Žalm 56

Komentár: 

Tento žalm je pripisovaný Dávidovi. On ho zložil v čase, keď sa ho zmocnili Filištínci a on sa ukrýval v ich zemi (1Sam21n.). Interpretácia (recitovanie, alebo spev) žalmu má byť tichá a jemná ako spev (nárek) holubice, symbolizuje to nárek a vzlyk tých, čo sú vzdialení od svojej rodnej zeme. Spôsob recitovania žalmu, resp. spievania pripomína vzlyk holubice.  Výraz „vzdialení cherubovia“ by mohlo byť metaforické vyjadrenie vzdialenia sa od rodnej zeme alebo od Boha. „Dávidovu pieseň tlmil strach, lebo sa veľmi bál kráľa Gatu (1Sam 21,13). Bezmocne stíchol, keďže jeho spolubojovníci boli ďaleko. Dávid uvedené slová verša 1. povedal o sebe, lebo bol ďaleko od krajiny Izrael, u (filištínskeho kráľa) Achíša a Goliášovi bratia žiadali Achíša o povolenie zabiť ho.“ (Raši) „Aby spochybnil, že je hrdinom Izraela, predstieral šialenstvo a namiesto múdrej reči zmĺkol. Jeho hysterické zvuky pripomínali hlas holubice, ktorá je podľa proroka Ozeáša hlúpym vtákom bez rozumu. (Oz 7,11)“ (Radak)

Žalmy 56 a 60 obsahujú nezvyčajné slovné spojenia a opisujú veľmi silné emócie. Podľa poznámky v podnadpise vo v. 1 by sa mal Ž 56 viazať na udalosť, opísanú v 1Sam 21,11-15. V tomto príbehu sa Dávid počas úteku pred kráľom Šaulom ukrýva medzi nepriateľmi Izraela – Filištíncami, konkrétne na území gatského kráľa Achíša. Keď hrozí, že nepriatelia jeho identitu odhalia, Dávid predstiera pomätenosť. Táto epizóda hovorí okrem iného o tom, že aj taký udatný bojovník a Bohu oddaný sluha ako Dávid môže mať strach, dokonca veľký. „Zdalo sa, že Dávid má záujem o spojenectvo s Filištíncami, preto mohol štyri mesiace medzi nimi bývať v bezpečí (1Sam 27). Achíš ho pokladal za verného vazala, ktorý opustil svoju krajinu. Keď ho potom počas vojenského ťaženia proti Izraelitom ustanovil za svojho telesného strážcu (1Sam 28,1-2), Dávid sa ocitol v pasci. Nechcel bojovať proti svojmu ľudu, ale odmietnutie by znamenalo istú smrť. Vtedy Boh zachránil Dávida, tak, že mu Achíšovi velitelia odopreli dôveru a kráľ ho poslal naspäť (1Sam 29,3-7). Teraz Boha chváli za svoju zázračnú záchranu.“ (Feuer)

Žalmista vo v. 2 prednáša svoju prosbu vo viere, že Boh je mocnejší ako ľudské bytosti. Použitie výrazu „utláča“ zvyšuje apel na Boží zásah v prospech žalmistu. Boh je totiž zásadne proti každej forme útlaku a neodoprie svoju pomoc utláčanému, ktorý k nemu volá.  „Ľudský tvor (človek) a ten, ktorý bojuje, je podľa tradície Šaul, ktorý neuveriteľne vytrvalo prenasledoval Dávida a neoddýchol si ani na chvíľu. Dávid však nemal pokoj ani na úteku do Filištínska, lebo aj tam sa ho usilovali zničiť Achíšovi muži.“ (Radak) „Pre kresťanov je svet nepriateľom, a preto každý, kto skutočne verí v Krista sa vo svojom živote stretáva s nepochopením či útlakom.“ (Augustín)

Vo verši 4 vidíme, že človek sa môže báť a zároveň spoliehať. Toto spoliehanie sa neskoncuje so strachom, ale umožňuje s ním žiť.  Dôležitejšie je však, že podstata spoliehania sa nespočíva v subjektívnom pocite alebo prístupe, ale v jeho predmete. Keď je jeho predmetom človek, ľudská vlastnosť, vec alebo cudzí bohovia či modly, asociatívny význam hebr. slova „spoliehať sa“ v SZ je takmer vždy negatívny. Naproti tomu, toto sloveso má vždy pozitívnu konotáciu v súvise s Bohom. Tento kontrast je najzreteľnejší v podobných kritických situáciách, ako opisuje náš Ž 56, napr. v Ž 13, Ž 25, Ž 31, Ž 52, Ž 55, Ž 86, Ž 143. Význam spoliehania sa na Boha v týchto žalmoch spája spoločné puto, a síce, že v čase núdze, nech už je spôsobená čímkoľvek, niet pre človeka inej možnosti prežitia, než utiekať sa k Pánovi, dôverovať mu a spoliehať sa na neho. „Prečo má odvážny Dávid zrazu strach? Lebo sa ocitol v ťažkej situácii (Ž 34). Keď Filištínci a Goliášov brat žiadali Achíša, aby im dovolil zabiť Dávida, kráľ sa ohradil. Veď Goliáš zomrel v poctivom súboji a sám povedal, že v prípade porážky sa oni všetci stanú sluhami Šaula (1Sam 17,9). Keď to Filištínci počuli, povedali Achíšovi: „Ak je tak, vstaň zo svojho trónu, lebo patrí Dávidovi, a keďže je Šaulovým podriadeným, nie sme aj my všetci sluhami Šaula? Dávid sa naľakal, ale aj tak zvolal: „(v) deň, (keď) sa bojím, na teba sa spoľahnem.“ Nato ho Boh zachránil skrze zdanlivé šialenstvo, ktoré zahmlilo jeho pravú identitu.“(Feuer) „Tento text hovorí o tom, prečo sa žalmista nemusí báť, na rozdiel od bezbožníkov, ktorí sa budú triasť od strachu. Dúfa totiž v Pána, ktorý nikdy nesklame tých, čo sa na neho spoliehajú.“ (Kasiodor)

Zopakovaním výrazu celý deň vo v. 6 aj obsahom tohto a nasledujúceho verša sa žalmista vracia k opisu neustáleho prenasledovania z v. 2-3. Psychický nátlak a nenávistný postoj nepriateľov, ktorý v. 2-3 opisujú ako dychtenie po prenasledovanom, sa v tomto verši prejavuje zlými myšlienkami a slovami na jeho adresu. „Celý deň sú moje slová utrápené/žalostné/skľučujúce/smutné. Moji prenasledovatelia ma sužujú (deptajú) až tak, že všetky slová mojich úst sú (len) bolesť/súženie a kvílenie“ (Raši)

Vo v. 7 ide zrejme o metaforu, pripodobňujúcu žalmistových nepriateľov k hadom, čo zákerne útočia na päty, čo v tých časoch bolo slabé miesto človeka. „Číhajú (striehnu) na môj život“ Hebr. sloveso „očakávať“, „dúfať“ má v SZ zvyčajne pozitívnu konotáciu, no tu vyjadruje jednu z aktivít ľudí, ktorí dorážajú, špehujú, sledujú a nadobúda negatívny význam, preto je preložené ako striehnuť (číhať). Žalmista završuje opis svojho problému vyjadrením presvedčenia, že cieľom nepriateľov je ohováraním, falošnými obvineniami či rôznymi intrigami a nástrahami jeho život nielen strpčiť, ale ho aj ukončiť. 

Vo verši 9 žalmista vyjadruje vieru, že Boh o každom jeho trápení veľmi dobre vie, že ho berie so všetkou vážnosťou, a teda že mu na žalmistovi naozaj záleží. Táto viera sa spája s predstavou existencie tzv. knihy života. Napr. v žalmoch:

Žalm 69,29: „Nech sú vytretí z knihy života, so spravodlivými nech nie sú zapísaní.“

Žalm 139,16: „Tvoje oči ma videli, keď som bol v zárodku, všetko to bolo napísané do Tvojej knihy, všetky dni boli vopred stanovené, hoci ešte ani jeden z nich nejestvoval.“

Táto kniha poprípade iné nebeské knihy neobsahovali len menný zoznam tých, čo sú určení pre život, ale aj dobré a zlé skutky. Žalmistovou útechou a nádejou je nielen to, že sa na jeho útrapy vďaka záznamom nezabudne, ale že táto evidencia podnieti spravodlivého a súcitného Boha k akcii proti jeho nepriateľom tak, ako to opisujú okolité v. 8 a 10.  „Ty (Bože) poznáš počet miest, kadiaľ som putoval na úteku pred Šaulom.“ (Raši) Hebrejský výraz pre nádoby (mech) znamená kožený mech s uzáverom na tekutinu, môže byť však interpretovaný ako fľaša na slzy, ktorá sa napr. v starom Ríme používala na  uchovanie sĺz, preliatych napr. pri pohrebe, ako spomienku na žiaľ nad stratou príbuzného či priateľa. Toto sa však v SZ nevyskytuje. Mnohí biblisti čítajú tento text ako metaforu o zachovaní (žalmistových) sĺz, aby zostali v Božej pamäti. „Dávid prosí, aby Boh pri hodnotení jeho utrpenia neprihliadal len na vynútené putovanie, ale aby zvážil aj jeho slzy. Isto neboli zbytočné. Aj keby všetky brány neba boli zamknuté, Brána sĺz nie je zatvorená nikdy“ (Talmud). „Je záslužné prelievať slzy nad stratou vzácneho človeka. Boh na takéto slzy nezabudne, lebo ich spočítal a ochraňuje ich vo svojej klenotnici. „Boh uchováva tieto sväté slzy, lebo sa stanú čerstvou rosou, ktorú použije na oživenie mŕtvych v čase vzkriesenia mŕtvych.“ (M. Pinto).“ (Feuer) „Slzy, ktoré sú položené pred Božiu tvár, sú príjemné, lebo nespôsobujú utrpenie, ale z útrap vyslobodzujú. Ten, kto sa modlí za svojich nepriateľov, prelieva zbožné slzy. Taký si zaslúži dostať to, o čo žiada, lebo splnil Pánov príkaz.“ (Kasiodor) „Zaznač všetky moje utrpenia do svojej hlavnej (účtovnej) knihy, aby neboli nikdy zabudnuté.“ (Feuer)

Vo v. 11 je Dávidovo presvedčenie, že „Aj keď je Boh ku mne prísny a príkry, radostne prijímam jeho rozhodnutia a budem ho vždy chváliť. Dávid chce za každých okolností, bez ohľadu na to, čo sa s ním stane, pamätať na najväčšiu láskavosť, akú mu Boh prejavil, t. j. na prísľub (slovo), ktorým sa mu zaviazal, že ho urobí kráľom.“ (Feuer)

Aj vo v. 12 jasne zaznieva pevné presvedčenie, že ten, kto sa spolieha na Boha, nemusí sa báť ľudí. „Žalmista nás chce poučiť o tom, že (iný) človek v ňom nikdy nemôže vyvolať strach, lebo ak aj jeho telo utrpí v súčasnom stave nejakú ujmu, bude prinavrátené do dokonalého stavu slávou vzkriesenia, bez akejkoľvek poškvrny vlastnej telám. Touto poškvrnou je prvotný hriech, ktorý spôsobuje starnutie a smrteľnosť tiel. Vzkriesenie však prinesie definitívne uzdravenie.“ (Hilár)

„Mohli by sme tento žalm definovať ako „zmyslový“. Začína v temnote hodiny strachu a končí sa vo svetle žijúcich: neustále ním preniká nejaký záblesk, je to ten dôvery v Boha. Zmysel taktnosti je zrejmý v pozornosti na pohyb nôh: tie nepriateľa dupú a rozšliapujú, zatiaľ čo kroky žalmistu sú tiché, ale kroky jeho blúdenia sú tiež spočítané a jeho kroky sú chránené pred pádom, aby mohli kráčať v Božej prítomnosti. Samozrejme tu je aj zvuk, muzikálnosť. Je tu refrén, ktorý sa opakuje dva razy: „V Boha, ktorého slovo chválim, v Boha dôverujem, nebudem mať strach: čo mi môže urobiť človek?“ Istotne: „Čo mi môže urobiť človek?“ Ku tejto otázke spisovateľ Erri De Luca uvažuje: „Ako sa dá prísť k tomu, aby sme sa nebáli ľudského tvora, ktorý je najnebezpečnejší ku sebe samému? Odpoveď toho, kto má vieru, je zrejmá: kto sa bojí (má rešpekt) božského, nebude sa báť iného. Najväčšia bázeň premáha a vyháňa preč menšie.“ Nemyslím si však, že sa tu jedná o strach z Boha. Je hrozný, iste, ale pre zákerných nepriateľov, nie pre žalmistu. Teda povedať „V Boha… dôverujem (spolieham sa), nebudem mať strach: čože mi môže urobiť človek?“ predchádza a rezonuje v tej evanjeliovej časti: „nemajte strach z tých, ktorí zabíjajú telo, nemajú moc zahubiť dušu“ (Mt 10,28) a ešte: „Ak je Boh za nás, kto bude proti nám?“ od Pavla (Rim 8,31). Odlišná je pozícia nedôvery v konfrontácii z bytím človeka, ktoré šliape a utláča. Vo vytvorení portrétu svojho utláčateľa, žalmista sa pýta: „čo mi môže urobiť človek?“ a potom odpovedá s detailným zoznamom činností: prenasleduje, utláča, prekrucuje slová, plánuje zlo, robí sprisahania, nastavuje pasce, špehuje kroky, útočí na život. Nie je tu iba fyzické násilie, ale aj verbálne a psychologické: stalker, mohli by sme povedať dnes. (Pozn.: Nebezpečné prenasledovanie (§360a Trestného zákona) alebo stalking je patologické správanie jednotlivca resp. trestný čin, ktorý prejavuje záujem o nejakú inú osobu spojenú s jej prenasledovaním a obťažovaním. Wikipedia) Žalmista asi vie, že nie je spravodlivý, ale iste je utláčaný. A ako reaguje? Zvoláva Boží súcit, chváli Božie slovo (tri razy), dôveruje Pánovi a vzdáva vďaky. Program činností (prosba, chvála, poďakovanie) a postoj – dôvera/viera – , ktoré sú spôsobmi voči Bohu v žití modlitby. V krátkosti: „V hodine strachu sa na teba spolieham (dôverujem ti)“ Ako veriaci by sme v sebe mohli oživovať túto dôveru častejšie.“ (A. Parato)

Žalm je nárekom jednotlivca a jeho modlitbou o pomoc. Ako zlatá niť sa ním tiahne silná dôvera v Boha, v jeho slovo. Na rozdiel od oponentov, ktorí svoju budúcnosť a úspech stavajú na úkor druhých a na dôvere v seba, žalmista dôveruje Bohu a Božím prísľubom aj v najťažších životných situáciách. V žalme sa nehovorí o tom, žeby Boh človeka uchránil od pochybností, pokúšania, strachu, hrozieb a rôznych nebezpečných okolností. Dobrou správou pre človeka je, že Boh človeka neopustí ani v nebezpečných situáciách. Boh je s nami, preto sa nemusíme báť. Boh pozná človeka s jeho životným kontextom. Aj Ježiš povzbudzoval svojich učeníkov: „Boh pozná, Boh sa postará“ (Lk 2,4-7).