Komentár
Zatiaľ čo v Ž 57 súvisí Dávidovo zvolanie Neznič s udalosťami v jaskyni (Ž 57,1), v Ž 58 ide o neskorší príbeh, keď Šaul počas prenasledovania Dávida táboril so svojimi mužmi v púšti (1Sam 26,7 – 9). Tak ako predtým, keď Dávid odrezal Šaulovi len cíp plášťa (1Sam 24,5) ani teraz mu neublížil. Na dôkaz vernosti a úcty prikázal Abisajovi: Vezmi teraz kopiju, čo má pri hlave, i poľnú fľašu a odíďme (1Sam 26,11). „Spolu so Ž 56 a 57 je toto tretí žalm o Dávidovi v smrteľnom nebezpečenstve. Chaza Dávid dáva tesnú blízkosť týchto žalmov do súvisu s príbehom v midraši: Dávid raz pozoroval blchu, ako útočí na pavúka, ale prišiel blázon a rozohnal ich. Vtedy sa kráľ spýtal: Bože akú hodnotu majú títo traja, keď blcha len štípe a nič netvorí pavúk síce pradie pavučiny, no nikto si ich nemôže obliecť, a blázon len škodí iným, lebo nevie, aký si veľký. Boh mu odpovedal: Príde čas, keď budeš potrebovať všetkých troch. Potom pochopíš, aký majú význam.“(Ocar midrašim). „Ž 56-58 pomáhajú porozumieť tomuto midrašu. V Ž 56 Dávid pred Achišom predstieral, že je blázon a toho zachránilo (1Sam 21,15-16). V Ž 57 sa ukrýval pred Šaulom v zadnej časti jaskyne, ku ktorej kráľ prišiel, ale dnu nevošiel (1Sam 24,4), lebo na vchode bola neporušená pavučina. Pre ňu si bol istý, že tadiaľ nikto neprešiel, no pavúk ju upriadol až potom, čo Dávid a jeho muži do nej vošli. V Ž 58 zasa Dávida zachránila blcha, ktorá pri jeho nočnej návštev v Šaulovom tábore v pravej chvíli uštipla Abnera, a vďaka tomu nezbadal, že pri ňom práve prekĺzol Dávid. Tak zachránili kráľovi život práve tvory a okolnosti, ktoré podceňoval. Vďaka nim nanovo vnímal, aké úžasné sú Božie stvorenia.“(Feuer) „Názov žalmu zdôrazňuje Dávidove konanie, ktorý bol ku všetkým pokorný a bezúhonný, alebo aj preto, že v mladosti (prv než sa stal kráľom), sa znížil pred každým, kto poznal Tóru lepšie ako on, a tak sa správal aj neskôr, keď už bol kráľom.“(Talmud). „Dávid svojim konaním voči Šaulovi nepochybne preukázal, že si kráľovskú korunu zaslúži.“(Feuer) „Tento žalm v sebe neobsahuje nijaký prorocký prvok vyjadrený historickými skutočnosťami, ako je to v prípade iných žalmov. Jeho obsahom sú výčitky adresované bezbožným, ohlásenie Božieho súdu nad hriešnikmi, radosť, ktorá bude odmenou svätým a ovocie, ktoré človeku prinesie jeho spravodlivosť.“(Hilár)
Dávid kladie svojim protivníkom rečnícku otázku: Naozaj bola vo vašich ústach umlčaná/musela ostať ticho spravodlivosť, o ktorej ste mali hovoriť (Šaulovi), a nestrannosť, s akou ste mali posudzovať? (Tá) spravodlivosť, ktorú (vy sami tak veľmi) hlásate.“ (Raši) „Inými slovami: Naozaj ste ticho? Je to možné? Keď ste sa usilovali presvedčiť Šaula o mojej vine, hovorili ste hlasno a zdĺhavo. Prečo ste teraz zrazu ticho, keď môžete dokázať moju nevinu?“ (Feuer) „Prečo dovolíte prenasledovanie nevinného? Zhromaždite svojich sudcov, zhodnoťte moju nedávnu veľkodušnosť voči Šaulovi a vyhláste ma vo veci zrady za nevinného.“ (Feuer) „Verš 2 môže byť narážkou na Abnera, ktorý Dávidovi naozaj krivdil, keď posudzoval jeho konanie (a nesúdil ho podľa práva).“ (Feuer) „Všetci hovoria o spravodlivosti, ale málokto má vo zvyku súdiť nestranne: nestrannosť je totiž charakteristickou črtou spravodlivosti. Naozaj hlásať spravodlivosť teda znamená pridržiavať sa súdu zodpovedajúceho pravde. Preto Boh nesúdi ľudské vyhlásenia, ale skutky srdca, t. j. hnutia myšlienok. Boh pozná ľudské myšlienky zvnútra. Preto hoci by aj ruky spriadali neprávosť, v Božích očiach pácha neprávosť na zemi srdce. Srdce teda predstavuje miesto duchovného boja.“ (Hilár)
Nielenže sa sudcovia spreneverujú svojej úlohe, ale sú skrz-naskrz zlí. „Dávid hovorí svojím neprajníkom: Nielenže ste boli ticho, keď ste sa ma mali zastať, ešte aj vo svojom srdci pripravujete zlo, aby ste mohli vykonávať krivdy. (Krivda rovná sa podlosť, ktorú páchali Šaulovi prívrženci.“ (Feuer) „Prameňom a počiatkom každého hriechu je myseľ zlého človeka, ktorá prekypuje neprávosťou. Ruky zasa sú symbolom nášho konania, v praxi odzrkadľujú to, čo je v mysli. Preto sa vo verši najprv spomína srdce, a až potom ruky, a tak je počiatok hriechu v srdci a jeho korene v skutkoch. U tých, ktorí sa obracajú k Bohu, je počiatok v zdržiavaní sa zlých skutkov a koniec zasa tkvie v čistote srdca.“ (Origenes) „Viditeľné skutky rúk tých, o ktorých žalmista hovorí v tomto verši, prezrádzajú zámery ich srdca. Takíto ľudia najskôr v srdci chystajú svoje plány, a až potom ich prakticky uskutočnia. Pritom nie je možné ani len dúfať, že im človek unikne.“ (Teodor z Mopsuestie)
Klamstvo na tomto mieste neoznačuje priebeh konania alebo udalosti, ale osobitosť daných zločinov. „Žalmista týmito slovami vyjadruje myšlienku, že sa nemožno čudovať nad tým, čo títo hriešnici robia, pretože ich správanie, ako aj celý život predstavuje odcudzenie sa Bohu. Vždy sa totiž radujú zo zla, s veľkým pôžitkom páchajú nespravodlivosť a ich skutky sú zjavne v rozpore s Božím plánom. Od svojho narodenia zotrvávajú vo vzďaľovaní sa od Boha a nikdy nelipli k jeho učeniu. Ľudia, o ktorých hovorí verš 4 majú neustále na perách klamstvo, z ktorého sa tešia, a tak sa vzďaľujú od Pána.“ (Teodor z Mopsuestie)
„Keď „had“ zviedol Evu k hriechu, zapustil do nej a do jej potomstva (ako jed) skazenosť, ktorá poškvrňuje ľudstvo až doteraz. Spravodlivý človek sa usiluje neutralizovať následky tejto skazenosti, ale bezbožný tomuto jedu dovolí, aby znecitlivil jeho intelekt, aby naňho nepôsobili ponaučenia Tóry a etiky.“( Sforno a Alšich) „Boží Duch požíva v Písme obraz hada na ľudí, ktorí nepočúvajú Božie slovo. Títo ľudia sa ho rozhodli nepočúvať preto, aby podľa neho nemuseli žiť. Sami seba robia hluchými, lebo uši ich srdca ostali zavreté.“ (Augustín) „Tak ako vretenica nie je od svoje prirodzenosti hluchá, ale stala sa takou svojou vlastnou vôľou, podobne aj človek, ktorý nepočúva Božie slovo, nie je hluchý preto, že by mu chýbal sluch, ale preto, že sa tak rozhodol sám. Veď Boh nestvoril ľudskú dušu ani ako hluchú, slepú či zmrzačenú, ale ako silnú a obdarenú všetkými potrebnými čnosťami. Bola totiž stvorená na jeho obraz a podobu. Každý, kto teda svojej duši spôsobí hluchotu či slepotu, zbavuje ju jej vlastnej podstaty.“ (Euzébius) „Tak ako had chce inštinktívne uhryznúť (a preto sa bráni pred zaklínačom), aj v ľuďoch môže byť taká silná túžba robiť zle, že ich núti ubližovať iným. Taký človek sa zámerne robí hluchým voči výčitkám, aby zmaril každý pokus, ktorý by mohol viesť k jeho náprave.“(Feuer) „Hriešnik nepočúva dobré veci a je ako hluchá vretenica, ktorá si zapcháva uši, aby nepočula hlas zaklínačov. Podobne si zapchávajú uši aj všetci tí, ktorí nepočúvajú „čarovné slová“ prorokov a apoštolov.“ (Origenes)
„Dávid sa tu sťažuje na Abnéra, ktorý sa tvrdošijne odmieta poddať (ako zaklínadlám) jeho argumentom a neposlúcha ich, bez ohľadu na ich presvedčivosť.“ (Feuer) „Ľudia mali lieky už u prorokov a v zákone, pretože všetky nariadenia boli liekmi, ale liečivá sila nebola do nich doposiaľ vliata. Liečivú silu im dal až príchod Ježiša Krista. Nemohli ich však zniesť napríklad prenasledovatelia Štefana, prvého mučeníka, ktorí neboli ochotní počúvať. Svoje uši si zapchávali pred tým, ktorý dal jeho lieku novú silu. Keby boli počúvali, možno by ich opustil hnev, ktorým boli zachvátení. No ich hnev bol ako hnev hada. Keď počúvame hlas Krista, ako skúseného krotiteľa, prijímame tento liek. Kristus totiž prišiel, aby naplnil zákon aj prorokov a aby upevnil samotnú pravdu. Jeho dvojité prikázanie lásky zhŕňa celý zákon aj prorokov.“ (Augustín)
Žalmista prosí o zabránenie ďalšieho škodenia. Tak ako v Žalme 3, 2.8:
Žalm 3,2.8: „Pane, jak mnoho je tých, čo ma sužujú! Mnohí povstávajú proti mne… Veď ty si udrel mojich nepriateľov po tvári a hriešnikom si zuby vylámal.“
aj v tomto verši majú byť zločinci potrestaní na tom orgáne, ktorým sa previnili. To zodpovedá zákonu odplaty. „V Ž 57 Dávid hovorí, že zuby bezbožných sú kopija a šípy, ich jazyk je ostrý meč, lebo ich ohováračské hroty sú ostré a prenikavé. Teraz volá po ich zneškodnení, keď bude zlomená moc ich ohováračského uhryznutia.“ (Radak) Predchádzajúci obraz hadov poukazoval na nevypočítateľnosť a neposlušnosť zločincov. Nový obraz (mladých) levov poukazuje na ich zúrivosť. „Ohovárači pripomínajú dravého leva, ktorý svoju korisť roztrhá na kusy a požuje.“ (Radak) „Keďže títo ľudia sú plní neúprimnosti a zloby, spravodlivý trest ich neminie. Pán rozdrví moc nepriateľov a úplne ich zničí tak, že im ani zuby v ústach neostanú nedotknuté.“ (Teodor z Mopsuestie)
Vo v. 8 „žalmista si praje, aby sa jeho nepriatelia brodili v záplave trápenia a sĺz.“ (Feuer) Slovami 8 verša „sa chce povedať, že týchto nepriateľov zničí trest a neostane po nich ani stopa, podobne ako keď sa po zemi roztečie voda, ktorá po vsiaknutí úplne zmizne.“ (Teodor z Mopsuestie) „Boh napína zbrane svojej moci proti zlým a dovtedy ich zastrašuje, kým nezoslabnú, čo znamená, kým sa nepoddajú a vyznaním hriechov sa neobrátia na cestu spásy.“ (Kassiodor)
Z verša 9, „ako aj z mnohých ďalších zaznieva túžba žalmistu po spravodlivej odplate za hriešne skutky bezbožníkov. Tento verš hovorí o treste, ktorý ich stihne už tu, na zemi. Týchto bezbožných strávia ich vlastné nemierne túžby. Zlá túžba je ako planúca sila či oheň. Podobne ako oheň strávi odev, vari cudzoložná žiadostivosť nestrávi dušu?“ (Augustín) „Tak ako mŕtvy plod a zväčša ani krt nevidia denné svetlo, tak blúdia vo tme aj bezbožní, lebo ich myseľ nikdy neosvetlilo jasné svetlo poznania Tóry.“ (Sforno a Hirsch) „Ide tu o oheň pýchy, plný hustého dymu, o oheň túžby, o oheň hnevu. Aký mocný je tento oheň? Taký mocný, že nik, koho zachváti, nebude schopný vidieť slnko. Túžba ich tela bola totiž príliš silná.“ (Augustín)
Hrnce môžu byť interpretované ako metafora chaotickej a ohrozujúcej moci zločincov. V prípade bodliaka sa môže jednať o obraz rýchleho zničenia. „Boží trest padne na nich ako oheň a pohltí ich.“ (Teodor z Mopsuestie) „Kristus je ako oheň, ktorý páli tŕne na zlej zemi, t. j. ktorý pohlcuje zlé myšlienky v ľudskom srdci.“ (Origenes)
Spravodlivý – ten, ktorý na mnohých miesta v SZ stojí v ostrom kontraste k bezbožnému sa v tomto verši stáva hlavným protagonistom, čo pokračuje aj vo v. 12. Žalm však kulminuje v existencii, resp. prítomnosti súdiaceho Boha. Spravodlivý nie je realizátorom odplaty, len sa prizerá. V 85 % prípadov je subjektom slova „pomstiť sa“ Boh, pričom tento koreň zahŕňa ideu legitímnej a primeranej autority. „Spravodlivý nebude mať nijaký podiel na smrti a zabití hriešnika, t. j. ukáže sa ako spravodlivý. Inými slovami povedané: keď budú takto potrestaní nespravodliví, zatiaľ čo spravodliví obídu bez ujmy, vyzdvihne sa ich čnosť.“ (Teodor z Mopsuestie)
Sudcovia boli považovaní za reprezentantov Boha u Izraelského ľudu. Takto sa píše v knihe Deutoronomium (Dt 16,18-20). Ich rozhodnutia boli považované istým spôsobom za prejav Božej vôle a mali sprostredkovávať jeho spravodlivosť a svätosť. Avšak viackrát sudcovia nesúdili spravodlivo, ale pre rôzne motívy (egoizmus, vlastné ambície a ziskuchtivosť) si nechávali skorumpovať srdce. Obžalovávali spravodlivých a ospravedlňovali vinníkov (Dan 13,53). takto vzďaľovali ľudí od pravej Božej úcty a ľudia kvôli ich rozhodnutiam nadávali na Boha. Na takýchto sudcov zvoláva žalmista Boží trest, aby spravodliví mohli znovu nájsť dôveru v Boha a istotu, že on spasí tých, ktorí dúfajú v neho (Dan 13,60). Jazyk žalmistu je veľmi ostrý a plný rôznych obrazov a vytryskuje zo srdca žalmistu, ktorý je plný horlivosti za Božiu spravodlivosť.
Kristus je Najvyšší sudca histórie a života každého človeka. Tradícia považovala tento žalm za vyslovenú obžalobu Ježiša proti nespravodlivým sudcom všetkých čias (Jn7,4, Lev19,15-35). Boží súd proti sudcom, ktorý zneužívali spravodlivosť bude o to hroznejší o čo viac si oni užívali božských výhod preto, aby víťazilo klamstvo a nespravodlivosť, pričom v tom celom používali Boha vo svojej vlastnej zlobe. Kristus sa stal solidárnym so všetkými chudobnými a prenasledovanými všetkých čias, preto kto súdi nespravodlivo nevinného obžalúva Pravdu, ktorou je Kristus.