Komentár
„Tento žalm je zložený z dvoch symetrických častí (v.1-6 a 7-14). Oslavuje dôverujúci triumf v Božiu činnosť (v.1-6) a prosiacu dôveru (v.7-14). Z jednej strany vidí básnik ako sa dvíha nátlak zla so všetkou svojou mostruóznou a divokou násilnosťou (v.2): ale Boh je ako nedosiahnuteľná, nezničiteľná a vysoká pevnosť, jeho chrám je nezničiteľný aj v tom najtmavšom dni.
Na druhej strane je žalmista dotknutý aj strachom, krikom násilia, ktoré počuje z hrdiel svojich strašných nepriateľov. Je úplne sám, zdá sa mu, že je opustený aj otcom i matkou. Ale v tejto prázdnote, zostáva pevná istota: „Pán sa ma predsa ujme“ (v.10). A žalm sa uzatvára s nitkou nádeje: „Očakávaj Pána, srdce maj statočné a drž sa Pána.“ (v. 14).“ (G.F. Ravasi)
„Hľadajte moju tvár!“: srdce žalmistu opakuje toto pozvanie Pána, ktoré mu prináša dôveru, pevnosť, silu v ťažkostiach, istotu, že ho môže kontemplovať vždy a kdekoľvek. A vtedy, aj keď sa cíti slabý a neistý, premieňa pozvanie na modlitbu srdca plného dôvery: „Hľadám tvoju tvár, Pane, neskrývaj mi svoju tvár…“.
„Je to večná túžba človeka, ktorý ako Mojžiš túži uprieť svoj zrak do Božích očí, hoci vie, že Boh je nepochopiteľný a preto „žiadny človek ho nemôže vidieť a zostať nažive“ (Ex 33,20). Človek, preto kráčajúc po tejto zemi „hľadá“ tú tvár, ale vidí iba „jeho plecia, jeho tvár sa nedá vidieť“ (Ex 33,23), pretože „teraz vidíme ako v zrkadle, nejasne, ale potom ho uvidíme z tváre do tváre“ (1Kor 13,12). (G.F. Ravasi)
Je to modlitba, ktorá mohla vzísť z úzkosti srdca Abrama, keď je pozvaný, aby v noci vyšiel rátať hviezdy neba a predovšetkým, aby sa učil dôverovať Pánovým prísľubom. Abram dôveruje, ba verí, Pán mu to počítal za spravodlivosť a uzatvára s ním zmluvu (Gn 15). Tak sa Abram stáva otcom, ktorý každému synovi z generácie na generáciu ukazuje cestu viery: pozerať na nebo, hľadať Pánovu tvár, dôverovať jeho slovu,… aby sme zostali pevní v Pánovi vždy.
Je to modlitba, na ktorú si snáď spomenuli traja učeníci, ktorí boli pozvaní vystúpiť na vrch, kde sa Ježiš utiahol, aby sa modlil. Vskutku zatiaľ, čo sa modlil jeho tvár zmenila zjav a jeho oblečenie sa stalo žiariacim a pretvoreným, zjavujú sa dvaja muži, Mojžiš a Eliáš, hovoria s ním a bavia sa i o jeho odchode… Učeníci boli takí unavení z výstupu, ponorení do spánku, že si nevšímajú modlitbu Majstra, iba, keď sa zobudia vidia jeho slávu, zatiaľ čo sa títo dvaja muži od neho vzďaľujú, Peter prichádza s ponukou postavenia troch stánkov, bez toho, aby si bol plne vedomý toho, čo vlastne hovorí. Vskutku, len čo ich oblak prikryje
svojim tieňom, on a tí ďalší dvaja učeníci majú strach a bez toho, aby im to bolo prikázané, či boli o to požiadaní, aj keď potom to príde mlčali a nikomu nepovedali o tom, čo videli.
Avšak uchovávali vo svojej mysli videnie a ten hlas, ktorý ich stretol v hmle: „Toto je môj milovaný Syn, vyvolený, počúvajte ho!“. Pozvaní, ako to v tomto žalme, aby sme sa nezastavovali pri strachu a úzkostiach chvíle, ale aby sme hľadali Jeho tvár, z ktorej vyžaruje svetlo, ktoré osvecuje našu cestu, napĺňa nás dôverou, posilňuje našu nádej a drží nás v láskavom priľnutí jeho vôli… aj keď nás táto pozýva, aby sme kontemplovali tvár Ukrižovaného Pána.“