Žalm 119 – Hé

Žalm 119 He komentár:

Strofu he charakterizujú imperatívy: prosby, zvolania, želania žalmistu, ktorými sa obracia na Pána ako učiteľa Tóry. Rovnako prvý a posledný imperatív: Pouč ma! (v. 33) a Oživ ma! (v. 40) vystihujú hlavnú tému strofy. „Boh stvoril svet pomocou písmena he, ktoré má dva otvory, pričom horný predstavuje priechod do neba. Je úzky, lebo cesta do neba nie je ľahká. Spodný otvor je široký, lebo predstavuje priechod do pekla. Človek ľahko padne, ak sa neusiluje stúpať k Bohu. Veľké veci si vyžadujú námahu, no zlyhanie a pád sú zvyčajne odmenou za ľahostajnosť.

Verš 33: „Pane, ukáž mi cestu svojich prikázaní a ja vždy pôjdem po nej.“

Modlitba za poučenie vyjadruje predovšetkým žalmistovu túžbu po oboznámení sa s Tórou. Iba v strofe he sa hovorí o poučení, o sprostredkovaní chápavosti, o nasmerovaní na ceste poznania, o nachýlení srdca k chápavosti, o otvorení očí, o naplnení. V strofe he sa opakovane dáva najavo, že potom, čo sa dokázal naučiť Tóru naspamäť je odkázaný na poučenie od Pána ako od učiteľa. Pánovo poučenie by malo sprostredkovať otvorenie sa hlbšej dimenzii naučeného, ku ktorej sa žalmista vlastnými silami nevie dopracovať. Hebrejské sloveso poučovať pochádza od slovesného kmeňa s významom a. učiť, b. ukazovať, dávať znamenia. 

„Cestu tvojich prikázaní“ rovnaké prosby nachádzame v:

Žalm 27,11: „Ukáž mi, Pane, svoju cestu a priveď ma na správny chodník, lebo mám mnoho nepriateľov.“

Žalm 86,11: „Ukáž mi, Pane, svoju cestu a budem kráčať v tvojej pravde. Daj, aby moje srdce bolo prosté a malo bázeň pred tvojím menom.“

Pre žalmistu prichádza do úvahy iba jedna cesta, tá, pre ktorú sa v predchádzajúcej strofe rozhodol so spresnením, že je to cesta Pánových ustanovení.

„A ja vždy po nej pôjdem (a budem sa ňou dôsledne riadiť“ – hebr. originál)

Slovo riadiť sa možno pokladať za typický výraz v žalme pre zachovávanie Tóry. Vyskytuje sa tu 10-krát vždy s niektorým z kľúčových zákonodarných výrazov. Výsledkom riadenia sa odporúčanými radami je radosť, zdravie, ľudská i Božia náklonnosť… Poučenie riadiť sa niečím má byť vzaté do srdca. Ono je miestom, ktoré zaručuje, že sa človek naučeným riadi dlhodobo a dôsledne, a najmä, je miestom, kde sa rozhoduje, či sa učiteľove inštrukcie stanú pre žiaka záväznými alebo nie. „Žalmista podľa komentátorov hovorí, že cestou Božích ustanovení sa bude riadiť (do) dôsledkov (dôsledne), buď v zmysle, až do konca života, alebo všade, kam ho cesta povedie, po jej stopách.“ (Raši) „Nebuďte ako sluhovia, ktorí slúžia pánovi v očakávaní, že dostanú odmenu, ale buďte ako sluhovia, ktorí slúžia pánovi bez očakávania, že dostanú odmenu, majte bázeň voči nebesiam.“ (Šimon Spravodlivý) 

Verš 34: „Daj mi chápavosť a ja tvoj zákon zachovám a celým srdcom sa ho budem pridŕžať.“

„Žalmista vie, že jedine s Božou pomocou sa mu podarí pochopiť a zapamätať si Tóru, preto prosí: Daj mi pochopiť. Aj Talmud učí, že zvládnuť a udržať si naštudovanú Tóru si vyžaduje Božiu pomoc.“ (Sforno) Tento verš kladie dôraz na zachovávanie Tóry srdcom. Spresnenie zachovávať srdcom (sídlo intelektu) tak len zosilňuje prvú prosbu o chápavosť a výrok zdôrazňuje vedomé rozhodnutie zachovávať Tóru. Všetko závisí od toho, či Pán mu dá chápavosť. „Nie, aby som získal dobrú povesť, ale celou svojou túžbou a ochotou tvoje prikázania budem uskutočňovať z lásky k tebe.“ (Radak) „Neštudujem Tóru preto, aby som sa predvádzal svojimi vedomosťami, ale poháňa ma skôr túžba prejaviť svoju veľkú lásku voči tebe.“(Feuer)

Verš 35: „Priveď ma na chodník svojich príkazov, lebo som si ho obľúbil.“

„Chodník tu zastupuje Zákon. Ide totiž o chodník prikázaní. V užšom zmysle nazývame týmto chodníkom vyšliapanú cestu, po ktorej kráčali mnohí spravodliví pred nami. Ak však človek nemá spravodlivého vodcu, nemôže kráčať podľa Božích prikázaní. Treba totiž, aby sme napodobňovali Krista a nasledovali ho, kedykoľvek berieme na seba jeho kríž.“ (Euzébius Cezarejský)

„Lebo som si ho obľúbil“. Tieto slová, ako aj začiatok Ž 119,1-2 odkazujú na blažených mužov, ku ktorým sa žalmista týmto veršom priraďuje.

Verš 36: „ Nakloň mi srdce k svojej náuke, a nie ku chamtivosti.“

V pozitívnom smere vyjadruje tento verš výlučné oddanie sa Bohu. Na miesto Pána kladie jeho usmernenia. Význam Pánovej cesty je jednoznačný, ale pojem srdce je významovo široký. V doterajších výskytoch sa srdce vzťahovalo na intelekt (v. 2.10). Teraz sa srdce spomína v súvislosti s aktivitami žalmistu „riadiť sa a zachovávať“ (v. 33.34). Tie vyjadrujú predovšetkým pevné rozhodnutie žalmistu, a tým vôľový aspekt. Kombinácia slovies v tomto kontexte vyznieva ako schopnosť rozoznať omyl, ktorý možno následne korigovať. V našom prípade žalmista tu zrejme prosí o rozlišovanie medzi správnym a mylným na ceste, aby sa vyhol chybám. „Žalmista žiada, aby jeho srdce bolo naklonené k Pánovým svedectvám, čo nie je možné dosiahnuť chamtivosťou, ale skôr chvályhodnou pokorou, ktorá samotná je darom od Boha. Keď sa zohýname, vidíme lepšie veci, ktoré sa nachádzajú pre našimi očami. Na druhej strane tí, ktorí stoja vzpriamene alebo sú naklonení dozadu pre svoju márnivosť, nie sú schopní pozorovať veci pred sebou… Svätí ľudia si totiž dobre uvedomujú, že chamtivosť je plná nerestí a želajú si, aby tieto neresti boli odstránené z ich sŕdc a oni sa tak mohli plne skloniť k svätým Písmam. Chamtivosť je blčiaca túžba po časných majetkoch a práve skrze túto túžbu zhrešil prvý človek, čím zanechal svojmu potomstvu mnohé neresti. Preto svätí ľudia prosia Pána, aby z ich mysle odstránil každú chamtivosť a aby tak jedine skrze lásku k spravodlivému konaniu boli priťahovaní k Božím svedectvám.“ (Kassiodor) 

Verš 37: „Odvráť mi oči, nech nepozerajú na márnosť; na tvojej ceste dopraj mi života.“

Odvrátiť oči, aby nevideli márnosť je jediná prosba v žalme, ktorá spája oči s negatívnou činnosťou, presnejšie, s možnosťou ohrozenia na ceste života. „Oči môžu sprostredkovať hriech, pretože pohľad na to, čo spôsobuje telesný pôžitok vzbudzuje v srdci vášeň.“ (Sforno) „Mnohí múdri ľudia tohto sveta sú schopní vládnuť sami sebe prostredníctvom sebakontroly, čím si získavajú obdiv a uznanie ľudí, nie však nutne Boha. Takíto muži premrhajú svoje úsilie nadarmo, pretože Písmo hovorí: Nekonajte svoje skutky pred ľuďmi (Mt 6,1). Z toho dôvodu žalmista a skrze neho aj všetci svätí ľudia žiadajú Pána, aby odvrátil oči ich srdca od takýchto úmyslov, aby neuviazli vo svetských potešeniach skrze zakorenené zlozvyky. Nepochybne totiž hrešíme tiež skrze oči, keď sme zvedaví túžbou po pozorovaných veciach. Svätí ľudia prosia Pána, aby ich odviedol od takejto márnivosti, lebo vedia, že ich podielom bude blažený život v nebeskom kráľovstve.“ (Kassiodor) „Na základe tohto verša môžeme vysvetliť princíp dobrovoľnej chudoby, ktorú si človek zvolí kvôli Bohu. Taký človek je slobodný od rozpoltenosti, ktorou sa trápia tí, čo milujú tento svet, a od závisti. Jeho oči sa odvracajú a nepozerajú na márnosť. Jeho chudoba nie je predmetom závisti iných a tým, že si ju sám zvolil, ani on nikomu nezávidí.“ (Bernard z Clairvaux) „Najdôležitejším rozhodnutím, pred ktorým človek stojí je vybrať si správnu životnú cestu. Je to voľba medzi životom a smrťou.“ (Feuer)

Verš 38: „Svojmu sluhovi splň svoj sľub, čo vedie k bázni pred tebou.“ 

„Boh nastolil svoj výrok, ktorý vedie k bázni, v srdciach tých, ktorým dáva bázeň. Nejde tu však o strach, o ktorom hovorí Apoštol: Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť (Rim 8,15), lebo tento druh strachu vyháňa dokonalá láska (1 Jn 4,18). Je to strach, ktorý prorok nazýva bázňou pred Pánom (Iz 11,3), strach čestného a cudného človeka, ktorý pretrvá naveky (Ž 19,10). Nie je to strach nevernej ženy, ktorá sa bojí, že sa domov vráti jej manžel, ale strach cudnej manželky, ktorá sa bojí, aby ju manžel neopustil.“ (Augustín)

Verš 39: „„Odvráť odo mňa potupu, ktorej som vystavený; veď tvoja náuka je radostná.“

Žalmistova túžba po nasmerovaní svojho vnútra na Pánove rozhodnutia je zjavná. Žalmistov ideál je žiť bez akýchkoľvek kompromisov. Obava z potupy, ktorú by toto rozhodnutie mohlo navodiť, svedčí o tom, že žalmista vníma reálny svet, v ktorom svoj ideál žije. „Odvráť odo mňa potupu, lebo som už prijal tvoje rozhodnutia, že mám byť za svoj hriech potrestaný.“ (Dávid)

Verš 40: „Hľa, túžim za tvojimi príkazmi; nuž oživ ma v svojej spravodlivosti.“

Konanie žalmistu, rozvedené túžbou po pochopení (v. 33-36), obavy pred zahmlením Pánových prikázaní i prosbou o bázeň a život (v. 37-39), tak zhŕňa túžba po Pánových nariadeniach. Odpoveďou na túto túžbu Pánovho služobníka má byť život. Boh môže konať zachraňujúco a prinášať dobro. Ľud môže vstúpiť do dobrej krajiny nie pre svoju spravodlivosť, ale iba preto, že Pán dodrží slovo, ktoré dal prísahou Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi. „Žalmista prosí Boha, aby ho oživil vo svojej spravodlivosti a odmenil nielen preto, že zatúžil po Božích prikázaniach, ale aj preto, že k ním zahorel láskou. Práve preto, že človek má tieto prikázania napĺňať pre ne samé, môže žalmista povedať: vo svojej spravodlivosti ma oživ, t. j. na základe čnosti. A keďže spravodlivosťou Otca je Syn, ten, kto chce žiť v Synovi, hovorí tieto slová: V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru (Rim 1,17). (Origenes)