Žalm 62

Komentár:

„Kristus sa nazýva cieľom aj pre to, že on sám je zároveň počiatkom aj koncom. Preto tie žalmy, ktoré majú v nadpise „do konca“ sú či už o Kristovi, alebo Kristove. Hovoria o Kristovi, keď ho ohlasujú, sú Kristove, keď on ohlasuje seba samého a prisľubuje, že príde na zem a ráči nám zjaviť budúce utrpenie svojho tela.“ (Ambróz) Osobné meno Jedutún označuje jedného z chrámových hudobníkov (popri Asáfovi a Hemánovi) za vlády Dávida. 

Úvod do žalmu vo veršoch 2 a 3 neposkytuje detaily o situácii žalmistu a iba nepriamo (z ďalšieho textu) sa dá usúdiť, že sa nachádza v nepríjemnom postavení, spôsobenom ľuďmi. Žalmista v tejto situácii opakovane vyznáva svoju dôveru v Boha, pričom obe tvrdenia sú uvedené časticou „iba“, „naozaj“, „skutočne“, ktorá im dodáva dôraz. Protikladom súčasnej situácie je tíš a spása, ktoré žalmista očakáva od Boha. Keď sa podst. meno „ticho“, „pokoj“, resp. „spása“ používa v prosbách o vypočutie, označuje tiché očakávanie, čiže odpočinutie, aj prejavom očakávanej spásy.

Žalm 22,3: „Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja.“

Žalm 39,3: „Ako nemý som zatíchol a zamĺkol, šťastia zbavený, bolesť sa mi však znova ozvala.“

Žalm 65,2: „Tebe, Bože, patrí chválospev na Sione; tebe treba plniť sľuby v Jeruzaleme.“

Hoci sa toto očakávanie nezakladá na logickom zdôvodnení, spása je odpoveďou (vo forme daru) na dôveru zo strany človeka vyjadrenú vo v. 3:

Žalm 65,6: „Obdivuhodne spravodlivo nás vyslyšíš, Bože, naša spása, nádej všetkých končín zeme i ďalekého mora.“

Žalm 78,22: „Ochraňuj ma, lebo som ti oddaný; zachráň, Bože, svojho sluhu, ktorý dúfa v teba.“

Duša tu nezastupuje emocionálnu ani duchovnú stránku človeka, ale predstavuje človeka ako takého. „Pokora sa vo svojom najhlbšom význame prezentuje tým, že človek podriadi svoju vôľu Božej vôli, a tak je to spravodlivé, pretože „nie je azda Bohu poddaná moja duša?“ (Bernard z Clairvaux) „Azda nebude moja duša poddaná Bohu, ktorý vo mne a pre mňa vykonal toľko zázrakov a toľko milostí? Pokoj a spása teda spočíva v podriadení sa Bohu.“ (František Saleský)

Pre opis Boha sa používajú štandardné metaforické obrazy, inšpirované známym textom zo Ž 18,3: „Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca.“ Prirovnanie ku skale zdôrazňuje Božiu stabilitu a nemennosť:

Žalm 73,26: „Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh (skalou)môjho srdca a podiel večitý.“

Žalm 92,16: „a tak zvestujú, že Pán, moje útočište (mojou skalou), je spravodlivý a neprávosti v ňom niet.“

Pre moja pevnosť: Žalm 59,10: „Moja sila, budem sa ťa pridŕžať, lebo ty, Bože, si mi pevnosťou.“ (pozri komentár k tomuto žalmu)

Výraz moja spása môže prvotne zachytávať najmä prirodzený rozmer, čiže záchranu pred nepriateľmi ako bezprostrednú (fyzickú) záchranu v ťažkej situácii. Všetky tri obrazy opisom Boha spoločne evokujú dôveru, ktorú v neho môže človek vložiť. „Človek je syntézou beztvarého fyzického „materiálu“ a premysleného „tvaru“. Duchovný vzostup človeka závisí od toho, do akej miery jeho nebeský „tvar“ ovláda jeho pozemskú „hmotu“ tým, že Božou pečaťou poznačí každý aspekt svojho bytia. Boh tvaruje a formuje „tvar“ človeka „trápením“, ktoré učí človeka pohŕdať fyzickou príťažlivosťou, aby tak v sebe umocnil Božie myslenie.“ (Feuer) Stabilita, ktorú Boh poskytuje, umožňuje i následné tvrdenie „viac sa nezapotácam“. Slovesný kmeň „chvieť sa“, „potácať sa“ vychádza zo základného významu „odchýliť sa“, „klesnúť“. Vždy sa vzťahuje na niečo, čo má byť pevné, napr. časti ľudského tela, zem a pod. Celý výrok je potom prejavom dôvery v Boha, ktorý je po ľudskom boku a zabráni zapotácaniu sa:

Žalm 16,8: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa.“

Žalm 125,1: „ Pútnická pieseň. Tí, čo sa spoliehajú na Pána, sú ako vrch Sion: nehýbe sa, trvá naveky.“

Časté používanie tohto výroku (v rôznych variantoch) v liturgických formulách naznačuje, že sa stal štandardným vyjadrením pre Bohom stanovený poriadok, ktorý je nemenný a má večné trvanie:

Žalm 93,1: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel; zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal. Tak upevnil zemekruh, že sa nezachveje.“

Žalm 104,5: „Zem si postavil na jej základoch, nevychýli sa nikdy-nikdy.“

Žalm 112,6:  „nikdy nezakolíše. Vo večnej pamäti bude spravodlivý.“

„Dávid nevylučuje v budúcnosti svoje menšie zakolísania. Keď hovorí „veľmi“ (tu viac) sa nezapotácam, myslí na „veľké zapotácania sa“ (Raši) „Slovo veľmi/veľký/viac naznačuje gehinnom (miesto večného trestu)“ (MidrTeh, Raši) „Dávid dôveruje, že s Božou pomocou nezhreší tak veľmi, aby si zaslúžil taký krutý trest.“ (Alšich) „Veď Boh prijal naše pozemské telo a nám bolo darované odpustenie hriechov po tom, čo Kristus zrušil zákon hriechu. Preto ľudstvo môže sedieť po Božej pravici v nebesiach. Človek, ktorému boli zjavené tieto tajomstvá, teda nemá viac dôvod hľadať iného záchrancu.“ (Hilár)

Až po vyznaní dôvery v Boha (v. 2-3) nasleduje bližší opis nepriateľov a obvinenie ich konania vo verši 4. Zriedkavé sloveso „napádať, dorážať“ vyjadruje základnú myšlienku opakovaného slovného obťažovania (v zmysle „zasypávať výčitkami“). Hoci žalmista opisuje situáciu zo svojho pohľadu, takéto konanie je principiálne zlé a zasahuje človeka ako takého. Text vyjadruje silný kontrast medzi žalmistom (človekom ako jednotlivcom) a prevahou protivníkov, dôrazne opísaných ako „vy všetci“. Opakované verbálne obťažovanie môže mať až také vážne (hoci aj neplánované) dôsledky. Nebezpečenstvo spôsobené protivníkmi je evokované dvoma paralelnými obrazmi. Stena i múr, ktoré majú zaručovať stabilitu domu a bezpečie pre človeka, neplnia svoju funkciu a stávajú sa nebezpečnými pre život. Aj protivníci sú takýmto nebezpečenstvom a ohrozujú život žalmistu. „Ku vychýlenej stene môže byť prirovnaná chladnokrvnosť vrahov, ktorí zabijú bez zaváhania, ako keď niekto strčí do už vychýlenej steny, aby sa celkom zrútila.“ (Ibn Jachija) „Človek, ktorý vnútorne bojuje s pokušením a duchovnou vyprahnutosťou je hoden súcitu, najmä vtedy, keď je nápor ťažkostí mohutný a násilný, vtedy, keď nepriateľ obchádza dookola so svojimi vplyvmi, aby ho obral o odvahu, posmieva sa mu: Úbožiak, kde je tvoj Boh a kde ho môžeš opäť nájsť?“ (František Saleský)

Činnosť protivníkov je naďalej dôvodom, pre ktorí sú obviňovaní. Vidíme to vo verši 5. Ich úmysel a plánované konanie má negatívny cieľ, vyjadrený účelovou konštrukciou „ako človeka odstrčiť (zvrhnúť).“ Toto vyjadruje úskočné a podvodné konanie. Aj preto treba výraz „postavenie (popredné miesto)“ chápať nie iba v bezprostrednom zmysle, ale aj ako označenie ľudskej hodnoty či dobrej reputácie. Tým sa tiež zdôrazňuje kontrast medzi dvoma stránkami konfliktu: dobré renomé verzus lož. Lož je typická charakteristika hriešnikov:

Žalm 4,3: „Ľudia, dokedy ešte budete mať srdcia tvrdé? Prečo máte záľubu v márnosti a vyhľadávate klamstvá?“

Žalm 5,7: „Ty nenávidíš všetkých, čo páchajú neprávosť, ničíš všetkých, čo hovoria klamstvá. Od vraha a podvodníka sa odvracia Pán s odporom.“

Žalm 58,4: „Hriešnici sú na scestí už od lona matky, od materského života blúdia klamári.“

Vo svojej podstate sa protiví Bohu, ktorý neklame (Žalm 89,35: „Svoju zmluvu neznesvätím a nezruším výroky svojich úst.“) a aj od ľudí očakáva úprimnosť. Preto je ešte vážnejším previnením voči Bohu, ak ku lži niekto získa úmyselný, citový vzťah (teda obľubuje lož) a používa ju ako pracovný nástroj na dosiahnutie svojich cieľov. Problémom je najmä rozdiel medzi deklarovaným zámerom a vnútorným úmyslom. Tento protiklad je vyjadrený dvojicou slovies žehnať – zlorečiť. Sloveso žehnať tu môže zahŕňať viac odtieňov: žehnať, priateľský pozdravovať, vyvyšovať. Zlorečiť zasa „poškodzovať česť“ (Žalm 37,22: „Tí, ktorým žehná Pán, budú dedičmi zeme a tí, ktorým zlorečí, zahynú.“) Protiklad medzi týmito dvoma slovesami (Žalm 109,28: „Oni nech preklínajú, ty však žehnaj; nech sú zahanbení tí, čo vystupujú proti mne, a tvoj služobník nech sa raduje.“) vyjadruje najmä pretvárku, proti ktorej nie je možné brániť sa. „Starozákonný Jozef vyhral nad svojimi bratmi svojou ľudskosťou, čestnosťou, skúškami a utrpením.“ (Augustín) „Pravá česť spočíva v oddanosti, s akou Bohu slúžia spravodliví ľudia.“ (Teodor z Mopsuestie) „Žena, ktorá trpela krvotokom a dotkla sa Ježišovho rúcha, bola uzdravená. Ježiša sa dotýkalo množstvo ľudí, ale len ona bola uzdravená, pretože skutočne verila a Ježiš spoznal tento dotyk, ktorý bol iný než ostatné. Tento istý princíp platí aj na kresťanov, ktorí sa kresťanmi síce nazývajú, ale podľa svojej viery nekonajú. „Dotýkajú sa“ Ježiša svojimi modlitbami, účasťou na sviatostiach, ale svoju vieru v srdci neprežívajú. Ich viera preto nie je skutočná, svojimi ústami žehnajú, no vo svojom srdci zlorečia.“ (Augustín)

Jediný rozdiel medzi týmto veršom 6 a veršom 2 je, že v záverečnom výraze a spása je nahradená nádejou, pričom tieto dva výrazy sa významovo dopĺňajú.,  „Dávid vie o zámeroch svojich protivníkov, ale napriek tomu sa nebojí. Veď vie, že iba Boh jediný má moc, preto je pokojný a v tichosti ho očakáva.“ (Feuer) „Človek sa má vo svojej duši podriadiť výlučne Bohu, má mu slúžiť a jeho jediného má nazývať Pánom a klásť ho pred všetko ostatné.“ (Teodor z Mopsuestie) „Duša sa má podriadiť Bohu, lebo ako hovorí žalmista, „od neho je moja vytrvalosť (nádej)“. Kristus sa naučil neodvracať svoju tvár od pľuvancov, ani sa neodťahoval, keď ho zauškovali, ani neodmietal piť ocot zmiešaný so žlčou, ani nepreklínal, keď ho bili päsťami a bičovali. Boh sám je jeho Bohom a záchrancom a on mu pomáha, aby sa nezapotácal a aby sa nevzdialil od tejto vytrvalosti ani od nádeje. Lebo záchrana, sláva a nádej sú v tom, ktorý ho vzkriesi, aby ho urobil podobným v sláve, ktorú vlastní v nebi.“ (Hilár)

„Na rozdiel od v. 3, kde žalmista pripustil menšie zapotácanie sa, tu vo v. 7 hovorí, že sa nezapotáca ani trošku.“ (Feuer) „Nestáva sa zlato žiarivým práve vo vysokej peci? Túto pec potrebujeme na to, aby zlato mohlo byť očistené. Pecou je tento svet, zlí ľudia sú slama, ťažkosti, ktoré nás sprevádzajú, sú oheň a Boh je ten, kto očisťuje. Slama sa zmení na popol a zlato bude očistené od nečistôt.“ (Augustín)

Vyznanie viery a dôvery v Boha z v. 7 je vo v. 8 ďalej rozvinuté a viaceré metaforické obrazy opisujú na prvom mieste Boha. Tieto metaforické obrazy sa vďaka pravidelnému opakovaniu privlastňovacieho zámena „môj“ zároveň vzťahujú i na žalmistu. Vytvára sa prepojenie, takže to, čo patrí Bohu, sa stáva darom pre človeka. Tým sa zdôrazňuje silný existenciálny vzťah medzi Bohom a človekom. Spása je tu chápaná predovšetkým ako ochrana a záchrana v zmysle vyslobodenia a sláva sa používa ako synonymum (Žalm 85,10: „Naozaj: blízko je spása tým, čo sa ho boja, a jeho sláva bude prebývať v našej krajine.“) Boh ako skala (porov. v. 3), Boh ako sila (Žalm 59,10: „Záštita moja, čakám na teba; lebo ty, Bože, si moja ochrana./ Moja sila, budem sa ťa pridŕžať, lebo ty, Bože, si mi pevnosťou.“) a Boh ako útočisko (Žalm 61,4: „Ty si moja nádej a bašta pred nepriateľom./ Veď si mi býval útočiskom, pevnou vežou pred nepriateľom.“). Takéto nakopenie synoným nemá za cieľ vyjadriť rôzne aspekty, či odlíšiť rozdielne Božie vlastnosti, ale naopak evokuje účinnosť a spoľahlivosť Božej starostlivosti. „Boh sa tak dôverne o mňa stará, že sa o svoje osobné blaho nemusím obávať. On istotne rozhodne o mojej spáse a zachová moju slávu, t. j. dobrú povesť.“ (Feuer) „Ak budem závisieť bezvýhradne od Boha a nebudem dôverovať nijakej inej sile, on mi dopraje úplnú ochranu a starostlivosť. Len Boha mám pokladať za skalu svojej sily a jedine v Bohu mám hľadať útočisko.“ (Alšich) „Boh je naša spása, lebo iba skrze neho sme spasení, a je naša sláva, lebo vďaka nemu sa nám dostane cti. Ospravedlnení znamená zachránení a oslávení zasa znamená poctení.“ (Augustín)

Vo verši 9 je výzva spoliehať sa na Boha, čiže dôverovať mu, implicitne zdôrazňuje Boha ako toho, na ktorého sa možno spoľahnúť, a odlišuje ho od falošných istôt:

Žalm 4,6: „Obetujte pravú obetu a dôverujte Pánovi.“

Žalm 115,9-11: „Dom Izraelov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Dom Áronov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a záštita.“

Boh tu stojí v protiklade k ľuďom, na ktorých sa nemá spoliehať, pretože ich prirodzenosť je slabá a pominuteľná. Existenčná situácia žalmistu ustupuje do úzadia, čím vzniká priestor pre všeobecnú náuku múdroslovného charakteru. Výzva „vyliať si (otvoriť) srdce pred Bohom“ je výzvou ukázať emócie, otvorene a slobodne sa vzdať vlastného ja obetovať všetku osobnú iniciatívu. Je to prostriedok, ktorý má Boha podnietiť, aby pomohol. „Vylievajte pred ním svoje srdce a nič neskrývajte. Kajajte sa pred Bohom celkom úprimne, potom bude vaše vykúpenie isté.“ (Radak) „Za nijakých okolností nemáme ochabovať v úcte k Bohu, ale máme k nemu nasmerovať celú svoju myseľ i všetky svoje myšlienky (Teodor z Mopsuestie).

Po predchádzajúcej výzve (v. 9), nasmerovanej k ľuďom chápaným pozitívne, text teraz vo v. 10 hovorí o ľudstve vo všeobecnosti (teda nielen o protivníkoch žalmistu), no charakterizuje ho negatívne. Zriedkavý výraz „synovia človeka (potomci Adama)“ v ostatných prípadoch označuje ľudstvo vo všeobecnosti. Ľudstvo ako negatívny hrdina je charakterizované ľahkosťou a lživosťou. Výraz „závan (prelud)“ je typický pre múdroslovnú literatúru a označuje nestálosť ľudského života a jeho malú hodnotu. Toto prirovnanie vyjadruje negatívne morálne hodnotenie ľudí. Kombináciou dvoch ľudských charakteristík (ľahkosť a lživosť) sa nevyjadruje morálne, ale metafyzické hodnotenie ľudstva. Teda ľudia sú nestáli a nedôveryhodní, a práve preto sa na nich nemožno spoľahnúť, na rozdiel od Boha, ktorý je stály a spoľahlivý (Žalm 60,13: „S Bohom budeme udatní, on našich utláčateľov pošliape.“) „Žalmista má na mysli tých, čo stroja úklady spravodlivému, ktorý sa ukrýva v nedobytnej veži, v Bohu. Spravodlivý oných ľudí nebude nenávidieť a nebude sa odplácať zlom za zlo, ale bude túžiť po ich premene. Títo potomkovia Adama sú iba akýmsi preludom, sú ľahší ako závan preto, že majú prázdne túžby a uctievajú pozemských časných bohov.“ (Augustín) 

Vo verši 11 opakované použitie toho istého slovesa zdôrazňuje rozdiel medzi Bohom ako pravou istotou a útlakom ako falošnou istotou. Slovesný kmeň slova „násilie“ má základný význam „vytrhnúť“, „vyrvať násilím“ a označuje nezákonnú činnosť, ktorou sa manifestuje moc a ubližuje sa inej osobe. Lúpenie je zbytočné, bláznivé (robí z človeka blázna, teda ho nachytáva). „Tento verš nám poukazuje na význam premeny človeka. Svoje túžby máme vkladať do Pána, ktorý nás v hojnosti obdarúva všetkým. Ten, kto nás stvoril, nás aj nakŕmi. On dáva vychádzať slnko nad dobrých aj na zlých a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých, preto účinne nasýti aj nás.“ (Augustín) Aj pribúdanie bohatstva, dosl. „dorastanie, prekypovanie“ môže zviesť srdce a človeka. „Upínať si srdce (oddávať sa) je idiomatický výraz s významom „zameriavať sa na niekoho alebo na niečo“, „pozorne si všímať“, „uvažovať“.

Posledné dva verše majú formu tzv. numerického výroku. Rétorický úvod s číslami 1 a 2 má vzbudiť pozornosť: Božie zjavenie je opakované dvakrát, a preto má mimoriadny význam. „Talmud poukazuje na pluralitu a rozmanitosť významov Božieho slova, ktoré je ako kladivo, čo drví skalu (Jer 23,29). Lebo ako skala sa triešti na mnoho úlomkov, tak každý verš (Tóry) obsahuje veľa poučení a výkladov.“ (Radak) „Raz znamená pevne, určite. Boh neodvoláva svoje tvrdenia, hovorí a neopakuje svoj výrok. Keď raz niečo vyriekne, máme aj my veriť, že sa tak naozaj stane (Žalm 89,35: „Svoju zmluvu neznesvätím a nezruším výroky svojich úst.“) (Teodor z Mopsuestie) „Boh má jedno Slovo, ktorým bolo všetko stvorené a ktorom je obsiahnutá všetka múdrosť. Hoci Boh nepochybne povedal mnoho vecí, treba spomedzi nich zvlášť počuť dve: moc (patrí) Bohu a tebe, Pane milosrdenstvo. Z týchto dvoch vecí a pre ne povstali proroci, z nich patriarchovia, z nich zákon, z nich aj náš Pán Ježiš Kristus, z nich apoštoli a pre nich celé ohlasovanie posolstva a slávenie Božieho slova v Cirkvi. A to všetko pre tieto dve veci: Božiu moc a milosrdenstvo. Preto sme vyzvaní stáť v bázni pred Božou mocou a máme milovať jeho milosrdenstvo. Boh jedného pokoruje svojou mocou, druhého pozdvihuje svojím milosrdenstvom.“ (Augustín) „Božie slovo je v skutočnosti jedno a nie je vyslovované viackrát (v intervaloch), ale je neprestajné a večné.“ (Bernard z Clairvaux) Bohu sú pripísané bežné charakteristiky: moc a milosrdenstvo. Odplatou za skutky Boh nastoľuje spravodlivosť a udržiava morálny poriadok vo svete (Žalm 28,4: „Nadeľ im podľa ich skutkov a podľa ničomnosti ich výmyslov. Odplať im podľa diela ich rúk, odmeň ich podľa zásluhy.“) „Boh je najprv spravodlivý a na konci milosrdný. Boh sa vo svojej spravodlivosti najprv pridržiava litery zákona, ale keď vidí, že to človek neunesie, je k nemu milosrdný.“ (Feuer) „Lebo ty, Bože náš si nás potrestal menej, ako si zaslúžili naše neprávosti.“ (Ezd 9,13) „Boh zmierňuje trest, aby nebol celkom podľa zlého skutku, ale do istej miery mu primeraný je. Takýto spôsob trestania je naozaj veľkým dobrodením, lebo človek si často neuvedomuje svoje chyby, ale trest, ktorý odzrkadľuje povahu jeho previnenia, ho podnieti spamätať sa.“ (Alšich) „Boh prehovoril raz, pretože splodil jediné Slovo. Človek toto Slovo počúva a zároveň vychutnáva skutočnosť, že raz prehovoril Boh, dvakrát som toto počul: že Bohu patrí moc, tebe, Pane môj, milosrdenstvo.“ (Bernard z Clairvaux)