Žalm 119 – Alef

Žalm 119 Alef komentár: Správna cesta

Témou strofy alef je cesta. Prvé štyri verše hovoria o ceste blažených, nasledujúce štyri sa venujú cestám žalmistu. Cesta je zároveň kľúčovou témou celej polovice žalmu.

Verš 1: „Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho.“

Prvé slovo „blažení“ odkazuje na prvé slovo žaltára. Obsah prvého verša by sa dal vnímať aj ako sumarizácia prvého žalmu. Osamoteného blaženého z prvého žalmu tu nahrádza spoločenstvo blažených a otvára radostnú perspektívu jeho prítomnosti. M. Buber opisuje slovo blažení ako radostné zvolanie, výkrik šťastia. Nejde pritom o prisľúbenie šťastia ani o túžbu po šťastí. Je to radostné konštatovanie o šťastí. Žalmista chce týmto zvolaním upozorniť na fakt, že existuje stav blaženosti. Nie je to blaženosť zo zadosťučinenia morálnym pravidlám, nie je to šťastie z dosiahnutia dokonalosti, či iného cieľa. Ide tu o blaženosť, ktorá sa zakladá na vzťahu človeka s Bohom. Sú blažení ľudia, ktorí dokázali vytvoriť hlboký vzťah s Bohom. „V hebrejčine sa tento výraz „blažení“, začína prvým písmenom abecedy „alef“, ktoré symbolizuje hlavu, sídlo intelektu. To naznačuje, že k Bohu sa má človek približovať skôr putovaním mysle, než vzplanutím emócií alebo návalom inšpirácie v extáze… Cesta života tu označuje dôležitú hlavnú cestu. Žalmista používa výraz vtedy, keď hovorí o základnom smerovaní a zmysle života. Človek vníma hmotný a duchovný svet, vstupuje s ním do vzťahu a podmaňuje si ho – materiálny svet piatimi zmyslami a duchovný svet cez Božiu iskru vo svojom vnútri, ktorá má tri časti: ducha (nefeš), dych (ruach) a dušu (nešama).“ (Feuer) „Aký človek je bezúhonný? Ten, kto kráča v Kristovi.“ (Ambróz) Sloveso kráčať má okrem doslovného významu premiestňovania sa aj metaforický význam. Vychádza zo skúsenosti nomádov, pre ktorých chodenie je základnom činnosťou určujúcou život. Odtiaľ je len krok k metaforickému významu kráčania v zmysle zobrazenia ľudského života ako putovania. Kráčanie je tu trvalou vlastnosťou takto označených ľudí, takpovediac ich životným štýlom.

Verš 2: „Blažení tí, čo zachovávajú jeho príkazy a celým srdcom ho vyhľadávajú.“

Dôležitá je tu aktivita opísaná ako riadenie sa. Objektom tejto aktivity je v žalme vždy Boží výrok. Grécky prekladateľ voľbou dvoch slovies hľadať a skúmať pri preklade hebr. Slova riadiť sa vníma činnosť ako pozitívne zaoberanie sa Božou vôľou. „Treba najprv skúmať Božie svedectvá a až následne ho celým srdcom horlivo hľadať.“ (Origenes) Druhou aktivitou je vyhľadávanie celým srdcom v zmysle zapojenia inteligencie, ktorá v hebr. Myslení prebýva v srdci. Hľadajúce srdce je charakteristikou blažených. Dokáže aj srdce žalmistu nájsť Pána? Vyhľadávať Pána srdcom sa v SZ vyskytuje v neskorších textoch po zajatí.

Verš 3: „To sú tí, čo nepáchajú neprávosť a idú jeho cestami.“

Tu sa slovo cesta mení na cesty. Akoby blažení nemali určenú iba jednu cestu, ale táto by mohla byť pre každého z nich iná, alebo žijú viac Pánových ciest, teda situácií, ktoré v živote riešia podľa Božej vôle. „Jednou cestou kráčal Mojžiš, inou Jozue, ďalšou Dávid či Izaiáš, inou zasa apoštoli. A všetkými týmito cestami človek nutne dospeje k tej ceste, o ktorej je povedané: Ja som cesta… a nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa (Jn 14,6) (Hilár z Poitiers)

Verš 4: „Ty si dal príkazy, aby sa verne plnili.“

Slovo verne spolu s kľúčovými slovami, ako je cesta (v. 1.5) a srdce (v. 2. 7) tak pripravuje na odhalenie paralely medzi blaženými, čo kráčajú po Pánových cestách a túžbou žalmistu ísť jeho životnou cestou rovnako ako oni. Zachovávať je jedným z rozhodujúcich postojov k Pánovým prikázaniam. „Slová proroka  teda nevyjadrujú nič iné ako správnu mieru zachovávania prikázaní, nie málo, nie príliš, ale natoľko, aby tým, ktorí ich zachovávajú, prinášali život. (Augustín)

Verš 5: „ Kiež by ma moje cesty viedli tak, žeby som zachovával tvoje ustanovenia.“

„Kiež“ vo v. 5 vyjadruje silnú túžbu a do istej miery korešponduje so zvolaním blažení na začiatku dvoch veršov. Zatiaľ čo cesta blažených je bezúhonná, žalmista túži, aby jeho cesty boli pevné. Otvára sa tu téma – cesta životom.  V žalme sa slovom „kiež“ vyjadruje to, o čo niekto úpenlivo prosí v modlitbe. Pevné cesty priamo súvisia so zachovávaním ustanovení. Žalmista vyjadruje túžbu, prianie, ale aj neistotu na cestách a zároveň presvedčenie, že je tu možnosť po nich pevne kráčať. „Žalmista zdôrazňuje, že jeho nádej a modlitby sa zameriavanú na Pánove ustanovenia, lebo potrebuje Božiu pomoc, aby posilnila jeho odhodlanie zachovávať ich.“ (Feuer) „Ide tu o prosbu človeka, ktorý si uvedomuje, že naplnenie žiadosti nespočíva v jeho vlastných silách. Máme tu pred sebou modlitbu žalmistu, ktorý vie, že na to, aby bol človek schopný dodržiavať Božie ustanovenia, nestačí ich len poznať, ale potrebuje okrem toho aj Božiu milosť, ktorá mu v tom pomôže… Jasne chápe, že Božie ustanovenia sú dobré, spravodlivé a sväté, ale pre hriech, ktorý vládne vo svete, ich nie je schopný uskutočňovať silou vlastnej vôle.“ (Augustin)

Verš 6: „Veru nebudem zahanbený, keď budem dodržiavať všetky tvoje príkazy.“

Žalmista z vlastnej skúsenosti, alebo z pozorovania vie, že je možnosť kráčať po cestách aj s hanbou. Aj napriek neistote je žalmista presvedčený, že hanbe sa možno vyhnúť. Verí, že pevných cestách ho udrží sústredené hľadenie na všetky Pánove prikázania.

Verš 7: „S úprimným srdcom ti chcem ďakovať, že som poznal tvoje spravodlivé výroky.“

Úprimnosť srdca aj spravodlivosť sú vlastnosti, po ktorých žalmista túži (1Kr 9,4, 2Krn 29,17). Žalmista vyjadruje túžbu byť ako Dávid a Šalamún. „Chce byť voči Bohu celkom úprimný. Perami vyslovuje to, čo v srdci skutočne prežíva.“ (Noam Megadim) Učiť sa je jednou z tém žalmu. Kniha Deuteronomium obsahuje teológiu učenia/učenia sa a postupom času mení Boží biblický ľud na učiace sa spoločenstvo. Ide o to, aby sa poslucháčom text Zákona vryl do pamäte, teda aby sa ho naučili naspamäť.  „Súdy Pánovej spravodlivosti sa týkajú Božej ochoty zachrániť svojich služobníkov, keď bojujú prenasledovaní diablom.“ (Kassiodor)

Verš 8: „Tvoje ustanovenia chcem zachovať, len ty ma nikdy neopusť.“

Žalmista dáva najavo, že rozhodnutia a ustanovenia sa chce nielen učiť, ale aj ich zachovávať. „Neopusť ma nikdy“: Záverečná prosba sa od doterajších vyjadrení líši tým, že žalmista prosí Pána o pomoc pri uskutočňovaní svojich želaní. Doterajšie výpovede na jednej strane vyjadrujú istotu dokonalosti blažených, a na strane druhej neistotu a hľadanie žalmistu, túžiaceho po dokonalosti. Jeho prosba o pomoc vyjadruje plnú vážnosť rozhodnutia učiť sa a aj zachovávať naučené a zároveň obavu z toho, že môže byť zahanbený. „Žalmista si uvedomuje, že diablove pokušenia číhajú na Boží ľud z každej strany (1Pt, 58) žiada, aby Boh chránil svojich zo všetkých strán, a aby tak krutý nepriateľ nenašiel príležitosť im ublížiť.“ (Kassiodor)