Komentár
Tento pútnický žalm uvažuje nad stavom duše, ktorá nadobudla vládu nad sebou a vlastnými schopnosťami, žije vo vnútornom pokoji a oddychuje v Bohu ako nasýtené dieťa si oddychuje v náručí svojej matky.
Žalmista si je vedomý vlastných hraníc a je oslobodený od ambicióznych vášní a našiel pokojnú vyrovnanosť, ktorá mu dovoľuje zažívať radosť a pokoj a žiť v Božej prítomnosti. Končí svoju modlitbu tým, že praje Izraelu ten istý pokoj, ktorý je ovocím nádeje a úplného odovzdania sa Bohu.
V konfrontácii s dospelým dieťa žije v jednoduchosti, neráta príliš so sebou, netlačí sa príliš dopredu, je otvorené a priame, nemá druhoradé úmysly, dôveruje a je závislé na svojom otcovi a mame. Keď tieto postoje dieťaťa žije dospelý v plnom vedomí, je pripravený na prijatie Božieho kráľovstva.
„Pocit nevinnosti je postoj toho, ktorý v každom stretnutí vidí Otca (na nebesiach)… Stať sa dieťaťom v zmysle Krista je synonymom kresťanskej zrelosti.“ (R. Guardini).
Jeden zo základných postojov v kresťanskom učení je postoj pokory a duchovného detstva, o ktorom sa hovorí v tomto žalme.
Tento žalm je jeden z najvzácnejších na ceste nášho duchovného rastu: v ňom nachádzame najautentickejšiu a najpôvodnejšiu tvár kresťanstva a kresťanského života, ktorá je utkaná z malých a všedných vecí, ale úplne obrátená v synovskom odovzdaní sa do prozreteľnosti nebeského Otca v pokoji a jasnosti srdca.
Žalm 131 pre veľmi skrúšené pomenovanie stavu žalmistu a s použitím metafory dieťaťa možno pokladať za jeden zo žalmov s najpokornejším a najponíženejším vyznaním. Žalmista sa predstavuje Pánovi ako ten, kto nie je pyšný. Je si vedomý svojej krehkosti a zraniteľnosti, ale na druhej strane, aj dôvery v pomoc iných. Netúži po neustálom stúpaní v spoločenskom rebríčku, ani nepachtí po osvojení si Božej moci. Modliaci sa človek sa rozhoduje pre pokornú dôveru v Boha.
Zo Ž 131 vanie pokoj. Žalmista sa stavia do radu „chudobných a ponížených“, ktorí vedia, že ich jedinou nádejou je Boh. Jeho vyznanie je spojené s atmosférou pokoja, ktorú je možné prežiť so žalmistom podvolením sa dojemnej scéne „dojčeného a nasýteného“ dieťaťa v matkinom náručí, plnej bezpečia a pokoja. V žalme je poukaz na dieťa, ktoré je naviazané na matku. Ich vzťah je osobný a intímny. Žalmista myslí na dieťa, ktoré sa oddáva matke nie slepo a automaticky, ale pokojne, s láskou. V tomto bode sa vyznanie dôvery modliaceho sa človeka rozširuje na celú komunitu s výzvou očakávať Pána. Nádej sa teraz otvára pre celý národ, ktorý prijíma od Boha všetky istoty, život a pokoj, od prítomnosti do budúcnosti. Tento krátky žalm môže prispieť k lepšiemu porozumeniu Boha. Boh je pre žalmistu milujúcou, súcitnou, utešujúcou matkou. Je matkou častou ubolenou, usužovanou a unavenou svojimi vlastnými deťmi pre ich nedostatky. Je matkou, ktorá vždy s bezpodmienečnou láskou prijíma do svojich rúk a podopiera ich na ich náročnej ceste.
V žalme 131 sa odporúča životný štýl, ktorý žalmy často označujú ako spravodlivý a šťastný prejavujúci sa dôverou a detskou závislosťou od Boha. (Žalmy 1-2). Môžeme v tomto žalme nájsť pripomienku Ježiša, ktorý vzal do svojich rúk deti a odporučil ich ako vzory pre vstup do Božieho kráľovstva. V tomto žalme nachádzame ducha duchovného detstva, ktoré Kristus označuje ako cestu ku dosiahnutiu Božieho kráľovstva:
Mt 18,1-4: „V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“
Mk 9,33-37: „Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“
Mk 10,13-16: „Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich.“