Komentár
Prvá časť žalmu uvažuje nad jasotom Izraelitov kvôli ich návratu do vlasti z babylonského otroctva, cítia sa ako v sne, takmer akoby neverili, že je to možné a že prišiel tento moment. Lenže obrovské ťažkosti a sklamania čakajú tých, čo sa vracajú. Zvolanie, ktoré nasleduje v 2. časti žalmu uvažuje nad touto ťažkou situáciou.. Kiežby Boh naplnil svoje dielo a ako potoky, skôr než vyschnú sa vylejú, križujúc cez púšť Negheb (juh Palestíny) po dažďoch, kiežby sa tak mohli vrátiť do vlasti. Všetci väzni a tí, ktorí s veľkou námahou a v slzách pracujú pre znovuobnovenie a sejú v slzách môžu zbierať s jasotom hojné plody svojej náročnej práce.
Môžeme vidieť v tomto kompletnom znovuzrodení Izraela spojitosť s mesiášskymi časmi, na ktoré celé dejiny Izraela čakali ako na svoje plné naplnenie.
Veľa práce čaká ešte po návrate s exilu v Izraelitoch, aby sa pripravila pôda ich sŕdc a mohla prijať semeno Božieho slova, ktoré rastúc malo priniesť plody vykúpenia a spásy. K tomuto pomáhali proroci, aby pripravovali cestu Mesiášovi. Od koľkých sĺz bola poliata ich cesta a zvlažené pole ich práce. K tomuto: Hebr 11,35 – 40, Sk 2, 17.
S príchodom Mesiáša nastal čas zbierať prvé plody, ktoré boli zasiate počas stáročí SZ: Jn 4,35 – 38.
Príde deň, keď sám Pán privedie všetkých väzňov do svojej vlasti. (Zjv 21,4)
V tomto žalme sa nadychuje radosťou migrant i privádzaný, ktorí sa môžu konečne vrátiť do vlasti.
Toto je predovšetkým žalm nádeje a utešuje nás v našich sklamaniach, ktoré môžeme stretnúť, keď sa usilujeme žiť s vernosťou náš kresťanský život. Učí nás, že život kresťana tu na zemi je časom siatia: ideme ku novému svetu a sejeme. Ku tomuto: Gal 6,7 – 10, 2Kor 9, 6 – 7, 10.
„Všetko, čo konáme na tejto zemi, zvyčajne prebieha cez ťažkosti a námahy.“ (Sv. Augustín)
Komentár 2. časť:
Žalm 126 je modlitbou za skutočnú obnovu ľudu, za návrat do pôvodného stavu vo forme poézie, používajúc kontrastnú súvzťažnosť medzi plačom a sadením a zberom žatvy a smiechom. Kontrast medzi slzami a smiechom reprezentuje hľadanú a očakávanú zmenu.
Boh tak, ako je pripravený zachrániť svoj ľud, dokonca jeho situáciu ešte vylepšiť a obohatiť, je pripravený napomôcť obnovu svojho ľudu. Práve toto sa udialo napríklad Jóbovi, keď mu Pán znova dal všetko, o čo prišiel. Ba dokonca všetko znásobil a zahrnul ho ešte väčším požehnaním. Toto zakúsil aj izraelský ľud, keď sa vrátil do svojej vlasti z babylonského zajatia. Strata zeme, koniec dávidovskej monarchie a zničenie chrámu sa zdali byť popretím Božích prisľúbení a ľud zmluvy roztratený medzi pohanmi, si s bolesťou kládol otázky o Bohu, ktorý ako keby zanevrel na svoj ľud. Preto je koniec exilu a návrat do vlasti akoby úžasným návratom k viere, dôvere a spoločenstvu s Pánom. Toto je tým obnovením osudu Sionu, ktoré zahŕňa aj obrátenie srdca, odpustenie, obnovené priateľstvo s Bohom, uvedomenie si jeho milosrdenstva a znovuobnovenie možnosti chváliť ho s jasotom: Jer 29,12-14, Jer 30, 18-20, Jer 33,6-11, Ez 39,25-29.
Táto pieseň je spevom nádeje, ku ktorej sa človek utieka, keď sa nachádza v čase skúšky, strachu, vonkajšieho ohrozenia a vnútornej stiesnenosti. Môže sa však stať aj všeobecnejšou výzvou žiť vlastné dni a napĺňať vlastné rozhodnutia v atmosfére vernosti. Vytrvalosť v dobrom, aj keď sa stretá s nepochopením a odporom, nakoniec dosiahne prístav svetla, plodnosti a pokoja:
Gal 6,8-9: „Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život. Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme v pravom čase žať.“