať sa budú jasotom a spevom.“) Podnetom a príležitosťou k oslave je pripomínanie si a ďakovanie za Božie skutky voči ľudu v dejinách. „Žalm je v židovskej tradícii úzko spojený s vyslobodením Izraela z egypt. otroctva a s jeho oslavou. Podľa Meriho pochádza z čias exodu a predpovedá nádheru Šalamúnovho chrámu. Dávid žalm prispôsobil svojím súčasníkom a budúcim generáciám. Slávne udalosti z dejín Izraela budia dôveru, že v budúcnosti, keď Boh celkom vykúpi Izrael, sa v ešte väčšej miere zopakuje niečo podobné.“ (Feuer) „Grécke sloveso alalazo neznamená len kričať s radosťou, ale aj kričať od bolesti, či trúchliť. Preto má Cirkev trúchliť nad všetkými, ktorí neuznávajú, že spása prišla aj pre pohanov a že Cirkev je rozšírená po celej zemi.“ (Augustín)

„Hrajte a spievajte na slávu jeho mena, vzdávajte mu chválu.“

Sloveso „spievať“, „hrať“ znamená oslavu spevom:

Žalm 47,7: „Spievajte Bohu, spievajte, spievajte nášmu kráľovi, spievajte.“

Žalm 57,10: „Budem ťa, Pane, velebiť medzi pohanmi a zaspievam ti žalmy medzi národmi.“

Žalm 68,33: „Spievajte Bohu, zemské kráľovstvá, na harfách hrajte Pánovi, hrajteže Bohu.“

Žalm 108,4: „Budem ťa, Pane, velebiť medzi pohanmi a zaspievam ti žalmy medzi národmi.“

Žalm 138,1: „Od Dávida. Chcem ťa, Pane, oslavovať celým srdcom, že si vypočul slová mojich úst. Budem ti hrať pred tvárou anjelov.“

Za prípadného sprievodu hudobnými nástrojmi, ktoré však bývajú špecifikované:

Žalm 33,2: „Oslavujte Pána citarou, hrajte mu na desaťstrunovej lutne.“

Žalm 71,22: „Lebo i ja teba oslávim, tvoju vernosť budem chváliť na harfe, Bože môj, na citare ti zahrám, Svätý Izraela.“

Žalm 98,5: „Hrajte Pánovi na citare, na citare a na harfe zunivej.“

Žalm 144,9: „Bože, novú pieseň ti zaspievam; zahrám ti na desaťstrunovej citare.“

Žalm 149,3: „Nech oslavujú jeho meno tancom, nech mu hrajú na bubne a na citare.“

Je to jedno z najčastejších vyjadrení oslavy v žalmoch. Používa sa až 41-krát a táto oslava vždy smeruje k Bohu. „Výzva hrajte (zammrú) súvisí so slovom konár (zmorá) v zmysle rozneste a rozšírte Božiu slávu, tak ako sa aj konáre stromov rozrastajú ďaleko od hlavného kmeňa.“ (Tehillot Hašem) „Na slávu jeho mena“ Je to vznešený opis Boha. Prvé podst. meno „sláva“ znamená najprv „hmotnosť“, „váhu“ a potom „vznešenosť a slávu i chválu“. Je znakom Božej prítomnosti medzi ľuďmi (Žalm 72,19: „Jeho vznešené meno nech je velebené naveky a jeho velebou nech sa naplní celá zem. Staň sa! Amen!“) a môže označovať jeho vznešené skutky (Žalm 96,3: „Zvestujte jeho slávu pohanom a jeho zázraky všetkým národom.“) Táto vznešenosť sa spája s Božím menom, ktoré tu nie je vyslovené, no pravdepodobne sa myslí meno Pán. Oba výrazy, sláva a meno, sa často kombinujú a vyjadrujú oslavu Boha: 

Žalm 79,9: „Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása, a vysloboď nás; a pre svoje meno odpusť nám hriechy.“

Žalm 96,8: „Vzdávajte Pánovi slávu hodnu jeho mena. Prineste obetné dary a vstúpte do jeho nádvorí.“ „Výraz jeho meno označuje Pána a Spasiteľa, ktorý prišiel na svet, aby ho uzdravil z jeho zranení.“ (Kassiodor) „Vzdávajte mu chválu“. Výraz chvála sa často používa v spojení s Bohom a vyjadruje dva rozmery: Boh je objekt ľudskej oslavy:

Žalm 40,4: „Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu. Mnohí to uvidia a bázeň ich naplní a budú dúfať v Pána.“

Žalm 65,2: „Tebe, Bože, patrí chválospev na Sione; tebe treba plniť sľuby v Jeruzaleme.“

Žalm 71,8.14: „ Nech sa mi ústa naplnia tvojou oslavou a nech ťa velebím deň čo deň… Ja však budem úfať neprestajne a všade budem šíriť tvoju chválu.“

Žalm 106,12: „ Až potom uverili jeho slovám a pieseň chvály mu spievali.“

Žalm 111,10: „ Bohabojnosť je počiatok múdrosti a múdro robia všetci, čo ju pestujú; jeho chvála ostáva naveky.“

Zároveň je Boh aj konajúci subjekt, teda autor slávnych skutkov, o ktorých ľudia rozprávajú a takto mu vzdávajú chválu:

Žalm 9,15: „Aby som v bránach dcéry sionskej hlásal všetky tvoje skutky preslávne a plesal, že si mi pomohol.“

Žalm 35,28: „Vtedy môj jazyk bude rozprávať o tvojej spravodlivosti a bude ťa oslavovať deň čo deň.“

V našom prípade vystupuje do popredia prvý z týchto akcentov, teda aktívna ľudská oslava. „Táto časť verša, ako aj celý žalm, obracia našu pozornosť k chvále Boha, veď niet nijakého dôvodu, aby sme požadovali slávu sami pre seba. Preto máme radšej vyhľadávať chválu a slávu v ňom. Keď teda konáme dobré skutky, máme ich konať vždy tak, aby skrze ne bol oslávený Boh. Ak ich konáme s cieľom oslavovať Boha, držíme sa jeho vlastného príkazu.“ (Augustín)

„Hovorte Bohu: „Aké úžasné sú tvoje diela.  

Oslava má teraz formu rozprávania o vznešených Božích skutkoch. Výraz „úžasný“ (ohromujúci) je odvodený od slovesného kmeňa „báť sa“, „mať strach“ a často sa používa na opis Boha:

Žalm 68,36: „Vznešený si, Bože, vo svojej svätyni. Boh Izraela sám dáva silu i statočnosť svojmu ľudu. Zvelebený buď, Bože.“

Žalm 96,4: „Lebo veľký je Pán a veľkej chvály hoden, viac ako všetkých bohov treba sa ho báť.“

Ako aj na skutky, ktorými sa prejavuje:

Žalm 65,6: „Obdivuhodne spravodlivo nás vyslyšíš, Bože, naša spása, nádej všetkých končín zeme i ďalekého mora.“

Tie sú viditeľné v prírode a v diele stvorenia:

Žalm 8,4: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril.“

Žalm 19,2: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“

Žalm 92,5-6: „Lebo tvoje počínanie, Pane, ma napĺňa radosťou a plesám nad dielami tvojich rúk. Aké veľkolepé sú tvoje diela, Pane, a aké hlboké tvoje myšlienky!“

Žalm 102,26: „Na začiatku si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk.“

Žalm 139,14: „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.“

A celý Žalm 104.

Ako aj v dejinách, kde Boh neustále pôsobí:

Žalm 46,9: „Poďte a pozrite na diela Pánove, aké úžasné veci vykonal na zemi. Zo všetkých končín zeme odstraňuje vojny.“

Žalm 64,10: „Strach zachváti každého človeka; i budú hlásať Božie skutky a chápať jeho diela.“

Žalm 68,29: „Prejav, Bože, svoju moc, upevni, Bože, čo si v nás vykonal.“

Žalm 107,22: „Obetu chvály nech mu prinesú, o jeho skutkoch nech hovoria s plesaním.“
Žalm 111,2.7: „Veľké sú diela Pánove; nech ich skúmajú všetci, čo majú v nich záľubu… pravdivé a spravodlivé sú diela jeho rúk. Nezrušiteľné sú všetky jeho príkazy.“

Žalm 145,4: „Z pokolenia na pokolenie ide chvála tvojich skutkov a všetky pokolenia ohlasujú tvoju moc.“

Najmä Žalm 77,12-13: „Pamätám, Pane, na tvoje skutky, pamätám na dávne zázraky. O všetkých tvojich dielach rozmýšľam a uvažujem o tvojich činoch.“

A potom ešte Žalm 78,7: „aby svoju dôveru vkladali v Boha, aby nezabúdali na Božie diela a zachovávali jeho príkazy;“ Tieto žalmy vyzývajú k oslave Boha za jeho diela v kontexte záchrany v Trstinovom mori, tak ako aj náš žalm v nasledujúcich veršoch. „Ohromujúci (úžasný) je každý jeden z tvojich skutkov.“ (Raši) „Ani ich obrovský počet neuberá z významu každého jednotlivo.“ (Feuer) „Pre tvoju nesmiernu moc (silu) budú sa ti líškať tvoji nepriatelia.“ Sila je typická Božia vlastnosť:

Žalm 21,2.14: „Pane, z tvojej sily sa kráľ raduje a veľmi sa teší z tvojej spásy… Povstaň, Pane, vo svojej sile a my budeme ospevovať a oslavovať tvoju moc.“

Žalm 28,7-8: „Pán je moja pomoc a môj ochranca. V neho dúfalo moje srdce a prišla mi pomoc; zaplesalo moje srdce a za to mu spevom ďakujem. Pán je sila svojho ľudu a útočište spásy pre svojho pomazaného.“

Žalm 46,2: „Boh je naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení.“

Žalm 59,17: „Ja však budem oslavovať tvoju moc a z tvojho milosrdenstva sa tešiť od rána, lebo ty si sa mi stal oporou a útočišťom v deň môjho súženia.“

Žalm 62,12: „Raz prehovoril Boh, počul som toto dvoje: že Boh je mocný.“

Táto sila (moc) núti aj nepriateľov k prejavu úcty, teda podriadeniu sa:

Žalm 18,45: „a poslúcha ma na jediné slovo. O moju priazeň sa uchádzajú cudzinci;“

Žalm 81,16: „Zaliečali by sa mu nepriatelia Pánovi a ich osud by trval naveky.“

Sloveso s významom „podrobiť sa“, „zaliečať sa“. „líškať sa“, uchádzať sa o náklonnosť“ opisuje úsilie získať si priazeň vyššie postavenej osoby s použitím klamstva, pretvárky a pod. Nepriatelia stojaci proti Bohu tu nie sú bližšie špecifikovaní, ale práve kontext stvorenia naznačuje, že sú to nepriateľské sily, ktoré sa stavajú proti Bohu ako Stvoriteľovi:

Žalm 68,2.22.24: „Boh vstáva a jeho nepriatelia sa tratia, spred jeho tváre utekajú tí, čo ho nenávidia… Veď Boh rozbíja hlavy svojim nepriateľom aj vlasaté temeno tým, čo zotrvávajú v hriechoch… aby sa tvoja noha zmáčala v krvi a jazyky tvojich psov aby dostali podiel z nepriateľov.“  

„Nepriatelia sú pohanskí panovníci (faraón, Nabuchodonozor, Sancheríb), ktorí najskôr popierali Božiu zvrchovanú moc a vysmievali sa jej, ale potom museli svoje rúhanie odvolať a uznať Božiu slávu a moc.“ (Midraš) „Pán touto silou liečil ľudí trpiacich na najrozličnejšie neduhy, ale jeho nepriatelia lživo vraveli, keď vraveli, že tieto znamenia koná mocou Belzebula. A napokon, pre veľkosť jeho sily lživo hovorili aj vtedy, keď po Pánovom zmŕtvychvstaní dali strážam peniaze s klamlivými slovami (Mt 28,13)“ (Kassiodor)

„Nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva, nech ospevuje tvoje meno.“ 

Sloveso „skloniť sa“ (klaňať sa) ako znak poslušnosti sa v kultovej oblasti spája Bohom, ktorému sa preukazuje najväčšia úcta:

Žalm 99,9: „Velebte Pána, nášho Boha, na jeho svätom vrchu sa mu klaňajte, lebo svätý je Pán, Boh náš.“ 

„Ako píše prorok Sofoniáš v Sof 3,9, Pán tak premení národy, že im dá čisté pery, aby mohli všetci vzývať meno Pána a jednotne mu slúžiť.“ (Radak) „Táto premena sa uskutoční v dvoch etapách. Najskôr sa národy pred Bohom sklonia, lebo si uvedomia svoju vnútornú nehodnosť a úbohosť. Potom budú hrať a ich pokorné duše sa povznesú v piesni, keď uznajú, aký vyvýšený je Boh.“ (Nora Tehillot) „Keď Boh v minulosti vyslobodil Izrael, piesne, inšpirované týmito udalosťami, mali krátke trvanie, lebo ich prerušilo ničenie a vyhnanstvo. Na rozdiel od nich melódie zložené na oslavu definitívneho vykúpenia, budú trvať „sela“ (večne, navždy)“ (Tehillot Hašem) „Modlitba žalmistu v tomto verši predstavuje protiváhu k predchádzajúcemu veršu, kde sa hovorí o luhároch, ktorí živo popreli najväčší skutok Kristovej moci – jeho zmŕtvychvstanie. Preto slová tohto verša celá zem nech sa ti klania a nech ti spieva nevyjadrujú to, že Kristus bol ponížený v rukách svojich lživých nepriateľov, ale to, že je naveky vyvýšený nad všetko, dokonca aj nad anjelov.“ (Augustín)

„Poďte a pozrite na Božie diela; úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom.“

Úvodná výzva a pozvanie implikuje uznanie a vďačnosť za Božie činy, čím sa už naznačuje pokračovanie žalmu, opisujúce vyslobodenie z Egypta. Najbližšou paralelou k tejto výzve je:

Žalm 46,9: „Poďte a pozrite na diela Pánove, aké úžasné veci vykonal na zemi. Zo všetkých končín zeme odstraňuje vojny.“

Tento žalm je sionským hymnom, a potom ešte sú blízke týmto slovám:

Žalm 84,8: „Stúpajú a síl im stále pribúda, až na Sione uvidia Boha najvyššieho.“

Žalm 122,1b: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“

Všetky tieto miesta majú spoločný rozmer putovania na Sion. „Tento verš môžeme vnímať v zmysle toho, že človek je Božím dlžníkom. Stojí tu pred výzvou, aby zotrvával pred Bohom v postoji lásky, úcty a so všetkou pokorou. S láskou preto, lebo človeka stvoril a hojne obdaroval a s úctou a pokorou preto, lebo Boh je väčší ako ľudia, on sám ich nabáda k pokore a robí pre nich veľké veci.“ (Bernard z Clairvaux) „Úžas budia skutky (budí konanie), ktoré koná ľuďom“ Výraz „konanie“ (skutky) sa používa pre Boha i pre ľudí. Keď sa vzťahuje na Božie konanie:

Žalm 9,12: „Spievajte a hrajte Pánovi, čo na Sione prebýva, ohlasujte jeho skutky medzi národmi.“

Žalm 105,1: „ALELUJA. Oslavujte Pána a vzývajte jeho meno, rozhlasujte jeho skutky medzi národmi.“

A je v kontraste s negatívnym konaním u ľudí:

Žalm 14,1: „Blázon si v srdci hovorí: „Boha niet.“ Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre.“ 

V kontexte nášho žalmu je tu možné vidieť opis (náznak) vyslobodenia z Egypta.

„More premieňa na suchú zem, rieku možno prejsť suchou nohou; preto sa tešíme z neho.“

„Premenil.“ Je to typické sloveso, ktoré sa rôznymi spôsobmi spája s udalosťami východu z Egypta a putovaním po púšti. Opisuje Boží zásah premenenia vody v Níle na krv (Ex 7,17.20)

Žalm 78,44: „Na krv premenil ich rieky a potoky, že už nemali čo piť.“

Žalm 105,29: „Ich vody na krv premenil a pozabíjal ich ryby.“

Ďalej opisuje zmenu faraónovho zmýšľania (Ex 14,5), ako aj viaceré Božie skutky: Boh zmenil srdcia Egypťanov:

Žalm 105,25 „Prevrátil im srdcia, že znenávideli jeho ľud a ľstivo zaobchodili s jeho sluhami.“

Ďalej zmenil západný vietor, ktorý zavial kobylky do Trstinového mora (Ex 10,19). Boh premenil palicu na hada (Ex 7,15), zmenil skalu na vodu:

Žalm 114,8: „čo skalu mení na jazerá vôd a kameň na pramene vôd.“

Ďalej zmenil Balámovu kliatbu na požehnanie (Dt 23,6, Neh 13,2). Aj preto treba náš verš pokladať za opis alebo spomienku na udalosti exodu a prechodu cez Trstinové more, keď Boh takisto rozdelil vodu, takže bolo možné kráčať po suchej zemi (Ex 14,22.29) „More premieňa na suchú zem“. Tieto výrazy sú v protiklade a ich kontrast zdôrazňuje Božiu moc pri danej udalosti. „Toto je jeden z ohromujúcich skutkov (Boha), že premenil more na súš, ako keď vyviedol svoj ľud z egyptského otroctva.“ (Radak). „Rieku možno prejsť suchou nohou“ Táto časť verša sa niekedy dáva do súvisu s prechodom cez Jordán pri obsadzovaní Zasľúbenej zeme, keď sa vody rieky rozdelili. Avšak Jordán sa nikde neoznačuje ako rieka. Preto môžeme tvrdiť, že aj táto časť verša obsahuje dve alternatívne vyjadrenia na opis tej istej udalosti. Verš takisto pripomína Božiu stvoriteľskú moc tým, že nadväzuje na myšlienku o Bohu, ktorý pri stvorení sveta dáva suchej zemi vystúpiť z vôd. Tento stvoriteľský motív nesie známky podmanenia si chaosu. Boha treba oslavovať pre jeho stvoriteľskú i vykupiteľskú činnosť. „Duša sa nemá žiadostivo vrhať do rieky, ani sa nemá do nej ponárať, ale má pevne stáť. Ako má však bezpečne prejsť cez pôžitky, ktoré ponúkajú veci určené na zánik? Vierou v Krista prejdeme cez rieku nohami. To znamená, že ňou prejdeme poľahky. Veriaci pritom nevyhľadáva koňa, na ktorom by sa dostal cez rieku, ani sa pri prechode riekou pyšne nenesie. Práve naopak, prebrodí rieku v pokore a bezpečne.“ (Augustín) „Preto sa tešíme (radujeme) z neho“. Sloveso „radovať sa“ má v žalmoch často teologický dôraz a používa sa v kontexte dobrodení, ktoré Boh preukázal. Zatiaľ čo prvá časť žalmu odkazuje na Božie skutky, druhá je výzvou pre radosť: výzva na radosť pre Božie skutky a vyslobodenie sa.

„Svojou mocou panuje naveky, očami pozoruje národy; aby sa buriči nevypínali.“

Sloveso „vládnuť“ (panovať) v spôsobe akým je vyjadrené, zdôrazňuje trvácnosť jeho vlády, ako to potvrdzuje aj príslovka naveky. Boh ako vládca nad národmi i stvorením je oslavovaný aj v iných žalmoch:

Žalm 22,29: „Veď Pánovo je kráľovstvo, on panuje nad národmi.“
Žalm 59,14: „Skoncuj s nimi v rozhorčení, skoncuj a nebude ich; a spoznajú, že Boh panuje v Jakubovi a až po kraj zeme.“

Žalm 89,10: „Ty vládneš nad neskrotným morom a zmierňuješ jeho vlnobitie.“
Aj protivníci musia uznať jeho vznešenosť. Vládnutie silou sa inšpiruje ideálom kráľa, ktorý uplatňuje svoju moc. Boh ako pán nad všetkými kráľmi pri vládnutí zosobňuje a vykonáva absolútnu moc.“ „Očami pozoruje (sleduje) národy“ Sloveso „sledovať“ vyjadruje fyzické pozorovanie a stráženie, ale aj zodpovednosť, zvrchovanosť a poskytnutie nutnej ochrany (Žalm 141,3: „Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí.“). Božia vznešenosť sa prejavuje nielen priamym konaním, ale aj nadhľadom a suverénnosťou voči národom, pre ktoré je ako hliadka pozorovateľ. Vďaka svojej pozícii pozná ich konanie:

Žalm 33,13-14: „Pán hľadí z neba a vidí všetkých ľudí. Pozerá z miesta, kde prebýva, na všetkých obyvateľov zeme.“

Oči, ktorými Boh pozoruje, sú antropomorfným vyjadrením jeho absolútneho poznania. „Aby sa buriči (odbojníci) nevypínali“ V kontexte daného verša i v náväznosti na v. 3 sú to tí, ktorí sa svojím konaním stavajú proti Bohu:

Žalm 68,7.19: „On je Boh, čo opusteným dáva prebývať v domoch, väzňov privádza k šťastiu, no odbojníci zostanú v zemi pustej… Do výšav si vystúpil, so sebou si vzal zajatcov, ľudí si prijal do daru, aby u Pána Boha mohli bývať aj buriči.“

Žalm 78,8: „Aby neboli ako ich otcovia, vzdorné a zatvrdlivé pokolenie, pokolenie nestáleho srdca, ktorého duch nebol verný Bohu.“

Tým, že si Boh vie podmaniť aj svojich protivníkov, ukazuje svoju všemohúcnosť. „Táto časť verša v krátkosti reflektuje náklonnosť našej krehkej prirodzenosti. Keď sa totiž sami povyšujeme a väčšmi bránime svoje hriechy, privádzame Pána k hnevu. Preto sa nemáme vyvyšovať, ale naopak máme sa stať pokornými. Povýšenie veriacich je totiž v Kristovi, nikdy sa nezachveje a neprivodí človeku pád. (Kassiodor)

„Velebte, národy, nášho Boha a rozhlasujte jeho chválu.“

Slovesný kmeň „velebiť“ (dobrorečiť) je tu použitý pre aktivitu, ktorou ľudia označujú a uznávajú Boha za darcu spásonosnej sily:

Žalm 31,22: „Pane, buď zvelebený, že si mi preukázal milosrdenstvo v opevnenom meste.“

Žalm 103,1-2.20-22: „Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia… Dobrorečte Pánovi, všetci jeho anjeli, udatní hrdinovia, čo počúvate na jeho slová a plníte jeho príkazy. Dobrorečte Pánovi, všetky jeho zástupy, jeho služobníci, čo jeho vôľu plníte. Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela, všade, kde on panuje. Dobroreč, duša moja, Pánovi.“

Na oslavu Boha sú vyzvané národy, čím sa nadväzuje na motív univerzalizmu z v. 1.4. „Rozhlasujte jeho chválu“ Toto dobrorečenie (zvelebovanie), na ktoré sú ľudia vyzvaní, nie je iba osobný vnútorný postoj, ale aktívna činnosť, ktorou majú ľudia šíriť jeho oslavu. Primárne sa myslí na ústnu formu – čo musí byť vyslovené a zverejnené:

Žalm 9,15: „Aby som v bránach dcéry sionskej hlásal všetky tvoje skutky preslávne a plesal, že si mi pomohol.“

Žalm 35,28: „Vtedy môj jazyk bude rozprávať o tvojej spravodlivosti a bude ťa oslavovať deň čo deň.“

Žalm 78,4: „Nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil.“
Žalm 79,13: „Ale my, tvoj ľud a ovce tvojej pastviny, chceme ťa zvelebovať naveky a z pokolenia na pokolenie hlásať tvoju slávu.“
Žalm 106,12: „Až potom uverili jeho slovám a pieseň chvály mu spievali.“

„On dal život našej duši a chráni naše nohy pred pádom.“

Výraz „duša“ (dosl. „hrdlo, krk, dych, živá bytosť…“) je v tomto prípade použitý ako synonymum života, resp. celého človeka: duša, teda človek, bola umiestnená medzi živých, čiže zachovaná v pozemskej existencii. Je to obraz Boha Stvoriteľa, ktorý tvorí človeka ako živú bytosť a človek od neho bytostne závisí. Boh zachová človeka pri živote:

Žalm 30,4: „Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu.“
Žalm 41,3: „Pán ho bude chrániť, zachová ho nažive, urobí ho šťastným na zemi a nevydá ho nepriateľom napospas.“
Žalm 143,11: „Pre svoje meno, Pane, zachováš ma nažive; pretože si spravodlivý, vyveď ma z úzkosti.“

„To, že Boh dáva našu dušu medzi živých, má dvojaký význam: 1. Boh zachoval Izrael vo vyhnanstve medzi živými.“(Raši, Radak) „spôsobom, ktorý sa vymyká prírodným zákonom a zákonitostiam dejín“ (Sforno). 2. „Boh určil/ustanovil naše duše pre život v nastávajúcom svete, nasmeroval našu dušu na cestu spravodlivosti, ktorá vedie k večnému životu.“ (Ibn Jachja) „Chráni naše nohy pred pádom“ (Nedal zachvieť našej nohe – iný preklad) „Chvenie“ sa často spája s niečím, čo je alebo by malo byť stabilné:

Žalm 16,8: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa.“

Žalm 125,1: „Tí, čo sa spoliehajú na Pána, sú ako vrch Sion: nehýbe sa, trvá naveky.“

Výraz „noha“ zasa v kontexte modlitby dostáva metonymický význam a opisuje celého človeka, resp. jeho život:

Žalm 94,18: „Ledva poviem: „Noha sa mi potkýna,“ hneď ma, Pane, podopiera tvoja dobrota.“
Žalm 121,3: „Nedovolí, aby sa ti noha zachvela, nezdriemne ten, čo ťa stráži.“

Kombináciou týchto dvoch výrazov sa vyjadruje dôvera v Boha prosba, aby aj naďalej chránil ľudskú bytosť. Takáto Božia ochrana sa môže vzťahovať na oblasť fyzickú, ale aj na celkovú ľudskú integritu, ktorej Boh je garantom:

Žalm 13,5: „Aby nemohol povedať môj nepriateľ: „Premohol som ho;“ aby tí, čo ma sužujú, nezajasali, že som upadol.“

Žalm 15,5: „Čo nepožičiava peniaze na úrok a proti nevinnému sa nedá podplácať. Kto si tak počína, ten sa nikdy neskláti.“
Žalm 16,8: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa.“

Žalm 17,5: „Pevne drž moje kroky na svojich chodníkoch, aby moje nohy nezakolísali.“

Žalm 21,8: „Na Pána sa kráľ spolieha; neskláti sa, veď pomoc Najvyššieho je pri ňom.“
Žalm 46,3.6: „Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem a vrchy na dno morské padali… Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede; už od úsvitu mu Boh pomáha.“

Žalm 55,23: „Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová; a nikdy nedopustí, aby bol spravodlivý zmietaný.“
Žalm 62,3.7: „Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa nikdy viac… Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa.“
Boh zasahuje ako Stvoriteľ, ktorý potláča chvenie, čím sa čiastočne nadväzuje na tematiku stvorenia, kde si Boh podmaňuje chaos.

„Veď ty, Bože, si nás vyskúšal, pretavil si nás ohňom, ako sa taví striebro.“

Opakované uistenie o Božej ochrane z v. 9 je dôležité na dotvorenie kontextu pre pochopenie ťažkostí, ktorými teraz žalmista prechádza (v. 10-12). Celý tento odsek je ohraničený úvodným tvrdením, že ľudí skúša Boh (v. 10a) a záverečným zhrnutím všetkých skúšok vo forme merizmu (v. 12b). Hoci sa v tomto zozname ťažkostí spôsobených Bohom nikde neudáva ich vysvetlenie a zmysel, práve v. 9 pomáha pochopiť, že Boh nakoniec človeka udržiava pri živote a chráni pred pádom. „Veď ty, Bože, si nás vyskúšal (preveril)“. Podnetom a aktívnym činiteľom pri slovese „skúšať“, „preveriť“ je Boh, ktorý skúma ľudí. Toto sloveso vyjadruje myšlienku Božieho poznania, teda Boh na základe pozorovania vie, akí sú ľudia:

Žalm 7,10: „Nech je už koniec zlobe hriešnikov. Posilni spravodlivého, ty, spravodlivý Bože, čo skúmaš myseľ a srdce.“

Žalm 11,4.5: „Pán prebýva vo svojom svätom chráme, Pán tróni na nebesiach. Jeho oči hľadia na úbožiaka, jeho zrak skúma každého človeka… Pán skúma spravodlivého i hriešnika a nenávidí toho, čo miluje neprávosť.“

Žalm 139,23: „Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty.“

Alebo to aktívne zisťuje: Boh dopustí ťažkosti a vtedy sa ukáže, akí sú ľudia v skutočnosti:

Žalm 17,3: „Skúmaj moje srdce i v noci ma navštív, skúšaj ma ohňom a nenájdeš vo mne neprávosť.“

Žalm 26,2: „Skúmaj ma, Pane, a skúšaj, ohňom mi prepáľ srdce aj myseľ.“

Žalm 81,8: „V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa, za clonou búrky som ťa vypočul, vyskúšal som ťa pri vodách meríbskych.“

Aj na základe druhej časti verša sa v našom prípade ponúka skôr druhý význam, teda ťažkosť a ťarcha ako skúška od Boha, ktorou ľudia prechádzajú. „Pretavil si nás ohňom, ako sa taví striebro.“ Táto skúška od Boha (v. 10a) je pripodobnená taveniu striebra. Sloveso „taviť“ sa často používa aj ako synonymum slovesa „skúšať“. Striebro, podobne ako iné kovy sa v ohni tavením oddeľuje z rudy, čiže sa čistí od nežiaducich prímesí:

Žalm 12,7: „Pánove výroky sú rýdze jak striebro pretavené v ohni, bez hliny, sedem ráz čistené.“

Žalm 18,31: „Božia cesta je čistá, ohňom je vyskúšané slovo Pánovo. On je ochrancom všetkých, čo v neho dúfajú.“

Žalm 119,140: „Tvoj výrok je dokonale vyskúšaný v ohni a tvoj sluha ho miluje.“

Tento proces je často použitý ako symbol morálneho očisťovania ľudí. „Preveril si nás naším trápením vo vyhnanstve“ (Raši), „ktoré bolo pre Izrael najväčšou skúškou vernosti Bohu. Ťažký a neistý život v cudzine dopodrobna preveril jeho vieru.“ (Feuer) „Mnohí budú zachránení skrze oheň. Keď budú očistení a ich neresti zničené, stanú sa hodnými chvály tak, ako striebro pretavené v ohni.“ (Hilár)

„Voviedol si nás do osídla, na plecia si nám naložil súženia.“

Boh je predstavený ako autor a činiteľ skúšky, keď sa opisuje ako ten, ktorý privádza a spôsobuje ťažkosť. Daný obraz je prevzatý z oblasti poľnohospodárstva a poľovníctva/rybárstva, kde výraz „sieť“ označuje najprv sieť na ryby, no v SZ sa používa aj v prenesenom význame na chytenie a uväznenie ľudí. „Slovo sieť môže označovať pevnosť alebo tesné, úzke miesto vo väzení“ (Raši) „v zmysle voviedol si nás do pasce“ (Rosenberg) „Väzenie bolo tak dobre opevnené, že sme z neho mohli uniknúť len zázrakom.“ (Radak/Ibn Jachja) „Uväznenie v osídle sa dá prirovnať životu v gete, ktoré znemožňovalo normálny kontakt a vzťahy s okolitým svetom a zároveň robilo zo Židov bezbranný terč rôznych útokov.“ (Hirsch) „Slová voviedol si nás do osídla znamenajú, že Boh dopustil, aby sme trpeli.“ (Teodor z Mopsuestie) „Na plecia si nám naložil súženia. (Dal si bremeno na naše bedrá – iný preklad)“ Boh je ďalej autorom skúšky v tom zmysle, že na ľudí kladie bremeno. Význam tohto slova nepoznáme a iba na základe kontextu môžeme usudzovať, že je to niečo nepríjemné, napr. skúška, bremeno, ťažkosť. „Slovo bremeno možno porozumieť v súvislosti s jedinečným výrazom (Žalm 55,4: „Lebo ma zavaľujú bezprávím a zúrivo do mňa dorážajú.“) Dá sa preložiť ako tlak, ktorý prekáža vo voľnom pohybe. Ide o zatvorenie do väzenia a putá, ktoré omínajú a tlačia.“ (Raši) „Druhá časť verša naložil si súženie na náš chrbát vyjadruje, že Boh dovolil, aby nás utrpenie zdrvilo. Analógiou toho je obraz človeka, ktorý spadol na chrbát a bol podupaný.“ (Teodor z Mopsuestie)

„Nechal si ľudí chodiť po našich hlavách; prešli sme cez oheň a cez vodu, ale napokon si nám dal pookriať.“

Veľkosť okúseného poníženia sa ešte viac stupňuje: ľudia (nepriatelia) jazdiaci po hlavách znamenajú nielen poníženie, ale aj priame ohrozenie fyzickej existencie. Hlava má v tomto prípade vitálny význam pre život človeka, ktorý je takto v akútnom ohrození. Obraz môže byť inšpirovaný situáciou vojenských zajatcov, ktorí sú tlačení k zemi (Žalm 110,1: „Pán povedal môjmu Pánovi: „Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.“). Nie je isté, že sa autor vedome odvoláva na konkrétnu udalosť, v každom prípade nám text ponúka aj teologickú interpretáciu, keď sa toto poníženie pripisuje Bohu, ktorý dovolil/spôsobil to, čo nepriatelia robia. „Prešli sme cez oheň a cez vodu.“ Je to celkový súhrn prežitých útrap, ktorý vo forme merizmu zhŕňa všetky negatívne skúsenosti. Oheň a voda sú extrémne nebezpečenstvá. Už sa viac nepoukazuje na Boha ako autora tohto utrpenia, možno už s výhľadom na záverečné tvrdenie o vyslobodení Bohom. „Trápenie je prirovnané k ohňu a vode, lebo (ako) oheň spaľuje a pohlcuje a (ako) voda zaplavuje a zmýva (tak aj trápenia vo vyhnanstve mali pohltiť Izrael a vymazať jeho meno), ale my ideme (s Božou pomocou) cez ne vo vyhnanstve a neskončili sme (napriek plameňom mučenia a záplave útlaku sme to prežili)“ (Radak) „V ohni a vode môžeme vidieť obraz zajatia v Babylone a otroctva v Egypte, lebo babylonský kráľ Nabuchodonozor zastrašoval Židov smrťou v ohni rozpálenej pece a faraón sa pokúsil utopiť všetkých narodených chlapcov vo vode Nílu.“ (Talmud) „Ale napokon si nám dal pookriať. (Ale vyviedol si nás v hojnosti – iný preklad)“. Výraz hojnosť najprv vyjadruje dostatok vody/nápoja na pitie, ale v kontexte žalmu sa dá chápať v širšom význame. Takáto materiálna odmena je protikladom k materiálnym ťažkostiam a zároveň poukazuje na Boha, ktorý je jej zdrojom. Pomáha pochopiť zmysel prežitého utrpenia, ktoré nie je konečné. Takisto potvrdzuje úvodné uistenie o Bohu, ktorý chráni ľud v ťažkostiach. „Keď Boh zachraňuje, neposkytuje posilu a výživu len ako skúpu trošku, ale štedro ponúka viac, než si príjemca zaslúži.“ (Feuer) „Slová žalmu možno tu chápať tak, že sme prekonali mnohoraké útrapy, ktoré nás mohli úplne spáliť a potopiť. Ale Boh nás zo všetkého tohto trápenia zachránil a nedovolil, aby nám niekto uškodil, až kým nás znovu nevyviedol na miesto oddychu.“ (Teodor z Mopsuestie)

„Vojdem do tvojho domu so zápalnými obetami, splním ti sľuby.“ (Vojdem do tvojho domu s celopalmi – iný preklad) 

Výraz „dom“ je použitý vo význame „Boží dom“, čiže chrám. Výraz „celopal (zápalná obeta)“, čiže celostná obeta znamenala úplné spálenie obetného zvieraťa. Vyjadrovala úplnú odovzdanosť a závislosť od Boha, ktorému človek dáva všetko, čo má. Prinášanie obiet bolo typickým znakom kultu a viazali sa naň aj sľuby a ich splnenie. „Sloveso vojdem tu predstavuje kolektívny hlas. Zvyčajne vyjadruje reč ľudí vo vyhnanstve a teraz hovorí: Vojdem do svätyne s celopalmi na splnenie sľubov, ktoré som sľúbil vo vyhnanstve, keď nás Boh z neho vyvedie.“ (Radak) „Budú to obety vďakyvzdania, lebo radšej si budeme ceniť očistný účinok vyhnanstva na naše duše, než sa naň sťažovať.“ (Nora Tehillot). „Týmto domom je onen budúci Jeruzalem, kde sa Bohu neprinášajú zvieracie obety, ale obety čistého srdca. Celopalom sa nazýva taká obeta, ktorá celá zhorí. A týmto celopalom má byť duša očistená od hriechov. Takéto celopaly sú obety, ktoré dávame Bohu z vnútra čistého srdca, t. j. čistú vieru a skutky viery.“ (Kassiodor) „Splním ti sľuby“ Sľuby boli súčasťou osobnej nábožnosti, no mali svoje miesto aj vo verejnom kulte, kde slúžili aj ako svedectvo pre druhých:

Žalm 22,26: „Tebe patrí moja chvála vo veľkom zhromaždení a svoje sľuby splním pred tvárou tých, čo sa boja Pána.“

Žalm 50,14: „Obetuj Bohu obetu chvály a Najvyššiemu svoje sľuby splň.“

Žalm 56,13: „Bože, ešte mám splniť sľuby, čo som tebe urobil; obety chvály ti prinesiem.“

Žalm 61,9: „Tak budem naveky ospevovať tvoje meno a plniť svoj sľub deň čo deň.“

Žalm 65,2: „Tebe, Bože, patrí chválospev na Sione; tebe treba plniť sľuby v Jeruzaleme.“

Žalm 76,12: „Pánovi, svojmu Bohu, skladajte sľuby a plňte ich; všetci, čo vôkol neho stojíte, prineste dary Hroznému.“

Žalm 116,14: „Pánovi splním svoje sľuby pred všetkým jeho ľudom.“

Hoci splnenie sľubu bolo povinnosťou jednotlivca, predsa sa vyžadovalo ich uskutočnenie na verejnosti. Práve skutočnosť, že sľuby majú svoje miesto v žalmoch ukazuje, že cieľovou skupinou tohto svedectva bolo spoločenstvo. Sľuby v žaltári však možno chápať už v ich hlbšom význame ako vyjadrenie istoty, že Boh modlitby už vypočul:

Žalm 116,12-18: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?  Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo. Pánovi splním svoje sľuby pred všetkým jeho ľudom. V Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých. Pane, som tvoj sluha, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice. Ty si mi putá rozviazal: obetu chvály ti prinesiem a budem vzývať meno Pánovo. Splním svoje sľuby Pánovi pred všetkým jeho ľudom.“

Za bežných okolností boli sľuby spojené s ďakovnou, čiže zmiernou obetou, pri ktorej bola spálená iba časť obetného zvieraťa, zatiaľ čo zvyšok bol spoločne zjedený. „Šalamún mal na mysli (obety za) hriech a previnenie, ktoré sú neželateľné, preto aj obety za ne by mali byť čo najzriedkavejšie. Lenže Dávid chce prinášať (iný druh obiet) dobrovoľné celopaly a pokojné obety, ktoré sú žiadaným prejavom lásky k Bohu.“ (Feuer)

„Ktoré ti zložili moje pery a moje ústa vyriekli, keď som bol v súžení.“

Výraz pery a ústa sa často používajú ako synonymá:

Žalm 59,8.13: „Hľa, čo chrlia ich ústa, meč majú na perách: „Ktože to počuje?“ … Pre hriech ich úst, pre reč ich perí nech sa chytia do svojej pýchy; pre kliatbu a lož, ktorú vyriekli.“

Žalm 141,3: „Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí.“

„Sľuby, ktoré vyslovili niekoho pery, poukazujú na mimoriadne záväzky, vyvolané krajnou núdzou. V takej sa ocitol napr. Jefte pred bojom, keď dal Bohu sľub a neskôr o ňom svojej dcére hovorí: Urobil som sľub Pánovi (Sdc 11,35).“ (Radak) „Keď som bol v súžení.“ Výraz súženie je odvodený od koreňa s významom „zabaliť“, „prikryť“, „byť obmedzený, ohraničený“. Presné okolnosti opisovanej situácie v našom žalme je možné určiť iba na základe kontextu. Môže to byť fyzická a následne i pocitová úzkosť. Je to moment, keď sú ľudia osobitne otvorení a volajú k Bohu o pomoc:

Žalm 4,2: „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu.

Žalm 18,7: „V úzkosti som vzýval Pána a volal som ku svojmu Bohu. Zo svojho chrámu počul môj hlas a moje volanie pred jeho tvárou preniklo k jeho sluchu.“

Žalm 106,44: „Ale on zhliadol na ich súženie, keď počul ich náreky.“

Žalm 107,6.13.19.28: „V súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkostí… V súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkostí… V súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkostí… V súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkostí.“

Takto môžu byť disponovaní na pokánie a návrat k Bohu.

„Bohaté žertvy ti prinesiem, pre teba spálim barance, obetujem ti býčky a kozliatka.“ („Prinesiem ti tučné spaľované obety s obetným dymom baranov, pripravím ti býky a capy.“ – ekumenický preklad)

Celostná obeta (bohatá žertva) mala byť tým najlepším, čo sa Bohu dáva. „Pre teba spálim barance, obetujem ti býčky a kozliatka (S dymom z (baranov), pripravím býkov a capov – iný preklad). Výraz dym je odvodený od koreňa s významom „horieť“, „dymiť“. Obety prinášané Bohu vydávajú dym a vôňu, ktoré vystupujú k nemu (Žalm 141,2: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“) podobne ako dym z kadidla. Táto vôňa môže byť synonymom samotnej obety. „Dávid túžil priniesť také obety, ako obety kniežat dvanástich kmeňov Izraela, ktoré prinášali kadidlo ako prvú časť svojej osobitnej obety pri posviacke svätostánku. Príprava býkov a capov (býčkov a kozliatok) naznačuje, že Dávid si zobral za vzor obety dvanástich kniežat Izraela, veď iba o ich (pokojnej) obete sa píše, že obsahovala (aj všetky zvieratá, uvedené v žalme): dva býky, päť capov (kozliatok) a päť jednoročných baránkov (Nm 7,17.23.29) aj kadidlo (spálim – dym)“ (Feuer) „V texte je zahrnuté celé Kristovo telo. Barany predstavujú vodcov v Cirkvi, kadidlo zasa modlitbu. Preto prvoradou úlohou vodcov v Cirkvi je modliť sa za im zverené stádo. Býky symbolizujú kazateľov a ostatný ľud kozliatka. Tie môžu byť prijaté len v spoločnosti býkov.“ (Augustín)

„Poďte sem a počúvajte, všetci ctitelia Boží, vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil.“ („Poďte a počúvajte, všetci bohabojní, rozpoviem vám, čo mi urobil Boh.“ – ekumenický preklad)

Výraz bohabojní (ctitelia Boží) označuje ľudí, ktorí majú správny vzťah k Bohu. Boh koná mocné skutky a odpoveďou zo strany ľudí je hrôza a strach, resp. úcta voči Bohu:

Žalm 40,4: „Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu. Mnohí to uvidia a bázeň ich naplní a budú dúfať v Pána.“

Žalm 61,6: „Veď ty si, Bože môj, vypočul moju modlitbu, dal si mi dedičstvo tých, čo si ctia tvoje meno.“

Žalm 64,10: „Strach zachváti každého človeka; i budú hlásať Božie skutky a chápať jeho diela.“

Je to základný postoj, ktorý má človek zaujať vo vzťahu k nemu: vyjadruje strach pred týmto veľkým tajomstvom a zároveň radosť a vďačnosť. Text ukazuje silné spojenie s chrámom a kolektívnym kultom, čo bol pôvodný kontext bohabojnosti:

Žalm 22,24.26: „Chváľte Pána, vy, ktorí sa ho bojíte, oslavujte ho, všetci Jakubovi potomci. Nech majú pred ním bázeň všetky pokolenia Izraelove,… Tebe patrí moja chvála vo veľkom zhromaždení a svoje sľuby splním pred tvárou tých, čo sa boja Pána.“

Žalm 31,20: „Pane, tvoja dobrota je taká nesmierna, a vyhradil si ju bohabojným. Preukazuješ ju tým, čo v teba dúfajú, pred zrakom ľudí.“

Výzva prísť a počúvať je formulovaná v pl. a je nasmerovaná k spoločenstvu:

Žalm 34,12: „Poďte, deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej.“

Žalm 49,2: „Čujte to, všetky národy, počúvajte, všetci obyvatelia zeme.“

Rozprávanie o mocných Božích skutkoch, používajúc rôznu terminológiu je prejavom vďačnosti voči Bohu a svedectvom pred ľuďmi:

Žalm 73,28: „Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať a ohlasovať všetky jeho diela v bránach dcéry sionskej.“

Žalm 75,2: „Oslavujeme ťa, Bože, oslavujeme ťa a tvoje meno vzývame, rozhlasujeme tvoje skutky zázračné.“

Žalm 78,3-4: „Čo sme počuli a poznali a čo nám rozprávali naši otcovia, nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil.“

Žalm 96,3: „Zvestujte jeho slávu pohanom a jeho zázraky všetkým národom.“

„Aké veľké veci mi urobil“ – „čo urobil mojej duši“) Božie skutky boli vykonané v prospech celého človeka a najvlastnejšom zmysle sa vzťahujú na fyzickú sféru. Preto aj výraz duša treba chápať ako synonymum pre celého človeka. „Čo presne urobil Boh mojej duši, aby pre ňu vytvoril neobmedzené duchovné zdroje.“

„Moje ústa ho vzývali a môj jazyk velebil.“ („Svojimi ústami som k nemu volával, svojím jazykom som ho vyvyšoval.“- ekumenický preklad)  

Výraz ústa sa často vyskytuje spolu s jazykom:

Žalm 73,9: „Ústa dvíhajú proti nebu, jazyk im behá po zemi.“

Žalm 78,36: „Ústami ho však klamali, jazykom mu luhali.“

Ústa sú v zhode alebo v protiklade so srdcom:

Žalm 17,3: „Skúmaj moje srdce i v noci ma navštív, skúšaj ma ohňom a nenájdeš vo mne neprávosť.“

Žalm 19,15: „Nech sa ti páčia slová mojich úst i rozjímanie môjho srdca pred tvojou tvárou. Pane, ty si moja pomoc a môj vykupiteľ.“

Žalm 37,30: „Z úst spravodlivého zaznieva múdrosť a jeho jazyk hovorí, čo je správne.“

Žalm 49,4: „Moje ústa hovoria múdrosť a moje srdce uvažuje o tom, čo je rozumné.“

Žalm 141,3-4: „Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí. Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo výmysly s ľuďmi, čo páchajú neprávosť; ani ich pochúťky nechcem jesť.“

Harmónia medzi perami a jazykom, ba celým človekom umožňuje oslavovať Boha:

Žalm 51,17: „Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu.“

Žalm 63,6: „Sťa na bohatej hostine sa nasýti moja duša a moje ústa ťa budú chváliť jasavými perami.“

Žalm 126,2: „Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania. Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Pán.“

Žalm 145,21: „Nech moje ústa hlásajú slávu Pánovu a všetko živé nech jeho sväté meno velebí navždy a naveky.“

Cieľom takéhoto volania nie je iba niečo získať, ale v súlade s v. 17b je ním oslava Božej veľkosti a vznešenosti (Žalm 149,6: „Oslavu Boha nech majú na perách a v rukách meč dvojsečný.“) „Môj jazyk velebil“ – „oslavu som mal na jazyku“ – iný preklad). Výraz oslava je odvodený od koreňa s významom „byť vysoký, vyvýšený, vznešený“ a v kultovom kontexte znamená „vyvyšovať“, „oslavovať“:

Žalm 30,2: „Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil a že si nedovolil, aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou.“

Žalm 34,4: „Velebte so mnou Pána a oslavujme jeho meno spoločne.“

Žalm 99,9: „Velebte Pána, nášho Boha, na jeho svätom vrchu sa mu klaňajte, lebo svätý je Pán, Boh náš.“

Žalm 107,32: „V zhromaždeniach ľudu nech ho velebia a nech ho chvália v zbore starších.“

Žalm 118,28: „Ty si môj Boh, vďaky ti vzdávam; ty si môj Boh, velebím ťa.“

„Aj keď Dávid o niečo prosil Boha, pod jazykom mal (jeho slová, motivovala ho) túžba oslavovať potom Boha za svoj úspech. Aj vo veľkej núdzi sa modlil pokorne a potichu. Šepkal a potláčal slová pod jazykom, lebo veril, že Boh je blízko a pozná jeho modlitbu.“ (Noach Elimelech)

„Keby som sa v srdci upriamil na neprávosť, Pán by ma nevyslyšal.“

Výraz neprávosť označuje taký postoj alebo skutok, ktorý nemôže pred Bohom obstáť a nutne nasleduje trest:

Žalm 119,33: „Riaď moje kroky podľa tvojho výroku; nech ma neovláda nijaká neprávosť.“

Žalm 125,5: „Ale tých, čo sa na zlé cesty spúšťajú, Pán so zločincami zavrhne. Pokoj nad Izraelom!“

Srdce nie je iba miestom citov, ale je centrom celého ľudského života. V ňom sídli vôľa, plánovanie a rozhodovanie, a preto aj zloba v srdci neznamená zlé pocity a nálady, ale aj zmýšľanie a rozhodovanie. Neprávosť a zloba, ktorá prebýva v srdci, je hodnotená vždy negatívne:

Žalm 41,7: „A keď ma niekto navštívi, hovorí neúprimne, v srdci hromadí zlobu a potom odíde von a ohovára ma.
Žalm 141,4: „Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo výmysly s ľuďmi, čo páchajú neprávosť; ani ich pochúťky nechcem jesť.“

Tvorí neprekonateľnú bariéru medzi človekom a Bohom: kým človek lipne k zlobe, nemôže patriť Bohu. Tento verš zároveň svedčí o vedomí Božej zvrchovanosti. Boh pozná neprávosť, ktorú človek prechováva v srdci (v mysli) a takéhoto človeka nevypočuje. Ostáva od neho vzdialený, lebo človek sa vzdialil ako prvý. Neprávosť sa vylučuje s bohoslužbou aj s Božou prítomnosťou. Ak by text obsahoval reálnu skúsenosť autora, bol by vyznaním vlastnej hriešnosti:

Žalm 32,5: „Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“

Žalm 38,5: „Hriechy mi prerástli nad hlavu a ťažia ma príliš, sťa veľké bremeno.“

Žalm 51,6-8: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde. Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať. Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ.“

V tom prípade neprávosť prítomná v srdci spôsobuje vzdialenie od Boha. Prítomnosť spojky „keď“ však naznačuje, že je to iba hypotetický prípad. Je to nepriame vyznanie vlastnej nevinnosti:

Žalm 7,4-6: „Pane, Bože môj, ak som sa čohosi zlého dopustil, ak som si ruky poškvrnil zločinom, ak som sa dobrodincovi odplatil zlom, ak som nepriateľa olúpil a nechal bez pomoci, potom nech ma prenasleduje nepriateľ a nech sa ma zmocní a nech ma zašliape až do zeme a do prachu zrazí moju česť.“

Žalm 17,3-5: „Skúmaj moje srdce i v noci ma navštív, skúšaj ma ohňom a nenájdeš vo mne neprávosť. Moje ústa nehrešia, ako robia ľudia zvyčajne. Podľa slov tvojich perí vyhýbam sa cestám násilníkov. Pevne drž moje kroky na svojich chodníkoch, aby moje nohy nezakolísali.“

Žalm 18,21-25: „Za moju spravodlivosť ma Pán odmení, za to, že moje ruky sú čisté, lebo som kráčal po cestách Pánových a od svojho Boha som neodstúpil bezbožne. Pred očami som mal všetky jeho príkazy a jeho zákony som neodvrhol. S ním som bol bez úhony a uchránil som sa zločinu. Za moju spravodlivosť ma Pán odmenil, lebo videl, že moje ruky sú čisté.“

Žalm 26,2-6: „Pane, z tvojej sily sa kráľ raduje a veľmi sa teší z tvojej spásy. Vyplnil si túžbu jeho srdca a prosbu jeho perí si neodmietol. Vyšiel si mu v ústrety s požehnaním, na jeho hlavu si vložil korunu z rýdzeho zlata. Prosil si od teba život a ty si mu ho daroval, život dlhý, navždy, naveky. Veľká je jeho sláva, lebo mu pomáhaš, ozdobuješ ho velebou a nádherou.“

V jeho prípade teda neprávosť v srdci v skutočnosti nie je a nebolo ju možné vidieť. „Ak by sa aj vkradla niekomu do srdca hriešna myšlienka, Boh ju láskavo prehliada a nevšíma si ju“ (Radak) „Boh nepokladá zlú myšlienku za zlý skutok.“ (Talmud) „A odpúšťa hriešne myšlienky, pokiaľ neviedli k skutku. Ak ale viedli, potom trestá aj prečin, aj zlú myšlienku.“ (Feuer) „Omilostenie v prvom prípade sa vzťahuje len na náhodné hriešne myšlienky, lebo zámerné zaoberanie sa intrigami Boh netoleruje.“ (Šalo Hakodoš) „Myslieť na hriech je ťažšie než samotný hriech.“ (Talmud)

„ Boh ma však vypočul, všimol si hlas mojej modlitby.“

Sloveso „všimol si“ vyjadruje nielen neutrálnu informáciu, ale aj opisuje Boží pozitívny zákrok, vychádzajúci z jeho pozornosti a starostlivosti. Prosba o vypočutie alebo istota dosiahnutého vypočutia sa v žalmoch často opakuje:

Žalm 5,3: „Pozoruj moju hlasitú prosbu, môj kráľ a môj Boh.“

Žalm 10,17: „Pane, ty vyslýchaš túžbu úbožiakov, vzpružuješ im srdce, ucho si k nim nakláňaš.“

Žalm 17,1: „Vypočuj, Pane, moju spravodlivú žiadosť, všimni si moju prosbu pokornú. Nakloň sluch k mojej modlitbe, čo plynie z perí úprimných.“

Žalm 55,3: „Pohliadni na mňa a vyslyš ma. Keď premýšľam o sebe, som rozrušený.“

Žalm 61,2: „Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu, všimni si moju modlitbu.“

Žalm 86,6: „Pane, počuj moju modlitbu, všimni si hlas mojej úpenlivej prosby.“

Žalm 130,2: „Pane, počuj môj hlas. Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe.“

Žalm 142,7: „Všimni si moju úpenlivú prosbu, lebo som hrozne zdeptaný. Osloboď ma od prenasledovateľov, lebo sú mocnejší ako ja.“

Zakladá sa na presvedčení o Bohu, ktorý modlitby nielen počuje, ale ich aj vypočuje. Časticu „veď (však)“ môžeme preložiť ako poctivo (t. j. naozaj)“ (Tg Teh). Priaznivá Božia odpoveď na modlitbu svedčí o jej opravdivosti a úprimnosti. Veď aj keby Boh prehliadol v srdci neprávosť, zlé myšlienky by poškvrnili prosbu a už by nebola prijateľná.“ (Feuer). „Moja úzkosť a beznádej nestačili na získanie Božej pomoci. Vyvolal ju až úprimný hlas mojej modlitby.“ (Nora Tehillot) 

„Nech je zvelebený Boh, ktorý neodmietol moju modlitbu a neodoprel mi svoju milosť.“ („Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoje milosrdenstvo.“ – ekumenický preklad)

Podobná formula požehnania je použitá aj v kontexte vypočutia prosby (Žalm 28,6: „Nech je velebený Pán, že vyslyšal moju úpenlivú prosbu.“) Alebo ďakovného vyznania:

Žalm 31,22: „Pane, buď zvelebený, že si mi preukázal milosrdenstvo v opevnenom meste.“

Žalm 68,20.36: „Nech je velebený Pán deň čo deň; nesie nás Boh, naša spása… Vznešený si, Bože, vo svojej svätyni. Boh Izraela sám dáva silu i statočnosť svojmu ľudu. Zvelebený buď, Bože.“

Tvorí pevnú súčasť pri ďakovaní za záchranu:

Žalm 18,47: „Nech žije Pán, nech je zvelebený môj Záchranca, nech je vyvýšený Boh, moja spása.“

Žalm 124,6: „Nech je velebený Pán, že nás nevydal ich zubom za korisť.“

Vlastné Božie meno „Pán“ (Adonaj) sa v rab. tradícii spája s atribútom Božieho milosrdenstva a Boh (Elohim) je atribútom jeho spravodlivosti pri súdení. Slovesá použité v druhej časti verša majú význam „odstrániť“, „vzdialiť“, „odmietnuť“ a v tomto prípade sa vzťahuje na dva predmety: modlitbu a milosrdenstvo. Milosrdenstvo vyjadruje skutočnosť, že Boh sa obracia k ľuďom: počuje a vidí ich trápenia:

Žalm 31,8: „Plesám a teším sa, že si milosrdný, lebo si zhliadol na moju poníženosť. Spoznal si tieseň mojej duše.“

Žalm 52,9-10: „„Pozrite človeka, čo sa neutiekal k Bohu, lež zakladal si na veľkom bohatstve a domohol sa moci svojimi úskokmi.“ Ja som však ako zelená oliva v Božom dome. Úfam v Božie milosrdenstvo navždy a naveky.“

Žalm 59,11: „So mnou je Boh, jeho láska ma predchádza. Boh dá, že svojimi nepriateľmi budem môcť pohrdnúť.“

Žalm 69,14.17: „Ale ja, Pane, obraciam sa modlitbou k tebe v tomto čase milosti. Vypočuj ma, Bože, pre svoju veľkú dobrotu, pre svoju vernosť mi pomôž… Vyslyš ma, Pane, veď si dobrotivý a láskavý; pre svoje veľké milosrdenstvo pohliadni na mňa.“

Žalm 119,149: „Pane, pre svoje milosrdenstvo čuj môj hlas a oživ ma podľa svojho rozhodnutia.“

Žalm 138,2-3: „Vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje prisľúbenia. Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval, a rozmnožil si vo mne odvahu.“

Žalm 143,12: „Vo svojom milosrdenstve znič mojich nepriateľov, zahub všetkých, čo ma sužujú, veď ja som tvoj služobník.“

„Aj keď ma Boh sužoval a moje srdce omdlievalo v agónii, naďalej mi dvíhal ducha a vnukal mi modlitbu.“ (Kli Chemda) „Touto inšpiráciou bola jedinečná verná láska, ktorú mi Boh preukázal.“ (Ibn Ezra). „Boh niekedy určí, aby nábožný a výnimočne oddaný človek podstúpil utrpenie a strasti, známe ako muky Božej lásky. Takéto utrpenie nie je zoslané za trest alebo na odčinenie minulých hriechov, ale ako príležitosť zväčšiť budúcu odmenu. Tieto muky lásky možno odlíšiť od múk Božieho trestu tak, že tie prvé neprekážajú sužovanému človeku v úsilí o štúdium Tóry alebo modlitbu. Žalmista končí s nádejou, že keď bude celý Izrael svedkom mnohých dobrodení, ktoré Boh pre neho urobil (ľudia) budú dôverovať Božiemu odhodlaniu vykúpiť ich z dlhého vyhnanstva.“ (Mecudat David)