Žalm 119 – Ain

Žalm 119 Ain komentár:

Žalmista vie, že stará múdrosť, podľa ktorej je odmenou za spravodlivé správanie dobrý život, neplatí. Konštatuje to v prvom výroku strofy ajin a doteraz sa opakovane s touto skúsenosťou vyrovnáva. Riešil problém výsmechu (v. 51), prenasledovania (v. 109-110), obťažovania (v. 115). No právo a spravodlivosť sú výnimočné kategórie vyhradené Bohu alebo kráľovi, jeho zástupcovi na zemi, ako dva póly výkonnej moci, udelenej Bohom na ochranu ľudu pred utláčateľmi:

Žalm 72,1-2: „Bože, zver svoju právomoc kráľovi, kráľovmu synovi svoju spravodlivosť, aby spravodlivo vládol nad tvojím ľudom a podľa práva nad tvojimi chudobnými.“

Verš 121: „Podľa práva a spravodlivosti som si počínal; nevydávaj ma do rúk krivých žalobcov.“ („Konal som právo a spravodlivosť. Neponechaj ma tým, čo ma utláčajú.“ – hebr. originál)

Žalmista načiera hlboko do tradície Abrahámových potomkov, konajúcich podľa Pánovho očakávania. Jednoznačne vyhlasuje, že takto konal. 

„Neponechaj ma tým, čo ma utláčajú.“ Aj v strofe ajin sa k slovu opakovane dostávajú žalmistovi protivníci. Tentoraz dostávajú podobu utláčateľov. Napriek tomu, že sa k nim správal podľa spravodlivosti a práva, dočkal sa útlaku. „Utláčať“ neznamená predovšetkým násilie. V legislatívnych textoch Pentateuchu označuje zneužitie člena národa z túžby po jeho hmotných dobrách. Tento druh zisku sa spomína v:

Dt 24,14: „Neodopri plácu biednemu a chudobnému, či už je brat alebo cudzinec, ktorý býva s tebou v krajine a v tvojom bydlisku.“

Mal 3,5: „Priblížim sa k vám na súd a budem rýchlym svedkom proti čarodejom, cudzoložníkom, krivoprísažníkom a tým, čo znásilňujú nádenníkov, vdovy a siroty, pokorujú cudzinca a neboja sa ma – hovorí Pán zástupov.“

Výraz teda poukazuje na diverzifikovanú spoločnosť, ktorej niektorí predstavitelia sú v pokušení obohatiť sa. Sloveso „utláčať“ teda v biblickom kontexte vťahuje do hry minimálne tri komponenty: vlastníka pôdy/mocnára, obeť a hmotný výnos (vlastníctvo/zárobok). Žalmista vníma utláčateľov vzhľadom na ich aktivitu. Už v nasledujúcom verši dostávajú pomenovanie „nehanebníci“, čo je najčastejšie označenie protivníkov v žalme. V druhej časti strofy sa konanie protivníkov špecifikuje najprv vo vzťahu k Pánovi (v. 126), presnejšie k jeho Tóre, ktorú porušujú. Žalmistova reakcia na útlak zodpovedá jeho doterajším postojom. Namiesto osobnej odplaty sa obracia na Pána. Vo vyjadrení jeho prosby má sloveso podobu prosby o záchranu pred nepriateľom. 

Verš 122: „Zaruč sa za svojho služobníka, nech ma pyšní nehanobia.“ („Zaruč sa za svojho služobníka pre jeho dobro, nech ma nehanebníci neutláčajú.“ – hebr. originál)

Žalmista otvára výrok slovami, ktoré odkazujú na ohlásenie témy strofy tét (v. 65-71) o Pánovej dobrote voči jeho služobníkovi. Ako sa ďalej ukáže, strofy ajin a tét majú mnoho spoločného. Postupne odkrývajú pohľad žalmistu na čas jeho životnej cesty s množstvom nástrah. Dôležitý je nielen aktuálny problém útlaku, ale aj celé obdobie jeho života. Pritom svojimi výrokmi vytvára legitímny tlak na svojho Pána, pravdaže tak, aby jeho vlastné dobro bolo svedectvom veľkosti „patróna“, ku ktorému svojimi vyjadreniam prejavuje spolupatričnosť nielen zmluvnými, ale najmä emocionálnymi prejavmi v nasledujúcich výrokoch. Vnímame tu súvislosť s ďakovným žalmom kráľa Ezechiáša (Iz 38,9-20). Nielen uvedené výrazy, ale aj kontext Boha, zaručujúceho sa za človeka v situácii útlaku, je ojedinelý. Sloveso „utláčať“ v ďakovnej piesni nezvýrazňuje ani tak Ezechiášovu chorobu, ako útlak zo strany nepriateľov (protivníkov). Jeho slová po uzdravení z choroby boli nasledovné: Oči mi skleslo hľadia nahor, Pane, utláčajú ma, zaruč sa za mňa (Iz 38,14). To je vyjadrenie absolútnej dôvery v bezvýchodiskovej situácii. V Ezechiášovom prípade išlo o ukončenie života, o odchod do šeolu. Podobne žalmistove vyjadrenia vypovedajú, ako mu útlak strpčuje život. Ezechiášov prípad pomáha pochopiť nasledujúci obraz zmierajúcich očí. „Klebety pyšných ľudí sú ako hadí jed, stávajú sa však neúčinnými, kedykoľvek hľadím na Kristov kríž. Kedykoľvek rozjímame nad uzdravujúcou mocou Kristovho kríža, zbavujeme sa každého jedu klebiet a nactiutŕhačských slov, ktorými nám ubližujú pyšní ľudia.“ (Augustín)

Verš 123: „Oči mi mrú túžbou za tvojou pomocou a za tvojím spravodlivým výrokom.“ („Oči mi zmierajú po tvojej spáse a po výroku tvojej spravodlivosti.“ – hebr. originál) Zmierajúce oči môžu odkazovať na obdobie života, v ktorom žalmista prežíval svoj koniec a prosí o milosrdné zaobchádzanie. „Výrok spravodlivosti“ je odkazom na v. 121. Ako sa žalmista sám správal ku svojim utláčateľom, tak sa má k nim správať Pán. Nemožno tu neobdivovať eleganciu, s akou posúva svoj problém s útlakom Pánovi.

Verš 124: „Nalož so svojím služobníkom podľa svojho milosrdenstva a pouč ma o svojich ustanoveniach.

„Učenci pri slovách nalož so svojim služobníkom podľa svojho milosrdenstva hovoria, že nemáme ani zásluhy, ani dobré skutky. Jediné, o čo môžeme prosiť, je, aby si naložil s nami podľa svojho milosrdenstva, tak ako si sa zachoval voči dávnym generáciám, ktoré si tiež nemohli robiť nárok na dobré skutky.“ (Midraš Šocher Tov) „V tejto časti verša je kľúčovým slovom milosrdenstvo. Žalmista dôrazne prosí Boha, aby s ním nenaložil na základe jeho vlastnej spravodlivosti, nech by už bola akákoľvek, ale v súlade so svojím milosrdenstvom, ktoré predchádza každú ľudskú spravodlivosť. Až potom ho Pán môže naučiť kráčať po cestách spravodlivosti. Je to spravodlivosť, na základe ktorej sa človek stáva spravodlivý Božím pôsobením, nie vlastným snažením.“ (Augustín)

„A svoje ustanovenia ma nauč.“ („Pouč ma o svojich ustanoveniach.“) Žalmista je ten, kto koná právo a spravodlivosť, zo strany protivníkov je odpoveďou násilie. Žalmista sa obracia na Pána s túžbou po výroku spravodlivosti. Spravodlivosť je určená protivníkom. Služobník si však žiada zažiť ovocie aj druhej teologickej kategórie: dobroty a milosrdenstva.

Verš 125: „Som tvojím služobníkom; daj mi chápavosť, aby som poznal tvoje prikázania.“ („Som tvojím služobníkom. Daj mi pochopiť, nech poznám tvoje usmernenia.“ – hebr. originál)

Spojením „tvoj služobník“ sa žalmista označuje príznačných štrnásťkrát v žalme (Ž 119,17.23.38.49.65.76.84.91.122.124.125.135.140.176). Titul Pánovho služobníka v Žaltári len odzrkadľuje jeho výskyt v SZ, kde sú ako Pánovi služobníci nazvaní Abrahám, Mojžiš, Dávid.

Žalm 105,6.42: „Vy, potomci Abraháma, Pánovho služobníka, synovia Jakuba, vyvoleného Pánovho… Lebo pamätal na slová svojho záväzku, ktoré dal Abrahámovi, svojmu služobníkovi.“

Žalm 105,26: „Poslal svojho sluhu Mojžiša a Árona, ktorého si vyvolil.“

Žalm 18,1: „Dávid, sluha Pánov, zložil slová tohto chválospevu pre Pána, keď ho vyslobodil z moci všetkých jeho nepriateľov.“

Žalm 36,1: „Od Dávida, Pánovho služobníka.“

Žalm 78,70: „A vyvolil si svojho sluhu Dávida, od čriedy oviec ho vyzdvihol.“

Žalm 89,4.21: „Zmluvu som uzavrel so svojím vyvoleným, svojmu služobníkovi Dávidovi som prisahal… Našiel som svojho služobníka Dávida, pomazal som ho svojím svätým olejom.“

Žalm 144,10: „Ty pomáhaš kráľom, ty zachraňuješ svojho sluhu Dávida pred mečom záhuby.“

Žalm 116,16: „Pane, som tvoj sluha, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice. Ty si mi putá rozviazal.“

Žalm 143,12: „Vo svojom milosrdenstve znič mojich nepriateľov, zahub všetkých, čo ma sužujú, veď ja som tvoj služobník.“

Ďalej: Izák, Jakub, Mojžiš, Kaleb, Jozue, Eliakim, Ezechiáš a Zerubábel a proroci Eliáš, Jonáš, Izaiáš:

Nm 14,24: „Svojho služobníka Kaleba však vovediem do krajiny – do ktorej už vkročil – za odmenu, že bol naplnený iným duchom a že mi ostal verný. Jeho potomstvo ju prevezme do vlastníctva.“

Joz 24,29: „Po týchto udalostiach Nunov syn Jozue, Pánov služobník, zomrel vo veku stodesiatich rokov.“

Sdc 2,8: „A Nunov syn Jozue, Pánov služobník, zomrel vo veku stodesať rokov.“

Jób 1,8: „Pán povedal satanovi: „A všimol si si môjho služobníka Jóba? Niet mu rovného na zemi. Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého.“

Jób 2,3: „Pán povedal satanovi: „A všimol si si môjho služobníka Jóba, že mu niet rovného na zemi? Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého. Podnes si zachoval svoju dokonalosť, a ty si ma popudil proti nemu, aby som ho bez príčiny trápil!“

Samostatnou kapitolou je Izaiášov Pánov služobník. „Nik, kto slúži hriechu, nemôže byť Božím služobníkom, kto mu však slúži každým skutkom či myšlienkou a všetko robí v súlade s jeho slovom, ten môže povedať: Ja som tvoj služobník. Takým bol aj prorok, ktorý si ako odmenu za svoju službu žiadal nasledovné: Daj mi pochopiť a budem poznať tvoje svedectvá. Takéto chápanie dáva Boh v podobe Ducha múdrosti a porozumenia tomu, kto mu verne slúži.“ (Origenes)

Verš 126: „Pane, už je čas, aby si zasiahol, lebo sa porušuje tvoj zákon.“ („Pre Pána je čas konať. Porušili tvoju Tóru“ – hebr. originál)

Teraz služobník priamo vyzýva Pána, aby konal, pričom na začiatku strofy sám seba charakterizuje ako toho, kto koná právo. „Dávid prosí, aby rozpoznal ten správny čas na pokánie, na návrat k Pánovi.“ (Raši) „Ľudia, ktorí žijú v tele, sú ovplyvňovaní telom. Je to preto, že prví rodičia porušili Pánov zákon. Preto ľudia nielen pracujú, ale aj trpia a námaha a bolesť ich často prevyšuje.“ (Bernard z Clairvaux)

Verš 127: „Milujem tvoje predpisy viac ako zlato, viac ako najrýdzejšie zlato.“

Pánova Tóra je predmetom žalmistovej túžby, najvyšším dobrom a bohatstvom. „Dokonalému človeku je vlastné konať s láskou, zatiaľ čo ten, kto nie je dokonalý, koná bez lásky. Medzi všetkými vecami tohto sveta sa za najvzácnejšie považuje zlato. No keď žalmista porovnáva Božie prikázania s každým bohatstvom tohto sveta, dospieva k presvedčeniu, že má preňho vyššiu hodnotu než čokoľvek na svete. Keď však hovorí viac ako topás – hoci existuje množstvo iných drahokamov – je to pre nasledovný dôvod. V topáse sa nachádza zmes dvoch farieb, ale prevláda farba zlata. Na pohľad kameň žiari, akoby bol osvietený slnkom. Žalmista teda hovorí, že prikázania majú pre neho naozaj väčšiu hodnotu ako zlato či vzácny a žiarivý kameň topás.“ (Origenes, Euzébius Cezarejský)

Verš 128: „Preto sa správam tvojimi príkazmi a nenávidím cestu klamstva.“ (Preto všetky nariadenia, všetko som čestne zachoval. Každý klamlivý chodníček nenávidím.“ – hebr. originál)

„Ten, kto sa bojí Pána, má v nenávisti každú neprávosť. Ten však, kto ju nemá v nenávisti, sa ani Pána nebojí. Kto sa ho nebojí, nemôže byť ani blažený, lebo Písmo hovorí: Blažený muž, ktorý sa bojí Pána (Ž 112,1). Kto miluje Božie prikázania, nenávidí každú zlobu, ktorá je akoby ich opakom. V nijakom prípade totiž nemôže mať čnosť spoločenstvo so zlobou, ani svetlo s temnotou či zdravie s chorobou.“ (Origenes)