Komentár
Žalm 130 má mimoriadnu históriu v živote Cirkvi. Samotné zvolanie „z hlbín“ je vlastné každému človeku. Konfrontácia hriešnosti (v. 3.8) s žalmistovým pokorným vyznaním závislosti od Božieho milosrdenstva (v. 4-8) môže vysvetľovať, prečo sa tento žalm už od 5. stor. stal kajúcim žalmom. Spolu s „Miserere“ (Žalm 51) sa v ľudovej zbožnosti stal jedným z najobľúbenejších kajúcnych žalmov. Známy je pod označením „De profundis“ podľa prvých slov v latinskej verzii.
Martin Luther označil Ž 130 za „pravého učiteľa a doktora Písma“ s tým, že žalm výstižne učí pravdu evanjelia, a to ľudskú odkázanosť na Božiu milosť a milosrdenstvo. Iba Pán má autoritu odpúšťať hriechy a podeliť sa so svojou milosťou s hriešnikmi. Pán, ktorý má moc prejaviť svoju neochvejnú lásku vykúpením Izraela zo všetkých neprávostí môže aj nás oslobodiť nielen od viny, ale tiež od celej uväzňujúcej siete účinkov hriechu. Žalmista preto zvelebuje predovšetkým Božie milosrdenstvo, a to spevom o zmierení medzi hriešnikom a spravodlivým Bohom, ktorý je vždy pripravený prejaviť sa ako „Boh láskavý, milostivý, zhovievavý, veľký v milosrdenstve a vernosti…“ (Ex 34,6-7). V závere žalmu je deklarovanie istoty konečnej spásy (v. 7). O tom, kedy a ako sa toto konečné vykúpenie zrealizuje, sa v žalme nehovorí. No ide tu o nádej, ktorú má každý pútnik vo svojich hlbinách.
V predchádzajúcich pútnických žalmoch (124-129) sa oslavujú Božie dary, predovšetkým dar spásy. V tomto žalme sa vysvetľuje, v čom tkvie Božia dobrota. Podľa žalmistu je to Božia milosrdná a neochvejná láska. Hlavnou témou žalmu je tak nádej v Božiu milosrdnú lásku, naplnenú príchodom Ježiša Krista. Jeho samotné meno Ježiš znamená, že Boh vykúpi svoj ľud z ich hriechov (Mt 1,21, Lk 1,68)