Žalm 135

„ALELUJA. Chváľte meno Pánovo, chváľte ho, služobníci Pánovi.“ („Halelujah. Chváľte meno Pánovo, chváľte ho, Pánovi služobníci.“ – hebr. originál) (verš 1.)

Slovné spojenie, ktoré je vyjadrením radostnej aklamácie, je zložené zo slovesa s významom „chváliť, jasať“ a skráteného Božieho mena. Je aj nezávislé zvolanie na začiatku žalmu (Ž 111 a 112), na jeho konci (Ž 104, Ž 105, Ž 115-117), alebo ako orámovanie na začiatku aj na konci žalmov (Ž 106, Ž 113, Ž 135 a Ž 145-150). Ž 135, v ktorom aklamácia „aleluja“ otvára aj uzatvára žalm, je prepojený cez Ž 106 na triádu Ž 104-106. Súčasťou triády je dvojica dejinných žalmov (105-106), podobne ako dvojica Ž 135-136. Ďalej je žalm prepojený na veľkonočný (Ž 113-118) a na záverečný Hallel (Ž 145-150).

„Chváľte meno Pánovo.“ Sloveso „chváliť“ v imperatíve má zvyčajne ako predmet Pána alebo jeho meno. Meno v Biblii často vyjadruje či charakterizuje identitu osoby. Chváliť meno Pánovo znamená chváliť samotného Pána.

„Chváľte ho, služobníci Pánovi.“ Druhý polverš spolu s nasledujúcim veršom upriamuje pohľad na adresátov výzvy. Ako Pánov služobník je v Biblii označený Mojžiš, Jozue, Dávid alebo proroci:

Dt 34,5: „A Mojžiš, Pánov služobník, zomrel tam v moabskej krajine podľa Pánovho rozkazu.“

Joz 1,2: „„Môj služobník Mojžiš je mŕtvy. Preto teraz vstaň a prejdi cez tento Jordán – ty aj všetok tento ľud – do krajiny, ktorú ja dám Izraelovým synom.“

Joz 1,15: „Kým Pán neudelí vašim bratom pokoj ako vám a kým nezaujmú aj oni krajinu, ktorú im dá Pán, váš Boh. Potom sa môžete vrátiť do svojej vlastnej krajiny a obývať ju, tú, čo vám dal Pánov služobník Mojžiš za Jordánom na východe slnka.“

Joz 1,1: „Po smrti Pánovho služobníka Mojžiša Pán povedal Mojžišovmu služobníkovi, Nunovmu synovi Jozuemu.“

Sdc 2,8: „A Nunov syn Jozue, Pánov služobník, zomrel vo veku stodesať rokov.“

1 Sam 23,10-11: „Potom Dávid povedal: „Pane, Bože Izraela, tvoj sluha počul, že Šaul chce prísť do Keily, aby pre mňa zničil mesto. Vydajú ma obyvatelia Keily do jeho ruky? Zostúpi Šaul do Keily, ako počul tvoj sluha? Pane, Bože Izraela, oznám to svojmu sluhovi!“ A Pán odpovedal: „Zostúpi.“

2 Kr 9,7: „Porazíš dom svojho pána Achaba; tak pomstím na Jezabel krv svojich

sluhov, prorokov, a krv všetkých Pánových služobníkov.“

V Knihe proroka Izaiáša zasa Pán na viacerých miestach nazýva svojím služobníkom Jakuba/Izraela:

Iz 44,1-2: „A tak teraz čuj, Jakub, sluha môj, Izrael, ktorého som vyvolil. Toto hovorí Pán, ktorý ťa stvoril, ktorý ťa formoval od materského lona a pomáha ti: „Neboj sa, sluha môj, Jakub, miláčik, ktorého som si vyvolil!“

Iz 48,20: „Vyjdite z Bábela, utečte z Chaldejska, hlasom jasotu hlásajte, oznamujte to, poroznášajte to až do končín zeme, vravte: Pán vykúpil svojho sluhu, Jakuba.“

„Ak sa má však celý žalm spievať v mesiášskych časoch, keď sa skončí vyhnanstvo a vykúpení zajatci sa zhromaždia vo Svätej zemi, môžeme ich chápať ako výzvu pre čerstvo vyslobodených: Radujte sa zo svojej slobody! Už nie ste otrokmi národov. Teraz ste vyslovene služobníci Pánovi.“ (Sforno) „Tento žalm, ktorý nasleduje po piesňach stupňov, je žalmom chvály a používajú sa v ňom rovnaké vyjadrenia ako v predchádzajúcich žalmoch. Preto má aj tento žalm v nadpise „aleluja“, čo znamená „chváľte Pána“. Pána chváli ten, kto sa odvrátil od uctievania modiel a priľnul k poznaniu pravého Boha.“ (Euzébius Cezarejský). „Boh je zvrchovaný a sebestačný a v nijakom prípade nepotrebuje služobníkov: služobníci však potrebujú jeho. On si zaslúži našu neprestajnú chválu, aj keď by sme až do konca ostali len jeho služobníkmi. O to viac ho máme chváliť, že sme navyše aj jeho deťmi.“ (Augustín)

„Ktorí ste v dome Pánovom a na nádvoriach domu nášho Boha.“ („Ktorí stojíte v dome Pánovom, na nádvoriach domu nášho Boha.“ – hebr. originál) (verš 2.)

Verš 2 spomína chrámový priestor a spresňuje identitu adresátov. Sú to služobníci, „ktorí stoja v dome Pánovom a na nádvoriach domu nášho Boha.“ Identita služobníkov sa tak spája so skupinami kňazov, levitov či zborom, ktorým bola v chráme zverená zvláštna služba, alebo aj s kráľom a celým zhromaždením, zídeným na modlitbu. (2 Krn 20,4-13, 2 Krn 29,1-36). Stáť v dome Pánovom sa tu vzťahuje najmä na kňazov a levitov, ktorí stáli s hudobnými nástrojmi, trúbkami, pripravovali obety a očisťovali zhromaždený ľud. Pochopenie identity služobníkov tak zostáva otvorené univerzálnemu rozmeru:

Žalm 102,23: „Keď sa tam zídu vospolok národy a kráľovstvá, aby slúžili Pánovi.“

Spojenie „Pánovi služobníci sa vzťahuje na celý svet národov. „Je dôležité, že ľudia, o ktorých hovorí tento verš, sú tí, ktorí „stoja“, a nie „tí, ktorí sa rútia“.

Ľudia, ktorí stoja, sú tí, ktorí vytrvajú v jeho prikázaniach, tí, ktorí slúžia Bohu s úprimnou vierou, pevnou nádejou a čistou láskou. Oni si ctia jeho Cirkev a nepatria k tým, ktorí by svojím nehodným životom bránili ostatným tiež do nej vstúpiť. Tento verš nás zároveň vyzýva na vďačnosť za to, že hoci sme kedysi boli vonku, teraz môžeme stáť vnútri.“

„Chváľte Pána, lebo Pán je dobrý; ospevujte jeho meno, lebo je ľúbezné.“ („Chváľte Pána, lebo dobrý je Pán, hrajte jeho menu, lebo je ľúbezné.“) (verš 3.)

V úvodnom verši sa nachádza opakované pozvanie chváliť a zároveň sa udáva prvý dôvod. Nominálna veta „dobrý je Pán“ je akýmsi všeobecne naznačeným motívom, ktorí sa bude v žalme ďalej rozvíjať a konkretizovať. „Chváľte Pána znova a znova.“ (Ibn Ezra). „Pán je dobrý ku všetkým národom, ale osobitne je dobrý voči Izraelu, lebo jeho vyvolený národ je jeho osobitným pokladom“ (Pesikta Zutrasa Bamidbar). „Záver verša nechce povedať Hrajte jeho menu, lebo je to ľúbezné, keďže prídavné meno „ľúbezné“ patrí k prevzácnemu menu Pán.“ (Ibn Ezra) „Pána máme chváliť, no nie preto, že máme účasť na jeho dobrách, ale preto, že on je náš Otec. Zároveň ho však máme chváliť nielen slovami, ale aj účasťou na jeho dobrách. Nestačí len dodržiavať teoretické pravidlá a uvažovať o nich v teoretickej rovine, ale treba žiť v súlade s nimi a dokazovať ich svojimi skutkami.“ (Euzébius Cezarejský)

„Veď si Pán vyvolil Jakuba, Izraela za svoje vlastníctvo.“ („Lebo Jakuba si vyvolil Pán, Izrael za svoje osobné vlastníctvo.“ – hebr. originál) (verš 4.)

V tom verši sa všeobecný motív Pánovej dobroty rozširuje o dejinný rozmer, ktorý je alúziou na počiatky Izraela a jeho vyvolenie. Slová však zachytávajú najhlbšiu podstatu celej udalosti, dotýkajú sa totiž vzťahu medzi Pánom a jeho ľudom. Menami Jakub a Izrael sa v biblickej tradícii označuje celý ľud:

Žalm 14,7: „Kiež príde Izraelu spása zo Siona! Keď Pán vyslobodí svoj ľud zo zajatia, Jakub zaplesá, poteší sa Izrael.“

Žalm 22,24: „ Chváľte Pána, vy, ktorí sa ho bojíte, oslavujte ho, všetci Jakubovi potomci. Nech majú pred ním bázeň všetky pokolenia Izraelove.“

Žalm 53,7: „Kiež príde Izraelu spása zo Siona! Keď Boh vyslobodí svoj ľud zo zajatia, Jakub zaplesá, poteší sa Izrael.“

Žalm 78, 5.21.71: „Jakubovi dal nariadenie a pre Izraela vyhlásil za zákon, aby to, čo prikázal našim otcom, zvestovali svojim synom;… Počul to Pán a hnevom zahorel, oheň vzplanul proti Jakubovi a hnev vzkypel proti Izraelovi… vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá, aby pásol Jakuba, jeho ľud, a Izraela, jeho

dedičstvo.“

Žalm 81,5: „Lebo také je nariadenie pre Izrael a zákon Boha Jakubovho.“

Žalm 105,10.23: „Jakubovi to stanovil za zákon, Izraelovi za zmluvu večitú,… I prišiel Izrael do Egypta a Jakub sa stal hosťom v Chámovej krajine.“

Žalm 114,1: „Keď Izrael vyšiel z Egypta, dom Jakubov spomedzi ľudu cudzieho.“

Žalm 147,19: „On svoje slovo zvestuje Jakubovi, svoje zákony a prikázania Izraelovi.“

Ďalšie pojmy, ktoré sa nachádzajú v tomto verši, evokujú lásku Boha a jeho jedinečný vzťah k Izraelu. Izrael je označený zriedkavým podst. m. „osobné, zvláštne vlastníctvo“:

Ex 19,4-5: „»Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe. Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom – veď mne patrí celá zem.“

Aj keď sa v tomto texte explicitne nehovorí o vyvolení, koncept je silne prítomný, lebo Izrael je zvláštnym vlastníctvom spomedzi iných národov. Implicitne to naznačuje aj vyjadrenie, že Pán neprivádza Izrael na konkrétne miesto – pod vrch Sinaj -, ale k sebe. Osobné vlastníctvo a vyvolenie:

Dt 7,6: „Veď ty si svätý ľud Pána, svojho Boha; teba si vyvolil Pán, tvoj Boh, za svoj vlastný ľud zo všetkých národov, čo sú na zemi.“

Dt 14,2: „Veď ty si ľud, zasvätený Pánovi, svojmu Bohu, a on si ťa vyvolil spomedzi všetkých národov, ktoré sú na zemi, aby si bol jeho vlastným ľudom.“

Ono je nezaslúženým darom. Jediným motívom Božieho konania voči Izraelovi je jeho láska a vernosť prísahe:

Dt 7,7-8: „Nie preto, žeby ste boli početnejší ako ostatné národy, prilipol k vám Pán a vyvolil si vás, veď ste najmenší zo všetkých národov. Ale preto, že vás mal rád a že chcel zachovať prísahu, ktorú urobil vašim otcom, Pán vás vyviedol mocnou rukou a vyslobodil z domu otroctva, z ruky faraóna, egyptského kráľa.“

Byť vlastníctvom Pána je v Ex 19,5 podmienené počúvaním jeho hlasu a zachovávaním zmluvy, no tento postoj ľudu ostáva odpoveďou na Božiu iniciatívu. „Mená Jakub a Izrael môžu vyjadrovať dve rozdielne skutočnosti. Za optimálnych podmienok sa židia vo Svätej zemi nazývajú menom Izrael, lebo ono naznačuje víťazstvo nad zlom a protivenstvom. V temnom vyhnanstve sa

volajú menom Jakub (Jaakov), ktoré je narážkou na útlak „pod pätou“ (ekev) utláčateľa.“ (Sforno) „V Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi je zosobnená celá Cirkev, celý ľud Izraela (tu: Izrael).“ (Augustín)

„Ja viem, že Pán je veľký, že náš Boh je nad všetkými bohmi.“ („Veď ja viem, že veľký je Pán a náš Pán je väčší než všetci bohovia.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Sloveso „poznať, vedieť“ zahŕňa okrem intelektuálnych schopností aj citovú oblasť, vnímanie, vôľu, skúsenosť, na základe ktorých subjekt prichádza k posúdeniu vecí, uznaniu a voľbe. Predmetom tohto vyznania je Pánova veľkosť. Tá je spolu s prevyšujúcim postavením Pána vzhľadom na všetky ostatné božstvá príznačnou témou kráľovských žalmov:

Žalm 95,3: „Lebo Pán je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ.“

Žalm 96,4: „Lebo veľký je Pán a veľkej chvály hoden, viac ako všetkých bohov treba sa ho báť.“

Žalm 97,9: „Lebo ty, Pane, si Najvyšší na celej zemi, nesmierne prevyšuješ všetky božstvá.“
Žalm 47,3: „Lebo Pán je Najvyšší a hrozný, nad celou zemou veľký kráľ.“

Žalm 48,2: „Veľký je Pán a hoden každej chvály v meste nášho Boha.“

Veľkosť Pána sa týka stvoriteľskej a zachraňujúcej aktivity Boha. V kráľovských žalmoch sa postupne odvíja myšlienka, že Pán je veľký a vládne nie iba nad Izraelom, ale nad všetkými národmi a celou zemou. V tomto širšom kontexte sa Ž 135,5 javí ako syntéza toho, čo zaznelo v kráľovských žalmoch. Vyznanie v tomto verši je skoro doslovnou citáciou slov madiánskeho kňaza Jetra, Mojžišovho svokra, ktoré nachádzame v

Ex 18,11: „Teraz už viem, že Pán je väčší ako všetci bohovia. To sa stalo preto, že sa vynášali nad vás.“

Skutočnosť, že žalm cituje vyznanie vložené do úst prvej osoby pochádzajúcej z iných národov, ktorá sa dozvedela o vyslobodení, potvrdzuje univerzálny charakter uznania Pána. A hoci vyznanie zaznieva ako osobné, predsa presahuje čisto individuálny rozmer. „Tieto slová sú proroctvom o Kristovi. A hoci Syn môže ukázať Otca tomu, komu chce, jeho veľkosť podľa prorokových slov nik nepozná: Jeho veľkosť je nepreskúmateľná (Ž 145,3). Jeho veľkosť pozná len Syn, ktorý je jedno s Otcom.“ (Hilár z Poitiers)

„Čokoľvek Pán chce, urobí na nebi i na zemi, v mori a vo všetkých priepastiach.“ („Všetko, v čom má Pán záľubu, utvoril na nebi a na zemi, v mori a všetkých

hlbinách.“ – hebr. originál) (verš 6)

Témou nasledujúcich veršov je konanie Pána. Autor s malou obmenou zopakuje to, čo už zaznelo v Ž 115,3 ako odpoveď na posmešnú otázku národov, kde je Boh Izraela. Obdobnú formuláciu nachádzame aj v:

Iz 46,10: „Od začiatku oznamujem budúcnosť a odpradávna, čo sa ešte nestalo. Vravím: „Moje rozhodnutie platí a všetko, čo chcem, urobím.“

Jon 1,14: „Preto volali k Pánovi: „Ach, Pane, nech nezahynieme pre život tohto človeka a neuvaľ na nás nevinnú krv! Veď ty si Pán a urobil si, ako sa ti páčilo.“

Kaz 8,3: „Sa neponáhľaj odísť spred jeho tváre, ani sa nezastavuj pri zlej veci, lebo (kráľ) ti môže urobiť všetko, čo sa mu len zachce.“

Kľúčové hebr. slovo „robiť, konať“ dáva podstatnú informáciu o Bohu ako o konajúcom, teda živom. Od neho sa pozornosť žalmistu presúva k predmetu a miestu konania. Predmet, ktorého význam je „mať záľubu, potešenie alebo chcieť“ sa prejavuje v záchrane a darovaní slobody, ako to žalmista vyjadrí ďalej. Priestory, v ktorých sa Pánove činy prejavujú, postupujú po vertikálnej rovine zhora dole: na nebi a na zemi, v mori a vo všetkých hlbinách. Môžeme povedať, že Pán koná čokoľvek a kdekoľvek. Prvá dvojica pojmov je typická v syntagme označujúcej Pána ako tvorcu, ktorý utvoril/tvorí nebo a zem:

Žalm 115,15: „Nech vás požehnáva Pán, ktorý stvoril nebo i zem.“

Žalm 121,2: „Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“

Žalm 124,8: „Naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.“

Žalm 134,3: „Nech ťa žehná Pán zo Siona, ktorý stvoril nebo i zem.“

Iz 44,24: „ Toto hovorí Pán, ktorý ťa vykúpil a ktorý ťa formoval od materského lona: „Ja som Pán, čo som všetko stvoril, nebesá som sám roztiahol, zem som rozprestrel vlastnou mocou.“

Na niektorých biblických miestach je rozšírená o tretí prvok: more a všetko, čo je v ňom:

Žalm 146,6: „On stvoril nebo i zem, more a všetko, čo je v ňom. On zachováva vernosť naveky.“

Autor žalmu pridáva štvrtý element, a ním sú „hlbiny“. Tento pojem sa v Biblii používa na vyjadrenie prahlbiny, prapôvodných vôd v opise stvorenia:

Žalm 104,6: „Oceán ju prikryl sťa odev, nad vrchmi vody zastali.“

Prís 8,24: „Nebolo ešte morských prehlbní, keď som sa ja už zrodila, nebolo ešte žriedel obťažených vodami.“

V starovekej predstave boli hlbiny zdrojom vôd, z ktorého sú napájané pozemské pramene. Sú to aj hlbiny oceánov a morí:

Žalm 107,26: „Priam k nebu stúpali a vzápätí sa prepadali do hlbín; duša im hrôzou zmierala.“

Osobitne významným je použitie slova v rozprávaní o záchrane ľudu pri prechode cez Trstinové more:

Žalm 77,17: „Bože, uzreli ťa vody, uzreli ťa vody a rozbúrili sa i zvírili sa hlbiny.“

Žalm 106,9: „Červenému moru pohrozil a ono vyschlo; po morskom dne ich previedol ako po púšti.“

Neskôr Pán na púšti napojil ľud zo skaly ako z hlbín:

Žalm 78,15: „Rozštiepil skalu na púšti a napojil ich vodou ako z prívalu.“

Ak sa aj na prvý pohľad mohlo zdať, že tento verš opisuje stvoriteľskú aktivitu Pána, bližší pohľad odhaľuje, že okrem stvoriteľskej moci naznačuje aj Pánove skutky pri vyslobodení ľudu. Pán, ktorý je pôvodcom stvoreného sveta a všetkých jeho priestorov, zjavuje v nich svoju moc, keď zachraňuje svoj ľud. „Môže sa zdať, že človek je od Božieho riadenia nezávislý, lebo si môže voliť si medzi dobrom a zlom, bez Božieho zasahovania. Lenže táto sloboda je sama osebe darom Boha, ktorý si želá, aby si ľudia volili dobro bez donútenia. A tak aj ľudská slobodná vôľa je vlastne uskutočnením Božej vôle.“ (Rambam) „Všetko, čo Pán utvoril, je dobré, pretože to povstalo k bytiu skrze Božiu vôľu. Boh však svojou vôľou neutvoril nič zlé. Preto nie sú dielom zlé duchovné bytosti v nebi ani hriešni ľudia na zemi, či zlí draci v moriach, alebo bezbožní zločinci v hlbinách, ktorí tam pre svoju zlobu boli poslaní. Z úst Pána, ktorý tvorí svojím Slovom, totiž nemôže vyjsť dobro a zlo zároveň.“ (Euzébius Cezarejský) „Boh všetko koná zo slobodného rozhodnutia. Tieto krásy nie sú vynútené, inak by nemohli byť dielom Boha.“ (Efrém Sýrsky)

„Od kraja zeme privádza oblaky, bleskami vyvoláva dážď, zo svojich komôr vypúšťa vetry.“ („Necháva vystúpiť mračná od končín zeme, blesky pre dážď utvoril, vyvádza vietor zo svojich zásobární.“ – hebr. originál) (verš 7.)

Pánovo konanie sa týka prírodných procesov. Pán sám stvoril nebo i zem a vládne nad nimi:

Žalm 33,6-7: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje. Ako do vreca hromadí morské vody, ako do nádrží zlieva oceány.“

Na jeho slovo a pokyn sa zhromaždia mračná, otvárajú sa okná nebeskej klenby a dážď zostupuje na zem:

Žalm 104,3-4.13: „Nad vodami si buduješ komnaty. Po oblakoch vystupuješ ako po schodoch, na krídlach vánku sa prechádzaš. Vetry sú tvojimi poslami, ohnivé plamene tvojimi služobníkmi… Zo svojich komnát zvlažuješ vrchy, plodmi svojich diel sýtiš zem.“

Am 9,6: „On stavia v nebesiach svoju hornú sieň, jej klenbu zasadil do zeme; on privoláva vody mora a rozlieva ich po povrchu zeme, Jahve je jeho meno. „Synovia Izraela, nie ste vy pre mňa ako synovia Etiópie? – hovorí Pán.“

On jediný je Pán, ktorý koná čokoľvek a kdekoľvek a teraz vidíme, že aj kedykoľvek. Verš 7 je vo svojom znení opäť sčasti upravenou citáciou, tentokrát z Knihy proroka Jeremiáša. Výrok je súčasťou dlhého výroku proti modlám a proti Babylonu, ktorý potvrdzuje, že Pán je Boh pravý, že on je Boh živý a Kráľ večný. Jemu sú podradené všetky náboženské mocnosti, zosobnené sily prírody, ale aj politické a spoločenské mocnosti. Tak ako text pochádzajúci z proroctva proti Babylonu, tak aj typické slovesá pre vyvedenie Izraela z Egypta sú istou prípravou a premostením ku druhej časti žalmu, kde do popredia vystupuje motív zjavenia Pánovej moci v počiatočných dejinách Izraela. „U Jeremiáša sa píše: Či medzi ničotnými modlami národov sú také, ktoré dávajú dážď? Alebo dajú nebesia pŕšky v pokoleniach (Jer 14,22). Niet pochýb, že všetko je dôsledkom Božej vôle. Podobne hovorí aj Jób: Tomu, ktorý koná veľkolepé veci, ktoré nemožno prebádať, a podivuhodné skutky, ktoré nemožno spočítať (Jób 5,9) a potom povie: On dáva dážď (Jób 5,10).“ (Ibn Ezra)

„On pobil prvorodených Egypta, ľudí aj zvieratá.“ („On zasiahol prvorodených Egypta, od človeka až po dobytok.“ – hebr. originál) (verš 8.)

Ako motív chvály si žalmista vyberá iba niektoré aspekty vyslobodenia z Egypta opísaného v Pnt, predovšetkým v Knihe Exodus. Boh zasahuje protivníkom a utláčateľom smrteľnú ranu, ktorá zasahuje život v plodivej sile mužnosti, v prvorodených. Posledná rana zjavuje, že žiadna moc nemôže odporovať Božej sile. Zdá sa, že formula prítomná v žalme bola zvolená zámerne. Nachádzame ju v oznámení rany, ktorého súčasťou je výrok o vykonaní súdu nad všetkými bohmi Egypta. V konfrontácii s egyptskými bohmi sa zjavuje, že Boh Izraela je Pán. „Zatiaľ čo predchádzajúce verše (6-7) sú pripomenutím toho, že Boh sa stará o všetko, čo je na nebi i na zemi, tento verš zdôrazňuje Božiu starostlivosť

o ľudí samotných. Konkrétne tu Pán trestá bezbožných a ochraňuje tých, ktorí mu zbožne slúžia.“ (Euzébius Cezarejský)

„Uprostred teba, Egypt, urobil znamenia a zázraky proti faraónovi i proti všetkým jeho sluhom.“ („Zoslal znamenia a zázraky uprostred teba, Egypt, proti faraónovi a proti všetkým jeho služobníkom.“ – hebr. originál) (verš 9.)

Dvojica podst. mien v pluráli „znamenia a zázraky“ sa v Biblii prvýkrát objavuje v Božej reči Mojžišovi, keď ho spolu s Áronom posiela rokovať s faraónom. Pán mu oznamuje, že zatvrdí srdce faraóna a v Egypte rozmnoží znamenia a zázraky. Vďaka nim vyvedie Izraelitov z Egypta a Egypťania spoznajú, že on je Pán. V Ž 135 spojenie sumarizuje všetky rany, ktoré Egypt postihli, bez toho, aby niektoré z nich menoval. Už vo v. 5 sme videli, že žalm je vyznaním veľkosti Pána. Tá sa neprejavila iba v minulosti a znamenia nie sú iba spomienkou a rozpamätaním sa na dávne činy. Viera Izraela spočíva práve vo vyznávaní, že tak ako Boh konal v minulosti, tak koná aj v prítomnej situácii.

„Proti faraónovi a proti všetkým jeho služobníkom.“ Tento a nasledujúce verše predstavujú silné prepojenie so Ž 136. Rovnako však môžeme vnímať aj slobodu, s ktorou žalmista vyberá detaily z celej udalosti vyslobodenia. Žalmista konkretizuje, že mocné skutky konal Pán proti faraónovi a proti tým, ktorí s ním vládli.

„On porazil mnohé národy a pozabíjal mocných kráľov.“ („On zasiahol mnohé národy a pozabíjal mocných kráľov.“ – hebr. originál) (verš 10.)

Verše 10 – 12 sú inšpirované Ž 136,17 – 22 a sústreďujú pozornosť na udalosti darovania Zasľúbenej zeme. Víťazstvom nad Egyptom ešte nie je zavŕšený dar slobody Izraelu. Vyslobodenie má svoj začiatok vo vyvedení z egyptskej krajiny, ale naplní sa až vo vovedení ľudu do Zasľúbenej zeme. „Slová mnohé a mnohí naznačujú, že divov bolo nielen veľa, ale boli aj výrazné a pôsobivé, lebo Židia, ktorí odišli z Egypta, boli slabí a vyčerpaní otroci, zatiaľ čo ich protivníci boli vytrénovaní a dobre vyzbrojení bojovníci, chránení mohutnými opevneniami.“ (Radak)

„Sehona, kráľa amorejského, a Oga, kráľa Bášanu, a všetkých kráľov kanaánskych.“ („Sichóna, amorejského kráľa, Óga, kráľa Bašanu, a všetky kráľovstvá Kanaánu.“ – hebr. originál) (verš 11.)

Králi Sichón a Óg, ktorí symbolicky zastupujú protivníkov Izraela, sa spomínajú v záverečnej etape putovania do Zasľúbenej zeme. „Na základe mien Óg a Basan môžeme hovoriť o tom, že Óg znamená blokáda a Basan zasa zmätok. Óg teda

symbolizuje zlého kráľa, ktorý blokuje ľuďom cestu k Bohu. A presne toto robí diabol. Tým, že nám na cestu neustále kladie prekážky v podobe nástrah a modiel, ba sám sa nám stavia do cesty prostredníctvom veštcov, hádačov, jasnovidcov, či kúzelníkov, hatí nám cestu k Bohu. Zatiaľ čo na jednej strane Boh pôsobí v Kristovi, aby nám otvoril cestu, ktorá bola zatarasená (Ž 18,30: „Na šíky nepriateľov zaútočím s tvojou pomocou; a s pomocou svojho Boha hradby preskočím.“), na druhej strane diabol sa nesnaží o nič iné, len aby nám ju zahatal, a tak nám zabránil uveriť v Boha. Keď však človek v Boha uverí, cesta sa otvorí, lebo Kristus sám je Cesta (Jn 14,6: „Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“).“ (Augustín)

„A ich krajinu dal do dedičstva, do dedičstva Izraelu, svojmu ľudu.“(„A dal ich krajinu ako dedičstvo, ako dedičstvo Izraelu, svojmu ľudu.“ – hebr. originál) (verš 12.)

Darovanie krajiny je zavŕšením vyslobodenia a predstavuje jednu zo základných biblických tém. Zaujatím krajiny Izrael získava teritórium, a teda aj národnú identitu a autonómiu. Krajina tiež pre ľud predstavuje možnosť obhospodarovať pôdu a získavať obživu. Izrael sa prvýkrát v žalme spomenul vo v. 4 ako Pánovo osobné vlastníctvo. Pán dáva krajinu mocných kráľov ako dedičstvo ľudu, ktorý mu patrí osobitným spôsobom. Izrael ju nezískava svojimi politicko-vojenskými silami a schopnosťami – právo na ňu sa zakladá výlučne na Božom prísľube. Ten dal Boh ešte Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, aj keď patriarchovia bývali v krajine ako cudzinci. Izraeliti ako uznanie a vďaku za dedičný dar prinášajú Pánovi prvotiny zeme, aby mohli v nej bývať, majú ju zachovávať nepoškvrnenú. „Tieto slová v duchovnom zmysle napĺňajú každý deň. To, čo jedni vlastnou silou strácajú, iní skrze dar Božej milosti získajú.“ (Prosper Akvitánsky) „Dedičstvom je poznanie Boha. To je však dané iba tým, ktorí si ho ctia, tí, ktorí sa stavajú proti Pánovi, k tomuto poznaniu dôjsť nemôžu.“ (Origenes)

„Pane, tvoje meno trvá večne; tvoja pamiatka, Pane, z pokolenia na pokolenie.“ („Pane, tvoje meno trvá naveky, Pane, pamiatka na teba z pokolenia na pokolenie.“ – hebr. originál) (verš 13.)

Verše 6-12 sú spomienkou na Božie diela v minulosti, ale pre Izrael znamenia a zázraky nie sú jednorazovými skutočnosťami, ani mŕtvymi spomienkami. Keď Izrael pamätá na Božie skutky, nejde o jednoduchú činnosť pamäti, ale predovšetkým o rozpoznanie a slávenie Božej záchrany v prítomnosti. V predstavení Božieho mena môžeme jasne zachytiť rozmer „nadčasovosti“ a večnosti. Pán sa predstavuje ako Boh otcov, ktorý je spätý s minulosťou ľudu.

Rovnako je prítomný v aktuálnom dianí, keď posiela Mojžiša vyviesť ľud, lebo vidí jeho utrpenie v Egypte, a tiež prisľubuje, že bude prítomný v jeho dejinách aj v budúcnosti a naveky. Od začiatku zjavenia sa ľud dotýka večnosti Boha v konkrétnych okolnostiach života, lebo Boh naďalej koná. Znenie verša s malou variáciou sa nachádza v Ž 102,13, kde je zjavné, že na tomto presvedčení sa zakladajú prosby plné dôvery, aby Boh zasiahol a konal. Vyznať večnosť Pánovho mena znamená pre človeka zároveň výzvu a úlohu ustavične ho chváliť. „Táto pamiatka na Boha predstavuje pripomienku všetkých jeho skutkov, ktoré sú obsiahnuté v Knihe zákona.“ (Hilár z Poitiers)

„Lebo Pán prisúdi pravdu svojmu ľudu a zmiluje sa nad svojimi služobníkmi.“ („Lebo Pán bude hájiť svoj ľud a nad svojimi služobníkmi sa zľutuje.“ – hebr. originál) (verš 14.)

Tieto slovesá vyjadrujú konštantné konanie a postoj Boha. Ako Pán konal v minulosti (v. 8-12), tak koná zvyčajne a bude konať aj v budúcnosti: obhajuje a zľutúva sa. Pán sa stavia na stranu biednych a utláčaných, aby obhájil ich právo. Druhý polverš prehlbuje túto myšlienku výrokom o zľutovaní (pohnutie k ľútosti, zľutovaniu, súcitu). Kontext Mojžišovej piesne hovorí, že v nepriaznivej situácii sa ľud ocitol po tom, ako sa odvrátil od Pána a cudzími bohmi a praktikami ho popudzoval k hnevu. Za týmito formuláciami môžeme vytušiť dejinnú situáciu exilu. V tomto rozpoložení a bezvýchodiskovej situácii ľud vyznáva, že Pán sa nad ním zľutuje, a svoje vyznanie zakladá na dôvere v nemenné Božie konanie.

„Pohanské modly, hoc zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Majú uši, ale nepočujú, nie sú schopné ani dýchať ústami.“ („Pohanské modly sú striebro a zlato, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, no nehovoria, majú oči, no nevidia, majú uši, no nepočúvajú, ani dychu niet v ich ústach.“ – hebr. originál) (verše 15-17.)

Tieto a nasledujúci verš 18 autor preberá zo Ž 115, ktorý už citoval vo v. 6. Bohovia, za ktorými Izrael chodil a na ktorých sa spoliehal, sa ukázali bezmocní. Naopak, Pán obhajobou svojho ľudu zjavuje svoju jedinečnosť a zvrchovanú vládu. Zatiaľ čo Pán je živým Bohom, ktorý tvorí a koná všetko, v čom má záľubu, všetko, čo chce, modly sú vytvoreným dielom človeka. Výpoveď vyvoláva spomienku na začiatok dejín vyslobodenia Izraela z Egypta, kde Pán začína konať práve preto, že vidí útrapy ľudu, počuje ich nárek o pomoc, vie o jeho situácii. Preto prehovorí k Mojžišovi, aby mu zveril poslanie vyslobodiť Izraelitov. Alúziou na texty proroka Jeremiáša, ktoré tiež v žalme citoval (Jer 10,13 a Jer 51,16)

autor poukazuje na to, že iba Pán je živý Boh, ktorý koná a povoláva k životu. On je ten, ktorý dáva a odníma dych, a vtedy každé stvorenie ožije alebo hynie:

Žalm 104,29-30: „Len čo odvrátiš svoju tvár, už sa trasú; odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu. Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme.“

Modly sú bezduché, lebo ich vytvorili ľudia, a preto nemôžu dať to, čo samy nemajú, životodarného ducha. A bezmocnými sú aj božstvá národov. „Modlami sú všetky falošné dogmy, ktoré si ľudia vytvárajú vo svojich srdciach. Všetko čo stojí mimo pravdivého učenia a čo vymyslel ľudský blud, môže byť nazvané dielom ľudských rúk.“ (Prosper Akvitánsky)

„Nech sú im podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria.“ („Ako ony budú tí, ktorí ich tvoria, každý, kto sa na ne spolieha.“ – hebr. originál) (verš 18.)

Nečinné modly môžu vykonať iba jedinú vec, a urobiť mŕtvymi a nečinnými ich tvorcov a ctiteľov. Rozsudok nad sebou vynesú samy tvorcovi a ctitelia modiel, keď sa rozhodnú spoliehať a dôverovať tomu, čo je neživé a klamné. Zatiaľ čo ctitelia modiel sú ako modly mĺkvi, bez hlasu a života, ctitelia Pána a všetko, v čom je dych života, chvália Pána a dobrorečia mu.

„Dom Izraelov, zvelebuj Pána; dom Áronov, zvelebuj Pána. Dom Léviho, zvelebuj Pána; všetci bohabojní, zvelebujte Pána.“ („Dom Izraela, dobrorečte Pánovi, dom Árona, dobrorečte Pánovi. Dom Léviho, dobrorečte Pánovi, vy, ktorí sa bojíte Pána, dobrorečte Pánovi.“ – hebr. originál) (verše 19-20.)

Použitím výzvy „dobrorečte Pánovi“ autor nadväzuje na:

Žalm 134,1-2: „Pútnická pieseň. Zvelebujte Pána, všetci služobníci Pánovi, čo bdiete v noci v dome Pánovom. Zdvíhajte svoje ruky k svätyni a zvelebujte Pána.“

Ale je aj netypickou alúziou na pokračovanie už citovaného Ž 115. V ňom sa spomínajú traja zo štyroch menovaných adresátov: dom Izraela, dom Áronov a tí, ktorí sa boja Pána. Všetci sú pozvaní spoliehať sa na Pána, dôverovať mu. Dobrorečenie, vyjadrené tým istým slovesom ako požehnanie vystupuje zo strany ľudí ako chvála a vďaka Bohu za prejavené dobro. Troma spomínanými skupinami sa text približuje k:

Žalm 118,2-3: „eraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, že jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovorí dom Áronov: jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Tu Izrael, Áronov dom a tí, čo sa boja Pána, sú pozvaní oslavovať ho a ohlasovať

stálosť a večnosť jeho milosrdenstva. Ž 135 rozširuje adresátov o štvrtú skupinu: dom Léviho. Autor týmto spôsobom položil dôraz na chrámovú skupinu levitov a rovnako tým poukázal na autora žalmu a na pôvod redaktorov Žaltára, ktorí Ž 135-136 chápali ako pokračovanie pútnických žalmov (Ž 120-134) a záver sionských žalmov. Dve vnútorné skupiny – dom Árona a Léviho – teda označujú tých, ktorí slúžia v chráme: kňazov a levitov. Dve skupiny stojace na okraji zasa hovoria o laických ctiteľoch Pána. Prvá skupina je jasná a zahŕňa všetkých, ktorí pochádzajú z domu Izraela. Poslednú nominovanú kategóriu „vy, ktorí sa bojíte Pána“ možno interpretovať ako skupinu bohabojných v širšej perspektíve ako tých, ktorí patria k iným národom a nectia si bohov a modly svojich národov, ale Pána a spoliehajú sa na neho. Všetky štyri skupiny v inklúzii tak tvoria paralelu k služobníkom Pána vo v. 2. Nimi sú všetci, ktorí si ctia Pána, slúžia mu, vzývajú ho a dobrorečia mu. „Všetkých, ktorých si Pán povolal, treba považovať za jeho ľud: títo všetci mu majú dobrorečiť, t. j. chváliť ho. Prvý je chváliť pozvaný Boží ľud, nazývaný tiež dom Izraela. Ten stojí na najspodnejšom stupni. Druhé miesto, akoby vyšší stupeň patrí domu Áronovmu, na treťom zasa stojí kňazský dom Léviho. Napokon, akoby na najvyššom stupni, sú tí, ktorí sa boja Pána. Im sa prihovára celý tento žalm. Tí, ktorí boli na jeho začiatku nazvaní služobníkmi, pochádzajú z pohanov, no postupne dospeli k viere v Pána.“ (Euzébius Cezarejský)

„Nech je zvelebený Pán zo Siona, čo sídli v Jeruzaleme. ALELUJA.“ („Nech je požehnaný Pán zo Sionu, ktorý prebýva v Jeruzaleme. Halelujah“ – hebr. originál) (verš 21.)

Tento záverečný verš je v istom zmysle naplnením vyjadrenia už viackrát spomínaného Ž 115.

Žalm 115,8: „Lež my, živí, velebíme Pána odteraz až naveky. ALELUJA.“

A pozvania dobrorečiť, ktoré zaznelo aj v Ž 134,2 a 135,19-20. Formula „nech je požehnaný Pán“ nie je v Žaltári ani v iných biblických knihách neznáma:

Žalm 28,6: „Nech je velebený Pán, že vyslyšal moju úpenlivú prosbu.“

Žalm 31,22: „Pane, buď zvelebený, že si mi preukázal milosrdenstvo v opevnenom meste.“

Žalm 41,14: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, od vekov až naveky. Staň sa. Amen.“

Žalm 72,18: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, čo jediný koná zázraky.“

Žalm 89,53: „Nech je zvelebený Pán naveky. Staň sa. Amen.“

Žalm 106,48: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, od vekov až naveky. A všetok ľud nech privolá: „Staň sa. Amen.“

Žalm 119,12: „Pane, ty si velebený; nauč ma svoje ustanovenia.“

Žalm 124,6: „Nech je velebený Pán, že nás nevydal ich zubom za korisť.“

Žalm 144,1: „Od Dávida. Nech je zvelebený Pán, môj ochranca, čo učí moje ruky zápasiť a moje prsty bojovať.“

Prekvapivo môže pôsobiť predložkové spojenie „zo Sionu“, ktoré je v spojení s formulou požehnania jedinečné. Prvá biblická zmienka o Sione sa spája s mestom, ktoré dobyl kráľ Dávid. Neskôr sa vrch Sion stáva miestom, ktoré si Boh vyvolil, miluje ho a prebýva tam, je Božím mestom, z ktorého on zažiari. Na Sion prichádzajú pútnici, aby sa tam stretli so svojim Bohom. Odtiaľ Pánovi zaznieva chvála a tu udeľuje požehnanie:

Žalm 74,2: „Pamätaj na svoj ľud, ktorý je tvoj odprvoti. Vykúpil si výhonok svojho dedičstva, vrch Sion, na ktorom prebývaš.“

Žalm 78,68-69: „Lež vyvolil si kmeň Júdov, vrch Sion, ten si obľúbil. A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú, ako zem, ktorú upevnil naveky.“

Žalm 132,13: „Lebo Pán si vyvolil Sion, želal si mať ho za svoj príbytok.“

Žalm 87,1-3: „Žalm Koreho synov. Pieseň. Základy má na posvätných vrchoch; brány Siona miluje Pán nad všetky stany Jakuba. Slávne veci sa hovoria o tebe, mesto Božie.“

Žalm 50,2: „Zo Siona plného nádhery zažiaril Boh.“

Žalm 84,8: „Stúpajú a síl im stále pribúda, až na Sione uvidia Boha najvyššieho.“

Žalm 9,12: „Spievajte a hrajte Pánovi, čo na Sione prebýva, ohlasujte jeho skutky medzi národmi.“

Žalm 48,2-3.12: „Veľký je Pán a hoden každej chvály v meste nášho Boha. Jeho svätý vrch, prekrásne návršie, je celej zemi na radosť. Vrch Sion, tajomný príbytok, je mestom veľkého kráľa... Nech sa raduje vrch Sion a judejské dcéry nech jasajú nad tvojimi výrokmi.“

Žalm 65,2: „Tebe, Bože, patrí chválospev na Sione; tebe treba plniť sľuby v Jeruzaleme.“

Požehnanie zo Sionu nezostupuje iba od Boha smerom k ľuďom, ale aj opačne:

vystupuje od ľudí k Bohu. Sion sa stáva miestom stretnutia a zjednotenia Boha a ľudí, a to ľudí zo všetkých národov, ktoré Pánovi vzdávajú chválu. Podobne to nachádzame v prorockej vízii, kde do Jeruzalema, na vrch Sion vystupujú všetky národy a etniká, aby sa nechali poučiť Pánom:

Iz 2,2-5: „Na konci dní bude upevnený vrch Pánovho domu na temene hôr a vyčnievať bude nad pahorky; i budú sa naň hrnúť všetky národy. Prídu mnohé kmene a povedia: „Hor’ sa, vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách a budeme kráčať jeho chodníkmi.“ Lebo zo Siona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema. Rozsudzovať bude medzi národmi a naprávať početné kmene, takže si z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju. Hor’ sa, dom Jakubov, kráčajme vo svetle Pánovom!“

Aj Ž 87 hovorí, že na Sione sa zrodili rôzne národy. Sion je miestom spoločnej oslavy Pána, kde Izrael aj cudzie národy dostávajú život a nachádzajú svoj duchovný domov v uznaní Pána a vo vzdávaní chvály. Sme presvedčení, že táto univerzálna perspektíva je perspektívou aj tohto žalmu. „Mesiáš bude ustanovený na Sione a jeho mocné skutky v mene Izraela zažiaria odtiaľ.“ (Sforno). Ľudia verní Bohu potom rozpoznajú milosrdenstvo Všemohúceho, ktorý započal svoje dielo stvorenia na Sione a naďalej vysiela svoje požehnania z najvzácnejšieho miesta na celej zemi.“ (Maharam Arama) „Sion znamená rozhľadňa alebo strážna veža, Jeruzalem zasa možno preložiť ako videnie pokoja. Pán teraz nežije v tom meste, ktoré padlo, ale žije v nebeskom Jeruzaleme, ktorý je našou matkou. V tomto čase je Pán vzývaný zo Sionu, pretože tu sme na pozore a čakáme, kým príde. Tu na zemi putujeme plní nádeje, že až sa raz naša cesta skončí, budem žiť v tom meste, ktoré nebude nikdy zničené, lebo v ňom žije Pán a stráži ho. Toto je večný Jeruzalem, videnie pokoja, ktorý žiadny jazyk nie je schopný dostatočne opísať. Tam nebudem vystavení nijakému nepriateľovi, či už vnútri Cirkvi, alebo mimo nej, či už v našom tele, alebo v myšlienkach. Smrť pohltí víťazstvo a my budeme môcť slobodne hľadieť na Boha vo večnom pokoji, lebo budeme obyvateľmi Božieho mesta Jeruzalema.“ (Augustín) „Miestom Božieho prebývania je jeho príbytok, ktorý sa nachádza v srdciach veriacich a jeho svätých, z ktorých sa buduje večný Boží chrám.“ (Prosper Akvitánsky)