Žalm 141

Komentár:

„Dávidov žalm. Pane, k tebe volám, ponáhľaj sa mi pomôcť, počuj môj hlas, keď volám ku tebe.“ („Pane, volám k tebe, ponáhľaj sa ku mne. Vyslyš môj hlas, keď volám k tebe.“ – hebr. originál) (verš 1.)

„Ponáhľaj sa“ Sloveso má dva korene. Prvý koreň znamená „ponáhľať sa“ a od tohto koreňa je odvodený náš preklad. Druhý koreň znamená „starať sa, prejaviť starostlivosť“. V tomto zmysle by žalmista žiadal, aby sa Boh oňho postaral a prevzal jeho kauzu do rúk. „Čo znamenajú slová: Ponáhľaj sa ku mne? Ako Dávid povedal: Tak ako som sa je ponáhľal volať k tebe, ponáhľaj sa aj ty voči mne. K čomu to možno prirovnať? Je to, ako keď človek stojí s právnou záležitosťou pred panovníkom. Keď uvidel, že ostatní žalobcovia majú svojich obhajcov, aby za nich hovorili, zavolal k panovníkovi: Úpenlivo ťa prosím! Pozri, všetci žalobcovia majú svojich obhajcov, len ja nemám. Nemá sa ma kto zastať. Byť ty mojím sudcom a obhajcom! Podobne aj Dávid volal: Niektorí sa spoliehajú na činy svojich otcov. No ja skladám svoju dôveru v teba. Aj napriek tom, že nekonám spravodlivo, odpovedz mi, pretože som volal k tebe.“ (Malbim)

„Volám k tebe, ponáhľaj sa ku mne. Vyslyš môj hlas, keď volám k tebe.“ Verš je vystavaný ako chiazmus. Okrajové časti opakujú sloveso volať a v strede chiazmu sú dva typy odpovede, ktoré si žiada žalmista. Prvý je fyzický pohyb, t. j. bez váhania bežať smerom k žalmistovi:

Žalm 22,2: „Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc.“

Žalm 38,23: „Ponáhľaj sa mi na pomoc, Pane, moja spása.“

Žalm 40,14: „Pane, ráč ma zachrániť, príď mi čím skôr na pomoc.“

Žalm 70,6: „No ja som úbožiak a bedár; Bože, ponáhľaj sa ku mne. Ty si moja pomoc a môj osloboditeľ, Pane, nemeškaj.“

„Boh neopúšťa svojich vyvolených, aj keď sa to navonok zdá, ako v prípade Mojžiša, keď faraón s Egypťanmi prenasledovali izraelský ľud. Mojžiš sa modlil v tichu, a až keď sa rozplakal, Boh sa ozval: Prečo voláš ku mne? (Ex 1,15). Boh v tichu počuje volanie toho, kto hľadá u neho pomoc.“ (Hieronym) „Tieto slová v tomto verši neznamenajú, že žalmista hlasno kričí. Skôr predstavujú modlitbu viery a rozpoloženie duše. Preto pokračuje slovami: venuj pozornosť hlasu mojej prosby, lebo nielen jeho myseľ je čistá, ale aj hlas je očistený od klamstva a krivej prísahy.“ (Eúzébius Cezarejský)

„Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“ („Nech je stála moja modlitba ako kadidlo pred tebou, pozdvihnutie mojich dlaní nech je ako večerný obetný dar.“  – hebr. originál) (verš 2.)

Sloveso znamená „byť pevne ukotvený, stály, pevný“. Žalmista tak prosí, aby jeho modlitba nebola len chvíľkovo pred Bohom, a potom zmizla. Žalmista žiada, aby jeho modlitba bola prijatá, a tak vyslyšaná. Vzhľadom na to, že žalm má veľa spoločných bodov s Ž 140, tento verš je chápaný ako vyjadrenie hlbokej dôvery v Boha a má paralelu v:

Žalm 140,7: „Pánovi hovorím: „Ty si môj Boh; čuj, Pane, hlas mojej úpenlivej prosby.“

Výraz kadidlo sa nachádza v Žalme 66,15, kde ho prekladáme ako dym. Spolu so slovom „obetný dar“ predstavujú žalmistovu modlitbu ako chrámovú obetu. Na SBV boli obety sprevádzané rôznymi rituálmi a modlitbami, ktoré symbolicky vystupovali ako kadidlo do nebeských výšin. Podobne aj výraz pozdvihnutie mojich dlaní je typickým liturgickým gestom na SBV. Týmto obrazom žalmista pravdepodobne pripomína Bohu Šalamúnovu modlitbu, v ktorej prosil, aby Boh vypočul modlitby svojho ľudu, a teda aj prosebníka v žalme. „Písmená slová kadilo sú akrostické a v skratke vyjadrujú tie najvznešenejšie židovské hodnoty: posvätenie, čistota, milosrdenstvo, nádej. Boh má v obľube čuch, pretože je to jediný z piatich zmyslov, ktorý sa nepodieľal na Adamovom hriechu. Podľa Písma Adam počul Boží príkaz ušami a neposlúchol ho, očami uzrel ovocie a zatúžil po ňom. Boh vdýchol dych života do Adamových nozdier a nos ostal najduchovnejším a najnepoškvrnenejším ľudským orgánom.“ (Bnej Jissachar) „Osoba, ktorá požíva potravu, potešuje dušu. Preto sa požehnanie nad vôňami líši od požehnania nad potravou.“ (Talmud) „Obetovanie kadidla je vyjadrením úcty k Bohu. Obetujú ho predovšetkým svätí, lebo ich modlitba sa vznáša ako kadidlo do Božej prítomnosti. Zdvihnutie ruky k Pánovi je rozpoznaním milosrdného Boha v ňom.“ (Hieronym) „Večerná obeta predstavuje umučenie Pána, jeho kríž. Je to obeta spásy, holokaust, ktorý Boh prijal. Táto večerná obeta sa premenila prostredníctvom zmŕtvychvstania na dar rána. Keď sa zo sŕdc veriacich vznáša čistá modlitba, je to ako vôňa kadidla, ktorá sa dvíha zo svätého oltára. Nie je nič krajšie ako vôňa pre Pána a to vôňou musia byť presiaknutí aj všetci veriaci.“ (Augustín)

„Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí.“ („Postav, Pane, stráž pred moje ústa, chráň ma pri dverách mojich perí.“ – hebr. originál) (verš 3.)

Je tiež možné vysvetľovať túto prosbu ako žiadosť o múdre slová:

Žalm 34,14: „Zdržuj svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej.“

Žalm 39,2: „Povedal som: „Budem dávať pozor na svoje správanie, aby som nezhrešil jazykom. K svojim ústam postavím stráž, dokiaľ je hriešnik predo mnou.“

Žalmista prosí, aby bolo všetko, čo hovorí, hodné Boha a sväté. Uvedomuje si, že v deň súdu sa budú skladať účty z toho, čo ústa vyslovujú.“ (Hieronym) „Bázeň pred Pánom je najlepším strážcom nášho srdca.“ (Origenes) „Hrešiť jazykom je jednoduché a nebezpečné. Všetko, čo povieme, uráža ľudí viac, ako spôsoby správania. Z jazyka vychádza totiž zlorečenie, klamstvo, krivá prísaha, osočovanie. Najprv žalmista teda prosí o stráž, a potom o opevnenú bránu. Takýmto spôsobom si vyprosuje dvojitú ochranu. Nechce totiž, aby len jednoducho vyšli z jeho úst slová, ktoré poškodia a poškvrnia druhých. Jeho slová majú byť rozvážne a musia byť podriadené rozumu.“ (Hilár z Poitiers)

„Pri dverách mojich perí“ Doslovne by toto vyjadrenie znamenalo „chráň ma pred biedou mojich perí“ Žalmista by tak vyznával, že jeho pery sú chudobné na slová, ktoré sú buď nedostatočné, alebo dokonca hriešne pred Bohom. Táto podobnosť spája náš žalm so skupinou žalmov, v ktorých vystupuje biedny, ktorý je úplne odkázaný na Božiu pomoc:

Žalm 41,2: „Blažený, kto pamätá na bedára; v deň nešťastia ho vyslobodí Pán.“

Žalm 72,13: „Zmiluje sa nad chudobným a bedárom, zachráni život úbožiakom.“

Žalm 82,3-4: „Prisúďte právo bedárom a sirotám, spravodlivosť vymáhajte poníženým a chudobným. Ratujte chudobného a núdzneho vysloboďte z rúk hriešnika…“

„Dávid prosí Boha o pomoc v sebadisciplíne, aby mohol kontrolovať svoje pery a zabrániť jazyku osočovať.“ (Ibn Ezra)

„Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo výmysly s ľuďmi, čo páchajú neprávosť; ani ich pochúťky nechcem jesť.“ („Nedaj, aby sa moje srdce nachýlilo k zlej veci, že by som konal svojvoľné skutky v bezbožnosti, s mužmi, ktorí konajú neprávosť, ani sa nechcem deliť s nimi o ich chúťky.“ – hebr. originál) (verš 4.)

„Dávid prosí Boha o ochranu svojich úst pred zlým, teraz prosí o posilnenie srdca proti zhubnému vplyvu zlého človeka.“ (Radak) „Ospravedlňovanie hriechov a neprávostí môžeme považovať za najhoršie zlo, ktorým trpí ľudstvo.“ (Kassiodor) „Človek chce prirodzene stále ospravedlňovať všetky svoje hriechy. Hľadá vinníka namiesto toho, aby uznal, že zhrešil. Ide o boj v človeku, ako ho opísal Pavol: Vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu môjho rozumu a drží ma v zajatí zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch.“ (Rim 7,23). Prosba žalmistu trvá na tom, aby sa jeho srdce nenaklonilo k ľuďom, ktorí konajú neprávosť. Čisté srdce je totiž súčasťou vyvolených.“ (Hieronym) Žalmista definuje svojich nepriateľov terminológiou typickou pre žalmy, ako napr.:

Žalm 5,6: „Ani nespravodliví neobstoja pred tvojím pohľadom.“

Žalm 6,9: „Odíďte odo mňa, všetci, čo páchate neprávosť, lebo Pán vyslyšal môj hlasný plač.“

Žalm 14,4: „Či nezmúdrejú tí, čo páchajú neprávosť a požierajú môj ľud, akoby jedli chlieb? Nevzývajú Pána.“

Žalm 28,3: „Nezaobchádzaj so mnou ako s hriešnikmi alebo s tými, čo páchajú zlo, čo blížnym hovoria o pokoji, ale ich srdce je plné zloby.“

Táto skupina je definovaná ako „muži“, tento nezvyčajný plurál by bol narážkou na vyššie postavenú spoločenskú vrstvu. Žalmista „nechce jesť v ich sladkostiach“. Slovo „chúťky“ sa vyskytuje len v tomto žalme a je odvodené od koreňa, ktorý znamená „byť milý, príjemný, priateľský“. V Pies 7,7 sa pomocou tohto slova opisuje milenka. Vo fenických nápisoch sa nachádza aj podst. m. a označuje sladké jedlo. Veta teda dosl. hovorí, že žalmista nechce jesť, ponárať sa v jedení do sladkých a vyberaných jedál, mať účasť na stolovaní. Sloveso „jesť“ je pravdepodobne metaforické vyjadrenie spoločenstva. Nechcieť jesť znamená odmietať akúkoľvek účasť na niečom. Veta tak dostáva ironický nádych a žalmista odmieta mať účasť na zdanlivo sladkých rečiach alebo naoko príjemných skutkoch zlého človeka. 

„Nech ma spravodlivý tresce milosrdne, nech ma karhá, no olej hriešnika nech nesteká po mojej hlave; nech zotrvám v modlitbe, kým oni robia zle.“ („Nech ma bije spravodlivý milosrdne a nech ma karhá, je to olej na hlavu, neodmietne ho moja hlava, lebo stále je to tak a moja modlitba je odpoveď na ich zlobu.“ – hebr. originál) (verš 5.)

„Nech ma bije spravodlivý milosrdne a nech ma karhá“ Hebr. text znie dosl. „nech ma bije spravodlivý, milosrdenstvo, a nech ma karhá.“ Ak použijeme príklady zo života lekára a učiteľa, lepšie pochopíme túto vetu. Keď sa lekár rozhodne pre amputáciu časti tela, kvôli zdraviu človeka, nerobí to z krutosti, ale je to svedectvo o jeho milosrdenstve. Nenechá napospas človeka jeho chorobe, nenechá jeho rany hniť. Napriek bolesti zachráni človeka. Podobne je to s učiteľom. Keby nevyžadoval disciplínu a nekarhal by, znamenalo by to, že žiakovi neprejavuje žiadnu lásku. Ak, naopak, disciplínu vyžaduje a je prísny, všetko toto je znakom jeho dobroty.“ (Hieronym) Použitie slova spravodlivý spája náš žalm so skupinou žalmov, v ktorých centre je spravodlivý: Žalm 1, žalm 149 a iné. „Kto by mohol byť ten spravodlivý, ktorý karhá? V duchovnom zmysle sa tu hovorí o Hlave, Kristovi. On karhá údy svojho Tela, členov Cirkvi. V ňom niet nenávisti, takže karhá bez nej, karhá milosrdne. Na druhej strane, verš môžeme vzťahovať aj na veriacich. Oni sú aj spravodliví, aj hriešni. Tá spravodlivá časť v človeku by mala neustále milosrdne karhať svoju hriešnu časť.“ (Augustín)

„Je to olej na hlavu, neodmietne ho moja hlava“ „Dávid tak hovorí: Radšej znesiem najťažšie rany, ktorými ma Boh udrie, než čo i najmenšie príjemnosti, ktoré tešia zlých. Lebo Boží tvrdý trest mi bude ako olej na hlavu, neodmietne ho moja hlava.“ (R. Hirsch)

„Lebo stále je to tak a moja modlitba je odpoveď na ich zlobu“ Autor smutne konštatuje, že život je beznádejný, a jeho odpoveďou na toto priam skeptické vyjadrenie je modlitba, žalmista sa neprestáva modliť, napriek tomu, že zlé skutky hriešnikov pretrvávajú. Bude očakávať svoju záchranu, ktorá je opísaná vo v. 10, a pokiaľ nepríde, bude sa modliť. 

„Keď sa dostanú do tvrdých rúk sudcov, budú počuť moje slová a uznajú, že boli mierne.“ („Zvrhnutí boli na úbočia skaly ich sudcovia a počuli moje slová, že boli mierne.“ – hebr. originál) (verš 6.)

Aj táto časť verša je nezrozumiteľná a všetky preklady sú snahou interpretovať tento ťažký verš. „Dávid robí sudcov krajiny zodpovednými za svoje utrpenie, pretože mlčali, keď videli neprávosti, konané proti jemu. Preto ich opisuje ako zvrhnutých z cesty spravodlivosti do veľkej krutosti, podobnej chladnej a tvrdej skale.“ (Raši) „Rozprával som k zlým sudcom a vodcom mierne a snažil som sa ich presvedčiť, aby zavrhli svoje zlé cesty. Ukázal som im, aký je príjemný spravodlivý chodník Tóry, no odmietli.“ (Raši) „Skala zobrazuje Krista. Pri jeho druhom príchode budú všetci sudcovi pohltení spolu s hriešnikmi. Hriech, smrť a skazenosť budú pohltené, ako je napísané: Vtedy sa splní, čo je napísané. Smrť pohltilo víťazstvo! Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň? (1 Kor 15,54-55). Sudcovia budú priviazaní o skalu spolu s ich nadriadeným (diablom). Verš predstavuje druhý príchod Krista a pohltenie nespravodlivých, teda sudcov. 

„Ako keď sa zem orie a rozdrobuje na kúsky, tak boli rozmetané ich kosti pri pažeráku podsvetia.“ („Ako keď niekto kyprí a rozdrobuje zem, tak boli rozptýlené naše kosti pri otvore šeolu.“ – hebr. originál) (verš 7.)

Obe slová znamenajú „štiepať, rozťať, rozsekať“. Ak sa aplikujú na zem, pravdepodobne sú metaforou pre poľnohospodárske prípravy zeme na siatie ako oranie či kyprenie. Obraz rozhádzaných kostí v prvom rade poukazuje, že človeku sa nedostalo ani poslednej úcty. Kosti reprezentovali pozostatky človeka. Úcta voči človeku sa SBV vyjadrovala tým, že kosti boli uložené v pokoji. Sloveso „rozptýliť“ sa tiež používa na vyjadrenie exilu. Je možné, že žalmista úmyselne vybral toto sloveso, aby nepriamo vyjadril aj rozptýlenie ľudí. Ak sa metafora spojí s kyprením pôdy, obraz vyjadruje oráča, ktorý pri kyprení pôdy rozptýli kosti, ktoré boli uložené v zemi. Zosnulý je tým pripravený o pokojný odpočinok. Z pohľadu Žalmu 53,6: („No strachom sa trasú tam, kde sa báť netreba. Boh roztrúsil kosti tvojich utláčateľov, zahanbení sú, lebo Boh nimi opovrhol.“) bolo rozptýlenie kostí metaforou nadprirodzeného Božieho zásahu. Týmto spôsobom Boh trestá hriešnikov. 

„Naše kosti“ Hebr. a niektoré gr. preklady maju „naše“. To by znamenalo, že žalmista pokračuje v opise svojich ťažkostí. Niektorí nepriatelia ho trápia, ale aj sám Boh, ktorý drví jeho kosti. 

„Pri otvore šeolu“ Výraz dosl. znamená „smerom k ústam šeolu“. Tento obraz predstavuje šeol ako pažerák, ktorý má ústa a nimi hltá posledné pozostatky človeka. Šeol v žalmoch označuje večnú záhubu, a dokonca odvrhnutie spred Božej tváre ako v Žalme 88. Návrat zo šeolu nie je možný, a preto tento obraz vyjadruje, že kosti ako pozostatky človeka nenájdu ani v budúcnosti odpočinok.

„Pane, k tebe, Pane, sa upierajú moje oči: k tebe sa utiekam, smrti ma nevydaj.“ („Lebo k tebe, Bože, Pane, sa upierajú moje oči, k tebe sa utiekam, neobnažuj moju dušu.“ – hebr. originál) (verš 8.)

V tomto verši sa žalmista vracia k začiatku svojej modlitby (v. 1). No rozdiel je v spôsobe, akým sa žalmista obracia k Bohu. Pokiaľ vo v. 1 volal a kričal, vo v. 8 už len upiera svoje oči k Bohu:

Žalm 25,15: „Moje oči sa neprestajne upierajú na Pána, veď on mi vyslobodzuje nohy z osídel.“

Žalm tak evokuje postoj žalmistu v Žalme 121, kde žalmista upiera pohľad k výšinám, odkiaľ očakáva pomoc. „Oči proroka sa nepozastavia na povrchných a banálnych veciach. Oči spravodlivého sa upierajú ku všetkým nádherným Božím dielam, aby obdivovali ich tvorcu. Hľadajú stvoriteľa v stvorení, v jednoduchosti Božej krásy.“ (Hilár z Poitiers) „Máme tu modlitbu tých, ktorí sú v súžení. V skúške mohli padnúť mnohí, no ich oči sa upierajú na Pánovo prisľúbenie, a nie na vyhrážky nepriateľov a prenasledovateľov.“ (Augustín) „Žalmista prosí o to, aby bola väčšia sila jeho viery, ako ťažké utrpenia. Prosí o to, aby láska k Bohu bola väčšia ako muky, ktorým je vystavený.“ (Prosper Akvitánsky) Podobne ako v Žalme 71,1, žalmista vyjadruje, že jeho jediným útočišťom je Boh:

Žalm 71,1: „V teba, Pane, som dúfal; nebudem zahanbený naveky.“

„Neobnažuj moju dušu“ Sloveso dosl. znamená „odhaliť, vystaviť, obnažiť“. Sloveso môže znamenať aj „odhaliť nahotu človeka“. V tomto zmysle by žalmista žiadal, aby jeho duša, ktorá reprezentuje jeho najintímnejšiu časť a ktorú zveril Bohu, nebola obnažená. Vo svetle Ž 137,7 („Nezabudni, Pane, synom Edomu deň Jeruzalema, keď volali: „Zbúrajte ho, zbúrajte až po samy základy.“) obnaženie môže znamenať odhalenie základov hradieb, a teda zbúranie akéhokoľvek obranného valu, ktorý by bránil nepriateľovi vtrhnúť do mesta. Žalmista tak žiada, aby nebol vydaný do rúk nepriateľov, ktorí sú ako vojaci, ktorí vtrhli do mesta a môžu s obyvateľmi robiť, čo chcú. Sloveso tiež môže znamenať „vyliať, vypustiť“. V tomto zmysle by spojenie bolo idiomatické vyjadrenie, ktorého ekvivalentom je slovenský výraz „vypustiť dušu“.

„Chráň ma pred osídlom, čo mi nastavili, pred nástrahami tých, čo páchajú neprávosť.“ („Stráž ma pre rukami, čo mi osídlo nastavili, a pred nástrahami tých, ktorí konajú neprávosť.“ – hebr. originál) (verš 9.)

Verš používa obrazy, ktoré sú viac rozvité v predchádzajúcom žalme (Žalm 140,6). Podobne ako v Žalme 140,2-6 žalmista si je vedomý, že je nemožné bez Božej pomoci ujsť pred skrytými nástrahami, ktoré sú ako pasca číhajúca na nič netušiace zviera. Podobne ako v Ž 140 žalmista tu opäť predstavuje svojich nepriateľov ako tých, ktorí konajú neprávosť. 

„Nech všetci hriešnici upadnú do vlastných osídel, ale ja nech cez ne prejdem.“ („Nech upadnú do jeho čerene bezbožní spolu, ja však nech cez ne prejdem.“ – hebr. originál) (verš 10.)

Žalmista definuje svojich nepriateľov ako bezbožných, čo je ďalší typický výraz, ktorým sa otvára Žaltár:

Žalm 1,1: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov.“

Pomocou koreňa tohto slova sa žalmista vracia k v. 4, kde činy nepriateľov boli označené ako „bezbožnosť“. Žalmista aj metaforicky vyjadruje „lex talionis“. Nepriatelia sa chytia do pasce, ktorú nastražili iným. „Tak ako Pán hádže siete a uloví veľké množstvo rýb a jeho rybármi sú apoštoli, ktorí ryby zbierajú a nosia mu ich (teda tých, ktorí vez nich uverili), tak aj diabol a jeho podriadení démoni zvádzajú ľudí a privádzajú ich k nemu.“ (Hieronym) „Siete sú mnohé túžby egoizmu, ktorými je ľudská myseľ zviazaná diabolskými lanami potešenia. Hovorí sa tu však aj o sieti, ktorou apoštoli vytiahli na breh 153 rýb, ulovených na Pánov príkaz. Táto posledná sieť je predobrazom Cirkvi a je blažený, kto do nej patrí. Naopak, nešťastný je ten, kto padol do siete hriešnikov.“ (Kassiodor)

„Ja však nech prejdem“ Nezvyčajné ukončenie žalmu má pravdepodobne symbolický význam. Autor si obraze žiada, aby mohol prejsť na druhú stranu, ako to vyjadruje koreň. Toto sloveso označuje prechod Izraelitov cez Trstinové more alebo cez Jordán. Žalmista prosí, aby Boh vykonal podobný skutok, aký vykonal pri vyvedení Izraelitov z Egypta. „Neprajem si, aby sa nepriateľom ublížilo. Dávid chcel iba, aby sa zdržali vo svojej vlastnej sieti, kým sa mu podarí pred nimi utiecť. Dávidovou skutočnou túžbou nebolo zničenie nepriateľov. Skôr mu šlo o to, aby ich zlý vplyv nenechal stopy na jeho charaktere. Preto uzatvára žalm prianím, aby mohol prejsť cez sily zlých a v nijakom prípade sa nenechal stiahnuť na ich úroveň.“ (Feuer) „Tento verš nám hovorí o tom, že Pán je ten, kto stále prechádza. Každý jeden človek má byť pozorný sám k sebe, kým aj my neprejdeme z časného života do večnosti. Prosí, aby sme nezanedbávali svoj život. Aby sme pre malé potešenia neprišli o ovocie celej svojej práce. Pre nečistotu sa nevzdávajme odmeny za svoju prácu, ticho, bdelosť, zdržanlivosť a iné čnosti.“ (Efrém Sýrsky)