Žalm 119 – Tau

Žalm 119 Tau komentár:

Posledná strofa žalmu sa nesie v tóne vrúcnej modlitby, ktorou je samotný žalm so svojimi hlavnými témami. Modlitba a chvála dominujú nad nárekom a témou nepriateľov. Na konci sa ukazuje, čo prevažuje a dáva zmysel životnej ceste. Žalmista predstavuje odriekanie žalmu ako výkrik (v. 169), prosbu (v. 170), chválu (v. 171) a tiež ako spev (v. 172), všetko v úplnej oddanosti Pánovi. V druhej polovici strofy žalmista odkrýva svoje vnútro. „Posledných osem veršov žalmu sa v hebrejčine začína písmenom tau (tav), ktoré podľa Talmudu predstavuje pravdu a dokonalosť. Zatiaľ čo tau stojí na konci hebr. slova pravda, predchádzajúce písmeno hebr. abecedy šín stojí na začiatku hebr. slova lož, ktorú symbolizuje. To naznačuje, že hoci lož môže vyzerať na prvý pohľad zaujímavejšie, po preskúmaní nakoniec preváži pravda – aj keby jej víťazstvo nechalo na seba dlho čakať. V hebrejčine sa slovo pravda (emet) končí tým písmenom, ktoré je posledné v hebr. abecede. Z toho plynie ponaučenie, že pravda je posledným a definitívnym cieľom aj zmyslom všetkých ľudských snáh a činností. Tav sa podobá hebr. slovu túžba (táav), preto túžba po pravde by mala poháňať človeka k cieľu. Keďže pravda je pečaťou samotného Boha, ten, kto nájde pravdu, nájde aj cestu k Bohu. Dávid v nasledujúcich veršoch vyjadruje svoju túžbu priblížiť sa cez svoje inšpirované hymny a žalmy k Bohu.“ (Feuer)

Verš 169: „K tebe, Pane, nech prenikne moja úpenlivá prosba; podľa tvojho slova daj mi chápavosť.“ („Nech sa priblíži môj výkrik pred teba, Pane, podľa svojho slova daj mi chápavosť.“ – hebr. originál)

Strofu otvára prvé zo štyroch za sebou nasledujúcich intenzívnych želaní. Žalmista sa pomyselne uchádza o pozornosť pred Pánovou tvárou. Nezvyčajná je úloha slovesa priblížiť sa, čo ešte umocňuje výraz výkrik. V hebrejčine môže mať význam radostného výkriku. Najčastejšie vyjadruje reakciu na Pánov skutok vyslobodenia alebo záchrany:

Žalm 47,2: „Tlieskajte rukami, všetky národy, jasajte Bohu hlasom radostným.“

Žalm 81,2: „Plesajte Bohu, ktorý nám pomáha, jasajte Bohu Jakubovmu.“

Žalm 98,4: „Na chválu Božiu jasaj, celá zem; plesajte, radujte sa a hrajte.“ 

Alebo počas obety či slávenia sviatku v priestore chrámu:

Žalm 42,5: „Duša sa mi rozplýva pri spomienke, ako som putoval ku vznešenému stánku a vstupoval do domu Božieho s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou uprostred zástupov sláviacich sviatky.“

Žalm 100,2: „Jasaj na chválu Pánovi, celá zem, s radosťou slúžte Pánovi. S plesaním vstupujte pred jeho tvár.“

Výkrik má zároveň význam volania, náreku, úpenlivej prosby:

Žalm 17,1: „Dávidova modlitba. Vypočuj, Pane, moju spravodlivú žiadosť, všimni si moju prosbu pokornú. Nakloň sluch k mojej modlitbe, čo plynie z perí úprimných.“

Žalm 61,2: „Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu, všimni si moju modlitbu.“

Žalm 88,3: „Kiež prenikne k tebe moja modlitba, nakloň svoj sluch k mojej prosbe.“

Žalm 106,44: „Ale on zhliadol na ich súženie, keď počul ich náreky.“

Prvotný dojem radostného zvolania prechádza do emócie výkriku, prosby v núdzi, aby sa v druhej polovici strofy zmenil na chválu a spev. „Prvá polovica verša obsahuje náuku o modlitbe človeka, ktorý dokáže žiť spravodlivo: dobrý život dáva modlitbe krídla. Kým hriech modlitbu zaťažuje a drží ju ďaleko od Boha, modlitba toho, kto je bez viny, stúpa do výšin.“ (Ambróz)

„Podľa svojho slova daj mi chápavosť.“ Prvý a posledný výskyt spojenia „podľa svojho slova“ v žalme môže vyjadrovať začiatok a záver životnej skúsenosti, ktorou žalmista prešiel od prvotnej túžby mladíka po čistom chodníku prostredníctvom zachovávania slova k túžbe po chápaní „podľa slova“. Medzitým tri prosby a jedno konštatovanie naznačujú žalmistovu osobnú skúsenosť s pôsobením slova. Vo všetkých troch prípadoch ide výlučne o kvalitu žalmistovho života: o oživenie a pozdvihnutie v situácii vyčerpania (v. 25.28) a v ohrození nepriateľmi (v. 107). Výnimočné je konštatovanie „dobro si preukázal svojmu služobníkovi“, ktoré otvára strofu tét (v. 65-72) s témou Božej dobroty, ako ju žalmista vníma. „Podľa tvojho slova znamená v súlade s autentickým významom tvojho slova.“ (Herczeg)

Verš 170: „Nech dôjde k tebe moja žiadosť; vysloboď ma, ako si prisľúbil.“ („Nech dôjde moja prosba pred teba, podľa svojho výroku ma ochráň.“ – hebr. originál)

Podobná slovná kombinácia úpenlivého volania a prosby pred tvárou Pána sa nachádza v texte Šalamúnovej modlitby v chráme (1 Kr 8,22-53). Prepojenie s textom Šalamúnovej modlitby je o to intenzívnejšie, že v jeho modlitbe sa sedemkrát opakuje slovo prosba a modliaci sa v obidvoch prípadoch označuje za služobníka. „Človek, ktorý vyslovuje slová tohto verša, totiž neklope na dvere rukou, ale modlitbou. Je to hlas prosby, ktorú Pán počuje. V duchovnom zmysle môže človek klopať aj prstom a vložiť ruku akoby do brány vzkriesenia, ako to čítame v Jánovom evanjeliu: Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci. (Jn 20,27). Touto bránou vzkriesenia je samotný Kristus: Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený (Jn 10,9). O čo viac máme potom prosiť my, aby bránou jeho milosrdenstva vstúpila k Bohu aj naša modlitba.“ (Ambróz)

Verš 171: „Z perí mi vytryskne chválospev, že si ma naučil svoje ustanovenia.“ („Nech vytryskne z mojich perí chvála, lebo ma učíš svojim ustanoveniam.“ – hebr. originál)

Žalmista pokračuje v modlitbe, pričom jej tón sa mení. Zatiaľ čo v prvých dvoch veršoch prosí o naplnenie Pánovho slova a výroku v zmysle, že Pán je zaviazaný splniť, čo sľúbil, v druhých dvoch veršoch vyjadruje túžbu chváliť Pána a spievať z vďačnosti za to, čo mu poskytuje. Zatiaľ čo jeho pery na začiatku ohlasovali rozhodnutia Pánových úst, tentoraz z nich tryská chvála z vďaky. Dôvodom je učenie, jedna z hlavných tém žalmu. Žalmista sa sám učil alebo mu pri učení pomáhali iní. V súvislosti s tým najčastejšie znie prosba, aby ho učil sám Pán a aby mu dal chápavosť. Vyjadrenie vďaky za učenie v závere modlitby ukazuje, že žalmistova prosba bola vypočutá. Žalmista vďačí Pánovi, že sa stal jeho osobným učiteľom. „Ak budeme nasýtení týmto chlebom, t. j. Slovom, z našich pier vytryskne hymnus. Rovnako vytrysknú aj modlitby. To sa musí diať skrze prosby, keď ma učíš svoje ustanovenia. Ak sa nenaučíme jeho ustanovenia, nebude môcť z našich pier tryskať hymnus.“ (Origenes)

Verš 172: „Môj jazyk nech spieva o tvojich výrokoch, lebo spravodlivé sú všetky tvoje príkazy.“ („Nech spieva môj jazyk o tvojom výroku, lebo všetky tvoje prikázania sú spravodlivosť.“ – hebr. originál)

Štvrtým výrazom pre modlitbu je spievanie. Zatiaľ čo doterajšie tri substantíva výkrik (v. 169), prosba (v. 170) a chvála (v. 171) sú odbornými výrazmi pre biblickú modlitbu s častým výskytom v Knihe žalmov, sloveso spievať je zriedkavejším výrazom. Je iba v:

Žalm 147,7: „Prespevujte Pánovi piesne oslavné, na citare hrajte nášmu Bohu.“

Uvádza jeden z významov kmeňa v zmysle: a. odpovedať, b. pokoriť, c. spievať, ktorý sa v žalme zopakoval sedemkrát v rozhodujúcich momentoch žalmistovho vnútorného prerodu. Posledný raz je použitý vo význame spievať a spája sa s radosťou. Pieseň je reakciou človeka na zážitok záchrany a opakom spevu Izraelitov tancujúcich okolo zlatého teľaťa. Dôvodom spievania v Piesni zachránených je Pánovo slávne vyvýšenie, v žalme to, že všetky Pánove prikázania sú spravodlivosť. Jazyk a pery sú nástrojom na vyjadrenie spevu a chvály. Ako slovný pár sa v SZ vyskytujú častejšie:

Žalm 12,4-5: „Kiež Pán zničí všetky pery úlisné a vystatovačný jazyk; lebo hovoria: „Náš jazyk nás preslávi, ústa sú nám zbraňou; ktože je pánom nad nami?“  

Žalm 34,14: „Zdržuj svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej.“

Žalm 120,2: „Osloboď ma, Pane, od lživých perí a od ľstivého jazyka.“

Žalm 140,4: „Ako had si ostria jazyky, za perami majú jed vreteníc.“

Jób 27,4: „Nuž moje pery nepovedia neprávosť, ani môj jazyk nepreriekne lož.“

Pies 4,11: „Med z plásta tečúci sú tvoje pery, nevesta, pod tvojím jazykom sa skrýva med a mlieko a vôňa tvojich šiat je sťa vôňa Libanonu.“

Prís 12,19: „Pravdivé pery budú trvať naveky, falošný jazyk však (len) chvíľočku.“

Prís 17,4: „Ničomník striehne (na výpoveď) perí ničomných (a) luhár dopriava sluchu záškodnému jazyku.“

„Rozličné Božie prikázania, ktoré nariaďujú konkrétne čnosti, vytvárajú spoločne jedinú realitu, ktorou je čnosť vo všeobecnosti. Jednotlivé čnosti sú navzájom tak prepojené, že ten, kto z nich v dokonalej miere vlastní čo len jednu, vlastní ich v skutočnosti všetky. Slová kiež prednesie môj jazyk tvoj výrok prednášajú pery vnútorného človeka. Ten, kto prednáša výrok týkajúci sa spravodlivosti, ho nevyjadruje len hlasom, ale tiež ho uskutočňuje v praxi konaním dobrých skutkov na základe úmyslu, ktorý usmerňuje čestný rozum.“ (Didymus)

Verš 173: „Tvoja ruka nech mi pomáha, veď som si vyvolil tvoje príkazy.“ („Nech mi je tvoja ruka na pomoci, lebo tvoje nariadenia som si vyvolil.“ – hebr. originál)

Pánove ruky sa spomínali v úvodnom verši strofy jód (v. 73) ako tie, čo utvorili žalmistu, aby mohol chápať a učiť sa prikázaniam. Teraz mu Pánova ruka má pomáhať, lebo si jeho nariadenia vyvolil. Kladie dôraz  na vedomé rozhodnutie. To spočíva vo voľbe Pánových nariadení, podobne ako si predtým vyvolil cestu oddanosti (v. 30).

Verš 174: „Pane, túžim za tvojou pomocou a tvoj zákon je mi slasťou.“ („Túžim po tvojej spáse, Pane, a tvoja Tóra je mi potechou.“ – hebr. originál)

Substantívum potecha sa v žalme nachádza poslednýkrát. Osemnásobný výskyt slovného kmeňa aj v tomto prípade poukazuje na úmysel autora prezentovať radosť z Tóry ako jedno z dôležitých posolstiev svojej modlitby. Spolu s ostatnými emotívnymi výrazmi sa mu podarilo presvedčivo predstaviť vzťah k Tóre ako radostnú skutočnosť (Žalm 119,16.24.47.77.70.92.143.174).

„Prvoradým záujmom žalmistu je spása jeho duše v nastávajúcom svete. Preto sa zaoberá (tu: je mu potechou) štúdiom Tóry, lebo si uvedomuje, že len vďaka Tóre sa môže zachrániť jeho duša.“ (Radak) „Keby štúdium Tóry nebolo náplňou života židov vo vyhnanstve, už dávno by ich bolo premohlo utrpenie.“ (Rav Azaria Figo) „Mnohí ľudia túžia po spáse, nie však po Božej spáse, ale po spáse tela, ktoré je na svete. Nám však treba túžiť po Božej spáse, aby sme ju v ňom nachádzali, v ňom odpočívali a sväté veci prijali do dedičstva. Božou spásou je totiž večný život. Ak by sme to chceli vyjadriť ešte vznešenejším spôsobom, môžeme povedať, že Božou spásou je Kristus. Meno Ježiš totiž znamená „Boh je spása“. To je ten, ktorý nám je poslaný. On je cesta, ktorá je Božou spásou.“ (Euzébius Cezarejský)

Verš 175: „Ja budem žiť a teba chváliť a tvoje rozhodnutia mi pomôžu.“ („Nech žije moja duša a nech ťa chváli a tvoje rozhodnutia nech mi pomôžu.“ – hebr. originál)

Život sa v žalme spomína posledný, šestnásty raz. Opakovanou prítomnosťou, či už samostatne, alebo v podobe formuly „oživ ma“, poukazuje na výnimočnú dôležitosť života spätého s Tórou. Žalmista neustále opisuje život ako prejav prítomnosti a pôsobenia Tóry a jej ekvivalentov na sebe (v. 17.25.37.40.77.88.93.107.116.144.149.154.156.159.175). Zmysel svojho života vníma ako chválu, ktorej obsahom je práve končiaca sa modlitba. 

„Moja duša“ K perám (v. 171) a jazyku (v. 172) z prvej polovice strofy sa pridáva aj žalmistova duša. Celé žalmistovo bytie tak chváli Pána, pričom sloveso chváliť dopĺňa modlitbovú terminológiu z prvej polovice strofy (výkrik, prosba, chvála, spievanie). Sloveso chváliť sa vyskytuje iba v posledných dvoch strofách (v. 164.171.175). Podobne končí aj viacero žalmov:

Žalm 111,10: „Bohabojnosť je počiatok múdrosti a múdro robia všetci, čo ju pestujú; jeho chvála ostáva naveky.“

Žalm 115,18: „Lež my, živí, velebíme Pána odteraz až naveky. ALELUJA.“

Žalm 117,2 „Lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči nám a pravda Pánova trvá naveky.“

Aj samotný Žaltár tak končí (Ž 145-150). Nahromadenie pojmov chváliť so zdôraznením sedemkrát cez deň (v. 164), žiť, spievať (v. 172) ako aj radosť (v. 162.174) v závere žalmu 119 potvrdzuje kladné nastavenie žalmistu na jeho životnej ceste napriek všetkým prekážkam, nebezpečenstvám a nepriateľom. Žalm sa začína obdivom cesty blaženosti podľa Pánovej Tóry a končí chválou človeka milujúceho Tóru. Táto perspektíva zodpovedá aj začiatku a koncu Žaltára. 

„A tvoje rozhodnutia mi pomôžu“ Tu ide o poetický obraz Pánovej ruky, pomáhajúcej žalmistovej duši. Pánova ruka ako metafora Božieho stvoriteľského činu je východiskom žalmistovej prosby a rozhodnutie pre Pánovu Tóru. Je to rozhodnutie pre život chvály pred smrťou. „Zakaždým, keď skúmam tvoje skutky, novým spôsobom prenikám do tvojej vznešenosti a pravdy. Keď vnímam tieto nové pohľady, pripomínajú mi rebrík, ktorý mi pomáha prísť bližšie k tebe.“ (Radak)

Verš 176: „Blúdim ako ovca, čo sa stratila; hľadaj svojho sluhu, lebo nezabúdam na tvoje predpisy.“ („Blúdim ako baránok, čo sa zatúlal. Hľadaj svojho služobníka, lebo som nezabudol na tvoje prikázania.“ – hebr. originál)

Metafora blúdiaceho baránka evokuje obraz Boha ako pastiera jednotlivca (Ž 23) alebo národa:

Žalm 80,2: „Pastier Izraela, čo ako ovcu vedieš Jozefa, počúvaj! Ty, čo tróniš nad cherubmi, zaskvej sa.“

Žalm 95,7: „Lebo on je náš Boh a my sme ľud jeho pastviny a ovce, ktoré vedie svojou rukou.“

Žalm 100,3: „Vedzte, že náš Pán je Boh; on je náš stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.“

Nasledujúca prosba zároveň vyjadruje naliehavú potrebu Pánovej pomoci a akoby sumarizovala všetky dôležité prosby žalmistu o oživenie, ktoré opakovane prednášal vo svojej modlitbe. Metafory posledného verša tak možno pokladať za odkaz na nepriateľov spomínaných v modlitbe, medzi nimi aj kniežatá a kráľov, no najmä na vieru v nájdenie Pánovho služobníka (dvanástykrát) v žalme. Texty Ž 1 a 112 možno v istom zmysle vnímať ako vzájomné hľadanie odpovede na otázku zmyslu Tóry v živote človeka, ktorý má v nej záľubu. Zatiaľ čo Ž 1 a 112 takto vyjadrujú protiklad medzi blaženým človekom a bezbožnými, v Ž 119 žalmista o sebe hovorí, že sa zatúlal. Ako záverečný výrok ukazuje, služobník tu kombináciou vyjadrení „blúdiť a zatúlať sa“ posledný raz vyjadruje svoju ťažkú situáciu, spôsobenú nepriateľmi a bezbožnými, opakovane opísanú v žalme. Svoju zraniteľnosť vyjadruje obrazom blúdiaceho baránka (ovce). Jeho túžba po tom, aby ho Pán hľadal, je preto pochopiteľná. „Dávid povedal Svätému, nech je zvelebený: Vládca celého sveta, ty si náš Pastier! Hľadaj svojho služobníka, ktorý zablúdil, a zhromaždi nás naspäť do košiara!. Podobne hovorí o Dávidovi prorok Samuel: Pán si už našiel muža podľa svojho srdca (1 Sam 13,14). A tak Dávid vyhlásil: Pane, skúmaj moje srdce a zistíš, že ti je celkom verné. Nasledujem ťa, ako nevinné jahniatko nasleduje svojho pána. Prosím, hľadaj ma a zhromaždi ma do svojho košiara!“ (Feuer) „Prorok túži, aby ho ako zablúdenú a stratenú ovcu (Lk 15,5) odniesol na pleciach jeho pastier, čiže spasiteľ, do bezpečného príbytku, ktorým je nebo, kde sa z neho budú večne radovať anjeli (Lk 15,10). Syn človeka totiž prišiel spasiť to, čo zahynulo (Mt 18,11). On bol poslaný k ovciam strateným z domu Izraela (Mt 15,24). A je to náš Pán, Ježiš Kristus, požehnaný na veky vekov.“ (Hilár z Poitiers)

„Lebo som nezabudol na tvoje prikázania.“ Hebrejská syntagma nezabúdať sa v žalme vyskytuje osemkrát v spojení s Tórou alebo s jej ekvivalentami: Slovo (v. 16), Tóra (v. 61.109.153), ustanovenia (v. 83), nariadenia (v. 93,141), prikázania (v. 176). Je posledným slovom modlitby. S výnimkou prvého výskytu (v. 16) je nezabúdanie reakciou žalmistu na situáciu núdze. Posledný verš nie je výnimkou. „Ak sa ovca stratí na dlhý čas, je len malá nádej, že sa ešte nájde, lebo pastier sa vzdá a ona zabudne na jeho hlas a spôsob volania. Okrem toho, keď si ovca privykne na svoju slobodu, bude sa vyhýbať človeku, ktorý by ju chcel ovládať. No ak ide o ovcu, ktorá sa stratila len nedávno, je veľká pravdepodobnosť, že sa nájde. Pastier stále dúfa, že ju objaví a pátra po nej, zatiaľ čo ona stále túži po bezpečí a ochrane svojho pána, ktorého hlas vie stále rozoznať. Dávid hovorí podobne: Pane, aj keď blúdim, som ako ovečka, čo sa len nedávno stratila, lebo som nezabudol na tvoj hlas ani na tvoje prikázania. Túžobne si želám, aby si bol mojím pánom a ochrancom. Preto nevzdávaj sa m! Hľadaj ma!“ (Rav Nachman z Braclavi)