Žalm 127

Komentár

„Šalamúnova pútnická pieseň. Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“ (verš 1)

Iba dva žalmy nesú v nadpise venovanie Šalamúnovi. V Ž 72 je dôvodom Dávidova modlitba za svojho syna pred nástupom na trón. Ž 127 opisuje stavbu domu a priradenie Šalamúnovi spája stavbu domu so Šalamúnovou stavbou chrámu: Žalm 72,1: „Od Šalamúna. Bože, zver svoju právomoc kráľovi, kráľovmu synovi svoju spravodlivosť.“

„Túto pieseň povedal Dávid o svojom synovi Šalamúnovi, keď skrze svätého Ducha predvídal, že v budúcnosti má vybudovať chrám, a v ten istý deň sa Šalamún ožení s faraónovou dcérou. O tom hovorí Božie slovo: Lebo toto mesto mi bolo na hnev a na rozhorčenie, odo dňa, keď ho vybudovali (Jer 32,31).“ (Raši) Kráľ týmto spôsobom varuje syna, že postavením chrámu nezíska Božiu priazeň, ak bude súčasne konať proti Božej vôli.“ (Feuer)

„Ak Pán nestavia dom.“ Bez Pána na prvom mieste v reálnom živote, aj na začiatku oboch podmienkových viet v tomto žalme, ostáva človek nielen bez pomoci, ale jeho námaha je celkom zbytočná, ako hovorí príslovie: Človek mieni, Pán Boh mení. Slovo dom, v prvom rade znamená fyzický príbytok. V tomto prípade žalm poukazuje na akéhokoľvek staviteľa, či už malého domčeku pre rodinu alebo domov pre vyššie vrstvy. Tento výraz, tak v hebrejčine ako aj v ostatných semitských jazykoch, môže označovať kráľovský palác. Priradenie žalmu Šalamúnovi interpretuje tento žalm z pohľadu jeho staviteľských aktivít v Jeruzaleme. Keď žalmista pripisuje žalm Šalamúnovi, nadväzuje tak na motív osobitného Božieho vyvolenia, vďaka ktorému Šalamún mohol postaviť chrám v Jeruzaleme. Nakoniec, slovo dom tu môže znamenať nielen Boží chrám v súvislosti s postavou Šalamúna, ale v kontexte žalmu aj domácnosť, a teda nové potomstvo alebo kráľovskú dynastiu, takže oba významy tu nielen sú, ale aj dávajú žalmu hlbší zmysel.

„Márne sa namáhajú, tí čo ho stavajú.“ O tom koľko starostí prinášala stavba Jeruzalemského chrámu, svedčí vyjadrenie jeho staviteľov. Sloveso trápiť sa tu znamená „vynakladať námahu alebo ťažko pracovať“. Veľký priestor venuje tejto téme Kniha Kazateľ už od začiatku: Kaz 1,3: „Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe, ktorou sa namáha pod slnkom?“ Múdroslovné knihy namiesto proti vzbure proti námahe radili pokorne prijať vyššiu Božiu múdrosť s postojom bázne pred Pánom:

Kaz 12,13: „Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je (povinnosť) každého človeka.“

Jób 42,6: „Tak korím sa už, budem robiť pokánie a (posypem sa) prachom, taktiež popolom.“

Každé iné úsilie mimo tohto vymedzeného postoja nazýva Kazateľ „márnosť“:

Kaz 1,2: „Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.“

Kaz 12,8: „Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ, všetko je iba márnosť. Okrem toho, že Kazateľ bol učencom, patrí (o ňom) dodať.“

Preto až trikrát v tomto úvode žalmista zdôrazňuje pojmom nezmyselnosť akejkoľvek námahy, ktorú ľudia investujú do budovania domu. Slovo vyjadruje zbytočnosť alebo prázdnotu, ktorá však nie je dielom Boha, ale ľudí žijúcich bez ušľachtilého cieľa: Žalm 89,48: „Spomeň si, aké krátke je moje trvanie, akých pominuteľných si utvoril všetkých synov ľudských!“ „Boh ti pomôže, sám si nepomáhaj.“ (A. Schokel) „Ak Pán nestavia svoj príbytok (nebuduje spoločenstvo), nie je márne sa oň usilovať? Táto časť verša má zásadný význam, lebo aj Dávid vyslovil daný žalm kvôli tomuto: Načo ti je syn môj vybudovať (Boží) dom a odvrátiť sa od Všadeprítomného? Keďže v tom nemá záľubu, zbytočne sa namáhajú, trápia, tí, ktorí ho stavajú.“ (Raši) „ Keď Šalamún dostaval chrám, súčasne s jeho posvätením sa oženil s faraónovou dcérou. Pri tejto príležitosti dal urobiť dve slávnosti, jednu pre radosť z dokončenia svätyne a druhú pre radosť egyptskej princeznej. Vtedy Pán povedal: Ktorú (radosť) mám prijať, týchto alebo tamtých? A v tej chvíli sa rozhodol, že zničí Jeruzalem. Tento verš nás varuje pred sebaklamom a rozpoltenosťou. Načo niekto investuje energiu do veľkolepého diela, ktoré je na prvý pohľad pre Boha, ak súčasne koná proti jeho vôli? Načo vonku postavil nádherný príbytok, ak mu nedovolí bývať v jeho vnútri? Kto nechce patriť Bohu celým srdcom, ten sa namáha márne, aj keby svojimi schopnosťami budoval niečo také sväté a vzácne, ako je Boží dom.“ (Raši) „Úspešnosť ľudských plánov je úplne závislá od Božej vôle. Lebo Dávid hromadil materiál na stavbu chrámu celý život, no až jeho synovi Boh umožnil projekt uskutočniť.“ (Ibn Ezra) „Dávid sa po istých obavách nakoniec potešil. Všetko je v Božích rukách. Veci sa neodohrávajú podľa ľudských predstáv, ani nezávisia od množstva vynaloženej energie či schopnosti človeka.“ (Ibn Ezra) „Ak Pán nepoloží základy tradičného domova a nebuduje trvácne manželstvo, jednota (rodiny) sa rozpadne a námaha vynaložená na jej udržanie, vyjde nazmar. Božia pomoc je zásadná aj pri výchove potomstva, lebo ako rodičom nepomáha formovať povahu detí Boh, tí čo ich vzdelávajú, sa usilujú zbytočne. Dávid a Betsabe sa usilovali o svedomitú výchovu syna, ale ich námaha vyšla nazmar, keď Šalamún odmietol radu učencov a oženil sa s faraónovou dcérou. Tak si vydláždil cestu k vlastnému pádu.“ (Feuer)

„Ak Pán nestráži mesto.“ Prvotný význam tohto vyjadrenia je odvodený zo zvykov sa starobylom blízkom Východe. Každé mesto muselo mať svoje hliadky, ktoré sa pravidelne medzi sebou menili. Ich úlohou bolo nielen dbať na poriadok v meste, ale najmä strážiť mesto pred nepriateľmi. Hliadky bývali aj na najvyšších miestach mesta, ako pri mestskej bráne, aby odtiaľ mohli v dostatočnom predstihu informovať o blížiacom sa nebezpečenstve. Zlyhanie hliadky mohlo mať pre mesto tragické následky. V Ž 122,3 pútnik obdivuje Jeruzalem ako opevnené mesto a v Ž 125,2 oslavuje Boha za jeho rozšírenú prirodzenú ochranu vrchmi a údoliami. Všetka táto ochrana podľahla presile nepriateľa a z toho vyplynula skúsenosť, o ktorej hovorí tento žalm. Jediným nepremožiteľným strážcom je len Boh. Ak si niekto postavil dom na neprávosti, nemal záruku, že v ňom bude aj bývať. Boh mohol jeho staviteľa vyhnať a dať v ňom bývať inému.
„(Zbytočne) nadarmo bdejú jeho strážcovia.“ Stráženie mesta bolo starosťou strážcov najmä v noci, keď mesto spalo, a bolo preto zraniteľnejšie. Jeruzalemskí strážcovia mali nielen bdieť a chrániť brány pred záškodníkmi, ale aj modliť sa celý deň a celú noc. Keďže nočná stráž bola náročnejšia, strážcovia s túžbou očakávali príchod rána: Žalm 130,6: „moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu. Väčšmi ako strážcovia dennicu.“ Ak sa však mesto spoliehalo na Pána, mali v ňom toho najbdelejšieho spojenca a ochrancu aj v tých najťažších hodinách: Žalm 121,4: „Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela.“ „Ľudské bdenie nad mestom je zbytočné, ak ho nestráži aj Boh. Je márne a strážca naň dohliada bezdôvodne/nezmyslene.“ (Raši) „Tak ako má mesto Jeruzalem svojich staviteľov, ktorí ho budujú, rovnako má aj strážcov, ktorí ho strážia. Týmto Jeruzalemom je Cirkev a jeho strážcami sú biskupi, stojaci v službe Krista, ktorý je jediným skutočným strážcom svojho mesta. Úloha biskupov strážcov vyplýva z ich funkcie.“ (Augustín)

„Zbytočne vstávate pred svitaním a líhate si neskoro v noci, vy, čo jete ťažko zarobený chlieb; lebo on dáva svojim miláčkom spánok.“ (verš 2)

„Je márne, aby ste zavčasu vstávali a neskoro si sadali. (Zbytočne vstávate pred svitaním a líhate si neskoro v noci)“. Nadviazaním na myšlienku času strážcov verš po tretíkrát pripomína márnosť skorého začiatku alebo neskorého konca dňa. Adresátmi tohto napomenutia nie sú všetci, ale iba tí, ktorí sa mnoho namáhajú po celý deň iba za vidinou zisku, bez toho, aby brali do úvahy iné hodnoty, ktoré utvárajú ich život:

Am 8,4-6: „Čujte toto, vy, čo šliapete po chudákoch a nivočíte bedárov krajiny. Hovoríte: »Kedy prejde novmesiac, aby sme mohli predávať obilie; a sobota, aby sme otvorili sýpky, aby sme zmenšili efu, zväčšili cenu a klamali na falošnej váhe? Chceme kúpiť za peniaz maličkých a chudobných za pár topánok a smeti predať ako obilie.«“

Protikladom takéhoto počínania je rada nebyť naviazaný na svoj chlieb, ale štedro sa oň podeliť a pracovať nie pre zisk, ale pre dobro, ktoré prinesie iným. „Tým, čo voči ľuďom páchajú zlo, staviame oproti tých, čo milujú Boha. Prví nemajú čas sa ani vyspať, no aj tak je ich úsilie márne. Druhí sú na tom opačne: Pán dáva spánok tým ktorí ho milujú.“ (TgTeh) „Bezbožní hovoria spravodlivým: To je váš omyl/vaša modla, že vy ráno zavčasu vstávate a modlíte sa a neskoro večer ostávate namáhať sa/študovať Tóru. Jete chlieb na zaplakanie. – Spravodliví odpovedia: Tak veru, Pán dáva svojim milovaným plnú odmenu za hlad.“ (TgTeh) „Pán isto dá tomu, koho miluje, spánok: „Sladký je spánok sluhu (či sa naje málo alebo veľa, ale sýtosť boháčovi nedá zaspať“ (Kaz 5,11).“ (Ibn Ezra) „Pánova únava bola jeho slabosťou. Táto slabosť zároveň predstavuje poníženosť. Preto ak si Kristus sadol zo slabosti, symbolizuje toto spočinutie jeho poníženosť, ktorá nás spasila, lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia (1Kor 1,25).“ (Augustín)

„Vy, čo jete chlieb mnohých námah. (vy, čo jete ťažko zarobený chlieb).“ Popri námahe so stavbou domu alebo jeho strážením sa človek musí namáhať aj s každodenným zabezpečovaním chleba. Hoci každá námaha prináša zisk, človeku nemusí byť nakoniec dopriate najesť sa zo svojej práce. V Ž 126,4-6 a obrazne v Ž 128,2 aj explicitne žalmista vyznáva pravdu, kto bude naozaj jesť z práce svojich rúk: ten, kto sa bojí Pána a kráča po jeho cestách (Ž 128,1). Porovnanie šťastného a spokojného života pod Božou ochranou predstavuje podrobnejšie:

Žalm 104,14-15: „Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok a byli, aby slúžila človeku. Zo zeme vyvádzaš chlieb i víno, čo obveseľuje srdce človeka; olejom rozjasňuješ jeho tvár a chlieb dáva silu srdcu človeka.“

Tu sám Pán sýti svoje stvorenie, ba aj človeku dáva chlieb, ktorý ho posilňuje, a víno, ktoré ho rozveseľuje. Navyše:

Žalm 65,10-11: „Navštevuješ zem a dávaš jej vlahu, zveľaďuješ jej bohatstvo. Božia rieka je plná vody; ľuďom pripravuješ zrno. Takto sa staráš o zem: zvlažuješ jej brázdy a vyrovnávaš hrudy, skypruješ ju dažďami a požehnávaš jej rastliny.“

Tu sa nám odhaľuje, koľko námahy šetrí Boh človeku svojou starostlivosťou o zem, keď ju obrába a skypruje dažďami. „Ešte predtým, ako Adam zhrešil, sedel nečinne v záhrade Eden a užíval si jej plody bez najmenšej námahy, lebo bol považovaný za Božieho priateľa. Keď sa vzoprel Božej vôli, pritiahol na seba Boží hnev. Pán pre neho uvrhol na zem kliatbu a od tej chvíle malo byť jedenie chleba spojené s námahou. Tento prvotný trest platí len pre tých potomkov Adama, ktorí zotrvávajú v jeho postoji voči Božej vôli. Naproti tomu tí, čo sa poctivo venujú Tóre a stali sa oddanými služobníkmi Pána, si uvedomujú nezmyselnosť ľudskej námahy. Preto im Boh rád uľahčuje ich bremená.“ (Sforno) „Chlieb bolesti jedia tí, ktorí trpia pre spravodlivosť a v slzách bolesti prechádzajú terajším životom.“ (Prosper Akvitánsky)

„On totiž dáva tomu, kto mu je milý, spánok. (lebo on dáva svojim miláčkom spánok.“) Verš sa končí nečakane pozitívne vyobrazením človeka, ktorý sa vôbec nemusí namáhať, a dokonca si môže dopriať spokojný spánok, pretože vie, že Boh stále bdie a koná. Podst. meno „milý (miláčik)“ je v bežnom živote láskavé označenie pre manžela v spojení s Bohom sa zase týka Pánovho vyvoleného. Z tohto slova je odvodené aj vlastné meno „Pánov miláčik“, ktoré dostal Šalamún po narodení prostredníctvom proroka Nátana, preto spomenutím oboch mien je možné vnímať osobu kráľa Šalamúna v tomto žalme ešte výraznejšie. Navyše, Šalamún sa k daru múdrosti, ktorým oplýval, dostal v spánku, vo sne. Slovo spánok, ak na základe uvedeného pokračujeme v úvahe o Šalamúnovi, sa objavuje ešte raz v Ž 132,4, ktorý cituje Dávidov sľub, že svojim očiam nedopraje spánok, kým nenájde miesto pre Pána: „svojim očiam nedoprajem spánku ani svojim viečkam zdriemnutia.“ „Keď sa ľudský rozum namáha, aby spoznal Boha, dostáva za pokrm chlieb bolesti. Keď však dospeje k poznaniu Boha, jeho námaha sa skončí a spánok, ktorý symbolizuje toto poznanie, mu prinesie pokoj a uvoľnenie.“ (Origenes) „V prúde všetkých protivenstiev, najrozličnejších pokušení je tu Boh, ktorý stojí nad všetkým. Boh koná za nás bez nášho prílišného pričinenia, pretože odháňa nebezpečenstvá a dáva nám všetko potrebné… Tento verš je učením o Božej prozreteľnosti a o tom, aby sme sa držali strednej cesty medzi obmedzenosťou a bezbožnosťou. Prozreteľnosť máme uznávať a obávať sa, aby sa chvála, ktorá jej náleží, neprenášala na našu príčinlivosť. Zároveň musíme myslieť na to, že prozreteľnosť nám nedáva žiadne podnety k záhaľke, pretože Boh je vďaka svojej prozreteľnosti vo vzťahu k veciam taký, aké sú veci vo vzťahu k Bohu. Pole musíme obrábať, ale dážď aj tak musí prísť z neba.“ (Ján Amos Komenský) 

„Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona.“ (verš 3)

„Hľa, Pánovým dedičstvom sú synovia.“ Verš sa začína poukázaním na skutočné hodnoty, ktoré stoja nad ziskom človeka z jeho namáhavej práce. Pojem dedičstvo Pána (Pánov dedičný dar) môže mať dvojaký význam: 1. Zasľúbená zem a 2. izraelský ľud. V SZ sa tento pojem používa častejšie v druhom význame a v Žaltári sa to týka všetkých miest, kde sa vyskytuje:

Žalm 28,9: „Spas svoj ľud a požehnaj svojich dedičov a spravuj ich a dvíhaj ich až naveky.“

Žalm 33,12: „Blažený národ, ktorého Bohom je Pán, blažený ľud, ktorý si on vyvolil za dedičstvo.“

Žalm 74,2: „Pamätaj na svoj ľud, ktorý je tvoj odprvoti. Vykúpil si výhonok svojho dedičstva, vrch Sion, na ktorom prebývaš.“

Žalm 78,71: „Vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá, aby pásol Jakuba, jeho ľud, a Izraela, jeho dedičstvo.“

Žalm 94,5.14: „Pane, šliapu po tvojom ľude a tvoje dedičstvo týrajú… Lebo Pán neodvrhne svoj ľud a neopustí svoje dedičstvo.“

Žalm 106,5: „Aby sme videli šťastie tvojich vyvolených, aby sme sa radovali z radosti tvojho ľudu a boli hrdí na teba so všetkými tvojimi dedičmi.“

Týmto pojmom sa zdôrazňuje trvalá povaha Pánovho vlastníctva. „Boh nechal riadiť mnohé prirodzené záležitosti anjelov, no pokiaľ ide o plodnosť, kľúč k lonu (rozhodovanie) si ponechal vo vlastných rukách.“ (Feuer) „Preto sú deti Pánovým dedičstvom… Dar synov je dedičstvom, ktoré Pán daruje tomu, komu si praje.“ (Ibn Ezra)

„Jeho odmenou je plod lona.“ Ďalší pozitívny protiklad voči zisku ľudskej námahy, chleba, vo v. 2 je odmena. S týmto slovom sa možno stretnúť aj vo význame mzdy robotníka za prácu od zamestnávateľa. Božia odmena však štedrosťou prevyšuje plácu robotníka, pretože jeho odmenou je živá bytosť, potomok z vlastného lona, o to viac, ak je rodič neplodný (Gn 15,1.4, Gn 30,18). „Niektorí sebeckí ľudia sa dívajú na každé ďalšie dieťa ako na nevítanú záťaž. Lenže múdri rodičia si uvedomujú, že každé novonarodené dieťa je drahocenným darom od Boha, ktorý mu umožňuje mať spolu s ním účasť na stvorení. Taký rodič sa pokladá za privilegovaného, že bol vyvolený ako Pánov milovaný a má bezvýhradnú dôveru v Božiu schopnosť a prianie pomôcť (mu) vychovávať každé dieťa.“ (Hirsch) „Slovo synovia môžeme chápať aj vo význame žiaci, študenti, učeníci, lebo si berú príklad od svojich učiteľov a je veľkým Božím požehnaním mať takých nasledovníkov.“ (Raši) „Konečnou odmenou plodu lona nebude nič menej ako vzkriesenie z mŕtvych. Vtedy sa ukážu mnohé deti, ktoré Cirkev v priebehu dejín v bolestiach priviedla na tento svet.“ (Augustín) „Všetky deti sú Božím darom, dedičstvom, ktoré prichádza od Boha, a preto by rodičia mali vzdávať Bohu vďaku a prosbu, aby dieťa nežilo len tu na zemi, ale aj potom u neho bez konca.“ (Ján Amos Komenský)

„Čím sú bojovníkovi šípy v ruke, tým sú vám synovia z mladých liet.“ (verš 4)

Ostrými šípmi sa Boh vyhrážal ostrému jazyku podvodníka v Ž 120,4. Podobne aj v tomto verši sú ako metafora použité šípy, ale nie nevyhnutne pripravené na použitie v boji, skôr ako zásoba munície pre prípad konfliktu. Zatiaľ čo Boh nemá problém poraziť nepriateľov, aj keď je sám proti všetkým (Ž 2), jeden človek nemôže sám zdolať nepriateľa, ani nie jediným zásahom. „Tento verš vieme vysvetliť aj na pozadí snúbeneckej tematiky z Piesne piesní a pod šípom treba chápať šíp lásky, ktorý snúbenica prijíma do svojho srdca a následne sa rukách strelca sama stáva šípom a ruky mocného ju napriamujú k cieľu, ktorým je pravda.“ (Gregor Nysský) „V symbolickej rovine môžeme pod týmito šípmi rozumieť ľudí, ktorých Pán ako lukostrelec vystreľuje do sveta, aby hlásali jeho slovo. Keďže niet lepšieho strelca, ako je on sám, niet ani kúta zeme, kam by jeho šípy nezaleteli: a tak sa skrze apoštolov a učiteľov jeho slovo šíri po celom svete.“ (Augustín)
„Tak sú vám synovia (vašej) mladosti.“ Žalm interpretuje metaforu šípov ako synov, ktorí sa narodili počas mladých rokov svojim rodičom.

„Blažený muž, ktorý si nimi tulec naplnil: neutrpí hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne.“ (verš 5)

Žalmista nazýva človeka, ktorý koná spravodlivo blaženým. Týmto slovom sa zároveň rozvíja téma rodinného šťastia v Ž 128,1. Lukostrelci svoje šípy nosili v tulci, ktorý slúžil ako zásobník zavesený na pleci, takže bol po ruke, najmä ak bolo potrebné vystreliť viac šípov za sebou. Tento výraz mohol zároveň byť chápaný ako eufemizmus pre ženský pohlavný orgán, vzhľadom na súvisiaci text vo v. 3 (plod lona) a Ž 128,3 (tvoja manželka). „Tulec plný šípov je ako domov plný detí. Každý syn predstavuje ďalšiu výzbroj v zápase proti nepriateľom Boha.“ (Radak)

„Nebudú sa hanbiť, keď budú hovoriť s nepriateľmi v bráne. (neutrpí hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne.“) Bezdetnosť sa v SZ považovala za Boží trest. Hanba, ktorú tento stav pred ľuďmi spôsoboval, sa dalo odstrániť iba narodením potomka (1 Sam 1,2-20). Výrazom hovoriť (rokovať) v bráne sa tu naráža na prax riešiť spory a obchodné záležitosti v mestskej bráne ako vo verejnom priestranstve v prítomnosti svedkov. „V bráne znamená pred očami všetkých (na verejnosti). Spomína to preto, lebo keď Dávidovi povedali, že nepostaví chrám, obával sa, že jeho nepriatelia sa mu pomstia a potom sa budú tešiť. Keď Nátan Dávidovi povedal, že chrám postaví jeho syn, ktorý vyjde z jeho bedier, všetky jeho obavy zmizli.“ (Ibn Ezra) „Brána môže byť aj študovňa, v ktorej môžu synovia a študenti nazbierať svoju intelektuálnu silu do zápasov proti nepriateľom Boha a Tóry.“ (Sforno)