Žalm 119 – Dalet

Žalm 119 Dalet komentár:

Verš 25: „Uviazol som v prachu, oživ ma podľa svojho slova.“

Výraz prilipnúť je zriedkavým výrazom. Ide tu o metaforu úbytku životnej sily, ocitnutia sa v sfére smrti, zániku a konca, opaku zrodenia človeka. Podobné metafory sprostredkujú pocit vážneho ohrozenia života:

Ž 102,6: „Od samého náreku som iba kosť a koža.“

Ž 44,26: „Veď naša duša je pokorená až do prachu, naše telo je pritlačené k zemi. Vstaň, Pane, pomôž nám a vykúp nás, veď si milosrdný.“

Ž 22,16: „Podnebie mi vysychá ako črepiny a jazyk sa mi lepí k hrtanu. Do prachu smrti ma odvádzaš.“

Ž 137,6: „Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie, keby som nepamätal na teba, keby som Jeruzalem nepovýšil za vrchol svojej radosti.“

Prosba oživ ma je volaním človeka o pomoc z priestoru smrti. Vyjadruje vieru v moc Pánovho slova. Volanie z úzkosti je známe predovšetkým z textov nárekov a vďakyvzdaní. Volajúci sa spravidla obracia na Boha, ktorý ho môže oživiť:

Ž 30,4: „Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu.“

Ž 16,3-4.8-9: „Svätým a slávnym mužom v krajine patrí moja plná priazeň. Rozmnožujú sa útrapy tých, čo sa ženú za cudzími bôžikmi. Nebudem vylievať krv na ich obetu, ani ich mená nevezmem na pery… Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa. Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá aj moje telo odpočíva v nádeji.“ 

V tomto prípade dochádza k oživeniu Pánovým slovom. Žalmista prosí o oživenie nielen v súvislosti s Pánovým slovom, ale aj s jeho spravodlivosťou, jeho rozhodnutiami, jeho výrokom. Žalmista od Pána očakáva oživenie na jeho ceste a dvakrát prosí o oživenie pre jeho milosrdenstvo. „Žalmista sa teda modlí, aby bol odtrhnutý od pozemských vecí, aby mohol povedať spolu s apoštolom: Naša vlasť je v nebi (Flp 3,20). Lipnutie na pozemských veciach je smrťou pre dušu. Liekom na toto nešťastie je život, o ktorý žalmista žiada v tomto verši. Hoci už pokročil na ceste spravodlivosti, stále si je vedomý túžby smrteľného tela po oných pozemských veciach, uprostred ktorých je ľudský život na zemi jedným veľkým pokušením.“ (Augustín)

Verš 26: „Tebe som vyjavil svoje cesty a ty si ma vypočul; pouč ma o svojich prikázaniach.“

Žalmistova cesta by mala spojitosť s jeho vnútorným stavom, vyjadreným metaforou duše prilipnutej k prachu. Bola by cestou, na ktorej prišiel o všetky svoje sily a nemohol sa pohnúť ďalej. Na slabosť ľudskej cesty poukazuje vo štvorverší opakované spojenie duše (človeka) s jeho stavom: prach – duša (v.25), prach – zármutok (v.28). Stav človeka približujú metafory blízke smrti. V uvedených súvislostiach sloveso rozprávať možno chápať ako žalmistovo vyznanie svojich ciest, ktoré ho takmer pripravili o život, či prinajmenej o chuť žiť. Teraz pred Bohom vykladá o svojej ceste, čo ho vedie k skúsenosti vypočutia a rozhodnutia vyvoliť si Pánovu cestu. V dialógu s Bohom (rozprávať – odpovedal) pokračuje v naliehavých prosbách, aby bol poučený o ustanoveniach a chápal nariadenia. Tu objavuje elixír života, ktorý ho dokáže znova postaviť na nohy.

Verš 27: „Daj, aby som pochopil cestu tvojich príkazov, a budem rozjímať o tvojich obdivuhodných skutkoch.“

Pánova cesta sa v strofe opisuje ako cesta nariadení. Má charakteristiky ako: cesta nariadení, cesta oddanosti (v. 30) a cesta tvojich prikázaní (v. 32). Hlavnou témou strofy je žalmistov postoj k Pánovej ceste. Jeho postoj sa v rámci strofy výrazne mení, čo je vidieť na konaní žalmistu, zachytenom v pohybe od prachu, cez pozdvihnutie po beh na ceste prikázaní. Prvým krokom je prosba: daj mi pochopiť. Tá sa podobne ako prosba „nauč ma“ tiahne opakovane celým žalmom (šesťkrát). Žalmistova prosba vyznieva ako prosba o zjavenie, pochopenia toho, čo človeku samému nie je dané. 

„A budem rozjímať (hĺbať) o tvojich obdivuhodných skutkoch (divoch)“ Žalmista očakáva od sprostredkovaného pochopenia odkrytie divov, nad ktorými chce hĺbať. „Pane môj, nepovedz mi: Hľa, pred tebou sú moje príkazy, sám sa ich nauč a pochop ich. Lebo ak mi ty nepomôžeš pochopiť, nebudem vedieť vôbec nič!“ (Midraš Šocher Tov) „Žalmistova túžba po jasnom porozumení nie je sebecká. Skôr si želá pochopiť Božie divy preto, aby mohol o nich rozprávať druhým, a tak ich pritiahnuť k službe Bohu.“ (Sforno) „Nestačí totiž, aby mal človek k dispozícii len informácie o Božích ustanoveniach, je nutné ich naozaj pochopiť, ak sa s nimi chce následne stotožniť a podľa nich žiť. Navyše, žalmista nechce len pochopiť cestu Božích ustanovení, chce tiež premýšľať o Božích divoch, ktorými tu treba rozumieť tie cesty Božej spravodlivosti, ktoré sa človek naučil chápať v pokročilejšom štádiu svojho putovania na ceste k dokonalosti. Niektoré cesty Božej spravodlivosti sú totiž natoľko úžasné, že v očiach ľudí, ktorí po nich nikdy nevykročili, sa pre ich ľudskú slabosť dokonca zdajú byť nedosiahnuteľné. Preto žalmista vzápätí dodáva: Moja duša zadriemala od únavy, posilni ma svojimi výrokmi (v. 28).“ (Augustín)

Verš 28: „Od zármutku je moja duša plná sĺz; pozdvihni ma podľa svojho slova.“

Zármutok a slzenie sa spomínajú iba na niekoľkých miestach múdroslovnej literatúry (Prís 10,1, Prís 17,21, Prís 19,13)

Jób 16,20: „Aj keď sa mi priatelia posmievajú, moje oko v slzách (hľadí) k Bohu.“

Metafora slziacej/zrútenej duše jedinečným spôsobom vyjadruje pocit životnej skleslosti. Napriek nezvyčajnej intenzite obdivoch metafor duše v strofe (prilipnutá k prachu či slziaca zármutkom) žalmista nevníma situáciu ako bezvýchodiskovú. V obidvoch prípadoch sa odvracia od smrti k životu vo viere v silu Pánovho slova. V žalme sa o svojej duši zmieňuje osemkrát. Dvakrát (v. 20 a 81) je žalmistova duša preniknutá intenzívnou túžbou po Pánových prikázaniach, trikrát je jeho život (duša) v ohrození (v. 25.28.109). V núdzi žalmista opakovane vyslovuje naliehavú prosbu, výsostne spätú s Pánovým slovom (v. 25 a 28) a s jeho Tórou, teda pripravenosť a túžbu povedať životu áno aj napriek zdanlivej nezmyselnosti života, ohrozeniu, nedostatku síl. Zvyšné vyjadrenia o duši (v. 129.167.175) sprostredkujú pevné rozhodnutie držať sa Pánových prikázaní. „Hebrejské slovo „slzí“ môže znamenať, že duša roní, prelieva slzy ako v Jób 16,20. Môžeme tu mať aj podobný výraz „kvapká, po kvapkách uteká“, čo vyjadruje, že duša sa od zármutku postupne vytráca, lebo ubúda a mizne.“ (Raši) „Každú slzu spôsobuje žiaľ a plač akoby zmýval radostnú náladu duše, kým sa celá duša akoby neroztečie. Podľa Midraša Šocher Dávid žialil takto: Ani jeden rok života sa nepominie bez pohromy, ani jeden mesiac neuplynie bez správ o nedávnom zármutku, ani jeden deň neprejde bez tragédie. Aj keď je pravdou, čo sa píše vo verši vyššie, že utrpenie môže byť osožné (v. 20), platí to len vtedy, ak človek využije svoje trápenie na očistenie svojich nižších pudov. Nezmierený a nepochopený zármutok môže človeku podlomiť alebo odčerpať odhodlanie. Preto je napísané moja duša sa rozteká od zármutku.“ (Feuer). Verš pokračuje slovami „Pozdvihni ma podľa svojho slova“. Dôvera človeka sa tak stretáva s Pánovou vernosťou. Pre veriaceho Izraelitu niet väčšej istoty. „Ak sa niekto cíti pochybujúci, slabý, unavený a zarmútený, Boh ho svojím slovom vzpriami a posilní: Moja duša zadriemala od únavy, posilni ma svojimi výrokmi.“ (Bernard z Clairvaux)

Verš 29: „Odvráť ma od cesty lži a milostivo mi daj svoj zákon.“

Veľmi pravdepodobne sa žalmista na základe skúsenosti z vlastnej cesty, ktorá ho pripravila o životnú silu a doviedla do zármutku znova obracia na Pána s prosbou, aby od neho odvrátil cestu klamstva. Dôvodom vnútorného obratu nie je len negatívna skúsenosť, ale aj príťažlivosť Tóry, (Pánových) rozhodnutí, cesty oddanosti. „Prorok si je vedomý svojej slabosti a uvedomuje si, že cesta hriechu sa nachádza v ňom samom, prosí Boha, aby od neho odvrátil cestu nespravodlivosti. Len tak môže nastúpiť na cestu Božieho zákona, prostredníctvom ktorého dosiahne jeho milosrdenstvo. Táto situácia sa dá pripodobniť lekárovi, ktorý svojím lekárskym umením odstraňuje chorobu, či už to robí nožom, alebo ohňom. Skrze bolesť vedie človeka k zdraviu. Podobne skrze Zákon môžu nastúpiť cestu milosrdenstva tí, ktorí hľadajú Boha.“ (Origenes) Opakovaná prosba o zmilovanie v Žaltári ráta s Bohom, ktorý sa zmilúva. Ten je v celej knihe žalmov okrem Ž 119 vždy osobou, na ktorú sa žalmista s prosbou obracia:

Žalm 4,2: „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu.“

Žalm 51,3: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.“

Žalm 56,2: „Zmiluj sa nado mnou, Bože, lebo ma prenasleduje človek, každodenne ma napáda a utláča.“

Žalm 57,2: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou, zmiluj sa nado mnou, lebo sa k tebe utiekam; v tieni tvojich krídel nachodím útočište, kým sa nepominú nástrahy.“

Žalm 123,2: „Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej, tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami.“

Žalm 86,3.16: „Zmiluj sa, Pane, nado mnou, veď k tebe volám deň čo deň… Pohliadni na mňa a zľutuj sa nado mnou; daj silu svojmu služobníkovi, zachráň syna svojej služobnice.“ 

Verš 30: „Cestu pravdy som si vyvolil, tvoje slová mám stále pred sebou.“

„Žalmista sa Božím rozhodnutiam celkom podriadil a prispôsobil im svoj život. Nepokúsil sa meniť prikázania tak, aby vyhovovali jeho osobným záujmom.“ (Feuer) „Kto miluje pravdu, nemá nikdy na perách klamlivé slová. Ten má pred očami Božie súdy a v každom skutku, ktorý koná, na ne pamätá.“ (Euzébius Cezarejský)

Verš 31: „Prilipol som, Pane, k tvojim príkazom; nezahanbi ma.“

Metafora prilipnutia k usmerneniam je opakom metafory duše žalmistu prilipnutej k prachu z prvého verša strofy. Sloveso prilipnúť sa v textoch o zachovávaní prikázaní viaže priamo na Boha. Prilipnúť je sprievodným vyjadrením lásky človeka k Bohu, pričom vychádza z obrazu partnerského vzťahu muža so ženou. Vzťah lásky Boha k človeku zasa vyjadruje sloveso priľnúť. Obidve slovesá charakterizuje emocionalita. K predchádzajúcemu rozhodnutiu pre cestu oddanosti žalmista odkazom na zmluvný kontext naznačuje zmluvnú záväznosť svojho rozhodnutia.

Verš 32: „Pobežím po ceste tvojich príkazov, lebo ty dávaš môjmu srdcu odvahu.“

Záverečný výrok charakterizuje obraz behu. Završuje niekoľko premien zachytených v strofe dalet. Prvá sa týka zmeny vnútorného stavu človeka prechádzajúceho od prachu k životu, od strnulosti k pohybu. Duša prilepená do prachu (v. 25) povstáva k životu. Ďalším momentom je rozhodnutie sa pre cestu (v. 30), a nakoniec beh po ceste prikázaní (v. 32), ktorý je nielen opakom priľnutia duše k prachu, ale vyjadruje aj nadšenie človeka, ktorý si vyvolil cestu oddanosti (v. 30). Obrazné prepojenia jednotlivých častí tela s Tórou sú nápadité. Postupne sa dostáva všade: je v srdci, na perách, znie v ušiach, metaforou behu sa dostáva i do nôh. „Srdce široké a priestranné, ktoré rozšírilo Slovo, je sväté a vidí Boha. To uteká po ceste Božích prikázaní.“ (Origenes) „Božie slovo dodáva životnú silu človeku, ktorý o ňom rozjíma. Taký človek si s radosťou sadá k stolu Božieho slova a ním posilnený môže povedať: Po ceste tvojich prikázaní pobežím.“ (Bernard z Clairvaux). Podobne ako v žalme, Boh je darcom širokého srdca a prameňom múdrosti a chápavosti. „Spomenutú svižnosť (pobežím) chápu viacerí komentátori ako ochotu pri plnení prikázaní. Najmä ak ide o skutky milosrdenstva a pomoc núdznym. Hebrejské slovo prikázanie (micva) znamená v rabínskom myslení aj dobrý skutok, ktorý plnením prikázania vzniká. Utekaj od hriechu, keďže micva vedie k micve a hriech vedie k hriechu, lebo odmenou micvy (splneného prikázania) je micva (dobro dobrého skutku).“ (Feuer) „Na tejto ceste zdržiavajú človeka rôzne vnútorné aj vonkajšie prekážky. Aby mu nič nebránilo aj aby vládal prekonávať úskalia na jednotlivých cestách, Boh mu dáva energiu a vnútornú radosť (rozšírené srdce) ako určitú vzpruhu.“ (Radak) „Lebo keď ty rozširuješ moje srdce, keď mi dávaš väčšie, lepšie pochopenie tvojich prikázaní, čoraz viac ma priťahujú a budem ich plniť s ešte väčšou horlivosťou.“ (Sforno) „Sú štyri stupne dobrej vôle človeka. Prvá vôľa je taká, ktorou sa človek rozhoduje, že nebude konať zlo, i keď sa cíti slabý a často padá. Druhá vôľa znamená posun: človek nielenže nekoná zlo, ktoré nechce, ale koná aj dobro, o ktorom je presvedčený, hoci s ťažkosťami. Tretia vôľa je taká, že sa mu srdce napĺňa sladkosťou a útechou z Boha a vedomím, že Boh miluje tých, čo dávajú s radosťou, preto volá s Dávidom: Po ceste tvojich prikázaní pobežím, lebo (ty) rozširuješ moje srdce. Štvrtú vôľu  majú anjeli, ktorí konajú každé dobro s úplnou ľahkosťou. Po tomto stupni nech túži každá duša, hoci tu na zemi ešte nie je možné dosiahnuť ho.“ (Bernard z Clairvaux) „Božia útecha , ktorá je ako voda, prúdi bez prestania. Je radosťou, ktorá zaplavuje rozum, preteká potešením a postupne sa dostáva cez mohutnosti do celého tela. Vtedy má aj celá fyzická stránka ľudskej prirodzenosti podiel na poteche a sladkosti. Táto útecha sa nezačína v srdci, ale niekde v hĺbke bytia, na ešte hlbšom najvnútornejšom mieste, ktoré musí byť centrom duše.“ (Terézia z Avily, Vnútorný hrad)