Žalm 133

Žalm 133 komentár:

„Dávidova pútnická pieseň. Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.“ („Pieseň výstupov. Dávidovi. Hľa, aké je dobré a aké ľúbezné, keď bratia zostávajú pospolu.“ – hebr. originál) (verš 1.)

Všetky pojmy v tomto verši sú viacvýznamové a je veľmi ťažké pochopiť, na akú situáciu chce autor žalmu týmto zvolaním upriamiť pozornosť demonštratívnou časticou „hľa“ (prítomnou v origináli). Viacero možnosti:

Gn 1,31: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň šiesty.“

Gn 2,18: „Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“

Obe kľúčové slová „dobré“ a „milé (ľúbezné)“ sa spolu vyskytujú v múdroslovných knihách:

Jób 36,11: „Ak počúvnu ho, potom slúžiť budú mu, dokončia aj oni v šťastí svoje dni, svoje roky tobôž v samých radostiach.“

Prís 24,25: „Tým však, čo sa zastávajú spravodlivosti, dobre sa povodí a príde na nich požehnanie prehojné.“

Tu sú dobrota a milota známky úspešného života spravodlivých.

Žalm 16,1.6.11: „Hovorím Pánovi: „Ty si môj Pán. Pre mňa niet šťastia bez teba.“… Pripadol mi diel v kraji prekrásnom: a je to pre mňa znamenité dedičstvo… Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť.“

Tieto pojmy opisujú dary spoločného života ľudí verných Bohu. Veľmi blízky k Žalmu 133 je svojím vyjadrením aj:

Žalm 135,3: „Chváľte Pána, lebo Pán je dobrý; ospevujte jeho meno, lebo je ľúbezné.“

Možno je úmyslom Ž 133 zdôrazniť účasť ľudí na Pánovej dobrote. „Niektoré veci sú dobré, ale nie príjemné (tu: ľúbezné). Napríklad lieky majú pozitívne účinky, ale horkú chuť. Iné veci sú chutné a pre zmysly príjemné, ale nie sú dobré a zdravé pre telo, ako sladkosti. Lenže bratstvo a harmónia sú aj dobré aj príjemné… V spomenutých slovách možno vidieť narážku na priebeh života. Kto konal dobro v mladosti a v starobe ho opakoval, je šťastný, lebo obe obdobia jeho života boli dobé a príjemné.“ (Feuer)

„Keď bratia ostávajú spolu.“ V tomto žalme sa oslavuje jednota bratov, ktorí spolu bývajú, sedia (pri stole), zostávajú spolu (napriek rozdielom). V počiatkoch Izraela však spoločný život bratov, ani tých pokrvných, nebol vždy dobrý a ľúbezný (Gn 4,3-7: Kain a Ábel, Gn 13,5-8: Abrahám a Lót, Gn36,6-7: Ezau a Jakub). Ďalej neskoršie rodiny a kmene v Zasľúbenej zemi (Dt 25,5: presné pravidlá). Aj dedičstvo pôdy bolo neraz dôvodom pre roztržky a neskôr sociálnu nerovnosť medzi súkmeňovcami. Preto obraz obnovy spoločného bývania Júdovcov, ktorí sa vrátili z exilu do Jeruzalema v Jer 31,24: „Budú tam bývať spolu“ mohlo byť dobrým námetom pre Ž 133. „Hľa, aké dobré a aké lahodné (sladké, voňavé, t. j. príjemné pre zmysly) je obývať Sion a Jeruzalem a usadiť sa/sadnúť si ako dvaja bratia, lenže/naozaj spoločné.“ (TgTeh). „Sväté mesto ako miesto osobitnej Božej prítomnosti symbolizuje najvýhodnejšiu lokalitu, kde by sa človek mohol usadiť a potom si aj sadnúť a zotrvať s blízkymi. Zúžením počtu bratov verš naberá nové asociácie, lebo vzťahy bratských dvojíc a spoločného otca predstavujú od bratovraždy (Kain a Ábel) cez trvalé odlúčenie (Izmael a Izák), napätia a konflikty (Ezau a Jakub) až po vzájomné dopĺňanie a spoluprácu (Mojžiš a Áron) širokú škálu možností. Sion a Jeruzalem naznačujú svojou neoddeliteľnosťou hlbokú spätosť medziľudských vzťahov.“ (Raši) „Tento verš môžeme dať do súvislosti s iným textom Písma: Mali jedno srdce a jednu dušu (Sk 4,32). Slová tejto piesne dali podľa neho zrod kláštorom, pretože mnohí bratia a sestry, ktorí túžili žiť ako jeden, našli povzbudenie práve v týchto slovách. Títo ľudia ako prví správne pochopili význam tohto verša. Boli prví, ale nie jediní, pretože táto láska a bratská jednota nemala skončiť len pri nich. Intenzívna radosť lásky spočinula tiež na ich duchovnom potomstve, ktoré Pánovi zložilo sľuby. Na zloženie týchto sľubov nás vyzýva aj iný žalm: Zložte sľub Pánovi, svojmu Bohu a splňte ho (Žalm 76,12). Je preto lepšie radšej nijaký sľub nezložiť, než ho urobiť a nedodržať. Zároveň je dôležité, aby človek uveril, že je toho schopný, nie však vlastnou silou, ale skrze Božiu milosť.“ (Augustín) „Odporúčam také priateľstvá, ktorých zmyslom je prehĺbenie vnútornej osobnosti, pokrok v čnostiach a pokrok na ceste lásky k Bohu. Myslím tým skôr duchovné priateľstvá, ktoré spája Kristus, v ktorom sa delia o všetko, čo prežívajú. Vtedy môžu spolu so žalmistom opakovať tento verš.“ (František Saleský)

„Spolu.“ Voľne by sme mohli toto spojenie interpretovať nasledovne: „Je dobré a ľúbezné, že bratia majú svoje obydlia, t. j. že majú kde bývať, no je lepšie, ak bývajú aj ako komunita, spoločenstvo.“ „Výraz pospolu (spolu) naznačuje spoločné zotrvanie „spolu s Jediným“, t. j. s Bohom, ktorý spája každú komunitu, kde pokoj a láska sú prvoradé.“ (Feuer)

„Je to sťa vzácny olej na hlave, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha.“ („Je to ako vzácny olej na hlave, ktorý steká na bradu, Áronovu bradu, ktorý steká na okraj jeho šiat.“ – hebr. originál) (verš 2.)

Vzor bratskej jednoty sa vo v. 1 sa teraz prirovnáva k oleju. Prepojenie oboch obrazov zabezpečuje kľúčové slovo „dobrý“, ktoré sa v spojení s olejom pre svoje použitie pri slávnostných príležitostiach a pre svoju vysokú kvalitu prekladá slovom „vzácny“. Olej v Biblii plní v prvom rade svetskú úlohu: rozjasňuje tvár, príp. obohatený aromatickými látkami plní funkciu parfumu:

Žalm 23,5: „Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj.“

Žalm 92,11: „Mne však dávaš silu, akú má byvol s rohami, mažeš ma žírnym olejom.“

Žalm 141,5: „Nech ma spravodlivý tresce milosrdne, nech ma karhá, no olej hriešnika nech nesteká po mojej hlave; nech zotrvám v modlitbe, kým oni robia zle.“

Kaz 9,7-9: „Nuž, hore sa! S radosťou požívaj chlieb a popíjaj víno pri dobrej nálade, lebo Boh mal už dávno radosť z tvojich diel. Nech sú tvoje rúcha biele v každom čase a olej nech ti nechybuje na hlave! Užívaj život so ženou, ktorú miluješ, po všetky dni svojho nestáleho života, ktorý ti dal (Boh) pod slnkom, po všetky dni svojej márnosti. Lebo to je tvoj podiel zo života a zo všetkých tvojich námah, ktorými sa ustávaš pod slnkom.“

Pies 1,3: „Dobrá je vôňa tvojich olejkov; jak olej rozliaty je tvoje meno. Zato ťa dievčence majú tak rady.“

Pies 4,10: „Aká je sladká tvoja láska, sestrička moja, nevesta! Príjemnejšia je tvoja láska nad víno. A vôňa tvojich mastičiek je nado všetky voňavky.“

Od času ustanovenia bohoslužby v Izraeli plnil aj náboženskú úlohu: Áron a každý veľkňaz a kňazi z jeho synov po ňom boli pomazaní olejom, zmiešaným s balzamom a inými vonnými látkami. Tento špeciálny a cenný olej sa lial na hlavu, ktorú si kňazi, podľa nariadenia z Lv 21,5, nemali oholiť, ani strihať si okraj brady.

„Ktorý steká na okraj jeho šiat.“ Posvätenie Árona sa pomazaním jeho hlavy podľa žalmu ešte neskončilo. Olej na znak hojnosti stekal na okraj jeho šiat, ktoré mal pri vysviacke oblečené. Na samom vrchu veľkňazských šiat mal Áron

oblečený efód (vestu z dvoch kusov látky, spojených tak, aby šnúrky boli prevesené cez plecia), na ktorom podľa opisu v Ex 28,9.12.21: („ Potom vezmeš dva ónyxové kamene a vyryješ do nich mená Izraelových synov,  a potom oba kamene pripevníš na plecné čiastky efódu ako kamene spomienky na Izraelových synov. Áron bude nosiť ich mená na oboch svojich pleciach pred Pánom, aby sa na nich pamätalo. Kameňov bude dvanásť podľa mien Izraelových synov, teda podľa ich mien kameňorytec vyryje mená jednotlivých dvanástich kmeňov.“ ) bolo prevesených dvanásť rozličných vzácnych kameňov, do ktorých boli vyryté mená kmeňov Izraela. Hoci boli tieto kamene rôzne, spájala ich posväcujúca služba Árona, ktorému spočívali na pleciach. Na tento efód na okraji jeho šiat teda mohol stekať olej pri jeho pomazaní, čím sa jednota všetkých kmeňov pred Bohom a navzájom umocnila v jednej osobe veľkňaza. „V alegorickom zmysle je týmto olejom Duch Svätý, hlavou zasa ľudská duša a bradou rozum. Áronova brada teda predstavuje rozum, ktorý drží na uzde vášne, a čnosti zasväcuje Bohu. Milosť Ducha Svätého siaha až k okraju jeho šiat, t. j. prejavuje sa skrze aktívne čnosti v rámci morálnej filozofie i v bežnom živote. Obruba šiat následne predstavuje koniec a zavŕšenie týchto čností.“ (Origenes) „Filozofia daná ľuďom Božou prozreteľnosťou je ako predbežná výchova k dokonalosti, ktorá prichádza s Kristom. Podľa Písma preniká Prozreteľnosť zhora do prvoradých vecí, akoby od hlavy, ku všetkým ostatným ako olej na hlave, ktorý steká na Áronovu bradu a na obrubu jeho šiat.“ (Klement Alexandrijský)

„Sťa rosa na Hermone, čo padá na vrchy sionské. Tam Pán udeľuje požehnanie a život naveky.“ („Je to ako rosa Chermónu, ktorá steká na vrchy Sionu. Lebo tam prikázal Pán požehnanie, život až naveky.“ – hebr. originál) (verš 3.)

Druhým prirovnaním k spoločenstvu bratov vo v. 1 je obraz výdatnej rosy Chermónu, najvyššieho vrchu na severe krajiny. Rosa je, podobne ako dážď, obrazom Božieho požehnania a vzrastu:

Iz 26,19: „Tvoji mŕtvi ožijú! Vstanú moje mŕtvoly! Vzbuďte sa a plesajte, ktorí bývate v prachu! Veď tvoja rosa je rosou svetla a zem porodí tiene.“

Oz 6,3: „Poznajme, usilujme sa poznať Pána: jeho východ je pripravený sťa zora a príde nám ako včasný dážď i ako dážď neskorý na zem.“

Voda rieky Jordán, ktorá na jeho úpätí pramení, steká na juh a pri Jerichu neďaleko Jeruzalema sa vlieva do Mŕtveho mora. V jednej metafore je tak prítomný symbolika blahobytu plynúceho z dostatku vlahy pre celú Zasľúbenú zem po celý rok ako aj symbolika jednoty celej krajiny od severu na juh, ktorá

z tohto zdroja žije, a tiež severo-južného smeru, ktorým sa táto voda uberá. Keďže ide o biblickú metaforu, len Biblia môže poskytnúť materiál pre pochopenie jej obsahu:

Žalm 68,16-17: „Vrch bášanský je vrch Boží, pohorie Bášanu má veľa štítov. Prečo vy, strmé štíty, závidíte vrchu, na ktorom sa Bohu zapáčilo prebývať? Veď Boh tam bude bývať naveky.“ (Bášan t. j. Chermón)

Žalm 87,2: „Brány Siona miluje Pán nad všetky stany Jakuba.“

Sloveso „steká“ dosl. „zostupuje“, je spojovacím prvkom prirovnania oleja a rosy vo v. 2 a 3. Tak zostupuje na Sion a bratov požehnanie, ktoré mu z vlastného rozhodnutia udeľuje Boh svojou trvalou prítomnosťou. „Chermón je najvyšším vrchom Svätej zeme a svojou výškou symbolizuje blízkosť k nebesiam a k Bohu. Podobne: Tábor a Chermón pri tvojom mene jasajú (Žalm 89,13). Svojou mohutnosťou tiež dobre obrazne vyjadruje kráľovské postavenie a silu. Jeho rosa naznačuje požehnanie, ktoré Boh leje na kráľa a ktoré potom od ďalej prináša svojim poddaným.“ (Radak) „Ak sa v niekom nenachádza Kristova láska, nedokáže s bratmi a sestrami vytvárať jednotu, je nepríjemný, je zdrojom konfliktov a šíri klebety. Na druhej strane človek, na ktorého padá rosa z Hermonu, ktorá steká na vrchy Sionu, je mierny, pokojamilovný, ponížený a trpezlivo znáša ostatných.“ (Augustín)

„Lebo tam prikázal Pán požehnanie, život až naveky.“ Ak sa za dve najväčšie prikázania (Mt 27,37-39) môže považovať prikázanie milovať Boha (Dt 6,5) a milovať blížneho (Lv 19,18), tak aj život bratov (a sestier) pospolu je nielen dobrý a príjemný ako vzácny olej a osviežujúca rosa, ale zároveň dlhý pre každého zvlášť a pre všetkých ich potomkov až naveky.