Žalm 119 – Bet

Žalm 119 Bét komentár: Dilema mladého človeka

„Písmeno bét odkazuje na schopnosť rozlišovať a dedukovať. To sú rozumové schopnosti, z ktorých sa rodí schopnosť rozumieť, chápavosť. Žalmista v prvých ôsmich veršoch priblížil základnú povinnosť štúdia a teraz vchádza hlbšie do oblasti duchovného poznania. Keď vie pozorne analyzovať, porozumieť a pochopiť, tým aj nás učí, že v Božom slove máme hľadať riešenie problémov zo všetkých oblastí života. Písmeno bét súvisí aj so slovom dom, domov. Kto verne zachováva prikázania, svätosť sa v ňom udomácni a bude z neho vyžarovať. V hebrejčine slovo dom označuje svätyňu, chrám. Je to miesto, kde Božia prítomnosť našla svoj pozemský domov.“ (Munk)

Verš 9: „Ako sa mladík na svojej ceste udrží čistým? Tak, že bude zachovávať tvoje slová.“

Ukazuje sa, že udržiavať si srdce čisté sa nielen vyplatí, ale takéto konanie vedie k stálemu spoločenstvu s Bohom. „Ak je mladý človek úprimne oddaný Tóre a nekompromisne zachováva prikázania, určite pôjde po správnej ceste a Boh mu pomôže, aby nezablúdil.“ (Feuer) Rozhodujúcu úlohu pri udržaní čistej púte zohráva zachovávanie Pánovho slova.

Verš 10: „Celým svojím srdcom ťa vyhľadávam; nedaj, aby som zablúdil od tvojich príkazov.“

Spojenie celým srdcom je teda vyjadrenie udomácnené v staroorientálnom zmluvnom kontexte, pričom sa nevylučuje emocionálny náboj, spojený s úplnou oddanosťou osobe, ktorej nasmerovanie celým svojím srdcom patrí. Potom, čo sa žalmista pozrel do vlastnej minulosti, obracia sa na Boha s prosbou, aby ho chránil od odbočenia. Za prosbou je implicitne prítomný obraz životnej púte a otázka zo začiatku strofy. Zároveň žalmista priznáva, že aj napriek dlhodobému zachovávaniu slova a jeho vyhľadávaniu je neustále prítomná možnosť odbočenia a zároveň neustála potreba vedenia na tejto púti. Je zrejmé, že žalmista sa obáva vážnych následkov, aké odbočenie na jeho púti môže spôsobiť. Už v nasledujúcej výpovedi túto obavu umocňuje výrazom zhrešiť.

Verš 11: „V srdci si uchovávam tvoje výroky, aby som proti tebe nezhrešil.“

Výrazom ukryť si v srdci (uchovať) sa obrazne vyjadruje, že žalmista sa výrok naučil naspamäť. Zároveň tým vyjadruje aj prvý predpoklad, ako sa človek vyhne odbočeniu od prikázaní: tým, že ich má stále na pamäti (obraz srdca). Žalmista tým dopĺňa odpoveď na otázku zo začiatku strofy. 

„Aby som nezhrešil proti tebe.“  V súvislosti s predchádzajúcim veršom, ktorý rovnako podčiarkuje úlohu srdca, možno odbočenie do správnej cesty chápať ako metaforu pre hriech. Mladíkova púť a jeho starosť, aby nezhrešil pripomína Ž 1. „Žalmista týmito slovami potvrdzuje, že je dôležité uchovávať tajomstvo kráľa v srdci. Proti Bohu hreší každý, kto nepovažuje sebe zverené Božie tajomstvá za hodné tým, že ich svojvoľne rozširuje ďalej. Preto môže byť nebezpečné nielen hovoriť nepravdu, ale aj pravdu, ak ju človek zveruje tým, ktorí by ju počuť nemali… Dobre robí teda ten, kto ukrýva Božie slovo vo svojom srdci, ako napríklad Ježišova matka Mária (Lk 2,51).“ (Ambróz) 

Verš 12: „Pane, ty si velebený; nauč ma svoje ustanovenia.“

„Pane, tak ako ja uznávam, že si požehnaný, a vďačne prijímam požehnanie, ktoré si mi udelil, tak ma ty nauč prijať tvoje ustanovenia s pokorou. Nauč ma byť vďačný, za príležitosť slúžiť ti.“ (Feuer) „Boh dal žalmistovi zákon a ten si ukryl jeho výroky vo svojom srdci, aby nezhrešil. Preto potrebuje Božiu milosť, aby sa naučil v praxi to, čo mu Boh vo svojom zjavení prikázal.“ (Augustín)

Verš 13: „Svojimi perami vypočítavam všetky výroky tvojich úst.“

Žalmista sa snaží zosynchronizovať svoje pery s Pánovými ústami. Vychádzajú mu z nich všetky rozhodnutia, ktorými naplnil svoje srdce. Výrok nehovorí o jednorazovej skúsenosti, ale zachytáva prax a jej pretrvávajúce následky, opísané v nasledujúcich veršoch. 

Verš 14: „ Keď idem cestou tvojich zákonov, mám väčšiu radosť ako zo všetkého bohatstva.“

Žalmistova skúsenosť je vyjadrená nie obsahom, ale emóciou, ktorá žalmistu na ceste Pánových usmernení sprevádza. Prvým pocitom je prežívanie radosti. Môžeme prirovnať žalmistovu radosť k pocitu radosti človeka z veľkého bohatstva. „Môžeme to prirovnať k stavu človeka, ustanoveného z správcu kráľovskej pokladnice. Aj keď mu nič zo spravovaného bohatstva nepatrí, pohľad na obrovský majetok rozveseľuje jeho srdce, lebo mu pripomína výsadu a česť, že smie slúžiť takému mocnému a bohatému pánovi.“ (Chaza David) „Žalmista sa raduje z výsady, že smie patriť k ľudu Izrael a slúžiť Pánovi.“ (Feuer) „Prorok nie je šťastný ako tí, ktorí prežívajú obyčajnú radosť. On sa raduje ako uprostred (zo) všetkého bohatstva, nielen z akéhosi bohatstva. Materiálne dobrá predstavujú zlato, striebro, majetok, šaty, nehnuteľnosti, polia a vinice či olivové háje spolu s ich úrodou. Pánov prorok však zožal dokonalú úrodu vyučovania a je bohatý na prostriedky, ktoré mu poskytuje Zákon, ako aj lekcie prorokov. A hoci prorok sám v čase prechádza evanjeliá, jednako v typologickom zmysle neopomína ani prikázania evanjelií či apoštolov: Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi. Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní (1Kor 1,4-5). Toto sú teda bohatstvá, o ktorých hovorí prorok a uprostred ktorých sa raduje. Nemohol byť totiž bohatý inak ako v Pánovi po tom, čo pohrdol dobrami tohto sveta.“ (Hilár z Poitiers) „Ľudia, ktorí nežijú s Bohom, odmietajú bohatstvo duchovného života, ovocie usporiadanosti a zriekania, nechápu veci duchovné, lebo žijú telesne. Tých, ktorí Bohu veria a milujú ho, neveriaci považujú z hlúpych a spiatočníckych. Tých, ktorí hlásajú Kristov kríž, vyhlasujú za bláznov, aj tých, ktorí vychvaľujú pokoru, tešia sa z chudoby a radujú sa z krásnych potešení čistoty. Takto telesní ľudia zmýšľajú aj o prorokovi, ktorý povedal, že z Božieho slova sa zaradoval viac ako zo všetkého bohatstva.“ (Bernard z Clairvaux)

Verš 15: „Chcem sa cvičiť v tvojich predpisoch, rozjímať o tvojich cestách.“ („O tvojich nariadeniach chcem hĺbať. Chcem pozorovať tvoje chodníčky.“ – hebr. originál)

V Ž 119 je hĺbanie spojené s intenzívnym vnútorným zaoberaním sa Božím slovom. Vzťahuje sa na vnútornú mentálnu aktivitu, sprevádzanú emóciami. Nie je samoúčelné. Jeho cieľom je priviesť človeka k návyku, aby pravdy, o ktorých hĺba, aj vykonával. Celú túto snahu alebo, výstižnejšie, návyk sprevádzajú emócie, vyjadrené v najhlbšom kontexte ako šťastie, potecha, zármutok či láska. Žalmista chce pozorovať Pánove chodníčky. V aktuálnom verši sa žalmistovo pozorovanie mení na intenzívne, vedomé sústredenie pozornosti na Pánovo konanie. Hĺbanie a pozorovanie v paralelnom postavení vzájomne súvisia.

Verš 16: „ V tvojich ustanoveniach mám záľubu, na tvoje slová nechcem zabúdať.“

Žalmista hovorí o tom, čo v jeho vnútri pozorovanie vyvoláva. Jednoznačne je to radosť a šťastie. Ustanovenia nie sú pre žalmistu obmedzením alebo ťarchou, ale šťastím. Pocity radosti a šťastia prevládajú nad obavou, vyjadrenou v otázke na začiatku strofy. Vyjadrené emócie možno pokladať za priblíženie stavu blaženosti z prvého verša žalmu. Emócie uvedené v druhej strofe bezpochybne vyjadrujú vnútorné nastavenie žalmistu na tieto výrazy. Sú preňho radosťou a šťastím, najväčšou hodnotou, akú na Pánovej ceste nachádza. „Žalmista sa naplno zapája do Pánových ustanovení, ako dieťa, ktoré sa hrá tak sústredene, že celkom prestane vnímať okolitý svet. Akoby chcel povedať: Nemysli si, že uskutočňujem tvoje rozhodnutia mechanicky, zo zvyku, len preto, že sa neodvolávajú na ľudskú logiku. Práve naopak žasnem nad tajomnými usmerneniami, ktoré mi dávajú príležitosť nezištne slúžiť Bohu. Preto som naplno ponorený do tejto služby.“(Feuer) „O Božích ustanoveniach uvažuje v pravde ten človek, ktorý sa ich nedrží len slovami, ale ich aj chápe a podľa nich následne koná. Spravodliví pred Bohom nie sú teda tí, ktorí Božie ustanovenia len počúvajú, ale tí, ktorí podľa nich konajú a na základe skutkov o nich uvažujú.“ (Origenes)

Nezabúdať je paralelou k slovesu pamätať. Motív pamätania a nezabúdania je jedným z hlavných motívov knihy Deuteronomium a v Ž 119 je kľúčovým výrazom.