Žalm 128

Komentár

Tento žalm oslavuje šťastie spravodlivého muža. Boh ho požehnáva v jeho práci a dáva mu možnosť užívať a zberať jej plody.

Boh ho požehnáva predovšetkým v jeho rodine: jeho žena je ako plodný vinič v jeho dome a o neho sa opiera, jeho deti sú ako mládniky olivy okolo jeho stola a rastú zdraví a plní života.

Vinič a oliva, ktoré predstavujú materiálne šťastie človek Orientu sa stávajú symbolmi duchovného dobrodenia, ktoré človek dosahuje vo vnútri svojho domu.

Žalm končí prianím, ktoré je aj požehnaním: ten, kto má v bázni Boha môže vidieť dobrodenia Jeruzalema, synov svojich synov, čiže rozvoj a rast a pokračovanie života ním rozšírené v čase a v priestore.

Pútnik, ktorý kráčal do Jeruzalema, keď spieval tento žalm, niesol v srdci svoju rodinu a videl v požehnaní, ktoré hľadal u Boha istotu tejto radosti, ktorú toľkokrát zažíval vo vnútri svojej rodiny. Zbožný Izraelita prinášal Bohu nielen seba, ale aj všetkých svojich drahých a nich dopadali Božie požehnania.

Tento pútnický žalm oslavuje šťastie človeka, ktorý sa bojí Pána a kráča po jeho cestách, bude zbierať plody svojej práce, bude požehnaný vo svojej rodine a bude požehnaný vo svojom potomstve.

Každá rodina a predovšetkým kresťanská aj vo svojich ťažkostiach a nedokonalostiach pozemského charakteru môže byť už odteraz zdrojom veľkého šťastia a pokoja, keď členovia tejto rodiny sa usilujú a túžia žiť vo svetle a bázni Božej. Takto sú aj pozvaní jedného dňa sa ocitnúť v náručí Najsvätejšej Trojice, ktorej sú už tu na zemi živým obrazom.

„Pútnická pieseň. Blažený každý, čo sa bojí Pána a kráča po jeho cestách.“ (verš 1)

Pojem blažený vytvára prepojenie s predošlým žalmom (127,5), nielen formálne, ale aj obsahovo. Téma bázne pred Pánov, implicitne vyjadrená na začiatku Ž 127, sa v tomto žalme prezentuje explicitne dvakrát (v. 1 a 4). Je jednou z dôležitých tém v Žaltári. Je to postoj, ktorý by mal človek zaujať voči Bohu. Tento postoj má viacero dimenzií. Vyjadruje strach, bázeň, rešpekt, ale aj vďačnosť a obdiv. „Slovo blažený sa v žalmoch opakuje často, no nie vždy sa spája s rovnakým slovom. Preto, že na začiatku Žaltára je napísané „blažený (ten) muž“ (1,1) a neskôr znova „blažený muž“ (112,1), je v tomto verši uvedené blažený každý, aby bola zahrnutá aj žena.“ (Raši) „Takýto človek sa bojí len jedného: aby neporušil Božie prikázania a nekonal proti jeho vôli. Keďže výraz každý znamená každý aj celý, môžeme tento výraz vnímať aj ako blažený je ten, kto sa celý bojí Pána, keď mu slúži každou končatinou a kĺbom, každým vláknom svojho tela. (Radak)

„Kto kráča po jeho cestách.“ Nasleduje tu ďalšie vyjadrenie o kráčaní po ceste života, ktoré je charakteristické pre Deuteronomistickú ako aj múdroslovnú literatúru. V Ž 112,1 a 119,1-3 toto vyjadrenie označuje bezúhonnosť, zachovávanie Pánovho zákona a usmernenia, alebo aj vyhýbanie sa neprávosti, čiže v súlade s Božou voľou. „Bázeň toho, kto sa bojí Pána, je iba vtedy hodná chvály, ak po jeho cestách kráča s úprimného presvedčenia a oddanosti. Tóra káže: budeš… kráčať po jeho cestách (Dt 28,9), čo rabíni vysvetľujú: Ako jeho volajú Ľútostivý, tak aj ty by si mal byť ľútostivý. Ako jeho volajú Milosrdný, tak aj ty by si mal byť milosrdný. Ako jeho volajú Svätý, tak aj ty by si mal byť svätý. Proroci tiež pripisujú Bohu označenia ako zhovievavý, veľký v milosrdenstve, spravodlivý, priamy, bezúhonný/dokonalý, mocný a silný. Používajú ich ako príklad, ktorý máme nasledovať. Preto by mal človek napodobňovať Boha, ako len môže. Kto kráča po tejto ceste, priťahuje k sebe dobro a požehnanie.“ (Rambam in Feuer) „Ciest, po ktorých kráčajú blažení, je mnoho. Tí, ktorí sa ho boja, kráčajú po jeho cestách. Kto však nekráča v pravde, ten nemá skutočnú bázeň.“ (Origenes) „Človek, ktorý sa bojí Pána, sa nestáva blaženým tým, že sa trasie pred Bohom, ktorý je hrozný, ale tým, že kráča po jeho cestách. Bázeň pred Pánom nespočíva v strachu, ale v poslušnosti. Tá je svedectvom skutočnej bázne. Ak sa niekto bojí, ale neposlúcha, jeho strach je skôr výsledkom úzkosti či paniky a, v konečnom dôsledku, nevedie človeka k blaženosti.“ (Hilár z Poitiers) „Pán dáva požehnanie všetkým tým, ktorí sa ho boja, ktorí pred ním kráčajú v pokore a jednoduchosti.“ (Efrém Sýrsky)

„Budeš jesť z práce svojich rúk; budeš šťastný a budeš sa mať dobre. (Plody námahy svojich dlaní iste budeš jesť – hebr. preklad)“ (verš 2)

Slovo plody označuje námahu, ktorú človek vynaloží pri práci, ale aj výsledok tejto námahy. V tomto zmysle je verš priamou odpoveďou na neistotu požívania výsledku svojej práce, ktorá odznela v Ž 127,2. Toto uistenie je o to výraznejšie, o čo viac si poslucháč žalmu uvedomí, koľko neistoty prežíval izraelský národ počas svojej existencie, najmä pod nadvládou cudzích mocností, resp. jednotlivec z ľudu pod vládnucou vrstvou, ťažiacou z námahy svojich poddaných. „Kto je bohatý? Ten, kto sa teší z toho, čo má.“ (Ben Zoma) „Z poctivej práce má radosť aj duša.“ (Radak) „Ten, kto sa bojí Pána a kráča po jeho cestách, bude jesť plody svojej práce. Spravodliví sa živia nielen plodmi svojej práce, ale aj tým, čo ich k dosiahnutiu týchto plodov vedie. Kým nedosiahnu odmenu zbožnej námahy, je pre nich láska k trpezlivému znášaniu námah podielom na budúcom šťastí.“ (Prosper Akvitánsky) „Je potrebné živiť sa ťažkosťami pri praktizovaní čností, lebo nebeské kráľovstvo sa získava násilím. Preto by sme sa mali každý deň usilovať o praktizovanie čností, ktoré sa aj s Božou pomocou zhromaždia vo vhodnom čase na žatve.“ (Gregor Sinajský) 

„Budeš šťastný a budeš sa mať dobre. (Budeš blažený a bude ti dobre). Pojem blaženosti sa chápe nielen ako dar v kontexte odpustenia hriechov, ale v tomto prípade, ako dôsledok správneho životného postoja, t. j. bázne pred Bohom a kráčaní po jeho cestách: Lv 26,3-13, Dt 28,1-12, Iz 62,8-9, Am 9,13-14. 

Žalm 23,5-6: „Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj. Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života. A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.“

„Dobre“ Tento výraz označuje, že človek nielen dosiahne to, čo mu patrí, ale sa stane aj tým, čím má byť. Z pohľadu Gn 1 človek sa stane dobrým, ako ním bolo stvorenstvo na začiatku Biblie.

„Tvoja manželka je ako plodonosný vinič vnútri tvojho domu. Tvoji synovia sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola. (Tvoja žena bude ako plodonosný vinič v zadných častiach tvojho domu. Tvoji synovia budú ako výhonky olív okolo tvojho stola.) (verš 3)

Aj keď dobrota a blahobyt človeka je výsledkom jeho námahy, zabezpečenie potomstva a prežitie rodiny je výsledkom spolupráce so ženou, ktorá je pre muža najväčším požehnaním, pretože bez nej by nemohol založiť rodinu (Ž 125,3.5. Prís 31,10-11. 28-31, Sir 26,1-4). Metafora viniča a jeho ratolestí je námetom pre vyobrazenie Izraela a jeho blahobytu (Oz 14,8, Pies 2,15).

Žalm 80,9-11.15-16: „Z Egypta si preniesol vinicu, pohanov si vyhnal a vysadil si ju. Pôdu si pripravil pre ňu, zasadil si jej korene a zaplnila krajinu. Svojou tôňou pokryla úbočia a Božie cédre ratolesťami… Bože zástupov, vráť sa, zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu. A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica, chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval.“

Na plodnosť Boh požehnal a vyzval prvých ľudí hneď po ich stvorení. „Ako plodonosný vinič znamená, že má mnoho detí, a preto v zadných častiach (vnútri) tvojho domu, lebo tam v súkromí, sa zvyčajne odohráva manželské spolužitie.“ (Raši) „Žena vo verši stelesňuje múdrosť, zatiaľ čo synovia tu predstavujú skutky. Písmo o múdrosti hovorí: Miluj ju a zachová ťa, cti si ju, aby mala v tebe záľubu a budeš sa od nej učiť slová múdrosti (Prís 4,6.8). Múdrosť však môžeme chápať nielen ako ženu mysle, ale tiež ako sestru na základe slov: Povedz múdrosti: Ty si moja sestra (Prís 7,4). Nazýva sa sestrou, pretože pochádza od Otca všetkých.“ (Origenes)

„V zadných častiach tvojho domu (vnútri tvojho domu)“ Tak ako v Ž 127 sa nachádza v obraze tulca narážka na pohlavný orgán ženy, aj výraz zadná časť môže byť eufemizmom pre jej genitálie, ako je to v prípade podobne znejúceho slova „bedro, bok“ na označenie mužského prirodzenia. Týmto dvojitým zmyslom v jednom výraze autor ukazuje na privilegovaný priestor pre intimitu, v ktorom sa pestuje vzťah medzi mužom a ženou na všetkých úrovniach, vrátane sexuálnej, ktorá je nevyhnutná pre plodnosť a zároveň žiadúca pre vzájomnú lásku a radosť zo života. „Vinič je úrodný a prináša plody v tých, ktorí rastú po stranách tvojho domu. Žalm však nehovorí tu o fyzických stenách domu, ale stenami (stranami) domu sa myslia ľudia, ktorí sa pevne držia Krista. Tak ako žena bola utvorená z mužovho bedra počas jeho spánku, podobne sa zrodila aj Cirkev, keď Kristus zomrel. Jedna sa zrodila po vybratí Adamovho rebra, druhá zasa, keď bol Kristov bok prepichnutý kopijou a z prebodnutého miesta vytryskli sviatosti Cirkvi.“ (Augustín)

„Tvoji synovia budú ako výhonky olív (Tvoji synovia sú ako mládniky olivy)“ Nemenej populárny strom, ktorý Biblia používa ako metaforický pojem, je olivovník, ktorý spolu s viničom symbolizuje úrodnosť a hojnosť. Tejto dvojici stromov rovnako vyhovuje vápenatá pôda aj teplé a suché podnebie, preto môžu rásť prirodzene vedľa seba, čo môže byť aj dôvodom pre ich obrazné použitie v tomto žalme pre manžela a manželku. Z gramatického hľadiska je vinič podst. m. ž. r., čo zodpovedá plodnej manželke, a olivovník je podst. m. m. r., čo zodpovedá mužovi, z ktorého ako z kmeňa vyrastá mnoho výhonkov. Syn ako výhonok dosl. štep je priliehavým pomenovaním potomka, ktorý je naštepený na kmeň, z ktorého môže rásť a prinášať ovocie. Vinič aj olivovník sú vzácne práve pre svoje ovocie, hrozno a olivy, z ktorých ľudia vyrábajú základné zložky svojej výživy: víno a olej:

Žalm 104,14-15: „Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok a byli, aby slúžila človeku. Zo zeme vyvádzaš chlieb i víno, čo obveseľuje srdce človeka; olejom rozjasňuješ jeho tvár a chlieb dáva silu srdcu človeka.“

„Tvoji synovia budú ako výhonky olív, to znamená, že ako výhonky olív, na ktoré nemožno naštepiť žiadne iné výhonky, budú tvoji synovia, s ktorými sa nebude spájať nijaké podozrenie, že sú nemanželskými deťmi.“ (MidrTeh) „Ani na tvojich deťoch niet (nijakej) nedokonalosti (čo sa týka ich predchodcov)“ (Raši)

„Okolo tvojho stola“ Celá rodina sa zvyčajne schádza pri slávnostnom stole. Stôl ako ho poznáme dnes, však nebol súčasťou vybavenia domácnosti pospolitého ľudu. Naopak, podobne ako posteľ, aj stôl bol symbolom luxusu a bohatstva. Múdrosťou obdarený Pánov miláčik, kráľ Šalamún si so svojimi hodnostármi užíval hojnosť pri stole.

„Veru, tak bude (iste) požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána.“ (verš 4)

Trojitú funkciu verša udávajú tri po sebe idúce častice: „hľa (veru)“ vyzdvihuje vzor muža, ktorý sa bojí Pána, „tak“ poukazuje na príklad harmonického života rodiny uvedený vo v. 2-3, „iste“ potvrdzuje realizáciu požehnania, ktoré muž dosiahne. „Hľa, to je požehnanie, ktoré nájde v tomto svete ten, kto sa bojí nebies, má pred ním bázeň.“ (Ibn Ezra) „Každé písmeno hebr. abecedy má svoju číselnú hodnotu, a preto sa dá spočítať aj číselná hodnota slov. Tak bude iste je to rovných sto, čo niektorí rabíni chápu ako narážku na to dôležité pravidlo, aby každý žid vyslovil denne aspoň sto požehnaní, dobrorečení. Preto teraz žalmista hovorí: muž, ktorý sa bojí Pána (t. j. jeho trestu, ktorý bol ničivý mor), tak bude iste dobrorečiť, t. j. povie sto požehnaní.“ (Feuer)

„Nech ťa žehná Pán zo Siona, aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života.“ (verš 5)

Predmetom požehnania je človek opisovaný v predchádzajúcej časti žalmu. Nepriamo sa obracia želanie Pánovho požehnania zo Sionu na Šalamúna. Šalamún mohol požívať blahobyt a pokoj vo svojom paláci iba vďaka prítomnosti Pána, ktorý býval v jeho tesnej blízkosti, v chráme:

Žalm 132,13-18: „Lebo Pán si vyvolil Sion, želal si mať ho za svoj príbytok: „To je miesto môjho odpočinku naveky; tu budem bývať, lebo som túžil za ním. Štedro požehnám jeho komory, chlebom nasýtim jeho chudobných. Jeho kňazov odejem do rúcha spásy a svätí budú plesať v radosti. Tu Dávidovej moci dám vypučať, svojmu pomazanému pripravím svetlo. Jeho nepriateľov hanbou zakryjem, no na jeho hlave zažiari diadém.“

O trvácnosti tohto sionského požehnania hovorí:

Žalm 133,3: „Sťa rosa na Hermone, čo padá na vrchy sionské. Tam Pán udeľuje požehnanie a život naveky.“

„Každé požehnanie, dar a útecha, ktoré Svätý, nech je požehnaný, prinesie ľudu Izrael, prinesie z vrchu Sion. Lebo Pánova Tóra vyjde zo Sionu, ako je povedané (Iz 2,3b). Božie požehnanie bude udelené zo Sionu, ako je povedané: Nech ťa požehná Pán zo Sionu (tu aj v Ž 134,3: „Nech ťa žehná Pán zo Siona, ktorý stvoril nebo i zem.“): žiara sa rozšíri zo Sionu, ako je povedané v Ž 50,2 („Zo Siona plného nádhery zažiaril Boh.“), posilnenie príde zo Sionu (Ž 20,2a.3b: „Nech ťa vyslyší Pán v čase súženia… nech ťa bráni zo Siona. ), život vyjde zo Sionu (Ž 133,3: „Sťa rosa na Hermone, čo padá na vrchy sionské. Tam Pán udeľuje požehnanie a život naveky.“), veľkosť vyjde zo Sionu (Ž 99,2: „Veľký je Pán na Sione, a vyvýšený nad všetky národy.“), spása vyjde zo Sionu (Ž 14,7: „Kiež príde Izraelu spása zo Siona! Keď Pán vyslobodí svoj ľud zo zajatia, Jakub zaplesá, poteší sa Izrael.“). (MidrTeh) „Ešte jeden dôvod, pre ktorý Pán požehná práve zo Sionu, ponúka Jakubov sen o rebríku, ktorý sa mu sníval na vrchu Morja, na Sione. Preto komentátor poznamenáva: Zo Sionu, keďže on je brána nebies.“ (Raši) (Vrch Sion býva stotožňovaný s vrchom Morja, najmä v poetických textoch.) „Sion znamená vyhliadkové miesto alebo pozorovateľňu. Jeruzalem zasa interpretuje ako videnie pokoja. Ak naša duša bude mať svoje vyhliadkové miesto, odkiaľ bude hľadieť hore a nebude premýšľať o pozemských veciach, ale o božských, ak bude mať v sebe videnie pokoja, t. j. Krista, ktorý sám je pokoj, Pán ju požehná. Ak v nás bude prebývať Kristus, aj my sami sa staneme Sionom a Jeruzalemom.“ (Hieronym) „Všetky dobrá sa majú pripisovať ich Pôvodcovi. Kedykoľvek sa veriaci stretnú s prosperujúcimi udalosťami svojho života, je to účinkom Božieho požehnania.“ (Ján Kalvín)

„Aby si videl to najlepšie pre Jeruzalem po všetky dni svojho života (šťastie)“

Podstatné meno blahobyt, šťastie je synonymom slova pokoj, blahobyt:

Žalm 65,5: „Blažený, koho si si vyvolil a prijal k sebe, prebývať bude v tvojich sieňach. Naplní nás blahobyt tvojho domu a svätosť tvojho chrámu.“

Toto slovo odkazuje poslucháča na príd. m. „dobrý“ jednak vo v 2b, ktoré opisuje dobro jednotlivca, a tiež v Ž 122,9, kde sa hovorí o dobre Jeruzalema. V Ž 128 sa teda spája perspektíva oboch dobier: šťastie jednotlivca vrcholí v pokoji Jeruzalema, a zasa blahobyt Jeruzalema sa napĺňa, le keď sú jeho obyvatelia a pútnici šťastní.

„Aby si videl synov svojich synov. Pokoj nad Izraelom!“

Toto želanie je rovnocenné predošlému, pretože blahobyt človeka znamená dlhý a spokojný život, vďaka ktorému vidí vyrastať ďalšie a ďalšie pokolenia. Vidieť tu teda znamená priamo zažiť, ako hovorí:

Žalm 34,9: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu.“

„Synovia vo verši predstavujú skutky, ktoré konáme tu na zemi. Slová synov svojich synov zasa treba chápať ako plody týchto skutkov. Ak dávame almužnu, tá predstavuje našich synov. Tým, že ju dávame, dostávame večný život. Ten zasa predstavuje synov našich synov. Keď konáme dobré skutky, výsledkom je pokoj nad Izraelom. Tí, ktorí prinášajú pokoj, nie sú neplodní, lebo prinášajú ovocie dobrých skutkov a dobrého života.“ (Augustín)

„Pokoj nad Izraelom!“ Záverečná výzva žalmu ešte umocňuje požehnanie, ktoré patrí každému v Izraeli. Identickým zvolaním zároveň spája tento žalm so Ž 125, ktorý takisto hovorí o blahobyte:

Žalm 125,5: „Ale tých, čo sa na zlé cesty spúšťajú, Pán so zločincami zavrhne. Pokoj nad Izraelom!“

„Izrael znamená človek vidiaci Boha. Následne slová Pokoj nad Izraelom môžeme chápať ako prosbu, aby pokoj bol nad tými, ktorých myseľ vidí Boha. Ak naša myseľ bude vždy vidieť Krista, iných mať pred sebou nebude. Každý, kto v sebe nosí Krista, má v sebe pokoj. Hoci je mnoho prenasledovateľov, ktorí na nás útočia, jednako ten, v kom prebýva Kristus, má v sebe pokoj.“ (Hieronym)

Všetci sme údmi Kristovho tela, od malého dieťaťa až po mnícha. Každý svojou námahou a vnútorným postojom zvoláva Božie požehnanie na svet. „Pokoj nad Izraelom“ je symbolom duše, ktorá prijala Krista a vchádza do nej nadprirodzený pokoj. Pohľad na svet z pohľadu Krista premieňa nielen dívajúceho sa, ale aj celý svet.