Žalm 126

Komentár

„Pútnická pieseň. Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách.“ (Keď sa Pán vrátil k obnove Sionu – hebr. preklad) (verš 1)

Tak ako v Ž 125, aj tu sa spája téma prítomnosti Pána s témou Sionu. Zvolený preklad vyobrazuje Pána pri návrate k Sionu, ktorý kedysi zavrhol alebo opustil:

Žalm 74,1-3: „Prečo si nás, Bože, tak celkom zavrhol a prečo si hnevom zahorel proti ovciam tvojej pastviny? Pamätaj na svoj ľud, ktorý je tvoj odprvoti. Vykúpil si výhonok svojho dedičstva, vrch Sion, na ktorom prebývaš. Namier svoje kroky k večným zrúcaninám: nepriateľ spustošil celú svätyňu.“

Touto udalosťou bol nepochybne pád Jeruzalema v r. 587 pred Kr., spojený so zničením chrámu. Následné odvlečenie elity do ďalekého Babylonu a likvidácia kultu sa v danej chvíli zdala byť úplná a beznádejná. Preto sa Pánov návrat na Sion javil ako splnený sen o návrate jeho slávy:

Žalm 85,2: „ Pane, svojej krajine si preukázal milosť, Jakuba si zbavil poroby.“

„Keď Pán privádza späť zajatcov Sionu, boli sme ako tí, čo sa uzdravili z ťažkej choroby.“ (TgTeh) „Môžeme prekladať hebr. slovo obnova (priviesť späť) slovom vyhnanstvo, zajatie alebo zajatci, komunita v exile, diaspóra – v rab. literatúre sa hebr. a aram. Pojmom vyhnanstvo, zajatie, exil označuje okrem babylonského zajatia aj grécka (sýrska) a rímsa nadvláda, aj dve storočia v diaspóre – a týchto navrátilcov Pán prinavracia, spôsobuje ich návrat.“ (Targum) „Pri Pánovom navrátení zajatia Sionu, budeme ako tí, čo snívajú.“ (Raši) – ďalší možný preklad. „Takto povie Izrael, keď Pán navráti ich návrat/obrátenie: Niet človeka, čo by za bieleho dňa videl takýto div, len vo sne.“ (Ibn Ezra) „Môžeme zvažovať obidva významy slovesa vrátiť/obrátiť. Môže ísť o návrat spojený s úľavou, ako: Vráť sa, Pane, k desaťtisícom tisícov Izraela a: Pán, tvoj Boh vráti tvojich zajatcov, zmiluje sa nad tebou. Alebo ide o obrátenie/pokánie a sloveso tvorí výnimku. Slovo obnova súvisí s pokáním, lebo synovia Siona sa obrátia/vrátia k Pánovi.“ (Radak) „A tak navrátilci budú kajúcnici, ktorí sa obrátili, vrátili k Bohu.“ (Feuer) „Nádhera návratu na Sion sa bude javiť ako splnenie neuskutočniteľného sna.“ (Sforno) „V alegorickom zmysle treba chápať zajatie sionských zajatcov ako odklon od rozumnej ľudskej prirodzenosti od čnosti a poznania k zlobe a bezbožnosti.“
„Boli sme ako vo snách.“ Kým boli obyvatelia Jeruzalema odvlečení do ďalekej cudziny, ich túžba po návrate na Sion bola iba nesplniteľná predstava. Sny sa však považovali za znamenie pre budúcnosť. Návrat sa teda stal skutočnosťou, ktorá bola nečakaná. Výraz ako v snoch je svedectvom zajatcov o ich prežívaní návratu, ktorý sa javil ako sen. „Aj keď žalmista hovorí v minulom čase boli sme ako v snoch, prorocky predvída udalosť, ktorá sa z jeho pohľadu ešte len má uskutočniť, no hovorí o nej, akoby sa už stala.“ (Raši) „Slová boli sme ako utešení (povzbudení – v snoch) tu treba chápať tak, že sme sa zaradovali ako tí, ktorým sa dostalo skutočnej útechy. K tomuto okamihu zmeny došlo vtedy, keď Pán priviedol naspäť sionských zajatcov. Týmto Sionom je večný Jeruzalem. V typologickom zmysle môžeme povedať, že Sion je večný v anjeloch, no prežíval zajatie v mužoch a ženách svojich čias. Prví ľudia boli obyvateľmi Jeruzalema, no keď začali slúžiť hriechu, stali sa vyhnancami. Z ich potomstva sa rozšírila celá ľudská rasa, a tak sionskí zajatci zaplnili celú zem. Títo sionskí zajatci sú predobrazom večného Jeruzalema, pretože po sedemdesiatich rokoch zajatia v Babylone sa ľud vrátil do svojho mesta. Týchto sedemdesiat rokov predstavuje celé trvanie dejín, ktoré sa odvíja v sedemdňovom cykle. Keď sa naplní čas dejín, vrátime sa do vlasti, podobne sako sa židovský národ vrátil po sedemdesiatich rokoch vyhnanstva do svojej krajiny. Babylon je symbolom tohto sveta a jeho meno znamená zmätok. Podobne možno ľudský život chápať ako jeden veľký zmätok, ktorý sa ukončí v okamihu, keď vstúpime do večnosti. (Augustín)

„Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania. Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Pán.“  (Vtedy sa naplnili smiechom naše ústa a náš jazyk jasotom)(verš 2)

Príslovka vtedy spája dve udalosti v. 2 do chronologickej paralely. Keď navrátilci zo zajatia mali ústa plné smiechu a jasotu, vtedy mali pohania ústa plné obdivu Pána a jeho konania. Vo chvíli precitnutia zo sna a uvedomenia si skutočnosti skupinu zajatcov prenikol úžas a radosť, ktorú v sebe nemohli dusiť. Pojmy smiech a jasot sa nachádzajú najmä v Deutero-Izaiášovi (Iz 57,11 a 52,7) a v Knihe útechy Jer 30-31, pretože sú sprievodným javom obnovy Jeruzalema. Slovo jasot (plesanie) sa v žalme objavuje trikrát ako zjednocujúci a zároveň dôležitý tematický pojem. Jasot bol reakciou na obnovu vtedy a bude aj do budúcna. „Naše ústa budú naplnené smiechom a ničím iným. Ani náznak trápenia nepoškvrní naše šťastie.“ (Sforno) „Náš jazyk sa bude venovať už len radostnému vzdávaniu vďaky, lebo v slzách prosiť o spásu už nebude potrebné.“ (Feuer) „V duchovnom zmysle vzťahujeme slová radosti a jasania na všetkých, ktorí vzývajú Pána, a zároveň môžeme zdôrazniť, že je dôležité uvedomiť si zdroj tejto radosti. Ak radosť v nás spôsobuje šťastie tohto sveta, voláme k Bohu s nečistou radosťou, no ak sa tešíme zo svojej spásy, potom sú naše ústa naplnené skutočnou radosťou. Vtedy sa radujeme v nádeji a našu radosť akceptuje aj Boh. Takto jasajú vnútorné ústa nášho srdca, ktorými tiež jeme a pijeme, lebo ako skrze telesné ústa osviežujeme svoje telo, podobne naše vnútorné ústa občerstvujú naše srdce.“ (Augustín) „Keď budeme strážiť svoje cesty, aby sme nezhrešili, bude náš jazyk naplnený jasaním.“ (Euzébius Cézarejský)

„Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Pán.“  Slovné spojenie „veľké veci Pán urobil“ je totožné s opisom v Joel 2,20-21, pričom podobných styčných bodov medzi Ž 126 a knihou proroka Joela je viac. No na rozdiel od Joela, v Ž 126 nenachádzame tému Božieho súdu nad pohanmi. Naopak, návratom Pána k obnove Sionu v prospech svojho ľudu ostatné národy uznávajú, že iba on je Pán (Iz 42,10-12, Iz 45,14-22, Iz 48,20) „Hoci v historickom zmysle žalm hovorí o radosti židovského národa, ktorý po sedemdesiatich rokoch sa vrátil z babylonského zajatia, v typologickom zmysle ho možno aplikovať na všetky budúce národy, ktoré Boh vyslobodí zo zajatia. Tento verš je proroctvom a útechou pre ľudí všetkých čias, na ktorých sa vzťahujú slová žalmu: Veľké veci Pán s nimi urobil. Sú to prorocké slová o vernosti Boha voči každému, kto sa k nemu obráti a požiada ho pomoc.“ (Tyconius)

„Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.“ (verš 3)

Odpoveď zajatcov je doslovným potvrdením vyznania pohanov a tiež osobným vyznaním, že v ich živote vďaka Pánovmu návratu k obnove Sionu došlo k výraznej zmene: od „boli sme ako v snoch“ k „boli sme šťastní (máme z toho radosť)“. Ďalšie paralely s inými miestami SZ:

Žalm 71,19: „ A tvoja spravodlivosť, Bože, siaha až po nebo, ty si stvoril veľkolepé diela: Bože, kto sa ti vyrovná?“ A ešte v: 1 Sam 12,24, Dt 10,21.

„Priaznivý vývoj udalostí nám neskriví charakter a pre úspech nezačneme byť namyslení, lebo za svojím šťastím budeme vždy vidieť Božiu podporu a moc“ (Feuer) „Už samotné vedomie toho, že Boh nás miluje a je voči nám milostivý, napĺňa naše ústa smiechom.“ (Radak) „Dokážu sa tí, čo Boha spoznali aj z toho naozaj tešiť?“ (Teodoret z Kýru)

„Zmeň, Pane, naše zajatie ako potoky na juhu krajiny. (Daj, Pane vrátiť sa našim zajatcom ako prúdom vody na juhu – hebr. preklad)“ (verš 4)

„Daj vrátiť sa, Pane našim zajatcom.“ Prosba o návrat Pána je oproti v. 1 výzvou nielen na jeho osídlenie Sionu, ktoré sa podľa v. 1-3 už pred očami národov veľkolepo uskutočnilo, ale aj na návrat všetkých zajatcov, ktorí chceli na Sione začať nový život. Žalm neprezrádza žiadne konkrétne historické súvislosti tejto žiadosti, preto sa možno domnievať, že prvá vlna navrátilcov tu prosí o privedenie zvyšku exulantov za nimi (Ezd 3,12-13). V tejto prosbe vidíme túžbu po opakovanej Pánovej pomoci a blízkosti, ktorú bude modliaci sa človek vnímať v každodennom živote práce a oddychu. Veriace spoločenstvo sa teda modlí za neustálu vnútornú obnovu:

Žalm 106,43-45: „Častejšie ich vyslobodil; no oni ho vždy rozčúlili nejakým výmyslom, až pre svoje neprávosti vyšli navnivoč. Ale on zhliadol na ich súženie, keď počul ich náreky. Rozpamätal sa na svoju zmluvu a zľutoval sa nad nimi, lebo je veľmi milosrdný.“

„Druhá časť tohto žalmu je modlitbou, aby Boh zhromaždil zvyšky zajatcov. Tí, ktorí boli už vo svojej krajine, mysleli na svojich bratov a sestry, ktorí boli ešte v zajatí. Všetci mali dvere otvorené, aby sa vrátili. Niektorým bránil strach a radšej zostali vo vlastnom pohodlí (hriechu), ako by podstúpili ťažkú cestu späť. Dá sa povedať, že mnohí uprednostnia svoje súčasné pohodlie pred večnou spásou. Niektorí zo zajatých Židov sa vrátili do vlastnej krajiny za vlády Kýra a iní z vlády Dária. Zvyšok za vlády Xerxesa. Je možné predpokladať, že tí, ktorí sa vrátili ako prví, sa týmito slovami modlili za návrat svojich bratov a sestier.“ (Ján Kalvín)

„Ako potoky na juhu krajiny (ako prúdom vody na juhu)“ Tak ako boli celé zástupy obyvateľov Judska odvlečené do exilu, tak sa teraz veriaci modlia, aby sa takto húfne všetci z exilu vrátili domov. Návrat totiž nebol okamžitý, ale postupný a sprevádzali ho konflikty s miestnym obyvateľstvom, ktoré medzičasom osídlilo uprázdnený priestor po zajatcoch. Prílev navrátilcov na Sion sa tu prirovnáva k prúdom vody v Negeve, ktorá sa v zimnom období dokáže zmeniť s pustatiny na prekvitajúcu krajinu (Iz 35,1.6-7, Iz 41,18, Iz 43,19-20, Iz 48,21). „Výdatná vlaha máča juh krajiny, kde je púšť Negev. Ako prúdy vody vo vysušenej krajine, ktoré ju zvlhčia, taká bude závlaha, keď navrátiš naše zajatie. Kde tí, ktorí v nej sejú, vo vyprahnutej zemi, so slzami, s obavami, lebo si myslia, že to, čo zasiali nevyklíči, žnú s jasotom, vďaka vodný prúdom, ktoré sú do nej vyslané. Lebo ako voda obráti zdanlivo neživú púšť na kvitnúcu záhradu, tak budeme aj my premenení a potešení, keď nás Boh vyslobodí zo zajatia/vyhnanstva“ (Raši) „Kto seje do suchej pôdy, nikdy nevie, ako dopadne úroda. Ak nečakaný prameň zavlaží rastliny, roľník je od radosti celý bez seba. Taká bude naša radosť pri vykúpení, ktoré príde po dlhej beznádeji.“ (Radak) „V púšti vie príležitostný dážď tak naplniť vysušené korytá potokov, že sa voda nimi valí prúdom. Tak aj naša radosť rozprúdi obrovské šťastie.“ (Meiri) „Podobne ako sa menia potoky, keď vanie teplý vietor od juhu, tak sa mení aj naše zajatie. Keď sme žili v hriechoch, boli sme nimi spútaní rovnako, ako je v chladivom mraze uzavretá voda potokov. Zamrzli sme, lebo mráz našich hriechov nás uzavrel do seba. Keď však začal vanúť teplý južný vietor, ľad sa roztopil a voda začala prúdiť potokmi. Naše hriechy nás paralyzovali, no keď prišiel teplý vánok Ducha Svätého, ľad sa roztopil, hriechy nám boli odpustené a my sme boli vyslobodení z našej neprávosti.“ (Augustín)

„Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“ (v. 5)

Verš nadväzuje na opis hojnosti na púšti vďaka prúdom vody, aby vyobrazil úspešný výsledok začatej obnovy, ktorá je veľmi dôležitou témou žalmu. Ako sa pri pestovaní úrody strieda námaha s radostným požívaním jej plodov, tak slzy exilu (Ž 137) vystrieda jasot zo slobody vo vlastnej krajine (Jer 31,1-17). „Slová tohto verša môžeme dať do súvislosti s veršom iného žalmu: Ako sa otec zľutúva nad synmi, tak sa zľutoval Pán nad tými, čo sa ho boja.“ (Ž 103,13). Tými, čo sejú so slzami, sú tí, ktorí s ľútosťou vyznávajú svoje hriechy. Tí budú žať s jasaním, lebo Písmo hovorí: Blažení všetci, ktorí sa boja Pána (Ž 128,1).“ (Klement Alexandrijský) „Tento verš vieme vysvetliť na pozadí skúsenosti roľníkov a farmárov z hipponského vidieka, ktorí obrábajú polia a sejú semená v nepriaznivom počasí. Ak chce farmár úrodu, musí osievať pole v zime aj napriek dažďu a vetru. Podobne máme i my konať dobré skutky voči našim blížnym za každých okolností, hoci neraz trpíme a žialime. Nesmieme sa nechať odradiť nepriazňou života. Našimi semenami, ktoré rozsievame, majú byť naše dobré skutky a dobrá vôľa.“ (Augustín)

„Keď odchádzali, idúcky plakali a osivo niesli na siatie. No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú.“ (verš 6)

Z predošlého verša pokračuje téma smútku a radosti v poľnohospodárskom kontexte. Život človeka sprevádza neustále striedanie plaču a jasotu:

Žalm 30,6: „Lebo len chvíľku trvá jeho hnev, ale celý život jeho láskavosť. Podvečer je nám hosťom plač a radosť nad ránom.“ A ďalej: Kaz 3,1-13.

Plač mohol byť súčasťou náboženských tradícií u žien. „Keď odchádza a plače… Takto Izrael seje/zasieva dobročinnosť pred Svätým, nech je požehnaný: so slzami, vo vyhnanstve, ale s jasotom (s radostnou piesňou) budú žať, keď im vyplatia odmenu, v budúcnosti.“ (Raši)

„Osivo niesli na siatie (Nesúc mech na siatie)“ Rozhadzovanie osiva koná človek v nádeji, že mu prinesie úrodu. Slovo semeno označuje v prenesenom zmysle ľudské potomstvo.

„No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom.“ Striedanie ročných období môže spôsobovať striedanie nálad, ale predovšetkým zabezpečuje napredovanie života podľa Božieho poriadku.

„A svoje snopy prinesú.“ Snopy sa nachádzajú okrem tohto verša iba v príbehu o Jozefovi, kde sa snopy jeho rodičov a bratov, klaňali jeho snopu. Vrcholom žalmu je opis hojnosti a odmeny, pretože spoločné dielo pracovitého človeka a štedrého Boha menia nostalgiu rozsievania na radosť zo zbierania plných klasov. Boh týmto spôsobom neustále učí Izrael znášať slzy, aby nimi očistený mohol mať úprimnú a čistú radosť z jeho požehnania. „Midraš vysvetľuje v. 5-6 v súvislosti s Abrahámovým vnukom: Tí, čo sejú v slzách… to je narážka na Jakuba, ktorý od strachu plakal, keď sial (t. j. zúčastnil sa na podvode, aby tak získal) požehnanie svojho otca hovoriac: Možno ma môj otec nahmatá (Gn 27,12). S jasotom budú žať, aj to je narážka na Jakuba, ktorému bolo povedané: Nech ti Boh dá z rosy nebies i so žírnosti zeme a hojnosť obilia i muštu (Gn 27,28). A kto… odchádza a plače naráža na Jakuba, o ktorom bolo povedané: Jakub… pozdvihol svoj hlas a zaplakal (Gn 29,11). A nesúc mech na siatie je narážkou na to, keď Jakub vyviedol (vyniesol) kmene z Charanu. A istotne príde znova (keď sa vrátia, vrátia sa) s jasotom, nesúc svoje snopy naráža na to, keď Jakub priviedol/priniesol so sebou naspäť snopy mladých chlapcov a dievčat (hebr. slová snop, mladík a panna sú podobné).“ (MidrTeh) „Poslaním Izraela je siať Božie osivo, rozsievať vo svete spiritualitu, morálku a vnútornú celistvosť. Živiť tieto semienka až do žatvy môže stáť veľa bolesti a sklamania, ale zdarný výsledok prinesie neporovnateľne viac radosti.“ (R.Hirsch) „Všetci, ktorí chcú nábožne žiť v Kristovi, nutne zakúšajú vo svojom živote prenasledovanie. Námahy, ktoré podstupujeme v snahe žiť čestne, sú často príčinou našich sĺz. Tak ako je čas plakať, rovnako je aj čas siať. Skutky lásky, ktoré v tomto živote uprostred utrpení preukazujeme svojim blížnym, sa budú rovnať radosti prežívanej vo večnosti. Tam budú korunou dobrých skutkov ovenčení tí, ktorí nábožne a s úprimným srdcom pracovali uprostred tohto sveta na Božej roli.“ (Prosper Akvitánsky)