Žalm 60

Žalm 60 komentár:

„Tento žalm je na poučenie, lebo Dávid ho zložil vtedy, keď žiadal, aby ho (Sanhedrin) poučil, čo má robiť.“ (Raši) „Podľa ľalie (lososu) tu označuje zvláštny hudobný nástroj, ktorý svojím tvarom alebo lahodným zvukom pripomínal tento kvet, preto ho má vo svojom názve.“ (Feuer)

Vo verši 2 naratívny prvok odkazuje na rozprávanie z 2 Sam 8,1-14, paralelné s 1 Krn 18,1-13. Prepojenie tvoria názvy Moábsko, Edomsko (v. 2.10.11) a Filištínsko (v.10), ktoré sa v Žaltári okrem paralelného Ž 108,7-14 spolu nikde inde nenachádzajú, ale všetky tri sa vyskytujú v 2 Sam 8,1-14. Nadpis teda odkazuje na stať, ktorá podáva strhujúce správy o prvých víťazstvách kráľa Dávida nad siedmymi inými kráľovstvami – Filištínskom, Moábom, kráľom Hadad-Ezerom zo Coby, Aramejčanmi, Ammónčami, Amalékmi a Edómom. Napodiv, vzhľadom na nadpis s víťazným podtónom, prevažuje v úvodnej časti žalmu (3-5) nárek z dôvodu bezútešného Božieho opustenia. Zvyšné časti žalmu však jednoznačne svedčia o radostnej víťaznej atmosfére. „Tradícia pripisuje autorstvo Ž 60 Dávidovi.“ (Feuer)

Vo verši 3 začína žalm zvolaním „Bože!“, po ktorom nasledujú bezspojkovo tri slovesá, ktoré charakterizujú Božie konanie v minulosti: „ty si nás odvrhol, ty si nás rozohnal; rozhneval si sa“ Všetky tri slovesá spolu charakterizujú pomerne drastické zaobchádzania Boha so svojim ľudom. Ich poradie je v opačnom slede, ako sa to deje za normálnych okolností: najprv sa rozhnevá, potom sa rozháňa a na záver celkom odvrhne. Žalm však opisuje Božie konanie od konca. Ž 60,3 nevykresľuje dôvod hnevu, ale ilustruje jeho bezútešný dopad pre Izrael. V našom verši prvé dve slovesá opisujú deštruktívnu činnosť Boha a tretie jeho stav, ktorý je na počiatku takéhoto konania – Boží hnev. „Večný Boh, Otec všetkých, ktorý tiež povedal zraňujem a uzdravujem (Dt 32,29), odvrhuje a zráža svojich, aby sa nad nimi následne mohol zľutovať vo svojom hneve. Zničil Jeruzalemský chrám, ale dal svätým nebeské mesto. Odvrhol skutky Zákona, ale bezbožnému dal možnosť byť ospravedlnený skrze vieru (Rim 5,1). Zničil kráľovstvo zeme, ale ustanovil kráľov na nebesiach. A tak zľutovanie nasleduje hnev, pretože úžasná odmena, ktorú predstavujú nebeské dobrá, prichádza, aby nám kompenzovala stratu pozemského bohatstva.“ (Hilár) Proti trojici slovies Božieho odmietnutia stojí len jedno sloveso, ktoré vyjadruje žiadosť o to, aby sa Boh obrátil kladne k Izraelu, a aby ho tak navrátil k sebe. Tri bolestné konštatovania prosiaci neukončuje nárekom, ale žiadosťou o zmenu Božieho postoja k nim. Želaním vyjadria prosiaci svoju žiadosť jemnejšie ako imperatívom. Bez rozkazu, pokorne, ale s väčšou nádejou žiadajú Boha, aby ich navrátil. V Žaltári je viacero žiadostí, aby sa Boh obrátil:

Žalm 6,5: „Obráť sa, Pane, zachráň mi dušu. Spas ma, veď si milosrdný.“

Žalm 35,17: „Pane, ako dlho sa budeš na to dívať? Zachráň ma pred ich zlobou a pred levmi život môj.“

„Dávid podľa Rašiho prosí, aby Boh nezavrhol svoj ľud navždy. Keď už raz na nich vylial svoj hnev (za čias sudcov, ako trest a ich hriechy, teraz prosí o obnovu), navrátenie bývalej slávy.“ (Feuer)

Verš 4 vyjadruje Božie odvrhnutie zeme pomocou vojenských metafor. Vo v. 4 je Pánova moc taká silná, že rozochvením zeme ju rozštiepil. Týmto slovesom je vyjadrený obraz ničivého zemetrasenia, ktorý expresívne ilustruje nesmiernu silu, akou disponuje Pán. Aj tretí termín chvieť sa (rúcať sa) vyjadruje dôsledky ničivej sily, ktorú nemožno zastaviť, a tak katastrofou, ktorá podľa obrazu hrozí Izraelu, je zrútenie jeho vlastnej zeme, ktorú dostal ako dedičstvo od Pána. Zem, ktorú Boh daroval svojmu ľudu ako dobrú, sa však teraz nezadržateľne „rúca“. Obraz zeme zahŕňa zem Izraela ako priestor pre život ľudu a spoločnosti Izraela. Roztrieštenie takéhoto životného priestoru môže „uzdraviť“ len Pán. Lebo len Pán môže zabrániť zrúteniu zeme (Žalm 96,10: „hlásajte medzi pohanmi: „Pán kraľuje!“ Upevnil zemekruh, nepohne sa; a spravodlivo súdi národy.“) i človeka:

Žalm 55,23: „Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová; a nikdy nedopustí, aby bol spravodlivý zmietaný.“

Žalm 94,8: „Pochopte to, vy, nerozumní v národe; kedy to porozumiete, hlupáci?“

Žalm 121,3: „Nedovolí, aby sa ti noha zachvela, nezdriemne ten, čo ťa stráži.“

Ak však Pán odvráti zrak od človeka, ten hneď stráca stabilitu (Žalm 30,7-8: „Keď som bol v bezpečí, povedal som si: „Už nikdy sa nezakolíšem.“ Pane, vo svojej priazni si ma obdaril mocou a cťou. Keď si však odo mňa odvrátil svoju tvár, hneď sa ma zmocnil strach.“), lebo len Pán chráni naše kroky pred pádom (Ž 66,9: „on dal život našej duši a chráni naše nohy pred pádom“). Podobne aj Sion sa „nezakolíše“ a má svoju stabilitu len preto, že Pán je v jeho strede, i keď národy sa klátia (Žalm 46,6-7: „Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede; už od úsvitu mu Boh pomáha. Národy sa búria, klátia sa kráľovstvá; tu zaznie jeho hlas a zem sa roztápa.“), vrch Sion sa nehýbe, bude trvať naveky (Ž 125,1: „ Pútnická pieseň. Tí, čo sa spoliehajú na Pána, sú ako vrch Sion: nehýbe sa, trvá naveky.“). Obraz zrútenia sa rozpukanej zeme vo v. 4 zintenzívni hrozivý obraz ničiacej sily Pána. Žalmista neprosí len o pozastavenie Božieho ničivého pôsobenia, ale apeluje na Boha „zahoj“ (uzdrav). Nestačí len pozastaviť zemetrasenie, ale na opravu jej trhlín treba priam nový tvoriaci akt. Verš 4 je jediný text, kde apel na Boha vyjadruje nádej, že uzdraví „trhliny zeme“. Žiadosť o uzdravenie trhlín zeme je bolestným vierovyznaním spoločenstva, že trhliny spôsobené najrozličnejšími priestupkami, a napokon i trestom exilu, môže odstrániť len Boh. Takúto rozbitú zem Izraela – teda celé spoločenstvo Izraela – môže stmeliť, vyliečiť a celkom obnoviť len Boh. „Keď žalmista hovorí uzdrav jej trhliny, akoby chcel povedať: uzdrav naše trápenia, vylieč naše utrpenia a zbav nás nešťastia.“ (Teodor z Mopsuestie)

Vo verši 5. sa stretáme v jeho prvej časti s neľahkou intrepretáciou. Možný preklad „svojmu ľudu dal si hľadieť na ťažobu“ by mohol vyjadriť Božie odvrhnutie ľudu pomocou alúzie na egypt. útlak (Žalm 71,20: „Aké a koľké i trpké súženia dopustil si na mňa; ale znova si ma oživil a z hlbín zeme si ma opäť vyviedol.“). Ako kedysi faraón ťažkou prácou nivočil ľud, teraz Boh dal Izraelu zakúsiť ťažobu. „Verš naráža na vojnu s Edomom, keď zahynulo množstvo Izraelitov a Boh dal svojmu ľudu zakúsiť drsné a tvrdé veci.“ (Sforno) Druhý polverš je obraz, ktorý zahŕňa niekoľko fáz: opitosť, stratu ovládania rovnováhy, pomätenosť, dávenie a pád, po ktorom človek nemá silu vstať. V Ž 60 pohár závratu pripomína Pánov hnev, ktorý vylial na svoj ľud. Je zrejmé, že z tejto roztrieštenosti krajiny a závratného dlhotrvajúceho stavu sa ľud nedostane sám, ale len vtedy, keď Pán odníme od neho kalich hnevu, čo im dal piť.

Verš 6 pripomína, že Pána zjednocuje tých, čo sa ho boja. Bohabojní sú štandardnou skupinou v Žaltári, ktorá si zasluhuje úctu (Žalm 15,4: „Čo ničomníka nemá za nič, ale ctí si ľudí bohabojných. Čo nemení prísahu, aj keď mu vyjde na škodu.“). Pán je voči nim dobrý (Žalm 31,20: „Pane, tvoja dobrota je taká nesmierna, a vyhradil si ju bohabojným. Preukazuješ ju tým, čo v teba dúfajú, pred zrakom ľudí.“), neustále nad nimi bdie (Žalm 33,18: „Hľa, oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú.“), a keď sú v nebezpečenstve, vyslobodí ich z neho (Žalm 34,8: „Ako strážca sa utáborí anjel Pánov okolo bohabojných a vyslobodí ich.“) a nebudú mať núdzu (Žalm 34,10: „ Vy, jeho svätí, bojte sa Pána, veď bohabojní núdzu nemajú.“). Zoradení do boja ako bohabojní majú víťazstvo prisľúbené (Žalm 85,10: „Naozaj: blízko je spása tým, čo sa ho boja, a jeho sláva bude prebývať v našej krajine.“), lebo svoju záštitu majú v Pánovi (Žalm 115,11: „Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a záštita.“). „Lukostreľba (luk) môže byť synonymom slova pravda. Môžeme tu hovoriť o pravde Tóry, lebo ľud zvíťazí jedine vďaka tomu, že ju spoznáva. Nebyť Dávida, Joáb by nezvíťazil vo vojne a nebyť Joába, Dávid by sa nemohol venovať štúdiu Tóry. Lebo, keby nebolo zásluh Dávida, ktorý zostal za bojovou líniou, aby spoznával Tóru, jeho veliteľ Joáb by nevyšiel z bojov víťazne.“ (Talmud, Sforno, Feuer). „V tomto texte hovorí ľudský rod, ktorý spoznal vládu smrti, hrôzy diabla, váhu problémov a hriechov, bolesť radosti bez šťastia, lebo po tom, čo ľudia toto všetko pochopili, sa im potešenie, ktoré so sebou prinášajú neresti, stalo úplne horkým.“ (Hilár)

Vo verši je dôsledková veta, ktorá odkrýva dôvod predchádzajúcich volaní o pomoc vo v. 3-4. Verš apeluje na Pánovu lásku k jeho milým. Výraz „milý“ v zmysle „milovaný“, „obľúbený“, „miláčik“ sa v Žaltári nachádza štyrikrát. Mimo neho plní úlohu zástupného pomenovania Izraela (Iz 5,1, Jer 11,15), ktorého si Pán tak veľmi obľúbil ako Jakub Benjamína. Aj v Žaltári sa trikrát pod týmto výrazom chápe Izrael:

Žalm 60,7: „Aby sa vyslobodili tí, ktorých miluješ; zachráň nás svojou pravicou a vyslyš nás.“

Žalm 108,7: „Zachráň svojich najmilších; pomôž svojou pravicou a vyslyš ma.“

Žalm 127,2: „Zbytočne vstávate pred svitaním a líhate si neskoro v noci, vy, čo jete ťažko zarobený chlieb; lebo on dáva svojim miláčkom spánok.“

Jediný krát sa ním opisujú Božie príbytky: „Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov.“ (Ž 84,2)

„Tí, čo sú Bohu milí, sú spravodliví ľudia vo všeobecnosti a žalmista sa modlí za ich úspech.“ (Feuer) Ak Pán odvrhol svoj ľud, on jediný ho môže aj zachrániť. V Ž 28,9: „Spas svoj ľud a požehnaj svojich dedičov a spravuj ich a dvíhaj ich až naveky.“ sa žiadosť o záchranu opiera o ľud ako o vlastníctvo Boha. Vo v. 7 sa dôrazná žiadosť „zachráň nás“ opiera o to, že ľud je Boží miláčik. Úpenlivé volanie po záchrane „vyslyš nás“ vychádza z vedomia a pamäti, že Boh si ho obľúbil a má ho rád. „Pravica naznačuje Božie milosrdenstvo a zázraky, ktoré Boh koná pre tých, čo si jeho láskavosť zaslúžia.“ (Nora Tehillot, Malbim) „Milovaní sú uchránení po tom, čo prijali znamenie, aby unikli pred lukom a sú zachránení Božou pravicou.“ (Hilár)

„Vo v. 8 sa výrazom „Boh povedal“ myslí: on predniesol a oznámil. Na mnohých miestach Písma, kde sa hovorí o Bohu, ktorý sa chystá konať, používa bibl. autor slová on prehovoril alebo on prehovorí, akoby Boh ako kráľ vyhlasoval veci a tie sa mali diať takým spôsobom, ako nariadil.“ (Teodor z Mopsuestie) „Vo svojej svätyni“ môže znamenať samotný chrám: Žalm 150,1: „ALELUJA. Chváľte Pána v jeho svätyni, chváľte ho na jeho vznešenej oblohe.“, resp. veľsvätyňu. Pokiaľ sa však výraz vyskytuje v kontexte prísahy (Žalm 89,35-36: „Svoju zmluvu neznesvätím a nezruším výroky svojich úst. Raz navždy som na svoju svätosť prisahal, nesklamem Dávida.“) je možné preložiť ho „pre svoju svätosť“. „Slová vo svojom svätom (vo svojej svätyni) znamenajú, že Boh prehovoril vo svojej svätosti. On prisahal na svoje vlastné meno, čím chcel dať trvalú platnosť svojmu výroku tak, ako to hovorí aj Ž 89,36. Čo sa zaviazal urobiť vo svojej prísahe? Budem jasať a rozdelím Sichem. Výraz budem jasať (s radosťou) nehovorí o ňom samom, ale znamená, že Boh spôsobí ich jasanie: to znamená, že on sprostredkuje veľké šťastie svojmu ľudu tým, že im prinavráti vlastnú zem a vzápätí ju rozdelí medzi nich.“ (Teodor z Mopsuestie) Prvé slovo o výroku, ktorým sa Boh charakterizuje, je jasanie (radosť). V Žaltári sa tento výraz (jasanie/radosť) nachádza len sedemkrát a z toho sa jasanie dvakrát vzťahuje na Boha. Ide o dve paralelné miesta (Ž 108,8-14 je paralela k Ž 60,8-14). Ž 108 zopakuje tú časť Ž 60, ktorá sa začína výrokom Boha o jeho jasaní. Božie jasanie jedinečne vyjadrené a vyslovené z dôvodu víťazstva v boji, si v Žaltári zasluhuje byť opakované. Okrem toho, túto emóciu radosti vyjadruje sám Boh, a vôbec v celom MT(masoretský text) je to unikát. Verš 8 preto necháva mimoriadne hlboké nazretie do vnútra rozhnevaného Boha, ktorého postoj sa natoľko zmení, že Boh sám hovorí o svojom veľkom jasaní/radosti. Je niekoľko lokalít, ktoré sú dôležité a ktoré Boh priamo menuje vo svojej reči. Keď sa praotec Jakub vracal z cudziny, najprv sa usadil v Sicheme a potom v Sukkote. Najmä mesto Sichem sa spája s pamätnými udalosťami pri vstupe do Zasľúbenej zeme a po jej rozdelení. Zmienka o týchto lokalitách mala najmä po páde Severného kráľovstva silný emocionálny rozmer. Tieto miesta s ich priľahlými regiónmi, ktoré v čase kompozície žalmu už patrili iným mocnostiam, Pán raz znova zaujme a pridelí Izraelu ako jeho životný priestor. „Dávid chce jasať, lebo Boh bol verný svojmu prísľubu a dal mu zvrchovanú moc nad celým Izraelom, aj nad krajom Efraima a jeho mestami ako je Sichem. Sukkot pripomína Jakubov nárok na Zasľúbenú zem, lebo sa tam zdržiaval osemnásť mesiacov, ešte pred príchodom do Sichemu.“ (Feuer)

Vo verši 9 štyri teritóriá zastupujú izraelskú zem od čias Dávida. Opis začína od územia severovýchodne za Jordánom, hornatým Galádom. Druhé územie, Manasses, sa rozprestiera na východ od Jordánu, smerom na juh od Jerzeelského údolia až po Sichem. Tretie a štvrté teritórium sú vo verši štylisticky zdôraznené, zastupujú dve hlavné územné politické časti Izraela. Efraim zastupuje Severné kráľovstvo (do r. 722 pred Kr.) a Júda zastupuje Južné kráľovstvo, ktoré však už aj v čase záverečnej redakcie žalmu bolo podstatne zredukované vzhľadom na rozlohu za čias Dávida. „Meno Efraim môžeme interpretovať  na základe ľudovo rozšírenej etymológie ako „plodnosť“. Následne ho dáme do súvisu s Kristom a pokúsime sa pochopiť, akým spôsobom možno ako plodnosť chápať Kristovu silu, keď povieme, že ak zrno nepadne do zeme, nemôže priniesť úrodu, ale ostane samo. Kristus však padol do zeme vo svojom umučení a plodnosť nasledovala po jeho zmŕtvychvstaní. Visel na kríži opovrhnutý všetkými, ale vnútri bol zrnom, ktoré malo moc všetkých pritiahnuť k sebe.“ (Augustín) „Prilba“ (ochrana, útočište) je Pánovi tým istým, čím je Pán pre Izrael (Žalm 27,1: „Dávidov žalm. Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“), pre pomazaného (Žalm 28,8: „Pán je sila svojho ľudu a útočište spásy pre svojho pomazaného.“), jednotlivca (Žalm 31,2.4: „Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky; vysloboď ma, veď si spravodlivý… Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať.“), či spravodlivého (Žalm 37,9: „Všetci ničomníci budú zničení, lež tí, čo dúfajú v Pána, stanú sa dedičmi zeme.“) – ochrana. Zaiste „prilba“ vo vojenskej výzbroji ochraňuje hlavu, no v našom texte ide skôr o štítovú ochranu, ktorou si bojovníci v boji chránia najmä hlavy pred oštepmi a šípmi. „Berla (žezlo vladárske) vyjadruje úradnú moc, lebo zákonodarca vyrýva a vysiela spisy (t.j. pripravuje text a podľa dávneho zvyku ho vyrýva na tabule alebo píše zvitky. Slovo berla (žezlo vladárske) aj naznačené privilégium kráľovského kmeňa Júdu sú odvodené od slovesa vyryť/zapísať/vyhlásiť.“ (Feuer)

Vo verši 10 vnímame, že čím viac sa svätopisci usilovali predstaviť Božiu všemohúcnosť a celosvetovú vládu, tým viac využívali antropomorfný jazyk. Verš rozvíja tematiku Pána ako dobyvačného a víťazného boha-bojovníka. Akoby sa po víťaznej bitke Boh umýval v kadi. Gesto odhodenia sandálov vyjadruje tiež akt prevzatia moci. „Moábsko je nádoba na kúpanie, môže byť narážkou na Dávidovo úsilie očistiť sa od škvrny moábskych (pohanských) predkov“ (Alšich) „Ak má byť niekto ustanovený za vládcu, podľa Talmudu musí mať na chrbte uviazaný kôš plný plazov, t. j. musí mať predkov s nízkym pôvodom. Ak potom spyšnie, môžu si ho doberať: Obzri sa a uvidíš odkiaľ pochádzaš. Šaul mal bezchybný rodokmeň, preto si nevšímal napomenutia a zlyhal, ale Dávida prenasledoval jeho moábsky pôvod a bol pokornejší.“ (Raši, Feuer) Gestom, ktoré je spomínané v žalme sa na jednej strane naznačí, že Pán zaberie aj teritóriu Moábska a Edomu a na druhej strane, stanú sa podriadenými Izraelu. „Sandál v zmysle obuv na nohách poukazuje podľa midraša na Boží trest voči Edomu.“ (Radak) V poradí tretí tradičný nepriateľ (už od čias Šaula a Dávida), Filištínsko, dostane príkaz, aby jasalo Pánovým víťazstvom. Boží výrok je sľubný a jeho naplnenie sa očakáva. Pán predstavuje svoje konanie v budúcnosti. 

Vo verši 11 v danom kontexte otázky, ktoré tam znejú, nepredpokladajú Pána ako hovorcu, ale pochádzajú z úst takého vodcu, resp. kráľa, ktorý dúfa v Božiu pomoc pri dobytí Edómska. Pripomína sa nimi dávne víťazstvo Dávida, ktorý zdrvujúco porazil osemnásťtisíc Edomčanov v Soľnom údolí a ovládol celé Edómsko. „Mesto, ktoré nás obkolesuje, predstavuje zástupy pohanov, ktoré nás obklopujú. 

Vo verši 12 je rétorická otázka viac vzbudzovaním nádeje na pomoc, ktorá príde od Boha, ako výčitkou, že ich zamietol. Vzťažná veta „čo si nás odvrhol“ plní úlohu nádeje, lebo odmietnutie chápe ako dávno minulé. Boh totiž vypočuje ich úpenlivú prosbu o záchranu. V tomto verši je kľúčové slovo „pomoc“. Jeho obsah je pre prosiacich podstatný. V sebaobrane pred nepriateľom žiadajú pomoc od Pána a vedia, že jediným predpokladom úspechu je navrátenie sa Pána k ním, k jeho ľudu. Ľud prežíva bolestnú situáciu najmä preto, že Pán ich odvrhol, a preto nepriateľ nad nimi zvíťazí. Ich akákoľvek ľudská snaha zachrániť sa pred nepriateľom by bola takou márnosťou, ako je márne postaviť sa do boja proti Pánovi. Substantívum márnosť (prázdnota, v našom preklade: „ľudská pomoc nestačí“) vyjadruje v Žaltári krátkodobosť, resp. neúčinnosť ľudských podujatí vtedy, keď sa konajú mimo Božieho plánu. Tiež akékoľvek vojenské taktiky alebo politické rozhodnutia pre záchranu Izraela sú „pominuteľné“ práve tak ako človek. Sú rovnako márne ako je „márna“ námaha človeka pri stavbe alebo bdenie strážcov, ak nie je do nich zainteresovaný sám Pán. Hebrejské slovo záchrana (pomoc) je možné preložiť aj ako víťazstvo, a teda zmysel polverša by v kontexte vojny mohol byť „márnosť je víťazstvo (pochádzajúce) od človeka. Slovo „záchrana“ (pomoc) sa v Žaltári používa 13-krát z celkových 34 výskytov v MT. Kôň, ľudia a ani kniežatá nemôžu zachrániť:

Žalm 33,17: „Kôň nepomôže k víťazstvu, nezachráni, aj keď silou oplýva.“

Žalm 146,3: „Nespoliehajte sa na kniežatá ani na ľudí vôbec; oni pomôcť nemôžu.“

I králi potrebujú pomoc a záchranu (Žalm 144,10: „Ty pomáhaš kráľom, ty zachraňuješ svojho sluhu Dávida pred mečom záhuby.“), ktorá prichádza len od Pána:

Žalm 37,39: „Spása spravodlivých prichádza od Pána, on je ich ochrancom v čase súženia.“

Žalm 38,23: „Ponáhľaj sa mi na pomoc, Pane, moja spása.“

Žalm 40,11.17: „Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse. Neskrývam tvoju milosť a pravdu pred veľkým zhromaždením… No nech jasajú a nech sa v tebe tešia všetci, čo ťa hľadajú. A tí, čo túžia po tvojej pomoci, nech stále hovoria: „Nech je zvelebený Pán!“ .

V druhej zbierke Dávidových žalmov (Ž 51-72) sa termín záchrana vyskytuje trikrát: dvakrát na začiatku (Žalm 51,16: „Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou.“) a na konci (Žalm 71,15: „Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť a tvoju spásu deň čo deň, hoci ju ani neviem vyjadriť.“) Dávid chce ohlasovať, že záchrana je len od Boha, a v strede (Žalm 60,13) neguje akýkoľvek efekt záchrany, ktorá pochádza od človeka. Aj toto tvrdenie Žaltár pokladá za dôležité zopakovať (Žalm 108,13: „Ty nám pomôž dostať sa z útlaku, pretože ľudská pomoc nestačí.“) Verš 12b pomocou kontrastu s v. 13a zdôrazní, že jediná skutočná záchrana, resp. trvácne víťazstvo, príde len vďaka Pánovej pomoci a jej očakávanie od iného je ilúzia. „Dávid a jeho vojenskí vodcovia sa radili týmto pravidlom: Záchrana od človeka je márnosťou. Keď Joáb rozmiestnil vojská proti Aramu a Abišaj svoje sily proti Amónsku si uvedomoval, že človek sa nemôže spoliehať len na vojenskú stratégiu, preto pokračoval: Buď udatný! Veď bojujeme za svoj ľud a za mestá svojho Boha! Pán však urobí, čo sa jemu páči (2Sam 10,11-12). Aj keď budeme bojovať zo všetkých síl, vieme, že záchrana je výlučne v Božích rukách.“ (Radak) „Prorok vo svojom utrpení dúfa v Božiu pomoc, lebo márna je ľudská záchrana (ľudská pomoc nestačí). Dožaduje sa teda pomoci, ktorá nás vytrhne zo súženia a ktorá je prejavom Božej moci. Až budeme vyslobodení zo zákona hriechu, budeme všetci definitívne ospravedlnení Bohom: budem zápasiť až do konca nie s telom a krvou, ale so zlými duchmi a s veľkými tohto sveta, lebo Boh zahubí Satana dychom svojich úst. Hriech, ktorý spôsoboval naše utrpenie, nebude viac vládnuť v našom smrteľnom tele, keď život pohltí smrť v zápase, ktorý pre nás vybojuje náš Pán Ježiš Kristus.“ (Hilár) 

Na záver žalmu vo 13 svitá Izraelu mocenská vízia, ktorej istota je v Pánovi. Ani Edómsko, a ani nijaký iný nepriateľ mu nebude môcť odolať. „V Bohu nadobudneme silu (s Bohom budeme udatní), lebo aj keď nás je málo a našich nepriateľov veľa, Boh bude naším vojskom a on nás ochráni.“ (Radak) Druhá časť verša obsahuje ešte zdrvujúcejší výrok: Boh kladie nohu na protivníkov Izraela. V Žaltári sa víťazovo „šliapanie“ po nepriateľoch spomína len trikrát. V Ž 44,6 bol Izrael podmetom šliapania „protivníkov“ a „tých, čo sa búrili proti nemu“, ale i to bolo len v Pánovom „mene“. Druhý výskyt je vo v. 14, ktorý bude dosl. zopakovaný v Ž 108,14 (tretíkrát), aby Izrael pamätal, že víťazstvo a symbolické gesto s ním spojené náleží len Pánovi. „Budeme konať odvážne nie s mečmi, koňmi, nie s pancierom či štítom, nie silou vojska. Hoci budeme vyzerať ako opovrhnutia hodní bojovníci, po ktorých budú iní šliapať, jednako na základe prisľúbenia, Boh „rozdrví“ (zavrhne) našich nepriateľov. Podobne šliapali nepriatelia aj po mučeníkoch. Tí však tým, že trpezlivo znášali utrpenia a vytrvali až do konca, vybojovali svoj zápas v Bohu, ktorý je verný svojmu prisľúbeniu, keď hovorí: rozdrvím tých, ktorí vás utláčajú.“ (Augustín)