Žalm 142

Žalm 142

Nahlas volám k_Pánovi,
nahlas a úpenlivo prosím Pána;
nariekam pred ním
a rozprávam mu o_svojom súžení.
Ja síce klesám na duchu,
ale ty poznáš moje chodníky.
Na ceste, ktorou sa uberám,
nastavili mi osídlo.
Pozeral som sa napravo a videl som,
že sa už nik nepriznáva ku mne.
Nemám už kam sa uchýliť,
o_môj život nik nestojí.
Pane, k_tebe volám
a hovorím: „Ty si moje útočište,
môj podiel v_krajine žijúcich.
Všimni si moju úpenlivú prosbu,
lebo som hrozne zdeptaný.
Osloboď ma od prenasledovateľov,
lebo sú mocnejší ako ja.
Vyveď ma zo žalára,
aby som tvoje meno mohol velebiť.
Spravodliví sa zhromaždia vôkol mňa,
keď mi prejavíš priazeň.“

Komentár:

„Poučný chválospev. Dávidova modlitba, keď bol v jaskyni.“ (verš 1.)

Asociácia s Dávidom, prítomná v nadpisoch Ž 138-145 je doplnená odkazom na moment v jeho živote. Na rozdiel do iných žalmov s biografickými nadpismi:

Žalm 3,1: „Dávidov žalm. Keď utekal pred synom Absolónom.“

Žalm 7,1: „Dávidov nárek. Zaspieval ho Pánovi pre Benjamínca Kúša.“

Žalm 18,1-2: „Zbormajstrovi. Dávid, sluha Pánov, zložil slová tohto chválospevu pre Pána, keď ho vyslobodil z moci všetkých jeho nepriateľov a z ruky Šaulovej.“ 

Žalm 34,1: „Tento žalm zložil Dávid, keď sa tváril pred Abimelechom ako šialený. Ten ho potom prepustil a on odišiel.“

Žalm 51,1-2: „Zbormajstrovi. Dávidov žalm. Zložil ho po hriechu s Betsabe, keď k nemu prišiel prorok Nátan.“

Žalm 52,1-2: „Zbormajstrovi. Dávidov poučný chválospev. Zložil ho po tom, čo prišiel Idumejčan Doeg K šaulovi so správou, že Dávid vošiel do Abimelechovho domu.“

Žalm 56,1: „Zbormajstrovi. Podľa nápevu „Holubica vzdialených cherubov“. Dávidov žalm. Miktam. Keď ho Filištínci chytili v Gath.“

Žalm 57,1: „Zbormajstrovi. Na nápev „Nezahub“. Dávidov žalm. Miktam. Keď sa skryl pred Šaulom v jaskyni.“

Žalm 59,1: „Zbormajstrovi. Na nápev „Nezahub“. Dávidov žalm. Miktam. Keď Šaul vyslal mužov, aby strážili dom a zavraždili Dávida.“

Žalm 60,1: „Zbormajstrovi. Na nápev „Ľalie – svedectvo“. Dávidov poučný žalm. Miktam.“

Žalm 63,1: „Dávidov žalm. Keď sa zdržiaval v Júdskej púšti.“

Tu explicitné spojenie s konkrétnou bibl. udalosťou chýba a celý žalm je svedectvom o Božom zaangažovaní sa nielen pri jednej udalosti, ale vo všetkých momentoch, keď Dávid unikal pred nepriateľmi: je to odkaz na situáciu prenasledovania a záchrany a vytvára optiku, v ktorej možno čítať celý žalm. Prosba jednotlivca v súčasnosti sa zakladá na istote vypočutia a záchrany, ktorá je dosvedčená v minulosti:

Žalm 86,1: „Dávidova modlitba. Nakloň, Pane, svoj sluch a vyslyš ma, lebo som biedny a chudobný.“

„Tento žalm možno aplikovať na Pána, pravého Dávida. Pod Šaulom môžeme chápať diabla, lebo neprináša nič nové do tohto sveta, len exkrementy a špinu. Jaskyňa predstavuje tento svet, pretože do jaskyne nevstúpi úplné svetlo v porovnaní s budúcim svetom. Tak ako Dávid vstúpil do jaskyne, aby sa skryl pred Šaulom, tak aj Pán vstúpil do tohto sveta a trpel prenasledovaním.“ (Hieronym)

„Nahlas volám k Pánovi, nahlas a úpenlivo prosím Pána.“ („Svojím hlasom k Pánovi volám, svojím hlasom prosím Pána o zmilovanie.“ – hebr. originál) (verš 2.)

Celý žalm je formulovaný akom slová jednotlivca, dosl. hlas, ktorým sa žalmista obracia na Pána s prosbou:

Žalm 77,2: „Hlasne volám k Pánovi, k Bohu volám a on ma počuje.“

Odpoveď na túto modlitbu znamená, že Boh ju vypočul. Sloveso volať sa najčastejšie používa v kontexte obracania sa na Boha. Nesprostredkuje iba neutrálnu informáciu, ale zachytáva úpenlivú prosbu k Bohu a táto myšlienka je ešte zosilnená následným slovesom „prosiť o zmilovanie“, ktoré môže dať iba Boh:

Žalm 22,6: „Ku tebe volali a boli spasení, v teba dúfali a zahanbení neboli.“

Žalm 107,6: „V súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkostí.“

Žalm 30,9: „K tebe, Pane, volám, svojho Boha prosím o milosť.“

Zakladá sa na vedomí, že milosrdenstvo je jednou zo základných charakteristík Boha, tzv. formule milosti (Boh je láskavý a milosrdný, Ex 34,6). „Prečo Dávid dvakrát opakuje: Svojím hlasom? Podobne, prečo Dávid prosí o Božiu milosť dvakrát: Zmiluj sa nado mnou (Ž 57,2)? Dávid to myslel nasledovne: Buď mi milostivý, aby som nepadol do Šaulových rúk. Ale buď ku mne milostivý aj v tom, aby Šaul nepadol do mojich rúk. Preto svojím hlasom k Pánovi volám, aby som nepadol do Šaulových rúk a svojím hlasom prosím Pána o zmilovanie, aby Šaul nepadol do mojich rúk a svojím hlasom prosím Pána o zmilovanie, aby Šaul nepadol do mojich rúk.“ (Braude) „V ťažkostiach alebo v zúfalstve, keď sme stratili akúkoľvek nádej, máme robiť to, čo robí Dávid v tomto verši. Máme vylievať svoje srdce pred Pánom a povedať mu o svojich potrebách a problémoch presne tak ako sú. On jediný nám môže uľahčiť znášanie našich problémov, ak je to pre naše dobro. A zachrániť nás pred skľúčenosťou, ktorá nás ničí.“ (Hesychius)

„Nariekam pred ním a rozprávam mu o svojom súžení.“ („Vylievam pred ním svoj povzdych, o svojej tiesni pred ním rozprávam.“ – hebr. originál) (verš 3.)

Verš je zostavený ako chiazmus a zachytáva spôsob, akým sa žalmista vyrovnáva so svojou situáciou. Opakovaním predložky „pred ním“ v oboch častiach verša sa vyjadruje vzťah k Pánovi, od ktorého očakáva pomoc. Výraz „povzdych“ môže zachytávať prejav žiaľu, ale i radosti:

Žalm 64,2: „Počuj, Bože, môj hlasitý nárek; ochraňuj mi život pred strašným nepriateľom.“

Vyjadruje vypätú emočnú situáciu, v ktorej sa žalmista obracia na Boha, dosl. vylieva (svoj povzdych):

Žalm 102,1: „Modlitba utláčaného, ktorý v súžení prednáša Pánovi svoje žiale.“

Touto modlitbou sa zbavuje moci, ktorá je v jeho vnútri a ohrozuje jeho život:

Nár 2,19: „Povstaňže, kvíľže v noci začiatkom nočných bdení; vylej si srdce ako vodu pred Pánovou tvárou, k nemu si dvíhaj ruky za život svojich detí, (ktoré hynú od hladu na rohoch všetkých ulíc).“

Žalm 62,9: „Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište.“

Paralela v druhej časti verša používa výraz „tieseň“: 

Žalm 138,7: „Aj keby som mal prejsť súžením, ty ma pri živote zachováš a svoju ruku vystrieš proti hnevu mojich nepriateľov; zachráni ma tvoja pravica.“

Žalm 143,11: „Pre svoje meno, Pane, zachováš ma nažive; pretože si spravodlivý, vyveď ma z úzkosti.“

„Hoci Boh veľmi dobre pozná moju situáciu, pociťuje nutnosť o svojej tiesni rozprávať pred ním v modlitbách a prosbách.“ (Radak) „A keď Boh počuje moju prosbu, verím, že odpovie podľa svojho vlastného výroku a vyhlásenia, ako je napísané: Zlož na Pána svoju starosť a on ťa zabezpečí, nikdy nedá zapotácať sa spravodlivému (Ž 55,23).“ (Feuer) „Človek najprv volá hlasom. Každé očakávanie veriaceho, aj keď tiché a duchovné, je volaním k Bohu. Človek sa modlí hlasom, ktorý dvíha prosbu plnú túžby a viery. Človek si vylieva svoje srdce v modlitbe pred Božou tvárou a jeho modlitba pramení z hlbokej a vnútornej strane studne viery. Pred Boha sa netreba postaviť nedbanlivo a lajdácky, ale uvedomovať si Pánovu prítomnosť a prejaviť mu potrebnú úctu.“ (Hilár z Poitiers) „Slová vylejem pred ním svoju prosbu označujú intenzitu modlitby žalmistu“ (Teodoret) „Toto veľmi emotívne vyjadrenie žalmistu sa dá prirovnať k človeku, ktorý ukazuje svoje rany lekárovi. Prednesie mu všetky bolesti, ktoré ho trápia, aby ich lekár liečil.“ (Hieronym)

„a síce klesám na duchu, ale ty poznáš moje chodníky. Na ceste, ktorou sa uberám, nastavili mi osídlo.“ („Keď som skleslého ducha, ty poznáš môj chodník, na púti, ktorou kráčam, nastavili mi osídlo.“ – hebr. originál) (verš 4.)

Žalmista opisuje svoju situáciu ako stav „ducha“, teda, to, čo ho oživuje a dáva mu vitalitu. Sloveso „byť sklesnutý“ znamená „slabnúť, byť slabý“:

Žalm 77,4: „Na Boha myslím a vzdychám, uvažujem a klesám na duchu.“

Žalm 102,1: „Modlitba utláčaného, ktorý v súžení prednáša Pánovi svoje žiale.“

Žalm 107,5: „Mali hlad a smäd, ubúdalo v nich života.“

Označuje to vnútorný stav – neschopnosť a nedostatok energie umožňujúcej pohyb:

Žalm 143,2: „A svojho služobníka na súd nevolaj, veď nik, kým žije, nie je spravodlivý pred tebou.“

Tu je tá istá formulácia doplnená obrazom ochromeného srdca. Výpovednú hodnotu daného obrazu možno vidieť v kontraste medzi duchom, ktorý má dávať vitalitu, no napriek tomu je zoslabnutý (irónia) a všetky ľudské sily sú vyčerpané. Je to niečo ako syndróm vyhorenia. Pôvod tohto stavu treba hľadať v samotnej osobe „môj duch sa oslabil“. Tento obraz môže vyjadrovať aj úmyselné pokorenie pred Bohom, ktoré navodzuje očakávanie Božej pomoci. V protiklade k tomuto stavu nehybnosti a bezmocnosti je druhá časť verša, ktorá pracuje s myšlienkou o pohybe. Obraz pohybu – kráčanie životom – je vyznaním dôvery v Boha. Na tejto škále medzi nehybnosťou a pohybom potom aj pokorenie pred Bohom v statickom momente nachádza odpoveď v istote, ktorú žalmista zakusuje pri kráčaní. Zriedkavý výraz „chodník“ môže poodhaľovať komplexnú sieť skutkov a udalostí spájajúcich jednotlivcov, ktorá je založená na ich vzájomnej dôvere a blízkosti. Vzápätí sa celý obraz rozvíja synonymom „púť“ a fyzická cesta v kontexte žalmu dostáva hlbší význam púte životom. Opakuje sa situácia s nastražením osídla z iných žalmov:

Žalm 140,6: „Pyšní mi nastavujú osídlo; napínajú sieť z povrazov a kladú mi pasce na cestu.“

Žalm 141,9: „Chráň ma pred osídlom, čo mi nastavili, pred nástrahami tých, čo páchajú neprávosť.“

Žalmista na tejto ceste zakusuje úplnú samotu a pôvodca – strojca prekážok – ostáva aspoň zatiaľ neznámy. V kontraste s touto samotou bez ľudí je blízkosť Boha, ktorý pozná žalmistovu cestu, pozná celý žalmistov príbeh. 

„Pozeral som sa napravo a videl som, že sa už nik nepriznáva ku mne. Nemám už kam sa uchýliť, o môj život nik nestojí.“ („Pozri sa napravo a uvidíš, že nemám toho, kto by sa ku mne priznal, niet už pre mňa útočiska, niet toho, kto by hľadal moju dušu.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Žalmista sa snaží Pánovi priblížiť ťažkosť svojej situácie a žiada o jeho potvrdzujúci pohľad:

Žalm 139,24: „Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti.“

Výraz „pravá strana“ môže znamenať pravicu ako symbol moci a vlády (napr. udalosti exodu), kde Pán zachraňuje Izrael svojou pravicou:

Žalm 18,36: „Dal si mi svoj štít záchranný, pravicou si ma podporil a tvoja láskavosť ma urobila veľkým.“

Žalm 20,7: „Teraz viem, že Pán zachráni svojho pomazaného; vyslyší ho zo svojho svätého neba, zachráni ho mocou spásonosnej pravice.“

Žalm 77,11: „Vtedy som si povedal: „To je tá bolesť moja, že sa pravica Najvyššieho odvrátila odo mňa.“

Žalm 98,1: „Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné. Víťazstvo je dielom jeho pravice a jeho svätého ramena.“

Pravá strana sa takisto pokladala za šťastnú a privilegovanú. Je to strana, z ktorej sa očakáva pomoc:

Žalm 16,8: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa.“

Žalm 63,9: „Moja duša sa vinie k tebe, ujímaš sa ma svojou pravicou.“

Žalm 110,5: „Pán je po tvojej pravici, v deň svojho hnevu kráľov porazí.“

Žalm 121,5: „Pán ťa stráži, Pán je tvoja záštita po tvojej pravici.“

To, na čo by sa žalmista mohol najviac spoliehať, zlyháva a po jeho pravici niet nikoho, kto by mu pomohol. Pociťuje iba núdzu a úplnú samotu, ktorá je zachytená troma spôsobmi. Najprv nenachádza nikoho, kto by sa k nemu priznal: „spoznať, rozpoznať, všimnúť si“:

Žalm 103,6: „Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným.“

K žalmistovi sa nepriznáva nikto z vonku, no takisto je v situácii, keď nemôže nájsť útočisko. Daný výraz bežne opisuje ochranu, ktorú poskytuje Boh, alebo sa vyskytuje v situácii, keď je útočište z rôznych dôvodov stratené:

Jer 16,19: „Pane, sila moja a pevnosť moja, útočište moje v čase úzkosti! K tebe pristúpia národy od končín sveta a povedia: „Len klam dedili naši otcovia, ničomnosť a veci neužitočné.“

Hebr. text používa veľmi plastický obraz so slovesom „zničiť, stratiť sa“. Útočište sa pred ním dosl. stratilo, zaniklo, je zničené. Tento obraz umožňuje vnímať útočisko ako reálne, fyzické miesto, ktoré bolo zničené (zbúrané) akoby pred žalmistovými očami, no celý obraz môže mať aj symbolický význam: záchrana, na ktorú sa spoliehal, je nedostupná, on sám nedokáže utiecť a celá situácia je beznádejná. Problémom bol fakt, že ľudia nemôžu poskytnúť útočište, resp. v takom prípade sa vždy zničí. Toto napätie vytvára očakávanie, že útočište je možné nájsť v Bohu. Pocit úplnej opustenosti ľuďmi je vyjadrený aj ako ich úplný nezáujem. Spojenie „hľadať dušu“ má pozitívny význam: zisťovať niečo o danej veci, starať sa, zaujímať sa, angažovať sa v prospech. Duša označuje individuálny život jednotlivca, ktorý od spoločnosti zakusuje úplný nezáujem, pasívny i aktívny. Nikto o ňom nič nevie, aj keby niekto vedel, nepomohol by mu v jeho núdzi. Takéto trojnásobné zdôraznenie negatívnej situácie vo verši je silným vyjadrením sociálnej izolácie, ktorá je implicitnou metaforou smrti. Tým sa už vytvára očakávanie záchrany, ktorá môže prísť jedine od Boha. 

„Pane, ku tebe volám a hovorím: „Ty si moje útočište, môj podiel v krajine žijúcich.“ („Volám k tebe, Pane. Hovorím: Ty si moje útočisko, môj podiel v krajine žijúcich.“ – hebr. originál) (verš 6.)

Na stav núdze žalmista reaguje volaním k Pánovi, ktoré je svojou formuláciou zároveň vyznaním viery. Hoci sa výraz útočisko vyskytuje aj v profánnom význame, v žalmoch sa najčastejšie spája s Bohom, ktorý poskytuje ochranu, najmä vo vojenskom kontexte a pri obliehaní:

Žalm 46,2: „Boh je naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení.“

Žalm 71,7: „Som ako zázrak pre mnohých a ty mi mocne pomáhaš.“

Žalm 61,4: „Ty si moja nádej a bašta pred nepriateľom.“

Žalm 62,8-9: „V Bohu je moja spása i sláva; Boh je moja sila a v Bohu je moje útočište. Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište.“

Žalm 91,2: „Povie Pánovi: „Ty si moje útočište a pevnosť moja; v tebe mám dôveru, Bože môj.“

Žalm 94,22: „Povstaň, ty, ktorý súdiš zem, odplať pyšným, čo si zaslúžili.“

Na rozdiel od v. 5, kde žalmista útočište u Pána nehľadal či nenašiel a u ľudí bolo útočište zničené, teraz Boha správne nazýva útočiskom. Výraz „podiel“ pri vzťahu Boha s človekom označuje Boha:

Žalm 16,5: „Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, v tvojich rukách je môj osud.“

Žalm 73,26: „Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.“

Celé tvrdenie je vyznaním radikálnej dôvery v Boha, ktorý dáva život, aj keď ho všetko ostatné berie. Boh je jediný podiel. Čeliac nebezpečenstvu smrti žalmista ostane v krajine žijúcich, teda bude zachovaný medzi živými:

Žalm 27,13: „Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich.“

Žalm 116,9: „Pred tvárou Pána budem kráčať v krajine žijúcich.“

Aj keď okolo zúri boj, ktorý znamená smrť, žalmista od Boha dostáva život. Žalm tak rozvíja tradičný motív z biblických rozprávaní o obsadení Zasľúbenej zeme. Tak ako je Pán podielom pre kmeň Léviho, tak aj spoločenstvo s Bohom je hodnotou, ktorá sa nedá stratiť a zaručuje život aj zoči-voči smrti, či už uprostred, alebo na konci ľudského života. „Tento žalm môžeme aplikovať na Krista. Ty si moja nádej sú vlastne Kristove slová na kríži, keď hovorí: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Jeho časť dedičstva je jeho podiel v krajine žijúcich, ktorý prisľubuje lotrovi na kríži. Prisľubuje to slovami, že lotor bude bývať s ním v raji.“ (Hilár z Poitiers)

„Všimni si moju úpenlivú prosbu, lebo som hrozne zdeptaný. Osloboď ma od prenasledovateľov, lebo sú mocnejší ako ja.“ („Venuj pozornosť môjmu výkriku, lebo som veľmi biedny. Ochráň ma pred mojimi prenasledovateľmi, lebo sú silnejší ako ja.“ – hebr. originál) (verš 7.)

Žalmista sa dôrazne domáha Božej pomoci a v jeho slovách zaznieva dôvera, že Boh mu naozaj pomôže. Sloveso „byť pozorný, pozorne počúvať“ bežne označuje moment, keď sa Pán súhlasne a milostivo obráti k svojmu stvoreniu – uváži a vypočuje. Na rozdiel od hlasu a povzdychu, teraz svoju prosbu nazýva ešte intenzívnejšie: výkrik. V kontexte opakovaného obracania sa na Boha je to modlitba v stave osobnej úzkosti:

Žalm 17,1: „Dávidova modlitba. Vypočuj, Pane, moju spravodlivú žiadosť, všimni si moju prosbu pokornú. Nakloň sluch k mojej modlitbe, čo plynie z perí úprimných.“

Žalm 61,2: „Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu, všimni si moju modlitbu.“

Táto prosba je zdôvodnená slovami o osobnej situácii žalmistu. Výraz biedny je odvodený od koreňa „byť malý, nízky, biedny“:

Žalm 79,8: „Zabudni na hriechy našich otcov; príď nám čím skôr v ústrety so svojím milosrdenstvom, lebo sme veľmi úbohí.“

Žalm 116,6: „Pán ochraňuje maličkých; pomohol mi, keď som bol v biede.“

Žalmista si je istý, že jeho prosba bude vypočutá. Druhá prosba k Bohu používa sloveso „ochrániť“. Má veľmi dôrazný význam „vytrhnúť, vyrvať“, ktorý dobre zapadá do obrazu prenasledovania, lebo jeho prenasledovatelia sú silnejší:

Žalm 7,2: „Pane, Bože môj, k tebe sa utiekam, zachráň ma pred všetkými, čo ma prenasledujú, a vysloboď ma.“

Žalm 31,16: „V tvojich rukách je môj osud.“ Vytrhni ma z rúk mojich nepriateľov a prenasledovateľov.“

„Kto nie je ponížený, toho Pán nevypočuje. Preto modliť sa znamená mať hlavu nízko.“ (Hieronym)

„Vyveď ma zo žalára, aby som tvoje meno mohol velebiť. Spravodliví sa zhromaždia vôkol mňa, keď mi prejavíš priazeň.“ („Vyveď ma zo žalára, aby som vzdával chválu tvojmu menu. Obkolesia ma spravodliví, lebo budeš ku mne štedrý.“ – hebr. originál) (verš 8.)

Posledná prosba o ochranu používa sloveso vyviesť, ktoré implikuje pohyb zdola hore, označuje aj oslobodenie z väzenia či z ťažkostí:

Žalm 68,7: „On je Boh, čo opusteným dáva prebývať v domoch, väzňov privádza k šťastiu, no odbojníci zostanú v zemi pustej.“

Žalm 107,14: „Z temnôt a z tône smrti ich vyviedol a ich putá rozlomil.“

V tomto zmysle treba aj čítať výraz „žalár“. Až vyslobodenie z tohto žaláru – exilu – dá žalmistovi možnosť znova oslavovať Pána. Zo záchrany má osoh žalmista ako jednotlivec (duša) a skúsenosť národa z exilom je tým zosobnená v jedinej postave. Cieľom, či dôsledkom je oslava Boha (vzdávať chválu), čo bol v žalári nemožné. Až slobodný jednotlivec môže Boha oslavovať. Cieľom oslavy je meno, ktoré vyjadruje Božiu  prítomnosť a podstatu. Žalm sa končí konštatovaním o novom stave, v ktorom sa žalmista bude nachádzať. Výraz obkolesiť v našom kontexte vyjadruje spoločenstvo so spravodlivými. Spravodliví v žalme vystupujú prvýkrát a sú v protiklade s prenasledovateľmi z v. 7. „Nie z tela, ale z porušenia tela chce byť duša oslobodená, aby nič smrteľné nebránilo v zvelebovaní Boha.“ (Prosper Akvitánsky) „Každý, kto kráča životom v bohumilom plači, každý deň prežíva slávnosť. Kto však každý deň oslavuje len telesne, toho čaká večný plač. Odsúdení v žalári sa neradujú a skutoční mnísi na zemi nič neoslavujú. Asi preto tento verš vyriekol ten, ktorý sladko plakal, aby sa radoval až v skutočnom, nevýslovnom svetle.“ (Ján Klimak)