Žalm 64

Komentár:

Úvodné slová vo v. 2 a 3 vyjadrujú želanie žalmistu, podobne ako v:

Žalm 140,2.5: „Osloboď ma, Pane, od zlého človeka a pred násilníkom ma chráň… Pane, bráň ma pred rukou hriešnika a chráň ma pred násilníkom, lebo mi zamýšľajú nohy podraziť.“

Žalm 85,8: „Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu.“

Žalm 17,8: „Chráň ma ako zrenicu oka, skry ma v tôni svojich perutí.“

Žalm 43,1: „Súď ma, Bože, a rozhodni môj spor s neverným ľudom; zachráň ma pred zločincom a úskočným človekom.“

Žalm 51,14: „Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.“

Žalm 59,2: „Vytrhni ma, Bože, z moci mojich nepriateľov, chráň ma pred tými, čo povstávajú proti mne.“

Prosba o ochranu života sa viaže na hrôzu nepriateľa. Situácia žalmistu sa najviac podobá Ž 12 a 140, ale aj inde v žalmoch sa stretávame s tým, že Boh chráni svojich verných:

Žalm 31,24: „Milujte Pána, všetci jeho svätí. Pán verných chráni, ale plnou mierou odpláca tým, čo si počínajú pyšne.“

Žalm 32,7: „Ty si moje útočište, ochrániš ma pred súžením; zahrnieš ma radosťou zo spásy.“

Žalm 40,12: „Ale ty, Pane, neodnímaj mi svoje milosrdenstvo, tvoja milosť a tvoja pravda nech mi vždy pomáhajú.“

Je zrejmé, že žalmista sa za takéhoto pokladá a prosí o ochranu pred svojimi nepriateľmi, ktorí sú zároveň Božími nepriateľmi. „Majstri rozprávania o žalmoch vzťahovali tento žalm na Daniela, ktorý bol hodený do jamy levovej. Vyjadrenie žalmu sa pekne hodí k tomuto rozprávaniu.“ (Raši)

Hebrejský výraz, preložený ako vzdychanie (hlasitý nárek), je v našom žalme kľúčový, lebo definuje celkový charakter žalmu. Inde v Žaltári sa používa pre vyjadrenie silnej emócie, a to tak smútku:

Žalm 55,3.18: „Pohliadni na mňa a vyslyš ma. Keď premýšľam o sebe, som rozrušený… Večer i ráno, i napoludnie budem rozjímať a vzdychať a vypočuje môj hlas.“

Žalm 102,1: „Modlitba utláčaného, ktorý v súžení prednáša Pánovi svoje žiale.“

Žalm 142,3: „ Nariekam pred ním a rozprávam mu o svojom súžení.“

Ale vyjadruje aj radosť:

Žalm 104,34: „Kiež sa mu moja pieseň zapáči; a ja sa budem tešiť v Pánovi.“

Žalm 105,2: „Spievajte mu a hrajte, rozprávajte o jeho obdivuhodných skutkoch.“

Žalm 145,5: „Hovoria o vznešenosti tvojej slávy a veleby a rozprávajú o tvojich zázrakoch.“

Je použitý aj pre meditáciu nad Pánovým zákonom:

Žalm 119,15.23.27.48.148: „ Chcem sa cvičiť v tvojich predpisoch, rozjímať o tvojich cestách… Hoci mocnári zasadajú a radia sa proti mne, tvoj sluha rozjíma o tvojich predpisoch… Daj, aby som pochopil cestu tvojich príkazov, a budem rozjímať o tvojich obdivuhodných skutkoch… Svoje ruky budem dvíhať k tvojim predpisom, ktoré som si obľúbil; a cvičiť sa budem v tvojich príkazoch… Už pred odchodom nočnej stráže otvárajú sa mi oči, aby som rozjímal o tvojich výrokoch.“ V našom kontexte ide o trpkú sťažnosť, prameniacu z bezmocnosti, a svojím charakterom sa najviac približuje k Jób 7,11: „Nuž preto nechcem ústa držať na uzde a prehovorím v ducha súžení, ponariekam si v duše trpkosti.“

„Nepriateľ to sú satrapovia, ktorí sa spikli proti nemu (Dan 2,6-8)“ (Raši) „Dávid prosí v mene Daniela o záchranu svojho života, lebo v tom vtrhli tí mužovia a našli Daniela ako sa modlí a prosí svojho Boha (Dan 6,12)“ (MidrTeh) „Sloveso skryť tu znamená ochrániť a je vyjadrením prosby žalmistu o ochranu pred intrigami tých, čo mu robia zlo, teda pred jeho nepriateľmi.“ (Teodor z Mopsuestie) „Pred (spolkom) strašným nepriateľom“: Slovo spolok väčšinou označuje úzko vymedzený spolok ľudí, ktorí majú špecifický zámer, ale niekedy označuje zámer ako taký: Žalm 83,4: „Spriadajú úskočné plány proti tvojmu ľudu a radia sa proti tým, ktorých ty chrániš.“ V našom prípade pravdepodobne takisto ide primárne o zámer ničomníkov, a nie ich spolok. (V slovenskom preklade toto slovo spolok nie je). 

Vo verši 4 máme slová: „brúsiť, meč a šípy“. Tieto slová sa na viacerých miestach v žalmoch vyskytujú ako metafory pre zlý jazyk:

Žalm 52,4: „Úklady strojíš deň čo deň, jazyk máš ostrý ako britva, ty podvodník.“

Žalm 57,5: „Som akoby uprostred levíčat, čo požierajú ľudí. Ich zuby sú ako oštepy a šípy, ich jazyk sťa nabrúsený meč.“

Žalm 59,8: „Hľa, čo chrlia ich ústa, meč majú na perách: „Ktože to počuje?“

„Zlomyseľné reči, označované ako zlý jazyk, škodia tak ako ostré hroty šípov, napustené otravou: Svoj jazyk zaostrili ako meč, svoj luk natiahli, svoje šípy pomazali smrtiacim a trpkým jedom.“ (TgTeh), „aby sa ich účinok zdvojnásobil“ (Feuer) „Verš naráža na satrapov, ktorí pred kráľom zlomyseľne obviňovali Daniela.“ (Raši) „Nabrúsený jazyk zlých ľudí, ktorí a žalmistu usilovali zdiskreditovať slovami, nie je o nič menej nebezpečný ako ostrie meča a rovnako mu môže privodiť smrť.“ (Teodor z Mopsuestie) 

Vo verši 5 máme termín nevinný (bezúhonný, statočný). Označuje človeka, ktorý koná správne, a teda v súlade s Tórou. Výstižný je text Ž 37,37: „Všímaj si nevinného a pozoruj spravodlivého, lebo budúcnosť patrí pokojamilovným.“ Tu sa bezúhonnosť (nevinnosť) vyskytuje v priamom kontexte s priamosťou v konaní, pričom človek s takouto charakteristikou je opísaný ako muž pokoja (pokojamilovný). To je v zjavnom rozpore s tým, čo prežíva žalmista. Zo strany nepriateľov ide o krivé obvinenia, podobne ako v Ž 36, Ž 55, Ž 69. „Aby strieľali svojimi šípmi“ (Raši“, „ktoré vo v. 4 symbolizujú obviňovanie a ohováranie. Ničomníci ohovárajú svoje obete potajomky, aby ich obrali o možnosť brániť sa.“ (Radak) „Hoci nedávame svojím nepriateľom nijaký dôvod na to, aby nás hanili, jednako si podľa nich zaslúžime smrť. Táto veta pripomína Ž 11,2: „Lebo, hľa, hriešnici napínajú luk, šíp kladú na tetivu, aby zákerne zasiahli ľudí statočných.“ Snujú proti ním úklady v tme, aby ich nik nevidel a aby tak mohli konať neprávosť proti nám beztrestne.“ (Teodor z Mopsuestie) „Nepriatelia nám kladú nástrahy a vôbec sa neboja Božej prozreteľnosti. Prednášajú slová smrti, očierňujú, a ničoho sa pritom neboja.“ (Teodor z Mopsuestie)

Vo verši 6 úklady pokračujú ďalej… „Utvrdzujú sa v zlej veci, alebo zosilňujú/umocňujú zlú vec, lebo zlomyseľníci si všímajú aj tie najmenšie chyby v konaní spravodlivého a zámerne ich zveličujú, aby vyzerali ako niečo zlé.“ (Ocar Nechmad) „Keď satrapovia hľadali na Danielovi nejakú chybu, aby ho mali z čoho obviniť, jediné, čo im mohlo poslúžiť ako zámienka na obžalovanie, bola jeho modlitba k Bohu, lebo inak sa ničoho zlého nedopustil.“ (Feuer) „Navonok viedla satrapov lojálnosť voči kráľovi, no v skutočnosti ich jediným zámerom bolo nastrojiť Danielovi pascu.“ (Feuer) „Hriech a nespravodlivosť sú v každom z nás. Nie je to ktosi vonku, kto proti nám bojuje, ale to naše vlastné vnútro. Na jednej strane túžime priľnúť k Bohu, no na druhej s potešením lipneme k svetu. Napriek tomu, že hriech je v nás, nesmie nás ovládať. Hoci niečo v našom vnútri spôsobuje, že zlo je pre nás príťažlivé, musíme sa stále brániť a odmietať ho až dovtedy, kým si naše porušiteľné telo neoblečie neporušiteľnosť (Augustin). Nástrahy, ktoré nik nemôže spozorovať, zrejme poukazujú na fakt, že ide o vyššie postavených ľudí, ktorí podvodom vlákali žalmistu do pasce, z ktorej sa sám nevie dostať. 

Verš 7 v druhej polovici hovorí o hlbokom srdci (hlbočina je človek a jeho srdce priepasť) „Hlboké srdce je také, ktoré uvažuje o Božských veciach a vyhýba sa veciam pozemským. Srdce je hlboké nie preto, žeby v ňom Boh prebýval hlbšie, ale preto že v srdci človeka Božia prítomnosť neustále rastie.“ (Kassiodor). „Máme tu v tomto verši opis duchovných stavov, keď sa uvádza spôsob štyroch stupňov výstupu človeka k Bohu. Začína sa vystupovať rozumom, cez srdce, a keďže Boha nemožno poňať rozumom, človek sa k nemu môže približovať prostredníctvom náklonnosti a lásky. Niekedy vnútorný človek – toto možno chápať ako najhlbšie vnútro človeka, ktoré by sa dalo opísať pojmom srdce – prekoná rozum a je unesený ponad seba a toto sa volá extáza. Preto hovoríme o štyroch stupňoch výstupu. Prvý je na srdci, druhý v srdci, tretí zo srdca a štvrtý ponad srdce. V prvom pôsobí bázeň voči Bohu, v druhom sa Bohu načúva ako radcovi, v treťom sa po ňom túži ako po ženíchovi, vo štvrtom nastupuje videnie Boha.“ (Bernard z Clairvaux)

Verše 8 a 9 opisujú obrat situácie a podľa modelu lex talionis (oko za oko, zub za zub) sú nepriatelia potrestaní tými prostriedkami, ktorými cielili zničiť žalmistu. Boh na nich vystrelil šípy:

Žalm 18,15: „Vyslal šípy a rozprášil ich, vrhol blesky a zmietol ich.“

Žalm 77,12: „Oblaky vychrlili prúdy vôd, v mračnách hrom zadunel a zôkol-vôkol tvoje šípy šľahali.“

Žalm 144,6: „Zablýskaj bleskom a rozpráš nepriateľov; vypusť šípy a vydes ich.“

Takto ich zranil a ich slová sa otočili proti nim samotným.

„Boží trest zodpovedá ľudskému konaniu. Boh vystrelil na neprajníkov Daniela, ktorí naňho strieľali zo svojich úkrytov. Boží šíp znenazdajky je primeranou odozvou na ich nečakané zvrhnutie (Daniela)“ (Ibn Ezra). „Boh spôsobuje, že nástrahy, ktoré nepriatelia kladú, oslabnú a stanú sa bezvýznamnými, podobne ako detský šíp, ktorý je slabý a neschopný ublížiť“. (Teodor z Mopsuestie). „Udalosti opísané v Dan 6 pomáhajú pochopiť, v akom zmysle boli jazyky satrapov proti nim samotným. Danielovi strojili nástrahu, aby sa potkol. Nešťastný pád, ktorí zvažovali, aby zvrhli jeho, ich vlastný jazyk obrátil proti nim.“ (Raši) „Slová tohto verša sa vzťahujú na veľkňazov, ktorí po Ježišovom zmŕtvychvstaní kázali vojakom, čo strážili Kristov hrob, aby povedali ľuďom, že Ježišovo telo ukradli jeho učeníci, kým oni spali (Mt 28,12-13). V tejto lži sa im jazyk stal nešťastím, pretože ak by vojaci naozaj spali, nemohli by vedieť, kto ukradol telo.“ (Augustín) „Na základe žalmistovej skúsenosti môžeme aj my dúfať, že všetko zlé, čo proti nám povedali naši nepriatelia či použili na naše očierňovanie a poškvrnenie, sa ukázalo ako bezmocné. To, že ich jazyky oslabli proti nim znamená, že nič z toho, čo proti nám hovorili, sa neukázalo ako pravdivé a v boji proti nám im to nijako nepomohlo.“ (Teodor z Mopsuestie)

Verš 10 ukazuje reakciu ľudí: „Všetci ľudia sa báli, keď videli, ako zázračne bol Daniel zachránený a aký trest stihol jeho neprajníkov (Dan 6,27-28)“ (Feuer) „Slová tohto verša sa dajú vzťahovať na apoštolov, ktorí boli ustráchaní, ale po vyliatí Ducha Svätého sa nebáli ohlasovať Ježišovo zmŕtvychvstanie, ba dokonca za neho aj zomrieť. Jediný, pred kým mali strach, bol diabol, ktorý môže zahubiť dušu i telo v neuhasiteľnom ohni.“ (Augustín)

Keďže Ž 64 uzatvára skupinu individuálnych žalospevov, v ktorých vystupuje žalmista proti osobnému nepriateľovi (Ž 52-64), je možné verš 11 je redakčným dodatkom, ktorého účelom bolo uzavrieť danú skupinu žalospevov. „Spravodlivý t. j. Daniel. Môže však ísť aj o Dávida, ktorý tieto slová povedal o sebe, (že je) bezúhonný/nevinný, veď bol spravodlivý vo svojom spore a jeho prenasledovatelia sa usilovali nadarmo.“ (Radak) „Slová „jasajú všetci, čo majú srdce úprimné“ neznamenajú neprimeranú samochválu. Ide skôr o prejav veľkej dôvery v Boha, lebo ľudia s priamym srdcom budú hrdí na priamosť/úprimnosť svojho srdca a budú seba samých chváliť, lebo sú si istí, že Svätý, nech je zvelebený, je ich pomocníkom (rovnako, ako keď pomohol Danielovi)“ (Raši) „My kresťania by sme mali prežívať nie v sebe, ale v Bohu, ktorý je našim dobrom. V Pánovi sa môžeme radovať my všetci, ktorí sme zachránení Ježišovou krvou – z toho, že On vstal z mŕtvych a získal nám večný život. A všetci, čo majú srdce úprimné, sú tí, ktorí veria, že aj keď prežívajú nejaké utrpenie, Boh to vo svojom pláne s nimi môže použiť na dobro. (Augustín)

Pečaťou žalmu je radosť a plesanie tých, ktorí majú úprimné srdce. Ide o radosť z Boha, ktorej charakteristikou je stálosť a istota tých, čo majú priame srdce.