Žalm 123

Komentár Žalm 123:

Vznikol pravdepodobne v rokoch po exile a uvažuje nad smutnými podmienkami,  v ktorých žil Izrael pokorený blízkymi národmi a obkľúčený intrigami a nepriateľskými mocnosťami, ktoré bránili obnove a znovuzrodeniu Jeruzalema (Neh 3 – 4).  Izrael dvíha svoje oči k Bohu a je úplne v jeho rukách ako sluha, ktorého život je úplne v rukách Pána v očakávaní toho, že on bude k nemu milosrdný. Aj keď Božia ruka udrela Izrael tvrdo, napriek tomu vidí v nej svoju jedinú spásu a túži uviesť do praxe všetky Božie priania.

„Pútnická pieseň. Oči dvíham k tebe, čo na nebesiach prebývaš.“ (verš 1)

„V tomto verši vidíme túžbu neustále pozdvihovať svoj pohľad k Bohu. Iba ten, kto sa neustále na neho pozerá pre milosrdenstvo, môže vyroniť svoje slzy, aby potom žal duchovnú radosť. Ide o silnú tradíciu pokánia sprevádzanú plačom, ktorý je typický pre sýrsku spiritualitu.“ (Efrém Sýrsky) Vďaka výsostnému postaveniu Boha nad ostatným stvoreným svetom ho žalmy vnímajú akoby kráľa sediaceho na tróne, ktorý všetkému pod nebom so záujmom vládne. Ako dobrý kráľ používa svoju sudcovskú moc na udržanie poriadku medzi ľuďmi, štedro zahŕňa všetkých spravodlivých životom, zatiaľ čo hriešnikov trestá a ničí. V pozadí tohto obrazu je koncepcia neba, ktorá sa rozvinula v poexilovom období. Nebo malo viacero vrstiev. Tie najnižšie boli obývané nebeskými vtákmi. Ďalšia vrstva bola obývaná anjelmi, ktorí mali za úlohu vypúšťať zo zásobníkov vodu, blesky, hromy. Potom nasledovali vrstvy neba, ktoré boli obývané rôznymi nebeskými bytosťami. V najvyššej časti neba bol trón samotného Boha, ktorý podobne ako pozemský kráľ, mal svojich služobníkov a dvoranov, ktorí sa na neho dívali, pozdvihovali svoje oči k svojmu vladárovi. Pozdvihnutie očí bolo tak symbolom priazne kráľa, no vyjadrovalo aj prednesenie žiadosti. „Duchovná interpretácia tohto verša nám hovorí, že ak k Bohu vystupujem duchovne, musíme aj nebo chápať duchovne. Ak sa náš výstup k nemu uskutočňuje v náklonnosti, potom sa nebo završuje v spravodlivosti. Božím nebom sú teda všetky sväté a spravodlivé duše.“ (Augustín)

„Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej, tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami.“ (Verš 2) 

Porovnania sluhov vzhľadom na svojich pánov (muži – ženy) sú vyjadrením dôvery, ako aj závislosti od štedrosti a spravodlivosti nariadených voči podriadeným „Žalmista teraz hovorí sám za seba a v mene svojho ľudu, lebo služobník/otrok nemôže uniknúť pred tými, ktorí ho prišli zabiť, ak ho nezachráni jeho pán.“ (Ibn Ezra) „Podobne má svojho Pána na očiach Izrael, lebo vo vyhnanstve im bola odopieraná možnosť poctivého zárobku a vedia, že prežijú jedine vďaka štedrej ruke svojho Boha.“ (Radak) Obraz prvého polverša nielen predstavuje spoločenstvo mužov a žien, ktorí sa túžobne obracajú na svojich pánov. Ich túžba je prenesená v druhom polverši na Pána, ktorý dokáže prosbu o milosť vyplniť. Podľa Ž 104,27-28 (Ž 145,15-16) tí, ktorí hľadia na Pána, dostávajú od neho jedlo v pravý čas a touto skúsenosťou sa inšpiruje žalmista aj v otázke získania Božej priazne. Pre starozákonného človeka je typické, že sa rád prirovnáva k Božiemu sluhovi. 

Ž 104,27-28: „Všetko to čaká na teba, že im dáš pokrm v pravý čas. Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami.“ 

Žalm 145,15-16: „Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a dobrotivo nasycuješ všetko živé.“ 

„Nie je nepríjemné, keď nás Písmo na tomto mieste prirovnáva k slúžkam a Boha k našej panej. … Sme slúžkami, pretože tvoríme Cirkev. Kristus je našou paňou, pretože on je stelesnením božskej moci a múdrosti. A tak sú ľudia služobníkmi a Cirkev slúžkou. Táto slúžka bola pred Bohom obdarená veľkou dôstojnosťou, pretože sa má stať manželkou. No zatiaľ, kým nedosiahne duchovné objatie Milovaného, ostáva na pozemskej púti stále nevestou. Jej veľkým prísľubom je krv jej Ženícha, za ktorým neustále túži a žiali.“ (Augustín)

Cieľ túžobného pohľadu prosiacich na Pána je vypovedaný na konci verša pomocou slovesa ZMILOVAŤ SA. Veriaci hľadia na Pána, lebo vedia, že on im vo svojej starostlivosti,  hodnej Pána voči svojim sluhom poskytne láskavosť alebo priazeň, ktorú im cudzia moc nedopraje. Zatiaľ čo MT používa vo v. 2 a 3 to isté sloveso, LXX mení slovesá . Vo 2. používa „oichtiro“ vyjadruje súcit, kým vo v. 3 sa používa sloveso: „eleeo“, ktoré vyjadruje zmilovanie. Takto môžeme vnímať postupný proces od súcitu k zmilovaniu sa. „Slová: kým sa nezmiluje (nezľutuje) nad nami nelimitujú našu nádej v čase, pretože čakáme dovtedy, kým nedosiahneme Pánovu zhovievavosť“ (Teodoret z Kýru)

„Zmiluj sa, Pane, nad nami, zmiluj sa nad nami, lebo už máme dosť pohŕdania.” (verš 3)

Prosba o Božiu náklonnosť, priazeň, či priamo starostlivosť tu zaznieva ako priame oslovenie a zároveň naliehavá modlitba: Podobný kontext ochrany – Žalm 57,2: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou, zmiluj sa nado mnou, lebo sa k tebe utiekam; v tieni tvojich krídel nachodím útočište, kým sa nepominú nástrahy.“ Volanie o milosť vychádza z nutnosti obhájiť svoju česť a zásahom Božej autority sa zbaviť rastúceho opovrhovania a posmechu, o ktorom hovorí záver žalmu. Zrejmý problém, ktorý skupine pútnikov doslova leží v žalúdku je opovrhnutie (pohŕdanie). Tento pojem sa najčastejšie nachádza v Knihe prísloví, kde jednou z typických čŕt hlupákov je pohŕdať múdrymi slovami, nevážiť si rodičov, a následne si nectiť, resp. nebáť sa ani Boha. Tieto postrehy privádzajú k poznaniu, že hlúposť ide ruka v ruke s opovrhovaním a spôsobuje spoločnosti veľkú ujmu, no najviac na to doplácajú tí najspravodlivejší. Všetci, ktorí znášajú osud takýchto trpiacich služobníkov, vedia, že toto opovrhovanie sa dotýka priamo aj ich Pána. Ďalšia skupina, ktorá takto znevažuje spravodlivých, sú tzv. svojvoľníci. Sú to ľudia násilní, arogantní, používajúci výsmech i útlak voči iným…

Žalm 73,6-9: „Preto ich pýcha ovíja sťa náhrdelník a násilnosť ich zahaľuje ako rúcho. Akoby z tuku sa liahne ich zloba a vybuchuje zlomyseľnosť. Posmievajú sa a zlomyseľne hovoria, povýšenecky sa zastrájajú. Ústa dvíhajú proti nebu a jazyk sa im vláči po zemi.“

„Ľudia nami pohŕdajú, lebo dúfame v to, čo nevidíme. Všetci tí, ktorí sa snažia žiť nábožným životom podľa Kristovho učenia, budú vo svojom živote a na základe žalmistových slov nevyhnutne zakúšať hanbu a budú nimi opovrhovať tí, ktorí svoje šťastie vkladajú do viditeľných, pozemských vecí.“ (Augustín)

„Lebo naša duša má už dosť výsmechu boháčov a pohŕdania pyšných.“ (Verš 4)

S podobným výrazom presýtenia (mať dosť), ktoré sa tu opakuje, sa tento žalm približuje k Ž 88,4, ktorý vykresľuje situáciu človeka, v koncoch: „Moja duša je plná utrpenia a môj život sa priblížil k ríši smrti.“ Pojem duša sa dá chápať aj ako krk… Situácia preplnenia: „mám toho až po krk…“ „Kresťan nemá túžiť po materiálnej hojnosti, ale má skôr uznať, že je chudobný. A dokonca aj keby mal svetské bohatstvo, má si uvedomiť, že to nie je skutočné bohatstvo, a taká má skôr túžiť po bohatstve iného druhu. Každý, kto túži po falošnom bohatstve, nehľadá skutočné bohatstvo. Človek, ktorý ho hľadá, vie, že je stále chudákom. A spolu so žalmistom uznáva: som úbožiak a bedár (chudobný a ubolený) (Žalm 69,30) No aj človeka, ktorý prežíva chudobu, možno nazvať boháčom, ak verí, že je vo svojom srdci bohato obdarený spravodlivosťou. Ľudská spravodlivosť totiž často stojí v opozícii k Božej spravodlivosti. A hoci jej v srdci môžeme mať hojnosť, nie je ničím viac ako rosou v porovnaní s Božou spravodlivosťou, z ktorej jedine máme čerpať ako z prameňa, ak túžime byť skutočne nasýtení, ako vyjadruje aj iný žalm: Opájajú sa blahobytom tvojho domu a pijú z potoka tvojich rozkoší. (Ž 36,9)“ (Augustín) Slovo posmech sa zvyčajne nachádza v situáciách, ktorých podmetom sú pohanské národy a predmetom Izrael ako to vidíme napr. v: 

Žalm 79,4: „Susedia nás začali potupovať a okolití ľudia haniť a vysmievať.“

Sebavedomie nechýba bezstarostným ľuďom, ktorí sa opierajú o vlastné bohatstvo a z toho vyplývajúcu moc. Z čoho je odvodený pojem povýšenosti? V prenesenom zmysle od nadradenosti a pýchy, ktorá sa prejavuje nezáujmom o potreby iných a ukracovaním ich o ich práva. Boh takýto postoj odsudzuje a trestá: 

Žalm 101,5: „Kto tajnostkársky ohovára blížneho, toho umlčím. Kto má oko pyšné a srdce naduté, toho neznesiem.“

V poexilovom období vznikli viaceré podobné modlitby s prosbou o ukončenie zúfalého stavu zneváženia a obnovenie zašlej slávy Izraela v očiach všetkých národov. Ako sa má správať skutočný kresťan? „Vzorom mu má byť apoštol Pavol, ktorý sa chváli skôr svojou slabosťou, než bohatstvom a schopnosťami. Pán totiž pyšnými opovrhuje, ale obetou Bohu je zlomený duch, zlomeným a poníženým srdcom Boh neopovrhuje (Ž 51,19). Preto kresťan neodvrhuje pokorných, nepohŕda chudobnými a neprechádza bez povšimnutia popri núdznych. Povzbudením nech sú nám pritom slová evanjelia: Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ (Hilár z Poitiers) Pyšní, povýšenci: Slovo by malo byť odvodené od slovesa, ktoré znamená byť vysoký a v prenesenom význame byť arogantný. „Hoci sa výraz povýšenci (pyšní) píše ako jedno slovo, má sa čítať ako dve, s významom údolie holubíc, t. j. naša duša má už dosť opovrhovania, ktorým národy opovrhli údolím holubíc, čo je Jeruzalem.“ (Raši)

Putujúci človek upiera svoj zrak, svoje oči smerom k Bohu, od ktorého dúfa prijať očakávané dobrodenia. Ide tu vlastne o stretnutie dvoch pohľadov: prosebného pohľadu pútnika a láskavého a milosrdného pohľadu Pána. 

Žalm je preniknutý vierou, že Pán neostane ľahostajný voči prosebnému pohľadu Izraela na Božie ruky, nebude hluchý na toto úpenlivé volanie o pomoc a nesklame jeho nádej. Tak sa putovanie do Jeruzalemskej svätyne stáva zároveň nástrojom prehĺbenia viery a dôvery pútnikov v Pána.

Táto modlitba nachádza v Kristových ústach svoje plné ospravedlnenie: (Iz 42, 1 – 7, 49, 2 – 6, 50, 4 – 9, 52, 13 – 53). V ňom sa napĺňa to, že jeho duša je nasýtená horkosťou, poníženosťou ( Mt 12, 17 – 21, 8, 17, 27, 29.41, Hebr 5, 7) . Kristus prosil o pomoc nielen pre seba, ale predovšetkým pre celé ľudstvo a pre všetkých obdržal oslobodenie a milosť. Služobníci Boží a Ježiša Krista sú aj apoštoli, keď píšu kresťanom (Rim 1,1, Flp 1,1, Tít 1,1, Jak 1,1, 2Pt 1, 1, Jud 1,1, Zjv 1, 1). Božími a Ježišovými služobníkmi sú aj kresťania (1Kor 7, 22 – 23, Ef 6,6, 1Pt 2, 16).

Týmto žalmom prosíme o milosť a odpustenie za seba a ochranu na duchovnej ceste najmä počas pôstu v našej príprave na Veľkú noc. Taktiež sa modlíme tento žalm počas obdobia duchovných cvičení. Je spevom stúpania (pútnickým žalmom). Prosíme o odpustenie za naše biedy, slabosti, zlá, ktorými zatieňujeme to, že nás Kristus vykúpil.

Tento žalm, ktorý pomáhal Izraelu v ťažkých chvíľach jeho znovu budovania, nás posilňuje na ceste nášho duchovného výstupu, osobitne namáhavého po             smutnej skúsenosti hriechu.  Vo svojej krátkosti nám necháva dôležité ponaučenie: s pohľadom upretým na Krista, s pocitom úplnej závislosti a bdelého očakávania ideme s bezhraničnou a vytrvalou dôverou hľadať jeho Milosrdenstvo. „Zmiluj sa Pane nad nami!“ (Mt 9, 27, 15,22, 17,14, 20,30).