Žalm 119 – Nún

Žalm 119 Nún – komentár

V strofe nún sa rozvíja téma cesty. Po vyznaní lásky k Tóre a odporu voči každému chodníčku (ceste) neprávosti v predchádzajúcej strofe sa žalmista záväzne vyjadruje k vlastnej ceste. V druhej polovici strofy s odstupom opisuje realitu, v ktorej žije. Tvárou v tvár nebezpečenstvu zo strany nepriateľov objavuje dedičstvo. Život v tomto dedičstve je preniknutý trvalou radosťou srdca, pokladanou za večnú odmenu. „Písmeno nún predstavuje podľa Talmudu verného človeka, ktorý sa celkom oddal Bohu a verí mu za každých okolností. Zohnutý tvar písmena nún naznačuje jeho pokoru a plnú podriadenosť Božej vôli. Inými slovami, či je zohnutý, či je narovnaný, vždy je verný.“ (Raši) „Číselná hodnota nún je päťdesiat, čo symbolizuje päťdesiat brán chápavosti, t. j. rôzne úrovne prístupu k hlbokému pochopeniu Božej múdrosti.“ (Feuer)

Verš 105: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.“

Lampu v Žaltári rozsvecuje Boh pre toho, kto ho miluje, alebo svojmu pomazanému. Je to znak úspechu a Božej prítomnosti:

Žalm 18,29: „Ty, Pane, zapaľuješ moju pochodeň; môj Boh rozjasňuje vo mne temnoty.“

Žalm 132,17: „Tu Dávidovej moci dám vypučať, svojmu pomazanému pripravím svetlo.“

Jediný výskyt slova „chodník“ s následným prísažným rozhodnutím možno pokladať za nájdenú osobnú životnú cestu žalmistu. Zatiaľ čo v predchádzajúcej strofe žalmista stráži svoje nohy pred zlým chodníčkom a nenávidí chodníček klamstva, teraz má na svojom chodníku svetlo. „Každý potrebuje v živote dvojakú Božiu radu a pomoc. Aj všeobecnú a dlhodobú pri stanovení hlavného smerovania života, ktorá je ako svetlo na hlavnej ceste, aj konkrétnu, pri riešení každodenných problémov, ktorá je ako lampa, čo bezprostredne osvecuje pôdu pod nohami.“ (Malbim) „Život a myšlienky človeka ostávajú v omyle či skôr v tme nevedomosti. Sú pošpinené kontaktom s telom, zostávajú v priepasti nevedomosti pre ťažobu ľudskej prirodzenosti, s ktorou sú premiešané. Z tohto dôvodu žalmista hovorí, že ak nebude osvietený Božím slovom, nebude môcť znášať tieto temnoty tela ani noc tohto sveta. Vie totiž, že všade sa nachádzajú kamene úrazu (Rim 9,32) alebo siete či jamy, kde sú nastražené pasce. Preto kedykoľvek vystupujeme z noci, držíme pred sebou lampu a pozorne sa dívame, kam smerujeme svoje kroky, aby sme do niektorej z pascí nespadli, pričom si pomáhame svetlom, ktoré nesieme pred sebou. Podobne má každý z nás pred sebou ako lampu Božie slovo, ktoré v nás zostáva, aby nám pomáhalo pri každom kroku a skutku. Nebeská náuka ako taká je pre nás sprievodcom na ceste života podobne ako lampa.“ (Origenes)

Verš 106: „ Prisahal som a trvám na tom, že budem zachovávať tvoje spravodlivé výroky.“

V Pentateuchu sa iba na dvoch miestach nachádza odporúčanie prisahať a to v Dt 6,13 a 10,20. Slovné spojenie „spravodlivé výroky“ sa vyskytuje iba v Ž 119. Prísaha zachovávať spravodlivé rozhodnutia je odpoveďou žalmistu na Pánovu zmluvu.

Verš 107: „Pane, vždy a všade ma ponižujú, daj mi žiť, ako si prisľúbil.“

Na každom mieste sloveso s významom „pokoriť, ponížiť (sa)“ má vo výroku odlišnú výpovednú hodnotu. Zachytáva proces vnútorného zbližovania sa žalmistu s Pánom. Zatiaľ čo vo v. 67 je to vyznanie vlastného blúdenia (v. 67: „Pred svojím pokorením som blúdil, no teraz už dbám na tvoje výroky.“), vo v. 75 ide o spoznanie zmyslu pomýlenia ako súčasť Pánovej výchovy (v. 75: „Viem, Pane, že spravodlivé sú tvoje rozsudky a že si ma právom pokoril.“) Žalmista tu kľúčovými slovami odkazuje na texty z Dt  32 a Ex 34, ktoré odhaľujú milosrdnú stránku Boha. Žalmista preňho príznačným spôsobom rozvíja vlastné pokorenie. Výsledkom zachovávania Tóry je život. Vie, ako zaobchádzať s ponížením, vie, že Pánovo slovo mu ho pomôže zvládnuť, lebo má oživujúcu a zachraňujúcu moc. Aj jeho nasledujúce výroky pôsobia ako konštatovanie vyskúšaných a zvnútornených postojov, ktoré mu na jeho chodníku umožňujú zachovávať si osobnú integritu a nadobudnúť radosť srdca a jeho stálosť. „Dané sloveso má význam byť zúbožený, úbohý“ (Raši). „Stal som sa chudobným.“ (Targum) „O chudobnom zmýšľajú akoby bol mŕtvy, preto (Dávid v žalme) hovorí oživ ma podľa svojho slova (daj mi žiť, ako si prisľúbil)“ (Raši) „Slová daj mi žiť, ako si prisľúbil sa týkajú živých rozumných bytostí, ktoré dokážu používať svoj rozum. Avšak aj medzi nimi je len málo takých, ktorí žijú v súlade s Božím slovom. Väčšina totiž zmýšľa podľa pýchy tela (Rim 8,6:  A zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj.) a myšlienok. Zriedkakedy sa nájde ten, kto žije podľa Božieho slova, platí to dokonca aj v prípade proroka. Preto aj náš žalmista, ktorý si uvedomuje, že toho ešte nie je schopný, hovorí: Daj mi žiť, ako si prisľúbil (Oživ ma podľa svojho slova).“ (Origenes)

Verš 108: „Pane, láskavo prijmi obetu chvály mojich úst a pouč ma o svojich zámeroch.“

Čo konkrétne žalmista myslel týmito slovami? Bolo to recitovanie Tóry, vyvolávajúce tie najkrajšie pocity. „Žalmista prosí Boha, aby jeho dobrovoľné dary schválil a neodmietol ich. Obety ponúknuté na Božiu chválu, ktoré nie sú motivované strachom či nutnosťou, ale láskou, sa v pravde nazývajú darmi (úst) slobodnej vôle.“ (Augustín)

„A svoje rozhodnutia ma nauč (pouč ma o svojich zámeroch)“ Prosba o poučenie Pánom je opakovanou prosbou žalmistu. Z trinástich výskytov tohto slovesa v žalme (Žalm 119,7.12.26.64.68.71.73.99.108.124.135.171) sa až na dve výnimky všetky zmienky o učení dotýkajú procesu učenia Pánom. Učenie je neustále prítomnou témou, ktorú žalmista rozvíja najprv vo vzťahu k sebe, aby tak vyjadril snahu otvárania vlastného vnútra pre Pánovu Tóru. Na druhej strane tvorí akrostickú skladbu so zámerom nechať tých, ktorí sa ju modlia, aby postupne odhaľovali krásne zákutia Božieho slova tak, ako ich Pán zjavoval jemu. 

Verš 109: „Môj život je stále v nebezpečenstve, ale ja nezabúdam na tvoj zákon.“ („Moja duša je neustále v mojej dlani, no na tvoju Tóru som nezabudol“ – hebr. originál)

V druhej polovici strofy sa žalmista tradične venuje kontaktu so svetom, ktorý ho obklopuje. Môže to urobiť o to zodpovednejšie, o čo intenzívnejšie sa mu podarilo nazrieť do svojho vnútra a vysporiadať sa s ním. Vykazuje črty duchovne vyzretého, a možno povedať aj skúseného človeka, naviazaného na Pána. Je schopný rozlíšiť, čo môže zvládnuť vlastnými silami a v čom sa musí spoliehať na svojho Boha, ktorého Tóra mu je všetkým. Uvedený verš, prítomný i v iných miestach SZ vyjadruje situáciu nebezpečenstva nasadenia vlastného života. „Keď žalmista hovorí, že jeho duša je neustále v jeho dlani, znamená to (táto moja duša bola) často ohrozená mnohými nebezpečenstvami blízko usmrteniu, no ja som napriek tomu na tvoju Tóru nezabudol (na spôsob: kto má bolesti hlavy, nech sa zaoberá Tórou“ (Raši) „Neustále ti odovzdávam svoju dušu, ty si pre mňa strážcom, ochrancom, vládcom. Preto som nezabudol na tvoj Zákon, aby som nespadol. Každý, kto seba samého zveruje Bohu, aj svoju dušu odovzdáva do jeho rúk, ako to čítame na inom mieste: Ty si môj ochranca, Pane, do tvojich rúk porúčam svojho ducha (Ž 31,6). Ak a však človek hoci len čiastočne oddá žiadostivostiam, telesným pôžitkom a iným starostiam tohto života, neodovzdáva  viac svoju dušu do Božích rúk.“ (Origenes) „Ak je niekto vo vnútornom nepokoji, nech hľadá prostriedky na uľahčenie. Nech sa chráni nepokoja, lebo v ňom nemožno dosiahnuť nič dobré. Kráľ Dávid opisuje vnútorné pokojné rozpoloženie duše, keď hovorí: Moja duša je neustále v tvojich rukách, no na tvoj Zákon som nezabudol. Nech sa teda človek viackrát cez deň pozrie na svoju dušu, či je ešte v jeho rukách, či ju azda neovládol nepokoj alebo zlá náklonnosť.“ (František Saleský) „Máme načúvať vnútornému hlasu, ktorým k nám hovorí Boh. Máme kráčať po Božích cestách a naša duša má byť stále v našich rukách, aby sme počuli, keď nám Boh hovorí o pokoji (Žalm 84,9: „Pane, Bože zástupov, čuj moju modlitbu, vypočuj ma, Bože Jakubov.“( (Bernard z Clairvaux)

Verš 110: „Hriešnici mi kladú nástrahy, ale ja neopúšťam tvoje príkazy.“ (Bezbožní mi nastavili osídlo, no od tvojich nariadení som nezblúdil.“ – hebr. originál)

Bezbožní sa posledný raz prejavujú aktivitou namierenou proti žalmistovi. V nasledujúcich zmienkach ich čaká v žalme odplata za ich konanie. Dôležitá je však reakcia žalmistu v druhej polovici verša. Nezblúdenie od nariadení je účinnou obranou. Tá mu zaručuje pevnú pôdu pod nohami. Hebrejské sloveso „blúdiť“ sa v základnom význame spája s pohybom v priestore. Tým je obyčajne púšť, čo len znásobuje ťažkosť orientácie.  Blúdenie po pustatine je opakom života v dedičstve. Častejšie sú falošní proroci označovaní ako tí, čo ľudí nechávajú blúdiť. Môže sa myslieť aj blúdenie po púšti počas exodu. Žalmistova reakcia v tomto žalme poukazuje na istou, s akou osvedčenými prostriedkami – Pánovými nariadeniami – možno udržať rovnováhu. To umožňuje natrvalo žiť v realite vykreslenej v záverečných výrokoch strofy.

Verš 111: „Tvoja náuka je mojím večným dedičstvom, lebo je slasťou môjmu srdcu.“ („Dostal som navždy do dedičstva tvoje usmernenia, lebo sú radosťou môjho srdca“ – hebr. originál)

Tu nemožno poprieť originalitu žalmistovho vyjadrenia, ktorému sa Tóra stáva dedičným vlastníctvom a priestorom radosti, ako to nasledujúce tvrdenie rozvíja. Nie je to prvý raz, čo sa žalmista po konštatovaní reálneho ohrozenia a obmedzenia transponuje do priestoru, kde skutočne celou svojou snahou a aktivitou žije a predstavuje preňho skutočnejšiu realitu, ako to prezentuje v už spomínanej strofe nún. 

„Lebo je slasťou môjho srdca“ („Lebo sú radosťou môjho srdca.“) Druhá polovica výroku súvisí s novou realitou prvej časti. K tomuto presvedčeniu vedie pomerne zriedkavý výraz „radosť (slasť)“. Zatiaľ čo v starších (predexilových) textoch bola radosť odvrátenou stranou smútenia, ktoré ju vystriedalo, v neskorších textoch sa stáva prejavom nadšenia z návratu domov, do nového Jeruzalema, a trvalej budúcej (eschatologickej) radosti, spájanej s príchodom Mesiáša. Táto radosť má rôzne podoby. Je to radosť ľudí čerpajúcich vodu z prameňov spásy:

Iz 12,3: „Prídu mnohé kmene a povedia: „Hor’ sa, vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách a budeme kráčať jeho chodníkmi.“ Lebo zo Siona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema.“

Radosť z návratu s prejavmi tanca:

Jer 31,13: „Vtedy sa bude panna tešiť v tanci, i mladíci a starci pospolu. „Ich smútok zmením na radosť, poteším ich, rozveselím po žiali.“

Radosť spojená so spevom:

Iz 51,3: „Áno, Pán poľutuje Sion, poľutuje všetky jeho sutiny, jeho púšť urobí podobnou Edenu a jeho pustinu Pánovej záhrade, zavládne v ňom radosť a rozkoš, chválospev a hlas piesne.“

Ustavičné jasanie nad prítomnosťou mesiášskeho sveta:

Iz 51,11: „Pánovi vyslobodení sa vrátia, prídu s jasotom na Sion a na ich hlavách bude ustavičná radosť. Radosť a rozkoš dosiahnu, zmizne starosť a vzdychanie.“

Radosť nad novým Jeruzalemom. 

Radosť nad záchranou vo sviatku Purim:

Est 8,15-17: „Keď Mardochej odchádzal z paláca od kráľa, skvel sa v kráľovskom rúchu z modrého a blankytného purpuru, na hlave mal zlatý veniec a odetý bol hodvábnym purpurovo-červeným plášťom. A celé mesto plesalo a radovalo sa. Židom sa zdalo, akoby im nastávalo nové svetlo, nová radosť, pocta a bezhraničná radosť. Po všetkých národoch, mestách a krajinách, kamkoľvek došiel kráľovský rozkaz, (nastalo) nesmierne plesanie, hodovanie a hostiny a (nálada) sviatočného dňa. (Dialo sa to) v takej miere, že mnohí z cudzích národov a iného vierovyznania pridali sa k ich náboženstvu a obradom.“ 

Najbližšie k tomuto veršu je:

Jer 15,16: „Našli sa tvoje slová a zjedol som ich, tvoje slová sú mi slasťou a radosťou srdca, veď sa nazývam tvojím menom, Pane, Bože zástupov.“

Radosť je sprievodným znakom dedičstva Tóry.

Verš 112: „Srdce som si upriamil tak, aby plnilo tvoje príkazy navždy a naveky.“ („Naklonil som si srdce, aby konalo podľa tvojich ustanovení naveky a dôsledne.“ – hebr. originál)

Vo v. 36 žalmista prosí Pána, aby mu naklonil srdce k jeho usmerneniam. Tu konštatuje, že on sám tak konal a jeho rozhodnutie je trváce. Sloveso „konať“ („plniť“) pritom žalmista volí s veľkou pravdepodobnosťou úmyselne. V Žalme ho použije osemkrát, pričom vo väčšine prípadov je vyhradené Pánovi. Buď ním opisuje jeho konanie na sebe (v. 65.73.124), alebo ho vyzýva, aby niečo urobil (v. 84.126). Ak ho žalmista používa na predstavenie svojho konania, je to v priamej súvislosti s Pánom. Zachovanie Pánových rozhodnutí súvisí s odmenou. Dve kľúčové slová, „srdce“ a „naveky“ sa opakujú v obrátenom poradí, preto prvý a posledný člen by mali tiež korešpondovať. Súvisia so zachovávaním Tóry. V tomto usporiadaní by odmenou mala byť radosť srdca zo zachovávaní ustanovení, alebo „Žalmista nevidí odmenu v prvom rade v pozemskom požehnaní, ale v účasti na zjavení ako záruke Božej zmluvy.“ (A.Deissler) „V tomto verši výraz „dôsledne“ vyjadruje pozorné kráčanie, ako keď človek starostlivo kladie nohy pri každom kroku a zámerne stúpa po konkrétnom chodníku.“ (Herczeg) „V eschatologickom zmysle je odmenou, o ktorej hovorí žalmista v tomto verši, Božie kráľovstvo: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (1 Kor 2,9). Zároveň však pripúšťa aj iný výklad a hovorí, že odmenou za Božie usmernenia je ich samotné poznanie.“ (Origenes)