Žalm 140

Komentár:

„ Zbormajstrovi. Dávidov žalm.“ (verš 1.)

Žalm sa bude týkať Krista ako človeka, na neho je potrebné vzťahovať, čo je napísané v žalme.“ (Augustín)

„Osloboď ma, Pane, od zlého človeka a pred násilníkom ma chráň.“ („Ochráň ma, Pane, pred zlým človekom, pred mužom násilným ma chráň.“ – hebr. originál)

Prvý verš udáva tému celého žalmu, ktorý sa začína prosbou žalmistu, adresovanou Bohu. Žalmista oslovuje Boha menom Pane, ktoré sa v žalme nachádza celkom sedemkrát. Prvé sloveso „ochrániť“ je v imperatíve. Sloveso znamená „vytrhnúť, vytiahnuť (človeka z jamy)“. Ako obrazný výraz záchrany, vytrhnutie z nebezpečenstva, sa sloveso stalo charakteristickým slovom žalmov:

Žalm 6,5: „Obráť sa, Pane, zachráň mi dušu. Spas ma, veď si milosrdný.“

Žalm 18,20: „Vyviedol ma na miesto priestranné, zachránil ma, lebo si ma obľúbil.“

Sloveso „chráň“ na konci verša je v imperfekte, ktorý možno chápať v zmysle túžby po Božej ochrane pred protivníkmi, ktorí stoja proti  žalmistovi. Slovo má ekvivalent v akk. Slove „nasaru“ a označuje stráženie a ochranu pred vpádmi nepriateľov pomocou ochrannej siete pevnosti a posádok, ale aj pred nadprirodzenými nepriateľmi, božstvami a démonmi. Chiazmus „ochráň ma… ma chráň“ tak zahŕňa dva aspekty Božej ochrany: vytrhnutie z rúk protivníkov a vytvorenie akoby ochrannej hradby okolo prosebníka. „Osloboď ma, Pane, od zlého človeka, pred nespravodlivým mužom je prosba toho, kto vie, že nič dobré nemôže pochádzať od nespravodlivého človeka. Čím ďalej sa bude od neho držať, tým viac sa vyhne podnecovaniu nenávisti.“ (Augustín)

„Zlým človekom… mužom násilným.“ Ako slovesá, tak aj podst. m. vytvárajú chiazmus, ktorý zachytáva dva typy ľudí, pred ktorými chce byť žalmista uchránený. Ľudí, ktorí majú v sebe zlobu a násilie. „Môžeme rozlíšiť dva typy násilníkov, ktorých konanie sa opisuje v nasledujúcich veršoch. Zlý človek sa zaoberá iba sebou samým a svojimi záujmami. Neváha sa uchýliť ku každému zdroju hriechu  alebo zločinu, aby dosiahol svoj cieľ. Ale uprednostňuje zakrývanie svojej zloby a očierňovanie tým, že to utajuje. Takému človeku je zlo prostriedkom na dosiahnutie cieľa a bez toho by nehrešil. Násilný muž naproti tomu, má odlišnú motiváciu. Nepoháňa ho zisk, hrabivosť alebo sláva. Radosť mu spôsobuje páchanie násilia a zločinu. Preňho je zlo cieľom a hodnotou. Teší sa, keď spôsobuje bolesť alebo škodu. Dosahuje väčší pôžitok, ak násilie koná otvorene a bezočivo.“ (Malbim) „Zlý človek sa dá stotožniť s diablom, ktorý sa snaží oklamať človeka a poslúžiť si ním ako svojím nástrojom.“ (Hieronym) „Pojem zlý človek tu nie je chápaný v jednotnom čísle, ale označuje celú kategóriu zlých ľudí. Všetko zlo však pochádza od samotného diabla, ktorý zasieva kúkoľ. O ňom sa hovorí v podobenstve ako o nepriateľskom človeku. Žalmista sa teda modlí, aby bol oslobodený práve od tohto človeka.“ (Augustín)

„Veď oni zamýšľajú robiť zlo, deň čo deň podnecujú rozbroje.“ („Pred tými, ktorí zamýšľajú zlobu v srdci, každý deň dobiedzajú bojmi.“ – hebr. originál)

Verše vysvetľuje, kto sú zlí a násilní ľudia spomenutí vo v. 2. Zlý človek nie je zlý len navonok, ale premýšľa, medituje vo svojom srdci o zlých veciach. Násilní ľudia sú tí, ktorí každý deň dobiedzajú bojmi. Sloveso je odvodené od koreňa, ktorý znamená „napádať, bojovať, chovať sa nepriateľsky“. Tak môže byť násilie metaforou pre vojenské útoky, ktoré trvajú celý deň. Ak sa berie do úvahy nadpis žalmu, t. j. podľa neskoršej tradície je jeho autorom Dávid, potom boje nie sú len metaforou, ale ich prvotný význam sú boje, ktorým bol vystavený Dávid v 1-2 Sam. Vychádzajúc z tejto skúsenosti, autorom žalmu je kráľ Dávid, ktorý premýšľa nad svojou životnou skúsenosťou, hoci v skutočnosti to bolo zrejmé naopak: žalm bol Dávidovi priradený neskôr. „Tento verš sa vzťahuje na skupinu ľudí, ktorí sa prejavujú navonok milo, ale potom zlobou v srdci zaútočia. Počuť od nich slová pokoja, no v srdci už plánujú vojnu.“ (Augustín)

„Ako had si ostria jazyky, za perami majú jed vreteníc.“ (verš 4.)

Metafora spája dva koncepty. Prvotný význam slovesa je „brúsiť“ a biblickej hebrejčine sa toto sloveso spája zvyčajne s ostrými, nabrúsenými šípmi alebo mečom. Autor tak spája sémantické pole ostrých zbraní s jazykom, ktorý sa stáva zbraňou v rukách zlého a násilného človeka. „Vretenica sa prekladá slovom pavúk. Vychádza pritom zo slova s opačným poradím posledných dvoch spoluhlások pavúk, pričom ide o druh pavúka so smrteľným jedom“ (Raši) „V rovnakom slove sa dá nájsť slovný koreň dobyť, zvíťaziť, čo sa vzťahuje na schopnosť pavúka spriadať siete, do ktorých chytí svoju korisť a ovládne ju“ (R. Hirsch) „Dá sa tu vidieť aj jedovatý had veľmi zlej povahy. Dávid k nemu prirovnáva svojich nepriateľov, preniknutých nenávisťou a hnevom, lebo sliny prskajúce z úst rozzúrenej osoby sú ako jed vychádzajúci zo zlostného hada.“ (Radak) „Môžeme sa pozastaviť nad charakteristikami hada, akými sú prefíkanosť a obratnosť v spôsobovaní zla. Je to zviera, ktoré sa plazí, nedajú sa teda počuť jeho kroky. Podobne sa to deje mnohým ľuďom, ktorých ústa hovoria milé slová, a ich srdce je plné jedu.“ (Augustín)

„Jazyk… za perami“ Obraz hada a vretenice/pavúka je spojený s jazykom a perami. Touto metaforou autor prechádza od vnútra k vyjadreniu zla a násilia vnútri človeka k ich vonkajším prejavom. Hadí jazyk je vonkajším vyjadrením zlých vecí, o ktorých zlý človek premýšľa vo svojom srdci.

„Pane, bráň ma pred rukou hriešnika a chráň ma pred násilníkom, lebo mi zamýšľajú nohy podraziť.“ („Stráž ma, Pane, pred rukami bezbožného, pred mužom násilným ma chráň (pred tými), ktorí zamýšľajú podraziť moje nohy.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Verš opakuje obrazy v. 2, používajúc podobnú chiastickú štruktúru, ktorá stavia do stredu opis protivníka, a tak žalmista presúva ťažisko prosby na ochranu a stráženie pred možnými nepriateľmi. Slovo „zlý“ je nahradené synonymom „bezbožný“. Spojenie „pred rukami“ posúva útoky bezbožníkov zo sféry slov do sféry skutkov. Cieľom zlého a násilného človeka je „podraziť moje nohy“. Hebr. obraz doslova hovorí o zrazení, pošliapaní mojich krokov. Tento obraz označuje podrazenie nôh človeka, teda jeho zrazenie na zem a udupanie. Táto metafora označuje pošliapanie človeka a jeho diela. „Každý môže mať nejakých nepriateľov, ktorí sa ho snažia oklamať, okradnúť o peniaze, o nejaké vlastníctvo či dom. V duchovnom zmysle však podraziť kroky môže diabol, keď chce človeka oddialiť od cesty k Bohu. Predsavzatie kráčať po Božej ceste, po ceste dobra sa môže zdať zrazu plné problémov, ťažkostí. O to sa snaží diabol, aby človek nedosiahol bohatstvo, ktoré je pre neho pripravené v nebi.“ (Augustín)

„Pyšní mi nastavujú osídlo; napínajú sieť z povrazov a kladú mi pasce na cestu.“ („Pyšní nastražili na mňa osídlo a laná rozostreli ako sieť, popri ceste mi nástrahy nastavili.“ – hebr. originál) (verš 6.)

„Pyšní“ – toto slovo je odvodené od slovesa „byť vysoký“. Obrazne tento výraz označuje pyšného a arogantného človeka:

Prís 15,25: „Pán zborí dom pyšných (ľudí), ale medzu vdovy upevní.“

Žalm 94,2: „ Povstaň, ty, ktorý súdiš zem, odplať pyšným, čo si zaslúžili.“

Pyšný človek je obrazom bohatej vrstvy obyvateľstva.

„Osídlo… sieť“ Autor používa tieto obrazy. Osídlo je schované a sieť je rozprestretá, aby sa do nich mohli chytiť nič netušiace zvieratá. Verš pomocou dvoch paralelných metafor opisuje, že pošliapanie človeka sa neudeje brutálnym fyzickým útokom, ale zákerne. Slovo „cesta“ je odvodené od slova „voz“, a tak vyjadruje ryhy, ktoré boli vyhĺbené v zemi od kolies vozu. „Nástraha“, zvyčajne drevená, nastavená popri ceste, vyjadruje, že človek kráča po vychodenej ceste, popri ktorej by nečakal nástrahy. 

„Pánovi hovorím: „Ty si môj Boh; čuj, Pane, hlas mojej úpenlivej prosby.“ („Povedal som Pánovi: Ty si môj Boh, vyslyš, Pane, hlas mojich úpenlivých prosieb.“) (verš 7.)

Celý žalm je prosbou, ktorú autor adresuje Bohu. Autor vnáša do žalmu priamy citát, ktorý je jediný priamo uvedený citát v celom žalme. Týmto spôsobom sa zdôrazňuje obsah, t. j. vyznanie viery:

Žalm 31,15: „Ja sa však spolieham na teba, Pane, a hovorím: „Ty si môj Boh.“

Žalm 63,2: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody.“

Slovo je žiadosť o „milosť, zmilovanie sa“. Tento verš je refrén, ktorý tvorí ustálenú formulu vo viacerých prosebných žalmoch:

Žalm 28,2: „ Čuj moju úpenlivú prosbu, keď volám k tebe a spínam ruky k tvojmu svätému chrámu.“

Žalm 86,6: „Pane, počuj moju modlitbu, všimni si hlas mojej úpenlivej prosby.“

Žalm 130,2: „Pane, počuj môj hlas. Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe.“

Vo všetkých prípadoch je spojený so slovesami počúvania. „Vidíme tu proroctvo Kristovej modlitby. On mnohokrát vzýval Otca, podobne ako žalmista. Na jednej strane, v Kristovi sa nachádza skúsenosť strachu z utrpenia a, na druhej strane, dôvera v toho, ktorý ho už vyslyšal.“ (Hilár z Poitiers)

„Pane, Pane, ty si moja sila a záštita; keď bojujem, kryješ mi hlavu.“ („Bože, Pane, sila mojej spásy, kryješ mi hlavu v deň zápasu.“ – hebr. originál) (verš 8.)

Slovo Pane je v hebr. dosl. „môj Pán“. Je to titul Boha, ktorý označuje vzťah služobník (prosebník) – pán (Boh). Vo vojenskom kontexte tento titul označuje pomoc Boha ako ochrancu:

Žalm 59,10.17-18: „Záštita moja, čakám na teba; lebo ty, Bože, si moja ochrana… Ja však budem oslavovať tvoju moc a z tvojho milosrdenstva sa tešiť od rána, lebo ty si sa mi stal oporou a útočišťom v deň môjho súženia. Tebe, záštita moja, chcem spievať, lebo ty, Bože, si môj ochranca, môj Boh, moje milosrdenstvo.“

Žalm 62,8: „V Bohu je moja spása i sláva; Boh je moja sila a v Bohu je moje útočište.“

Žalm 118,14: „Moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom.“

Žalmista apeluje na Boha, ak je naozaj jeho pán, potom ho musí ako svojho sluhu ochrániť.

„Sila mojej spásy“ Text sa dá preložiť aj ako „Boh, môj pán, je (moja) sila (a) moja spása.“

„Kryješ mi hlavu“ Sloveso znamená „zablokovať, obsadiť“. V Biblii sa tento výraz používa prevažne v spojení s archou zmluvy, ktorú mali ochraňovať cherubíni. Prevažne teologické používanie slovesa v Biblii naznačuje, že žalmista žiada o nadprirodzenú ochranu, podobne ako keď cherubíni a iné mytologické bytosti ochraňovali chrám a kráľa. „Slová moc mojej spásy sa dajú vysvetliť ako prosbu toho, kto sa úplne odovzdal Pánovi a vie, že vytrvalosť ho vedie k dôvere v Boha až do konca.“ (Augustín)

„V deň zápasu“ Výraz znamená dosl. v „deň zbraní“, t. j. v deň, keď rinčia zbrane. Toto spojenie dáva slovesu vojenský rozmer. Podobne spojenie slovesa so slovami sila a moja spása naznačuje, že autor žiada o ochranu, ktorú Boh poskytoval Izraelitom pri východe z Egypta v Ex 15,2. „Jeruzalemský Talmud pokladá hebr. slovo zápas za príbuzné slovu bozk. Kedykoľvek prichádzajú do kontaktu dve protichodné sily, je to čas nebezpečenstva, vyžadujúci osobitnú Božiu ochranu. Podobne, ako náhla zmena počasia z teplého na chladné, alebo z chladného na teplé robí ľudí náchylnejších na chorobu. Deň boja opisuje ako deň smrti, v ktorom sa svet žijúcich stýka so svetom mŕtvych, a teda so svetom, ktorý má prísť. Človek potrebuje Božiu pomoc, ktorá zaručuje, že prechod zo života do smrti prebehne hladko a pokojne, bez traumy a bolesti.“ (Feuer) „Prítomný život je deň boja, lebo vonku a vnútri nechýbajú nepriatelia, proti ktorým musí človek bojovať. Kto trpí týmto bojom ako žalmista, prosí o tieň Božej milosti, aby sa neunavil v páľave utrpenia.“ (Prosper Aktitánsky).

„Nedaj, Pane, aby sa splnili želania bezbožného, aby sa uskutočnili jeho zámery.“ („Nedaj, Pane, aby sa splnili žiadosti bezbožného, čo si zaumienil, nech sa nesplní, že by sa vyvyšovali.“) (verš 9.)

Slovo „žiadosť“  má základ v slovese „túžiť, chcieť“. Autor tak vytvára paralelizmus medzi slovami žiadosti a zámery. V spojení so slovesom splniť, ktoré sa vyskytuje len v múdroslovnej tradícii, tento verš poukazuje na „múdrosť“, špekulácie hriešnikov, ktorým žalmista nedokáže odolávať bez Božej pomoci.

„Tí, čo ma obkľučujú, hlavu dvíhajú; nech ich pokryje zloba vlastných perí.“ („Hlavu tých, čo ma obkľučujú, nech útrapy, čo ich pery vyslovili, pokryjú.“ – hebr. originál) (verš 10.)

Obrazné vyjadrenie nadväzuje na v. 8, kde Boh ochraňuje hlavu prosebníka. Hlavu hriešnika neochraňuje Boh, a tak na ňu dopadnú útrapy, ktoré pripravili pery hriešnika, pod ktorými je smrtonosný jed. Hriešnici sa potrestajú sami. Tento motív je jednou zo základných tém odplaty zla v múdroslovnej literatúre:

Žalm 7,16: „Jamu vykopal a prehĺbil, lež sám padol do pasce, ktorú nastrojil.“

Žalm 9,16: „Pohania padli do jamy, ktorú kopali, a v tom osídle, čo nastrojili, chytila sa im vlastná noha.“

Prís 26,27: „Kto kope jamu (druhému, sám) do nej padne, a kto gúľa kameň (na iného), privalí jeho samého.“

Odmenou hriešnika budú jeho vlastné útrapy. Autor sa tu pravdepodobne pohráva so slovami „kryješ mi hlavu“ (v. 8) a „ich… pokryjú“ (v. 10).

„Nech na nich padá žeravé uhlie; vrhni ich do jamy, aby už nevstali.“ („Nech ich zavalia uhlíky, do ohňa ich necháš padnúť, do bezodnej jamy, že už nevstanú.“ – hebr. originál) (verš 11)

Uhlíky, blčiace uhlie, je metafora pre Boží hnev, ktorý vybuchne neočakávane ako sopka a ako láva zavalí hriešnika. „Tento verš môžeme chápať ako výrok proti nepriateľom, ktorým Boh spočíta všetky ich tresty za hriechy. Uhlíky sú obrazom hlbokého zla, ktoré nepriateľov zničí z ich vnútra.“ (Euzébius Cezarejský) „Uhlíky sú ako šípy, ktoré vychádzajú z Božieho slova a pretínajú srdce. Zabíjajú starú zatuchnutosť a prinášajú lásku. Práve preto možno povedať, že mŕtvi sa vracajú do života, lebo ich zasiahli šípy Božieho slova a zmenili život. Jasným dôkazom je obrátenie sv. Pavla, predtým prenasledovateľa a rúhača.“ (Augustín) 

„Do bezodnej jamy“ Tento obraz ďalej rozvíja tému odplaty. Ako útok na hriešnikov mal úplne zničiť prosebníka, tak na hlavu hriešnika dopadne ten istý trest. Bude zvrhnutý do hlbín, z ktorých už niet úniku. „Targum v ohni vidí gehennský oheň, čím odplatu posúvajú na čas po smrti.“ (Herczeg) „Budú zničení ohňom, ktorý zapálila podlosť ich pier.“ (Radak)

„Muž zlého jazyka sa neudrží na zemi, násilníka stihne náhla skaza.“ („Urečený muž už nebude pevný v krajine, násilného muža zlo nech nečakane dohoní.“ – hebr. originál) (verš 12)

Dosl. preklad tohto slovného spojenia je „muž jazyka“. Idiomatický výraz, dosl. „muž jazyka“, môže označovať človeka, ktorý veľa hovorí. V kontexte Ž 140 môže byť „muž jazyka“ interpretovaný ako úlisný a zákerný človek. Slovo „nečakane“ zdôrazňuje rýchly a nečakaný dopad na násilníka, zlo je ako poľovník, ktorému človek neunikne.

„Viem, že Pán úbohému právo prisúdi a chudobnému odplatí.“ („Viem, že Pán uplatní nárok biedneho, právo úbohých.“ – hebr. originál) (verš 13.)

Sloveso označuje nedokonavý dej, t. j. Boh uskutočňoval, uskutočňuje a bude uskutočňovať. Žalmista vie, že na Boha sa môže spoľahnúť. 

„Nárok biedneho, právo úbohých“ Tento verš definuje identitu žalmistu-prosebníka. Je to človek biedny a úbohý. Verš používa právnu terminológiu a interpretuje potrestanie hriešnikov ako obnovenie spravodlivosti a práva, ktoré narušili ich plány a zákernosť. „Pod biednym rozumieme všetkých, ktorých sužujú pohoršenia zlých a modlia sa k svojej Hlave (Kristovi), aby ich oslobodila od zlého človeka, t. j. diabla. Biedni sú tí, ktorí potrebujú mnohé veci a evanjeliu o nich hovorí: Proste a dostanete. Hľadajte a nájdete, klopte a otvorí sa vám (Mt 7,7). Biedi sú tí, o ktorých bolo povedané: Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení (Mt 5,6). Volanie týchto biednych bude stále vypočuté a Pán sám príde vyslobodiť a o občerstviť. Toto bude chvíľa, kedy spoznajú, ako miluje Boh.“ (Augustín)

„Len spravodliví budú tvoje meno velebiť a statoční budú bývať u teba.“ („Iba spravodliví budú vzdávať chválu tvojmu menu, čestní budú bývať pred tvojou tvárou.“ – hebr. originál) (verš 14.)

Ako autor na začiatku postupne rozvíjal, kto boli zlí a násilní ľudia, tak teraz definuje skupinu, o ktorú sa má Boh starať. Verš je možné interpretovať ako synonymá „úbohých a biednych“ alebo ako uistenie. V tomto prípade by spoja identifikovala úbohých a biednych so spravodlivými a čestnými. Pre úbohých a biednych bude nastolená len spravodlivosť, zatiaľ čo spravodliví a čestní budú môcť chváliť Boha a prebývať pred Bohom, čo je pre žalmistu najvyšší stupeň blaženosti. „Čestní sú tí, ktorí sa zdokonalili vytrvalým štúdiom Tóry. Každú časť ich bytia prenikajú hodnoty a pravdy Tóry a vykonávajú prikázania celým srdcom.“ (Sforno) „Spravodlivý je ten, ktorých chváli Pánovo meno, ten, kto vidí svoje hriechy v pravom svetle. Len veľmi málo ľudí dokáže presne rozpoznať svoje chyby. Vedia to len tí, ktorých srdce sa neodtrhne od spomienky na Boha. Naše telesné oči, keď sú zdravé, vidia všetko, dokonca aj komáre lietajúce vo vzduchu. No ak sú zakalené, vidia len veľké objekty iba nevýrazne a malé veci vôbec. Rovnako ak duša bdelosťou zmierňuje slepotu spôsobenú láskou k svetu, považuje aj svoje najmenšie chyby za závažné a s hlbokou vďakou bude neustále robiť pokánie. Ak by človek ostal v svetskom rozpoložení, žiaden svoj hriech nevie rozlíšiť.“ (Diadochos z Fotiky) Posledný verš premieňa prosby žalmistu na chválospev:

Žalm 23,6: „Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života. A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.“

Žalm 27,4: „O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, aby som pociťoval nehu Pánovu a obdivoval jeho chrám.“ 

V tomto verši autor prechádza od sg. k pl. Týmto spôsobom žalm ukazuje, že skúsenosť, ktorú podľa neskoršej tradície zažil Dávid sa stala skúsenosťou mnohých spravodlivých a biednych.

„Pred tvojou tvárou“ Spojenie naznačuje prebývanie v dôvernej blízkosti. „Boh bude súdiť a stane sa obrancom biedneho, ktorý je utláčaný na tomto svete. Žalm má šťastný koniec. Už v jeho úvode sa písalo: O naplnení. To označovalo od začiatku nádej, ktorú v sebe udržiavajú spravodliví. Na konci žalmu je zasa uvedené pred tvojou tvárou. Toto spojenie označuje videnie Boh. Záver žalmu preto môžeme vnímať ako očistu mysle a srdca, aby sa mohli naplniť slová: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha (Mt 5,8). Keď prídu spravodliví a čestní k tomuto naplneniu budú vzdávať vďaky Bohu. (Euzébius Cezarejský)