Žalm 65

Komentár

„Dávid nikdy neprestal Boha chváliť, ešte aj v čase hladomoru očakával svoju spásu. Slovo pieseň sa vyskytuje v Písme aj v m. r., aj v ž. r., preklad je rovnaký. V prvom prípade (aj vo v. 1) naznačuje budúce, definitívne vykúpenie a v druhom odkazuje pieseň na skutky, ktorými Všemohúci položí základy definitívnej spásy.“ (Hirsch)

„Tebe, Bože, patrí chválospev na Sione; tebe treba plniť sľuby v Jeruzaleme.“

V druhom verši je úvodné slovo zámeno „tebe“. Ním sa žalm obracia priamo na Boha, ktorý je spojený so Sionom. Názov Sion pôvodne označoval mesto, ktoré Dávid dobyl. Neskôr sa jeho význam posunul aj na posvätný vrch a chrám, ležiaci severne od Dávidovho mesta:

Žalm 48,3.12.: „Jeho svätý vrch, prekrásne návršie, je celej zemi na radosť. Vrch Sion, tajomný príbytok, je mestom veľkého kráľa… Obíďte Sion a obklopte ho, spočítajte jeho veže.“

Žalm 74,2: „Pamätaj na svoj ľud, ktorý je tvoj odprvoti. Vykúpil si výhonok svojho dedičstva, vrch Sion, na ktorom prebývaš.“

Žalm 78,68: „Lež vyvolil si kmeň Júdov, vrch Sion, ten si obľúbil.“

Žalm 125,1: „Tí, čo sa spoliehajú na Pána, sú ako vrch Sion: nehýbe sa, trvá naveky.“

V ňom bol Boh prítomný na konkrétnom mieste:

Žalm 5,8: „No ja len z tvojej veľkej milosti smiem vstúpiť do tvojho domu a s bázňou padnúť na tvár pred tvojím svätým chrámom.“

Žalm 15,1: „Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu?“

Žalm 24,3: „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov, kto smie stáť na jeho mieste posvätnom?“

Žalm 28,2: „Čuj moju úpenlivú prosbu, keď volám k tebe a spínam ruky k tvojmu svätému chrámu.“

Žalm 138,2: „Vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje prisľúbenia.“

Cherubovia vo veľsvätyni viditeľne označovali miesto neviditeľného Božieho trónu: Žalm 80,2: „Pastier Izraela, čo ako ovcu vedieš Jozefa, počúvaj! Ty, čo tróniš nad cherubmi, zaskvej sa.“

Chrám je preto v najvlastnejšom zmysle miestom Božej oslavy:

Žalm 9,15: „Aby som v bránach dcéry sionskej hlásal všetky tvoje skutky preslávne a plesal, že si mi pomohol.“

Žalm 102,22: „Aby na Sione hlásali meno Pánovo a v Jeruzaleme jeho slávu.“

Ten istý slovesný kmeň sa vyskytuje v nadpisoch žalmov:

Žalm 145,1: „Oslavovať ťa chcem, Bože, môj kráľ, a tvoje meno velebiť navždy a naveky.“

Žalm 147,1: „Chváľte Pána, lebo je dobré ospevovať nášho Boha, lebo je milé hlásať jeho slávu.“

Vyskytuje sa aj v ich texte:

Žalm 33,1: „Plesajte, spravodliví, v Pánovi; statočným sluší spievať pieseň chvály.“

Žalm 34,2: „Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť.“

Žalm 40,4: „Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu. Mnohí to uvidia a bázeň ich naplní a budú dúfať v Pána.“

Žalm 71,8: „Nech sa mi ústa naplnia tvojou oslavou a nech ťa velebím deň čo deň.“

Žalm 100,4: „Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno.“

Boh je jediným a jedinečným objektom a cieľom oslavy:

Žalm 109,1: „Bože, chvála moja, nemlč.“

V hebrejskom texte sa nachádza v tejto prvej časti verša ešte slovo „tíš“ (Tebe je tíš chválou). Tíš sa v kontexte žaltára spája so skúsenosťou, keď Boh neodpovedá na ľudské prosby (Žalm 22,3: „Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja.“), alebo keď si človek uvedomuje vlastnú nedostatočnosť pred Bohom a mlčí. (Žalm 39,2-3: „Povedal som: „Budem dávať pozor na svoje správanie, aby som nezhrešil jazykom. K svojim ústam postavím stráž, dokiaľ je hriešnik predo mnou.“ Ako nemý som zatíchol a zamĺkol, šťastia zbavený, bolesť sa mi však znova ozvala.“)  Možno tu vidieť nadväznosť na Žalm 62,2.6 („Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása… Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on mi dáva nádej.“) Ticho tu nie je niečo, čo ľudia vykonajú na Božiu oslavu, ale stav, v ktorom sa ľudia pred Bohom nachádzajú. „V súvislosti s v. 2 Talmud uvádza dve príslovia: mlčanie je liekom na všetko a slovo má cenu (jednej) mince, mlčanie dvoch. Takto chápaná tíš je pokorným zmĺknutím človeka, ktorý túži ospievať Božiu nesmiernosť, ale uvedomuje si nedostatočnosť slov. Nikto nemôže vymenovať všetky obdivuhodné vlastnosti Boha. Bohu patrí nevýslovná chvála, ktorá presahuje slová. Kto s bázňou onemie pred jeho majestátom a v tichosti uzná svoju nedokonalosť, chváli ho svojim mlčaním. Tíš na druhej strane poukazuje na trpezlivosť Boha, ktorý netrestá hriešnikov okamžite a jeho zhovievavé mlčanie je jeho chválou.“ (Feuer) „V duchovnom zmysle predstavuje Sion našu vlasť a je totožný z Jeruzalemom. Sion znamená „dívajúci sa“ alebo „pohľad a kontemplácia“. Zatiaľ čo Babylon symbolizuje svet, v ktorom sa vo svojom živote fyzicky nachádzame, Jeruzalem, ktorý sa interpretuje ako videnie pokoja, predstavuje našu konečnú vlasť, večné prebývanie v nebi, kde sa Bohu bude vzdávať ustavičná chvála.“ (Augustín) „Sľub“, obeta je v náboženskom zmysle slávnostnou prísahou božstvu, ktorou sa človek zaväzuje vykonať určitý skutok, ak božstvo bude konať očakávaným spôsobom. Myšlienka plnenia sľubov je v žalmoch veľmi častá:

Žalm 22,26: „Tebe patrí moja chvála vo veľkom zhromaždení a svoje sľuby splním pred tvárou tých, čo sa boja Pána.“

Žalm 50,14: „Obetuj Bohu obetu chvály a Najvyššiemu svoje sľuby splň.“

Žalm 61,9: „Tak budem naveky ospevovať tvoje meno a plniť svoj sľub deň čo deň.“ 

Plnenie sľubov sa mohlo spájať s prinášaním obiet (Žalm 66,13: „Vojdem do tvojho domu so zápalnými obetami, splním ti sľuby.“, s oslavou Boha (Žalm 56,13: „Bože, ešte mám splniť sľuby, čo som tebe urobil; obety chvály ti prinesiem.“), alebo obsahom sľubu mohlo byť niečo iné (Žalm 132, 2-3: „Že prisahal Pánovi a mocnému Bohu Jakubovmu zložil sľub: „Do príbytku svojho domu nevkročím, ani sa neuložím na svoje lôžko.“) Plnenie sľubov oslavuje Boha za to, čo v prospech ľudí už vykonal. 

„Ty vypočúvaš modlitby, k tebe má prísť každý človek, keď ho ťaží hriech.“

Verš 3 začína slovesom „vypočuť“ (počúvať). Vyjadruje konštantnú Božiu vlastnosť, ktorá ľudí povzbudzuje modliť sa. Je to jeho stála charakteristika. Božia trvalá prítomnosť v chráme nám pripomína jeho vernosť, blahosklonnosť a otvorenosť pre ľudské potreby, toto je zárukou, že počuje, vypočuje, odpúšťa:

Žalm 4,2: „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu.“

Žalm 17,1: „Vypočuj, Pane, moju spravodlivú žiadosť, všimni si moju prosbu pokornú. Nakloň sluch k mojej modlitbe, čo plynie z perí úprimných.“

Žalm 39,13: „Pane, vyslyš moju modlitbu, nakloň sluch k môjmu volaniu. Nebuď mlčanlivý k mojim slzavým nárekom; veď u teba som iba hosť, len pútnik, ako všetci moji otcovia.“

Žalm 54,4: „Bože, vyslyš moju modlitbu a vypočuj slová mojich úst.“

Žalm 61,2: „Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu, všimni si moju modlitbu.“

Žalm 84,9: „Pane, Bože zástupov, čuj moju modlitbu, vypočuj ma, Bože Jakubov.“

Žalm 102,2: „Pane, vyslyš moju modlitbu a moje volanie nech dôjde ku tebe.“

Žalm 143,1: „Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu, pre svoju spravodlivosť ma vyslyš.“

Žalm 6,10: „Pán moju prosbu vyslyšal, Pán prijal moju modlitbu.“

Žalm 66,19: „Ale Boh ma vyslyšal, všimol si hlas mojej vrúcnej modlitby.“

Žalm 116,1: „ALELUJA. Milujem Pána, lebo vypočul môj prosebný hlas.“

Na pozadí textu je predstava o Bohu, ktorý je v kontakte s ľuďmi, a tí sa môžu na neho obrátiť. „Nikto nedokáže počúvať prosby tak ako Boh. Svätý, nech je zvelebený, k nemu sa modlia všetci a on im rozumie a prijíma každú jednotlivú modlitbu.“ (MidrTeh) „Boh počúva nadprirodzeným spôsobom, ktorý sa vymyká prírodným zákonom, lebo zvuk jedného hlasu môže rozumieť desatoro uší, ale jedno ucho nemôže rozumieť desiatim hlasom naraz.“ (Feuer) Druhá časť verša hovorí o tom, že veľkosť človeka spočíva v tom, že fyzická prítomnosť pred Bohom mu je umožnená, ba dokonca je k nej vyzvaný. Pravdepodobne sa myslí na chrám ako na miesto symbolického Božieho prebývania. „Pred Bohom sú si všetci rovní: ženy, otroci, chudobní aj bohatí.“ (Radak) „Slovo tvor (v slovenskom texte človek) znamená tiež telo a mäso, ktoré naznačujú istú mäkkosť, v Písme spojenú so srdcom: Odstránim z ich tela srdce kamenné a dám im srdce z mäsa (Ez  11,19). Výraz tvor môže byť potom narážkou na stať v Talmude, podľa ktorej Boh vypočuje modlitbu až vtedy, keď človek obmäkčí svoje (tvrdé a necitlivé) srdce ako mäso a každý tvor sa príde pokloniť pred moju tvár, hovorí Pán. (Sota) „Boh je hodný toho, aby sa mu podriadili všetky národy a aby každý tvor, t. j. celé ľudské pokolenie, vyznávalo jeho večné milosrdenstvo.“ (Hilár)

„A hoci nad nami víťazia naše neprávosti, ty nám ich odpúšťaš.“

Tento verš opisuje situáciu človeka (jednotlivca) v jeho slabosti, ktorá je v kontraste s Božím odpustením. Takisto je vyjadrená osobná zodpovednosť a započítateľnosť vinenia konkrétnej osobe v kontraste s odpustením, ktoré sa viaže na spoločenstvo. Výraz vina (neprávosť) je odvodený od koreňa s významom „ohnúť“, „skriviť“ a „spáchať neprávosť“. Podst. m. znamená „hriech“, „previnenie“ ako aj „dôsledky hriechu“, „trest“. Takéto previnenie neznamená iba nesprávne konanie voči Bohu, ale aj voči blížnemu. Negatívne dôsledky sa dotýkajú toho, kto je poškodený, ale ešte viac toho, kto takýto skutok koná. Existovala však i možnosť vyhnúť sa trestu. Podmienkou bolo vyznanie:

Žalm 32,5: „Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“

Žalm 38,19: „Preto vyznávam svoju vinu a pre svoj hriech sa trápim.“

Ďalej obrátenie sa na Boha:

Žalm 25,11: „Pre tvoje meno, Pane, odpusť mi môj hriech, i keď je veľký.“

Boh vinu odpúšťa:

Žalm 78,38: „On sa predsa zľutoval a odpustil im vinu a nezničil ich. Často svoj hnev potlačil a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.“

Žalm 103,3: „Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy.“

A človeka očisťuje:

Žalm 51,4: „Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.“

Božie odpustenie je lepšie chápať ako odpoveď na skutky.

Sloveso „víťazia“ (premohli) je v gnómickom čase, ktorý značí, že sloveso má časovo neobmedzenú platnosť a opisuje stav človeka, ktorý je porazený. Nie je to jednorazová porážka, ale zlé skutky/viny/neprávosti sú trvalo a opakovane silnejšie ako človek:

Žalm 38,5: „Hriechy mi prerástli nad hlavu a ťažia ma príliš, sťa veľké bremeno.“

Žalm 40,13: „Zo všetkých strán sa na mňa kopia nespočetné pohromy, opantalo ma toľko hriechov, že nemám o nich prehľadu. A je ich viac, než mám vlasov na hlave, až mi z toho srdce zamiera.“

V danom kontexte sú slová o vine (naše neprávosti) paralelou k previneniam. Výraz „previnenie“ znamená primárne „prerušenie vzťahov“, „odpor“, „vzdor“ a vo vzťahu k Bohu je hriechom: vzďaľuje od Boha a tiež deformuje človeka:

Žalm 36,2: „Neprávosť našepkáva hriešnikovi v hĺbke jeho srdca; pred jeho očami nieto bázne Božej.“

Žalm 107,17: „Na ceste neprávosti rozum stratili a trpeli za svoje priestupky.“ Človek je v stave hriechu a odporu voči Bohu.

„Nedokážeme pred tebou všetky naše neprávosti usporiadať (a vymenovať), lebo ich je veľa. Radšej sa pred tebou modlíme (a predkladáme ti) jedno všeobecné (vyznanie), aby si naše previnenia prikryl/uzmieril/odpustil.“ (Raši) „Víťazia/premohli nás znamená: doviedli nás až k beznádeji. Kým nám oni hovorili takéto veci, my sme spravodlivo trpeli za všetky naše bezbožnosti, ktorých sme sa dopustili voči Bohu. Hoci Boh dopustil, aby sa tieto bezbožnosti diali, jednako nám pomôže a dovedie nás do našej krajiny a slová uštipačníkov vyjdú nazmar.“ (Teodor z Mopsuestie) Toto je historický zmysel chápania tohto žalmu v súvislosti s trpiacimi Židmi, vyhostenými zo svojej krajiny. Môžu sa však vzťahovať aj na nás a iných ľudí rôznym spôsobom trpiacich. Na stav ľudskej existencie nasleduje „nelogická“ odpoveď zo strany Boha, ktorý predsa ľudské previnenia prekrýva (odpúšťa). Odpustenie je biblická myšlienka, kde previnenia sú tvorené konkrétnymi skutkami a teda ich prikrytie vyjadruje odpustenie. Boh ako subjekt a činiteľ odpustenia a zmierenia koná v situácii kritickej núdze (pre človeka): vyslobodzuje ho od smrti, uzdravuje ho, umožňuje mu byť vo svojej blízkosti. Kniha žalmov odpustenie nepodmieňuje ľudskými činmi:

Žalm 49,8: „Veď sám seba nevykúpi nik, ani nezaplatí Bohu výkupné za seba.“

Žalm 79,9: „Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása, a vysloboď nás; a pre svoje meno odpusť nám hriechy.“

Odpustenie je vždy darom od Boha, o ktorý ľudia neustále prosia, uznávajúc svoju ohraničenosť. Boh je tu teda podmetom slovesa a činiteľom: on vykonáva zmierenie, nie ľudia, a ani veľkňaz. „Dávidovo vyznanie: Uvedomujem si, že moje viny nado mnou víťazia a moje zásluhy ich nestačia prevážiť a zaslúžiť odpustenie pre celé zhromaždenie: Preto ťa prosím, Bože, milosrdne prikry naše previnenia.“ (Sforno)

„Blažený, koho si si vyvolil a prijal k sebe, prebývať bude v tvojich sieňach. Naplní nás blahobyt tvojho domu a svätosť tvojho chrámu.“

Stav blaženosti sa v žalmoch chápe ako dar od Boha v kontexte odpustenia hriechov:

Žalm 32,1-2: „Blažený, komu sa odpustila neprávosť a je oslobodený od hriechu. Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta a v ktorého mysli niet podvodu.“

A najmä ako charakteristika človeka, ktorý sa vyhýba hriechu a usiluje sa žiť spravodlivo:

Žalm 1,1: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov.“

Žalm 40,5: „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru a nevšíma si pyšných ani náchylných klamať.“

Žalm 106,3: „Blažení sú tí, čo zachovávajú právo a konajú spravodlivo v každý čas.“

Spája sa s pobytom v chráme:

Žalm 84,5: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome a bez prestania ťa velebia.“

Je výsledkom Božej voľby:

Žalm 33,12: „Blažený národ, ktorého Bohom je Pán, blažený ľud, ktorý si on vyvolil za dedičstvo.“

Slovesá volíš (vyvolíš) a prijímaš (privádzaš) tu vyjadrujú Božiu opakovanú a trvalú aktivitu, zapadajúc tak do kontextu žalmu, ktorý neopisuje jednu konkrétnu udalosť, ale skôr model, ktorý sa môže opakovať. Boh si nevolí podľa ľudských zásluh a predpokladov. Vždy, keď si Boh volí človeka, znamená to, že daný človek je vybraný zo skupiny a má potom zodpovednosť, resp. istú funkciu voči ostatným. „Midraš vzťahuje slovesá volíš (vyvolíš) a prijímaš (privádzaš bližšie) na veľké postavy židovských dejín. Niektorých oddaných nasledovníkov si Boh vybral na význačnú službu, iných priviedol bližšie (k sebe), keď im preukázal mimoriadnu priazeň.“ (Feuer) Bývanie v Božích nádvoriach pripomína tému Božieho prebývania vo svätyni, resp. medzi ľudom a naznačuje tak spoločenstvo človeka s Bohom. Keďže slovesný kmeň bývať je tu použitý v kontexte  požehnania, evokuje chránené miesto, na ktorom môže človek prebývať:

Žalm 16,9: „Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá aj moje telo odpočíva v nádeji.“

Žalm 37,27.29: „Vyhýbaj zlu a dobre rob a budeš mať domov naveky… Lež spravodliví zdedia zem, budú ju obývať na veky vekov.“

Žalm 102,29: „Deti tvojich služobníkov budú bývať v bezpečí a ich potomstvo bude pevné pred tebou.“
Jeho život je potom mimo nebezpečenstva. Výraz „sídlo“ alebo nádvorie v prenesenom zmysle, najmä v poetických textoch, označoval chrám:

Žalm 84,3.11: „Túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových. Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému… Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce. Radšej chcem stáť na prahu domu svojho Boha ako prebývať v stanoch hriešnikov.“

Žalm 92,14: „Tí, čo vyrastajú v dome Pánovom, v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať.“

Žalm 96,8: „Vzdávajte Pánovi slávu hodnú jeho mena. Prineste obetné dary a vstúpte do jeho nádvorí.“

Žalm 100,4: „Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno.“

Žalm 116,19: „V nádvoriach domu Pánovho, uprostred teba, Jeruzalem.“

Žalm 135,2: „Ktorí ste v dome Pánovom a na nádvoriach domu nášho Boha.“

Výber tohto výrazu v našom žalme zodpovedá nosnej myšlienke, že prístup k Bohu nie je vyhradený iba pre kňazov. Boh si vyberá a približuje i tých, ktorí nemajú právo vstúpiť do chrámu (budovy), ale môžu prebývať v jeho nádvoriach. Aj tak budú mať účasť na posvätnosti chrámu. Naplnenie (nasýtenie) môže byť výraz pre získané dobrodenia, napr. duchovné požehnanie, milosť, oslobodenie, odpustenie. Práve Božia prítomnosť robí chrám svätým a preto sa nazýva aj „chrámom jeho svätosti“:

Žalm 5,8: „No ja len z tvojej veľkej milosti smiem vstúpiť do tvojho domu a s bázňou padnúť na tvár pred tvojím svätým chrámom.“

Žalm 11,4: „Pán prebýva vo svojom svätom chráme, Pán tróni na nebesiach. Jeho oči hľadia na úbožiaka, jeho zrak skúma každého človeka.“

Žalm 79,1: „Bože, pohania vtrhli do tvojho dedičstva, poškvrnili tvoj svätý chrám a Jeruzalem obrátili na rumy.“

Žalm 138,2: „Vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje prisľúbenia.“

Táto Božia prítomnosť a špecifickosť daného miesta poskytuje naplnenie (nasýtenie) tomu, kto sa v tomto priestore nachádza. „Pane, daj nám hojnosť svätosti, ktorá prúdi z tvojho chrámu. Prosíme, nehľaď na to, že nie sme hodní toľkej štedrosti.“ (Feuer) „Chrám bol prameňom všetkého duchovného uspokojenia. Midraš volá chrám „dom svätosti“, „domom načerpania“, lebo práve z tohto posväteného miesta mohol svätý Duch duchovne pozdvihnúť Izrael.“ (Sukk a Tosafot) „Blahobyt a svätosť chrámu znamenajú to, že to nie je len vonkajšia krása chrámu, ktorú vidíme, ale najmä Božia krása a svätosť, ktorú nevidíme, tak je to aj v prípade ľudí, kde sa krása skrýva vo vnútri, aj keď vzhľad nemusí byť pekný (príklad starého človeka, ktorý si zasluhuje náš obdiv)“ (Augustín) „Ľuďom, ktorí kráčajú uprostred námah a bolestí života, sa odporúča vytrvať a hľadieť pritom s nádejou na cieľ, v ktorom ich očakáva nekonečné šťastie v prítomnosti Boha: Uvidíme Boha tvárou v tvár, nie zvonku, ale v nás, všetko vo všetkých. Niet sa čomu diviť, ak tej slávy bude plná celá zem, o koľko viac jej bude plná duša. Je napísané: Naplní nás blahobyt tvojho domu.“ (Bernard z Clairvaux)

„Obdivuhodne spravodlivo nás vyslyšíš, Bože, naša spása, nádej všetkých končín zeme i ďalekého mora.“

Božia odpoveď v žalmoch znamená, že Boh žalmistu obháji a vyslobodí z nebezpečenstiev:

Žalm 55,3: „Pohliadni na mňa a vyslyš ma. Keď premýšľam o sebe, som rozrušený.“

Žalm 60,7: „ Aby sa vyslobodili tí, ktorých miluješ; zachráň nás svojou pravicou a vyslyš nás.“

Žalm 86,1.7: „Nakloň, Pane, svoj sluch a vyslyš ma, lebo som biedny a chudobný… V deň svojho súženia volám k tebe, lebo ty ma vyslyšíš.“

Žalm 91,15: „Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho i oslávim.“

Žalm 99,6.8: „Mojžiš a Áron, jeho kňazi, a Samuel, ctiteľ jeho mena, vzývali Pána a on ich vypočul… Pane, Bože náš, ty si ich vypočul, Bože, ty si bol k nim milostivý, no nenechal si bez trestu ich priestupky.“

Často sa spája so slovesom „zachrániť“, „spasiť“, „vyslobodiť“, „pomôcť“:

Žalm 20,7.10: „Teraz viem, že Pán zachráni svojho pomazaného; vyslyší ho zo svojho svätého neba, zachráni ho mocou spásonosnej pravice… Pane, daj vždy víťaziť kráľovi a nás vyslyš, kedykoľvek ťa budeme vzývať.“

Žalm 22,22: „Vysloboď ma z tlamy levovej, mňa úbohého chráň pred rohmi byvolov.“
Žalm 69,14: „Ale ja, Pane, obraciam sa modlitbou k tebe v tomto čase milosti. Vypočuj ma, Bože, pre svoju veľkú dobrotu, pre svoju vernosť mi pomôž.“

Žalm 108,7: „Zachráň svojich najmilších; pomôž svojou pravicou a vyslyš ma.“

Božia odpoveď spočíva v obdivuhodných (ohromujúcich) skutkoch (tento výraz je gramatickým predmetom slovesa „odpovedať“). Sú to také skutky, ktorých autorom je Boh v dejinách spásy:

Žalm 106,2: „Kto vyrozpráva mocné skutky Pánove, kto všetku jeho chválu rozhlási?“

Žalm 145,6: „Hovoria aj o sile tvojich skutkov úžasných a rozprávajú o tvojej veľkosti.“

Takto ukazuje cez ne svoju veľkosť a vznešenosť. Táto Božia charakteristika má kozmický rozmer:

Žalm 68,36: „Vznešený si, Bože, vo svojej svätyni. Boh Izraela sám dáva silu i statočnosť svojmu ľudu. Zvelebený buď, Bože.“

Žalm 89,8: „Boh, ktorý v zhromaždení svätých budí strach, je veľký a hrozný voči všetkým, čo ho obklopujú.“

Žalm 96,4: „Lebo veľký je Pán a veľkej chvály hoden, viac ako všetkých bohov treba sa ho báť.“

Žalm 99,3: „Oslavujte jeho meno veľké a úžasné, lebo je sväté.“

Toto je vyjadrené opismi Boha ako toho, ktorý tvorí svet príkazom (Žalm 33,6: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje.“), múdrosťou (Žalm 104,24-26: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva. Tu more veľké, dlhé a široké, v ňom sa hemžia plazy bez počtu, živočíchy drobné i obrovské. Po ňom sa plavia lode i Leviatan, ktorého si stvoril, aby sa v ňom ihral.“) a mocou (Žalm 65,6-9). Reakciou na dané skutky je strach a bázeň nepriateľov:

Žalm 47,3: „Lebo Pán je Najvyšší a hrozný, nad celou zemou veľký kráľ.“

Žalm 76,8: „Si hrozný; kto sa môže vzoprieť proti tebe, keď sa rozhneváš?“

Žalm 89,8: „Boh, ktorý v zhromaždení svätých budí strach, je veľký a hrozný voči všetkým, čo ho obklopujú.“

Alebo oslavu Boha zo strany veriacich.

Takáto komunálna spravodlivosť a nastolenie svetového poriadku sa zhoduje aj s nasledovným textom v. 6-9. „Kým budeme hodní Božieho milosrdenstva, nemusíme sa báť. Tak ako si odvrátil vonkajšiu hrozbu nepriateľa, tak nás ochrániš aj pred vnútorným nebezpečenstvom hladu a sucha.“ (Feuer)

„Boh, naša spása“ (Bože našej spásy). Častou paralelou k spravodlivosti je spása (pomoc):

Žalm 40,11: „Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse. Neskrývam tvoju milosť a pravdu pred veľkým zhromaždením.“
Žalm 51,16: „Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou.“

Žalm 71,2.15: „Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi… Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť a tvoju spásu deň čo deň, hoci ju ani neviem vyjadriť.“

Žalm 98,2: „Pán oznámil svoju spásu, pred očami pohanov vyjavil svoju spravodlivosť.“

Žalm 116,5-6: „Milostivý a spravodlivý je Pán, náš Boh sa zľutúva. Pán ochraňuje maličkých; pomohol mi, keď som bol v biede.“

Žalm 119,123: „Oči mi mrú túžbou za tvojou pomocou a za tvojím spravodlivým výrokom.“

Podmetom spásy je v žalmoch vždy Boh. Spása figuruje ako Boží atribút (je mu pripísaná), ale zároveň ju vykonáva v prospech ľudí:

Žalm 18,47: „Nech žije Pán, nech je zvelebený môj Záchranca, nech je vyvýšený Boh, moja spása.“

Žalm 24,5: „Taký dostane požehnanie od Pána a odmenu od Boha, svojho Spasiteľa.“

Žalm 25,5: „Veď ma vo svojej pravde a uč ma, lebo ty si Boh, moja spása, a v teba dúfam celý deň.“

Žalm 27,9: „Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa v hneve od svojho služobníka. Ty si moja pomoc, neodvrhuj ma, ani ma neopúšťaj, Bože, moja spása.“

Žalm 79,9: „Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása, a vysloboď nás; a pre svoje meno odpusť nám hriechy.“

Žalm 85,5: „Obnov nás, Bože, naša spása, a odvráť od nás svoj hnev.“

Základom je presvedčenie, že Boh je zdrojom a darcom spásy, ktorá je v tomto prípade určená pre spoločenstvo, národ, alebo všetkých ľudí. Boh je symbolom záchrany, ktorej prototyp je vyvolenie Izraela a jeho záchrana z Egypta:

Žalm 78,12.43.51: „Pred zrakom ich otcov divy vykonal v krajine egyptskej, na pláni taniskej… V Egypte urobil svoje znamenia, svoje zázraky na pláni taniskej… Pobil všetko prvorodené v Egypte, prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových.“

Žalm 114,1: „Keď Izrael vyšiel z Egypta, dom Jakubov spomedzi ľudu cudzieho.“

Žalm 136,10: „On pobil egyptských prvorodencov, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“

Na tomto mieste nastáva v žalme prechod od kultovej tematiky (v. 2-5) k všeobecnej oslave. Myšlienka univerzalizmu (v. 3) sa odteraz naplno rozvíja a Božia oslava nie je ohraničená:

Žalm 72,8-11: „A bude panovať od mora až k moru a od Rieky až na kraj zeme. Obyvatelia púšte pred ním pokľaknú a jeho nepriatelia budú lízať prach. Králi Taršišu a ostrovov prinesú mu dary, oddajú mu dane králi Arabov aj zo Sáby. Budú sa mu klaňať všetci králi, slúžiť mu budú všetky národy.“

„Nádej“ (istota). Tento výraz je odvodený od slovesného kmeňa, ktorý v sebe spája dva základné významy: „cítiť sa bezpečne, bezstarostne“ a dôvod pre tento pocit bezpečia, teda „spočinúť na niekom, niečom“. Táto istota (nádej) nás spája s Bohom, ako tom implicitne vyplýva z textu:

Žalm 32,10: „Bezbožného stíhajú mnohé strasti; no dúfajúcich v Pána obklopí milosrdenstvo.“

Žalm 40,5: „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru a nevšíma si pyšných ani náchylných klamať.“

Žalm 84,13: „Pane zástupov, blažený človek, čo sa spolieha na teba.“

Žalm 125,1: „Tí, čo sa spoliehajú na Pána, sú ako vrch Sion: nehýbe sa, trvá naveky.“

On je jej zdrojom a garantom a on je tým základom, na ktorom možno bezpečne spočinúť, pretože koná hrôzu vzbudzujúce skutky.

„Všetky končiny zeme i ďalekého mora“ Nezvyčajná syntax je podmienená poetickou konštrukciou:

Končiny – pl.: vzdialenosť

Zeme – sg.: stvorený svet

Mora – sg.: stvorený svet

Diaľav – pl.: vzdialenosť

Celá konštrukcia tvorí merizmus, ktorý zahŕňa všetko, čo je obsiahnuté medzi danými hranicami. Zároveň je to metafora pre obyvateľov daných oblastí či celého sveta. Záber žalmu sa tak rozširuje a zahŕňa celé ľudstvo. „Istota (nádej) si ty (Bože) aj útočisko pre všetkých obyvateľov končín zeme od (jedného) konca zeme po (druhý) koniec.“ (Raši) „More môže byť aj obrazom pokánia. Nebeská brána modlitby nie je otvorená vždy, ale brána pokánia je otvorená navždy. Preto môžeme dôverovať, že tak ako je more stále dostupné a každý sa v ňom môže okúpať, tak aj „more pokánia“ je neustále otvorené pre toho, kto sa chce doň ponoriť.“ (MidrTeh)

„Vrchy upevňuješ svojou mocou, opásaný silou.“

Použité sloveso znamená najprv „pripraviť“ a potom aj „ustanoviť“, „urobiť trvalým“. V kmeni hifil sa často spája s tematikou stvorenia sveta a jeho subjektom je Boh. Vzťahuje sa na mimoriadne činy, ktoré stanovujú poriadok vo stvorených veciach:

Žalm 8,4: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril.“

Žalm 24,2: „Veď on sám položil jeho základy na moriach a upevnil ho na vodách.“

Žalm 68,10: „Zoslal si, Bože, zúrodňujúci dážď a vzpružil si svoju ochabnutú krajinu.“

Žalm 74,16: „Tvoj je deň, tvoja je aj noc, ty si utvoril nebeské svetlá i slnko.“

Žalm 89,3: „Veď ty si povedal: „Moje milosrdenstvo je ustanovené naveky.“ Tvoja vernosť je upevnená v nebesiach.“

Neopisuje teda samotný akt stvorenia, ale usporiadanie toho, čo už existuje. Tematika stvorenia je vyjadrená aj použitím výrazu vrchy. Vrchy sú najstabilnejšou časťou sveta:

Žalm 46,4: „Nech hučia vody mora a nech sa vzdúvajú a vrchy nech sa trasú pod jeho náporom.“

Žalm 90,2: „Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.“

Žalm 97,5: „Ako vosk sa topia vrchy pred tvárou Pánovou, pred Pánom celej zeme.“

Žalm 104,5-6: „Zem si postavil na jej základoch, nevychýli sa nikdy-nikdy. Oceán ju prikryl sťa odev, nad vrchmi vody zastali.“

Podľa biblickej kozmológie boli upevnené v hlbinách a na ich mieste ako na stĺpoch spočívali zem a nebesia. Výraz „moc“ znamená potenciu a schopnosť produkovať a vo vzťahu k Bohu vyjadruje jeho všemohúcnosť pri stvorení, pri exode alebo pri záchrane ľudu. Celé slovné spojenie vo v. 7a teda navodzuje atmosféru stvorenia. Dôraz sa však nekladie na samotný akt stvorenia, ale skôr na Boha, ktorý je zárukou stability a trvania stvorenia:

Žalm 89,15: „Spravodlivosť a právo sú základom tvojho trónu, milosť a pravda kráčajú pred tvojou tvárou.“

Žalm 97,2: „Vôkol neho oblaky a mrákavy, spravodlivosť a právo sú základom jeho trónu.“

Sloveso „opásať“ (prepásať) často vyjadruje pripravenosť na boj a implikuje vojenský konflikt (Žalm 18,33: „To Boh ma silou opásal a moju cestu urobil nepoškvrnenou.“) Bojovník si musel opásať odev, aby bol pohyblivejší:

Žalm 93,1-2: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel; zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal. Tak upevnil zemekruh, že sa nezachveje. Pevný je tvoj trón oddávna, ty si od vekov.“

Tento význam je ešte zosilnený vďaka spojeniu s pojmom sila, ktorá tu má symbolický význam. Výraz sila je odvodený od kmeňa s významom „moc“, „sila“, „nadradenosť“ a „vznešenosť“ Najmä ak sa výraz nachádza vo vojenskom kontexte, asociuje silu a vitalitu úspešného bojovníka. Jeho prototypom je Boh, a preto musia byť zvestované jeho mocné skutky:

Žalm 145,4.11.12: „Z pokolenia na pokolenie ide chvála tvojich skutkov a všetky pokolenia ohlasujú tvoju moc… Nech rozprávajú o sláve tvojho kráľovstva a o tvojej moci nech hovoria; nech ľuďom oznamujú tvoje zázraky i slávu a velebu tvojho kráľovstva.“ „Boh môže prejaviť svoju silu vždy, keď je to potrebné, lebo je všemohúci a stále pripravený, prepásaný svojou vlastnou, stálou a nevyčerpateľnou silou.“ (Radak) „Boh svojou mocou urobí pevnými a silnými aj vrchy, čím sa chce povedať, že hoci nič nie je prirodzene silné, stane sa takým Božou mocou, bude opásané silou. Výraz opásaný silou je tu použitý v zmysle pripravenosti a ľahkosti ako analógia k ľuďom, ktorí sa opášu s cieľom konať dobré skutky, čím preukazujú svoju pripravenosť, resp. ľahkosť pri svojom konaní.“ (Teodor z Mopsuestie)

„Tíšiš hukot mora, hukot jeho vĺn aj nepokoje národov.“

Výraz burácanie (hukot) je odvodený od kmeňa, ktorý opisuje hlasný zvuk a nadšenie, či už v kontexte zániku, alebo oslavy. Jeho zdrojom je najčastejšie voda (more) alebo zástup ľudí. More sa v SZ pokladalo za tajomné a nebezpečné. Bolo sídlom Leviatana a iných stvorení. Ako protiklad k suchej zemi bolo vždy potenciálnym zdrojom nebezpečenstva. Podrobenie si mora pripomína tematiku stvorenia:

Žalm 74,13-14: „More si svojou mocou rozdvojil a rozdrvil si hlavy drakom vo vodách. Leviatanovi si hlavy roztĺkol, za pokrm si ho dal morským obludám.“

Žalm 89,9-14, Ž 93,3-4, Ž 104,5-9. Boh je tu predstavený zvrchovaný vládca, ktorý ho upokojí a podrobí si každý odpor. „Slovo upokojujúci (utišujúci) má taký význam, ako keď niekto utišuje, alebo skrotí/podriadi si vlastný hnev, alebo keď tlmí/potlačí búrlivý živel.“ (Sforno) „Nepokoje (búrenie sa) národov“ Tento výraz je odvodený od koreňa, ktorý pôvodne označoval neartikulovaný zmätok s optickým a akustickým prejavom a, tak ako v našom texte, často sa spájal s morom. To implikuje nielen zvukový prejav nespokojnosti (šomranie a pod.), ale aj vzburu, odpor a útok:

Žalm 46,4.7: „Nech hučia vody mora a nech sa vzdúvajú a vrchy nech sa trasú pod jeho náporom… Národy sa búria, klátia sa kráľovstvá; tu zaznie jeho hlas a zem sa roztápa.“

Žalm 83,3: „Lebo, hľa, tvoji nepriatelia zúria a dvíhajú hlavu tí, čo ťa nenávidia.“

Paralelizmus vo verši ukazuje Božiu zvrchovanosť nad svetom i nad ľuďmi. Je vystavaný na presvedčení, že Boh kontroluje národy takisto, ako ovláda atmosférické javy a prírodné živly:

Žalm 2,1: „Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné?“

Žalm 74,23: „Nezabúdaj na krik svojich nepriateľov, veď hurhaj vzbúrencov sa stále stupňuje.“

Ukazuje sa, že Božia činnosť vykonaná na prírodných skutočnostiach, bola metaforou pre jeho skutky vykonané na ľuďoch a Boh si dokáže všetko podrobiť. Vo v. 7-8 je Božia aktivita opísaná tromi slovesami: upevňovať, byť opásaný silou, tíšiť. Nie je to jednorazový, ale opakovaný dej alebo trvalý stav, ktorého dôsledky pokračujú. „Boh je jediný, kto poskytuje dobré veci, kto dáva silu tomu, čo je silné, on je jediný, kto spôsobuje rozrušenie toho, čo je mocné. Toto je on schopný urobiť pre všetkých.“ (Teodor z Mopsuestie)

„Tí, čo obývajú zemské končiny, chvejú sa bázňou pred tvojimi znameniami, radosťou napĺňaš končiny východu i západu.“

Znamenie je objekt alebo udalosť, ktorá vo svojej podstate ukazuje na čosi odlišné a sprostredkuje istú informáciu. V náboženskom zmysle možno cez znamenie zakúsiť pravosť niečoho iného. Môže sa vzťahovať na oblasť stvorenia, dejín alebo kultu. Napr. svetlá na nebeskej oblohe sú znamením. Kain dostáva znamenie na čelo, dúha je znamením zmluvy, krv na dverách Izraelitov je znamením. Bázeň a oslava sú správnou reakciou na vznešené skutky toho, kto si podmaňuje svet a stvorenie:

Žalm 64,10-11: „Strach zachváti každého človeka; i budú hlásať Božie skutky a chápať jeho diela. Spravodlivý sa teší v Pánovi a spolieha sa na neho a jasajú všetci, čo majú srdce úprimné.“

Žalm 67,8: „Nech nás Boh požehná a nech si ho ctia všetky končiny zeme.“

Výraz východ je odvodený od kmeňa s významom „vychádzať“ a označuje udalosť alebo miesto vychádzania, napr. miesto, z ktorého vychádza slnko (Žalm 19,7: „Na jednom kraji neba sa vynára a uberá sa k druhému; pred jeho žiarou sa nič ukryť nemôže.“, voda (Žalm 107,33: „Potoky na púšť premenil a na súš vodné pramene.“). Na pozadí je biblická predstava o nebeských otvoroch alebo bránach, ktoré sa otvárajú a z nich vychádzajú atmosférické javy a prírodné prvky ako voda, vietor, striebro, ale aj slnko a hviezdy. Slovesný kmeň môže mať aj význam „byť čistý“, „žiariť“. Potom by žiarenie rána a večera, teda žiarenie slnka a hviezd, bolo nebeským znamením, ktoré vzbudzuje bázeň u ľudí, podobne ako sú znamením nebeské telesá, umiestnené na oblohu pri stvorení a predstavujú plesanie na celej zemi:

Žalm 75,7: „ Veď ani od východu, ani od západu, ani z púšte neprichádza povýšenie.“

„Boh ľudí rozradostní, keď môžu žasnúť nad presným a ustáleným pohybom nebeských telies. Tešia sa z pravidelného východu slnka a z padania súmraku, z večera, ako sa aj vesmír teší zo svojho usporiadaného pohybu, „keď si ranné hviezdy zborom spievali“ (Jób 38,7). Pevný poriadok každodenných úkazov upevňuje v človeku pocit bezpečia.“ (Mecudat David)

„Navštevuješ zem a dávaš jej vlahu, zveľaďuješ jej bohatstvo. Božia rieka je plná vody; ľuďom pripravuješ zrno. Takto sa staráš o zem.“

Zem sa na rozdiel od v. 6 nechápe ako univerzum, ale ako krajina v poľnohospodárskom zmysle. Nespomínajú sa viac kozmologické pojmy (končiny, vzdialené moria), ale obilie, úroda a zvieratá. Pojem použitý pre Božiu starostlivosť je odvodený od slovesa, ktorého základný význam „podrobne preskúmať“ sa artikuluje v rôznych kontextoch ako „navštíviť“, „zaujímať sa o niekoho“, „spočítať“, „vykonať súpis“, „potrestať“, „navštíviť s pozitívnym efektom“, „ustanoviť“ a pod. V našom prípade neznamená trestajúce navštívenie, ale fakt, že Boh si spomína, zaujíma sa a pozitívnym spôsobom zasahuje v prospech ľudí: 

Žalm 8,5: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ a aj Ž 104 (Chvála Boha, stvoriteľa). Boh zavlažuje zem, čím jej umožní priniesť úrodu. Vládne na nej hojnosť a preteká aj samotná úroda. Tento dostatok je súhrnne opísaný aj slovným spojením „zveľaďuješ jej bohatstvo“. Vyjadruje myšlienku, že bohatstvo vo forme úrody je darom od Boha. Tým sa kladie dôraz aj na celý ľudský život, keďže staroveká  spoločnosť bola bytostne závislá od poľnohospodárstva. Boh je ten, kto umožňuje zabezpečenie základných životných potrieb a tak sa stará o celého človeka:

Žalm 68,10-11: „Zoslal si, Bože, zúrodňujúci dážď a vzpružil si svoju ochabnutú krajinu. Prebývajú v nej tvoje tvory, pre chudobného si ju pripravil vo svojej dobrote, Bože.“

Žalm 78,20: „A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla a potoky sa rozliali. „A či on môže aj chlieb dať a svojmu ľudu mäso obstarať?“

„Hebrejské slovo zem označuje celú planétu a všetky krajiny sveta, ale s určitým členom ako v. 10 často označuje osobitne Zasľúbenú zem. V tomto zmysle môžeme vykladať verš takto: za čias kráľa Dávida ohrozovali krajinu Izrael dve nebezpečenstvá: obkľúčenie nepriateľmi a tiež sucho a hlad. Boh však pamätal na túto zem, zachránil ju pred nepriateľmi a uchránil ju aj od sucha a hladu, keď ju zavlažoval (dávaš jej vlahu) Tento výrok môžeme spojiť s podobne znejúcim slovom: pud, silná túžba, prahnutie, ako keď povedal Boh žene: K svojmu mužovi budeš (cítiť) náklonnosť.“ (Ibn Ezra) „Poznáme tri silné túžby. Jedinou túžbou Izraela je ich nebeský Otec, ako sa hovorí: Ja patrím svojmu milému a mne patrí on (Pies 6,3). Túžbou ženy je iba jej manžel, ako hovorí Gn 3,16 (citované vyššie). Modelom túžby sklonu k zlu (jecer hara) je Kain a jemu podobní (Gn 4,7), ale ešte je aj túžba dažďa po zemi, ako hovorí: Spomenul si si na zem a roztúžil si ju“ (Midraš) „Boh zosiela na zem výdatný dážď, aby svet prosperoval“ (Raši) „Medzi koreňom slovesa obohacuješ (zveľaďuješ jej bohatstvo) a číslovkou desať je podobnosť: ak si zaslúžite dobro, Stvoriteľ dá, že zem bude po daždi bohatá, ak si to nezaslúžite, zem vydá iba jednu desatinu.“ (Midraš) „Božia rieka (potok) je plná vody“. Výraz potok označuje zavlažovací kanál alebo rieku s úlohou privádzať a distribuovať vodu v krajine:

Žalm 1,3: „Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká.“

Tento obraz sa inšpiruje babylonským systémom poľnohospodárstva. V období topenia sa snehu na horách (na konci jari a na začiatku leta) bola voda z riek Eufrat a Tigris umelými kanálmi privádzaná na polia a slúžila na ich zavlažovanie. Sám Boh a teraz stará, aby bol kanál (rieka) vždy plný(á), čím zaručuje dostatok úrody a prežitie pre ľudí. Na pozadí je bibl. myšlienka o Bohu ako pôvodcovi dažďa, ktorý ovláda nebeské zhromaždiská vôd otváraním priepustov a tak zavlažuje zem. Takýto stav hojnosti by mohol navodzovať opis ideálneho Božieho mesta, nebeského Jeruzalema, v ktorom má rieka významnú úlohu:

Žalm 46,5: „Riečne ramená obveseľujú Božie mesto, posvätný stánok Najvyššieho.“

„Božou riekou môžeme chápať Božích ľudí a pomocou tejto vody môže byť následne zavlažená celá zem.“ (Augustín) „Ľuďom pripravuješ zrno. Takto sa staráš o zem.“ V závere verša je dvakrát použité sloveso s podobným významom: pripraviť, starať sa. Často sa používa v kontexte stvorenia a kombinuje prvotné stvorenie: Ž 24,2: „Veď on sám položil jeho základy na moriach a upevnil ho na vodách.“ S trvalou Božou starostlivosťou:

Žalm 107,36: „Hladujúcich tam usadil i založili si trvalé bydlisko.“

Žalm 147,8: „On zaťahuje nebo oblakmi a zemi pripravuje dážď. Na vrchoch dáva pučať tráve aj bylinám pre tvory, čo slúžia človeku.“

Boh pripravil svet a naďalej stvárňuje zem tak, aby bola vhodná pre život ľudí. Hojnosť, ktorú Boh dáva, je vyjadrená dostatkom obilia. Obilie (zrno) bolo pokladané za Boží dar, za znamenie plodnosti a hojnosti. Často je obsahom Božích prisľúbení ľudu a viaže sa na Zasľúbenú zem. „Hojný dážď by nestačil, keby úrodu ničili búrky a nákaza. Boh sa po zavlažení zeme stará o dobrú úrodu, keď posiela priaznivý vietor a chráni krehké výhonky pred skazou.“ (Radak) „Vo v. 10 môžeme vidieť ozvenu pôvodného Božieho zámeru s prírodou. Zem prinášala úrodu aj bez ľudského pričinenia, aby sa človek mohol odpútať od všedných činností a pripravovať sa, sústrediť sa výlučne na službu Bohu.“ (Sforno) „Touto potravou treba rozumieť duchovný pokrm. Tento pokrm bol pripravený ešte pred stvorením sveta, keď bolo ustanovené tajomstvo Krista, ktorý sám je chlebom zostupujúcim z neba a dávajúcim život. Božia prozreteľnosť poskytne ľuďom pokrm, aby nik nehladoval a nemal nedostatok.“ (Origenes)

„Zvlažuješ jej brázdy a vyrovnávaš hrudy, skypruješ ju dažďami a požehnávaš jej rastliny.“

Tento verš rozvíja tematiku Božej starostlivosti o zem a používa dva antropomorfné obrazy. Boh je opísaný ako ten, kto napája (zvlažuje), teda zahŕňa brázdy vodou, čím dáva zemi možnosť priniesť úrodu. Obraz vyrovnávania hrúd používa slovesný kmeň, ktorý vyjadruje intenzívny kontakt, ba až preniknutie do niečoho:

Žalm 38,3: „ Lebo tvoje šípy utkveli vo mne, dopadla na mňa tvoja ruka.“

Boh takto tlačí na hrudy a preniká ich, čím sa zem pripravuje na obrábanie. Dážď tu pravdepodobne označuje jesenný dážď, čiže dažďové prehánky i prudký dážď v období októbra a novembra, ktorý umožňoval siatie ozimín (jačmeňa a pšenice). Význam dažďa a jeho načasovania vplýval na presvedčenie, že dážď je Božím darom. Božie požehnanie pre zem a úrodu znamená požehnanie pre ľudí.

„Rok korunuješ svojou dobrotou, kade prejdeš, všade je hojnosť.“

Sloveso korunovať (venčiť) má v žalmoch ako subjekt Boha:

Žalm 5,13: „Lebo ty, Pane, žehnáš spravodlivého, ako štítom venčíš ho svojou priazňou.“

Žalm 8,6: „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil.“

Žalm 103,4: „On vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou.“

Boh koná v prospech ľudí niečo mimoriadne: dáva im svoju priazeň, slávu a milosť. Dobrota, ktorú možno zakúsiť v chráme, je teraz viditeľná v hojnosti úrody. „Ako aj tá najúrodnejšia pôda bez požehnania dažďa ležala ladom, akoby driemala, podobne aj schopnosti mysle a duše sú akoby zatvorené, kým ich neroznieti a neuvoľní inšpirácia od Boha.“ (Feuer) „Kade prejdeš, všade je hojnosť“ (Tvoje koľaje presakujú tučnotou). Božie koľaje sú výsledkom jeho prechodu krajinou, keď ju navštevuje a požehnáva. Na pozadí je predstava o Bohu, ktorý prechádza ponad krajinu na voze, ktorý zanecháva stopy:

Žalm 18,11: „Zasadol na cheruba a vzlietol, vznášal sa na krídlach vetrov.“

Žalm 68,5.34: „Spievajte Bohu a jeho meno žalmom velebte. Pripravte cestu tomu, čo sa vznáša nad oblakmi: jeho meno je Pán. Plesajte pred ním… čo sa nesie na odvekých nebesiach k východu; hľa, dvíha svoj hlas, svoj mocný hlas.“

Miesta, ktorými Boh prešiel, sú mimoriadne požehnané, takže presakujú a kvapká z nich tučnota.

 „Pasienky púšte vlaha zarosí a pahorky sa opášu plesaním.“

Po opise Božej činnosti v prospech zeme (v. 10-12) teraz nasleduje odpoveď: úrodnosť a bohatstvo krajiny sa stávajú Božou oslavou. 

Pozornosť sa presúva na pastierstvo, ktoré sa  mohlo vyskytovať aj v menej úrodných oblastiach, ba aj v pustatine, ktorá poskytovala ľuďom iba obmedzené možnosti. Preto je prísľub o hojnosti púšte niečím mimoriadnym a je to opak situácie, keď sú pasienky púšte zničené a opustené. Text zdôrazňuje protiklad medzi pasienkami na púšti a hojnosťou úrody na nich. Tá prichádza zhora a v kontexte žalmu sa pokladá za mimoriadny prejav Božieho požehnania. Výraz plesanie je sám o sebe neutrálny a získava teol. hodnotu tým, že sa vzťahuje na Boha, resp. na jeho skutky v prospech ľudí. Pahorky boli miestom intenzívnej poľnohospodárskej aktivity najmä v hornatejšom Júdsku, na rozdiel od Galiley s jej rozľahlými údoliami. Myšlienka opásania sa je inšpirovaná obrazom zaodetia sa smútočným odevom ako symbol pokánia. „Keď neprší a na krajinu doľahne sucho, vyprahnuté pahorky vyzerajú akoby smútili vo vrecovine, ale keď sa pôda po daždi rozzelená a pokryje úrodou, akoby sa pahorky opásali plesaním.“ (Radak) „Pahorky sú spravodliví ľudia, ktorí keď sa ponížili, Boh ich povýšil v sebe samomo.“ (Augustín)

„Čriedami oviec sa lúky pokryjú a zrnom budú oplývať doliny; ozývať sa budú jasotom a spevom.“

Symbolika zaodetia sa (prikrytia sa, oblečenia sa) bola jedným z prostriedkov, ktorým Izraeliti vyjadrovali úžas a úctu pred Božími dielami. Práve to, že sa príroda sama zahalila, ukazuje ľudské limity: Božie dielo prekonáva všetky ľudské výkony a schopnosti. Hojnosť požehnania je zdôraznená použitým obrazom, keď pastviny sú pokrytý ovcami. Počnúc obdobím patriarchov boli ovce najvýznamnejšími zvieratami v celej izraelskej histórii (Gn 46,32). Poskytovali základnú obživu: mlieko, mäso a vlnu (Dt 32,14) a boli znakom bohatstva (Gn 12,16). Mali významné miesto v kulte a prinášali sa ako obeta (Ex 12,5-11, Lv 5,6.15). Pastviny zaodeté, čiže pokryté ovcami, evokujú pozitívny obraz požehnania a hojnosti. „Údolia sa pokryjú obilím (zrnom)“ Najmä v centrálnej a severnej časti krajiny sa pestovanie obilia sústreďovalo do údolí a Jezreelské údolie sa pokladalo za obilnicu krajiny. Pre obilie sa používa výraz odvodený od koreňa s významom „byť voľný, čistý“. Obraz obilia, ktoré prikrýva údolia, vyjadruje hojnosť úrody ako prejav požehnania:

Žalm 72,16: „Na zemi bude hojnosť obilia, bude sa vlniť až po temená hôr. Jeho ovocie bude ako Libanon a mestá rozkvitnú ako poľná tráva.“

„Tieto údolia predstavujú pokorných ľudí, ktorí prinášajú veľkú úrodu.“ (Augustín) „Ozývať sa budú jasotom a spevom“ (jasajú a spievajú). Sloveso jasať sa používa s mnohými významovými odtieňmi a až daný kontext mu dáva charakter radostného volania. Spolu so slovesom spievať sa často používajú v kontexte Božej oslavy a ako poďakovanie za jeho dobrodenia:

Žalm 47,2: „Tlieskajte rukami, všetky národy, jasajte Bohu hlasom radostným.“

Žalm 66,1: „Jasaj Bohu, celá zem.“

Žalm 81,2: „Plesajte Bohu, ktorý nám pomáha, jasajte Bohu Jakubovmu.“

Žalm 95,1-2: „Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu. Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár a oslavujme ho žalmami.“

Žalm 98,4: „Na chválu Božiu jasaj, celá zem; plesajte, radujte sa a hrajte.“

Žalm 13,6: „Lenže ja dúfam v tvoje milosrdenstvo, moje srdce sa teší z tvojej pomoci. Budem spievať Pánovi, že ma zahŕňa dobrodeniami.“

Žalm 21,14: „Povstaň, Pane, vo svojej sile a my budeme ospevovať a oslavovať tvoju moc.“

Žalm 27,6: „A už teraz dvíham hlavu nad svojich nepriateľov, čo ma obkľučujú. V jeho stánku mu prinesiem obetu chvály, budem spievať a hrať Pánovi.“

Žalm 28,7: „Pán je moja pomoc a môj ochranca. V neho dúfalo moje srdce a prišla mi pomoc; zaplesalo moje srdce a za to mu spevom ďakujem.“

Preto ich kombinácia ako odpoveď na požehnanie a hojnosť nie je iba obyčajný prejav radosti. Je to vďačnosť a uznanie Bohu v náboženskom zmysle.