Žalm 119 – Gimel

Žalm 119 Gimel komentár: Divy Tóry a nehanebníci

Strofa gimel preberá základnú tému úvodných strof žalmu osobným povzbudením zachovávať slovo, či pozorovať  divy Tóry. „Podľa Talmudu znamenajú písmená gimel a dalet „preukáž milosrdenstvo chudobným.“ (Talmud)

Verš 17: „Hoci som na zemi iba hosť, neskrývaj predo mnou svoje predpisy.“

Oproti vzťahu žalmistu k Pánovi v úvode, ktorý by sa dal definovať ako vzťah učiteľ-žiak, teraz sa mení na vzťah pán-služobník. Pán sa stáva osobným patrónom služobníka, Pánovou povinnosťou je chrániť svojho služobníka v spoločnosti. Na druhej strane povinnosťou služobníka je zachovávať Pánovo slovo, a tým svedčiť o jeho prítomnosti v spoločnosti. Úlohu Pána ako garanta svojho služobníka potvrdzuje aj spojenie byť štedrý. Možné preklady „byť štedrý“: 1. byť dokončený, zrelý, 2. niekomu urobiť/spôsobiť/naplniť (dobrým/zlým), 3. starať sa o niekoho alebo odplatiť niekomu. V teol. zmysle zvyčajne označuje Boží skutok na človeku:

Žalm 13,4.6: „Zhliadni na mňa a vyslyš ma, Pane, Bože môj, daj svetlo mojim očiam, aby som v smrti nezaspal… Lenže ja dúfam v tvoje milosrdenstvo, moje srdce sa teší z tvojej pomoci. Budem spievať Pánovi, že ma zahŕňa dobrodeniami.“

Žalm 18,21: „Za moju spravodlivosť ma Pán odmení, za to, že moje ruky sú čisté.“

Žalm 116,7: „Znova sa, duša moja, upokoj, lebo Pán ti dobre urobil.“

„My, ktorí nemáme čisté srdce, nie sme schopní slobodne prehovoriť pred Bohom, ani mu predniesť v modlitbe slová odplať svojmu služobníkovi, lebo ak on príde, aby nám odplatil, potrestá nás za naše viny. A preto môžeme podobne ako ten, nad kým sa Boh zmiloval, povedať: nezaobchádzal s nami podľa našich hriechov, ani nám neodplatil podľa našich neprávostí (Ž 103,10). Žalmista s opatrnosťou nehovorí: odplať mi, ale odplať svojmu služobníkovi. Božím služobníkom je totiž každý, kto mu slúži.“ (Origenes). Dôvod, pre ktorý služobník žiada štedrosť je túžba po živote a neustále hlbšom vnáraní sa do Pánovho slova. Je tu silne prítomné entuziastické nastavenie na život, spočívajúce v praktizovaní a pozorovaní Pánovho slova. Život, o ktorý služobník prosí, nie je jednoduché užívanie si radosti a šťastia zo slova, ale čoraz hlbšie a oddanejšie zakoreňovanie sa vo svete Pánovho slova. Spojitosť medzi životom a zachovávaním Tóry je jednou z hlavných tém, systematicky rozvíjaných v Ž 119. „Viera je darom Božej milosti a nie odmenou za zásluhy. Veď jedine viera dáva človeku život. Milosť ako prejav milosrdenstva nutne prichádza ako prvá. Z nej pochádza i viera. Božia milosť umožňuje človeku uchovať si vieru a poslúchať Božie prikázania.“ (Augustín)

Verš 18: „Otvor mi oči, aby som pozoroval divy tvojho zákona.“

Žalmista prosí o zjavenie. Jeho túžbou je vidieť divy Tóry. Žalmistu charakterizuje dlhodobá prax zaoberania sa Tórou, či to bolo učenie sa a zachovávanie jeho ustanovení Pánových spravodlivých rozhodnutí, zachovávanie jeho ustanovení, ohlasovanie všetkých rozhodnutí Pánových úst, alebo pozorovanie jeho ciest. Náš služobník túži po pochopení tajomstiev Pánovej Tóry, teda po jej Bohom inšpirovanom výklade a pochopení. „Keď sa niekto zahĺbi do štúdia Tóry len kvôli nej samotnej, Všemohúci nadvihne z jeho očí závoj a dovolí mu vnímať riešenie záhad. Preto sa modlí Dávid: Odokry (otvor) mi oči, aby som pozoroval skryté veci (divy) tvojej Tóry.“ (Feuer) „Prorok si uvedomuje, že jeho oči boli zahalené závojom. Je to, akoby v našej duši bolo prítomné akési zlo a opotrebovanosť spôsobená starobou, čiže „starým človekom“ (Kol 3,9, Ef 4,22, Rim 6,6), a jediné, čo dokáže uzdraviť toto zlo, je Božie slovo. Slovo totiž prichádza, aby odkrylo oči tým, že nadvihuje závoj.“ (Origenes) „Na rozjímanie o Božom slove sa máme pripraviť tak, že si uvedomíme Božiu prítomnosť a vzbudíme si postoj úcty, pokory a vďačnosti za to, že smieme byť pred Bohom a máme prosiť o milosť dobrého rozjímania.“ (František Saleský)

Divy označujú Božie zásahy do ľudského sveta a dejín, pričom dôraz spočíva na nadprirodzenom charaktere zásahov. Je zrejmé, že tieto aktivity presahujú človeka a sú dôkazom tajomnej a nedostupnej Božej inakosti. V Knihe žalmov sa tento výraz vyskytuje 37krát. Príkladom je Ž 78, ktorý v rozsahu 63 veršov ponúka prehľad Božích zázračných skutkov v dejinách Izraela od prechodu Trstinovým (Červeným) morom až po vyvolenie Dávida. Ž 119 je medzi textami SZ výnimkou, lebo tu sa divy vzťahujú na Tóru.

Verš 19: „Hoci som na zemi iba hosť, neskrývaj predo mnou svoje predpisy.“

Z pohľadu životnej púte charakteristickej pre doterajšie výpovede možno obraz vnímať ako výpoveď o krátkosti ľudského života. V prípade tohto verša predpisy (prikázania) predstavujú Božiu tvár. Žalmista sa vo verši opisuje ako prisťahovalec. „Kvôli krátkosti môjho pozemského putovania, ktoré mi neumožňuje dostatočne sa zahĺbiť do tvojich slov, neskrývaj predo mnou svoje prikázania.“ (Raši). 

Verš 20: „Túžbou za tvojimi výrokmi sa mi duša umára, umára jednostaj.“

V tomto prípade služobník vyjadruje svoju spätosť s Pánovými rozhodnutiami ako silnú osobnú túžbu. Túžba je v žalmoch vyjadrená rôznymi spôsobmi. V žalme 42,2 je to obraz z prírodného prostredia: Ako jeleň túži za vodou z prameňa, tak moja duša túži za tebou. V Ž 84,3: Moja duša túži, ba zmiera za Pánovými nádvoriami. Túžba je podobne intenzívna ako v komentovanom verši. V Ž 143,6 túžbu duše sprostredkuje obraz vyschnutej zeme: Moja duša túži po teba ako vyprahnutá zem. „Žalmistova duša sa trieštila, rozdvojovala (tu sa umárala), lebo toto hebr. sloveso súvisí so slovesom rozdrviť, ako keď sa rozdrvíš zrno a moja duša sa triešti, rozdrobuje spaľujúcou túžbou.“(Raši) „Prorok túžil po živote úplne zbavenom každej viny, v bezpečí a bez strachu zo súdu. Umáral sa túžbou, vedomý si toho, že život bez hriechu musí byť dokonalý. A tak táto túžba v ňom musí horieť bez prestania, preto k týmto slovám ešte pripojil v každom čase, aby tak ukázal, že nemáme byť v nijakom okamihu života nečinný a za žiadnych okolností nemáme prestať v sebe pestovať túto túžbu.“(Hilár)

Verš 21: „ Pyšných zahriakuješ a tí, čo bočia od tvojich príkazov, sú prekliati.“

Žalmista chcel pojmom služobník zdôrazniť ľudskú slabosť. Vyjadril to už v druhej strofe, keď riešil otázku, ako sa mladík udrží čistý na svojej ceste. Prosil, aby bol uchránený pred odbočením od prikázaní, pričom túto skúsenosť vo svojom živote mal. Zatiaľ čo doteraz sa žalmista k slabosti vyjadroval z pohľadu vlastnej krehkosti – možno zlyhať na zvolenej ceste zachovávania prikázaní – od tohto momentu do hry vstupuje aj vonkajší element v podobe ľudí, ktorí Tóru nezachovávajú. „Wiliam zo Saint-Thiery vyznáva, že je unavený zo všetkých týchto odchodov, nových aj starých, za ktoré je nútený platiť, za nepodarky, ktoré si nežiadal, aj s úrokmi za to, čo vykonal. Keby len mohol nájsť schodisko do neba a otvorené dvere, ako rád a horlivo by odletel zo zeme do nebies, ktoré Boh jedným razom očistil od všetkej pýchy, keď pyšného poslal preč a ponechal si ich pre seba.“ (Matarasso)

Verš 22: „Oddiaľ odo mňa hanbu a potupu, lebo ja dodržiavam tvoje ustanovenia.“

Prosba v tomto verši odhaľuje vnútorný svet žalmistu, stav potupy a opovrhnutia. Obracia sa na Boha. Je to podobné ako v prípade nepriateľa, ktorý potupuje Božie meno:

Žalm 74,10.18: „Bože, dokedy sa bude rúhať nepriateľ? Vari naveky bude protivník urážať tvoje meno? … Pamätaj, Pane, na to, že sa to tebe rúha nepriateľ a nerozumný ľud tvoje meno uráža.“

Alebo keď nepriatelia poukazujú na neprítomnosť Boha:

Joel 2,17: „Medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi, Pánovi sluhovia, a nech hovoria: „Ušetri, Pane, svoj ľud a nevydávaj svoje dedičstvo na hanbu, aby nad nimi panovali národy;“ prečo by mali vravieť medzi národmi: „Kdeže je ich Boh?“

Alebo keď ho potupujú jeho vlastní ľudia:

Žalm 69,10: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom, padajú na mňa urážky tých, čo ťa urážajú.“

Na mieste Božieho mena či Boha samého aj v tomto prípade stoja Pánove usmernenia, ktorými sa jeho služobník riadi. „K slovnému spojeniu odním odo mňa, slovo odním tu vyjadruje „kotúľanie, valenie“, podobne ako slovo odkotúľať, odvaliť. Môže znamenať aj odkry, odhaľ, obnaž. Je tu podobnosť medzi stavom studne a rozpoložením žalmistu. Ako keď je otvor zavalený balvanom, ktorý musí odvaliť niekto zvonka, tak aj jeho omína potupa a opovrhnutie, ktorých sa nezbaví sám. Preto hľadá úľavu a prosí, aby ho Boh od tejto ťažoby odbremenil.“ (Raši)

Verš 23: „Hoci mocnári zasadajú a radia sa proti mne, tvoj sluha rozjíma o tvojich predpisoch.“

Žalmista namiesto obáv hĺba o ustanoveniach a prežíva potešenie z poznania, že Pánove usmernenia sú jeho radcami.

Verš 24: „Veď tvoje ustanovenia sú mi rozkošou a tvoje príkazy sú mojimi radcami.“

Božia emócia je prirovnaná k potešeniu, aké prežíva vinohradník zo sadeníc vo vinohrade. Jedná sa tu o osobný vzťah. Ani v tomto texte nemôže byť vykresleného viac citu a vnútorného pohnutia, ako vyjadruje vzťah medzi Otcom a milovaným dieťaťom, kvôli ktorému je otec ochotný vyjsť v ústrety za hranicu možností. Obidve prorocké metafory vyjadrujú jednostrannú nenaplnenú lásku Boha k Izraelu:

Iz 5,7: „Bo vinicou Pána zástupov je dom Izraela a júdski mužovia jeho sadom rozkošným. On čakal na právo – a hľa, bezprávie, na spravodlivosť – a hľa, kvílenie.“

Jer 31,20: „Či mi je Efraim drahým synom? Či je rozkošným dieťaťom? Veď kedykoľvek mu hrozím, znovu si musím naň spomenúť a trasie sa mi preň vnútro, musím sa nad ním zmilovať“ – hovorí Pán.“

O to viac teší rovnaká emócia zo strany človeka voči Bohu, opakovane vyjadrená a žitá v Ž 119. Potešenie sa spája s múdrosťou. Takýmto pocitom personifikovaná múdrosť napĺňa Boha a rovnako ona sama je preniknutá touto emóciou, keď prebýva medzi ľuďmi:

Prís 8,30-31: „Ja som bola uňho chovankou, bola som deň po deň jeho rozkošou a hrala som sa pred ním v každý čas; hrávala som sa na okruhu jeho zeme a moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými.“

Znova ide o vyjadrenie vnútorného pocitu, ktorý charakterizuje vzťah Boha k múdrosti prostredníctvom nej k človeku. Potecha je napriek spojeniu s právnymi výrazmi jednoznačne emočným vyjadrením. Grécky preklad slovesa rozjímať zvýrazňuje námahu, zápal a záujem o štúdium Zákona, zatiaľ, čo hebrejský text prízvukuje predovšetkým radosť, spojenú s jej vonkajšími prejavmi.