Žalm 119 – Lamed

Žalm 119 Lamed – komentár

V žalme 119 sú strofy kaf a lamed veľmi úzko prepojené. Strofa lamed je zároveň výrazným predelom, keďže po ťaživých otázkach predchádzajúcej strofy prichádza do žalmistovho života svetlo v podobe Tóry. Žalmista opisuje zmenu svojej osobnej situácie po pochopení večného Pánovho slova z prvej polovice. „Písmeno lamed, ktorým sa začína ďalších osem veršov, má bohatú symboliku. Jeho názov má blízko k hebr. slovu „štúdium“ (limud). Ako je lamed zo všetkých písmen najvyššie, tak aj štúdium Tóry je pre židov najvyššou hodnotou ich života. Toto písmeno prevyšuje všetky ostatné o malú akoby vežičku, ktorá vyčnieva nad riadok. Podobne štúdium a vzdelávanie dávajú človeku nadhľad a lepšiu predstavu o svete, akoby sa díval z vysokej veže. Lamed zastupuje srdce, prameň ľudských emócií a vnímania. Ako je srdce „kráľom“ vnútorných orgánov, tak aj písmeno lamed je v strede hebr. abecedy, dvanáste z 22 písmen. Podľa Talmudu symbolizuje človeka, ktorý si zaslúži najvyššiu odmenu, „nastávajúci svet“. (Feuer)

Verš 89: „Pane, tvoje slovo trvá naveky ako nebesia.“ („Naveky, Pane, bolo ustanovené tvoje slovo v nebesiach.“ – hebr. originál)

Prvý výrok strofy lamed uvádza rovnaké kľúčové slovo ako prvý verš predchádzajúcej strofy, Pánovo slovo. Žalmista to robí v úzkom slovnom, ale ja tematickom prepojení. Prvému slovu predchádzajúcej strofy „zmieranie (omdlievanie)“ (konečnosť, pominuteľnosť, slabosť) tu zodpovedá prvé slovo „naveky… ako nebesia“. Dôvera služobníka v slovo z predchádzajúcej strofy (napriek jeho zmieraniu a úsiliu nehanebníkov) zodpovedá trvácnosti slova v strofe lamed. Žalmista tu využíva aj antitézu: jeho život sa bezmála skončil na zemi (v. 87) no Pánovo slovo bolo ustanovené v nebesiach. „Keď sa slovami vyjadruje bežný smrteľník, výrok jeho úst sa po vyslovení rozplynie v tichu. S Pánovým slovom to tak nie je. Ono prúdi z večného Boha a naveky ostáva pevné (trvá) ako nebesia. Nielen, že slovo Všemohúce spôsobilo, že stvorenie sa stalo skutočnosťou: ono aj naďalej zachováva existenciu stvorenia, ako hovorí aj každodenná židovská modlitba, že Boh denne, ustavične vo svojej dobrote obnovuje dielo stvorenia. To znamená, že stvorenie je proces, ktorý pokračuje a vyžaduje si ustavičné Božie zasahovanie. Keby večne znovu vyslovované Božie slovo čo len na okamih utíchlo, celé stvorenie by sa ihneď rozpadlo v ničotu.“ (Midraš Šocher Tov, Alšich) „Teologickým základom viery sa pre kresťana stáva vernosť Božieho slova, ktoré sa nemení a trvá naveky, tak ako to hovorí žalmista v tomto verši. Boh je verný a v jeho vernosti má pôvod každá ľudská viera. Ak chce ľudská viera byť skutočne vierou, musí človek kontemplovať Božiu vernosť a rásť vo svojej schopnosti zostať verný vernému Božiemu slovu. Živá viera tak privádza človeka k skutočnej ľudskej slobode a dôstojnosti.“ (Ambróz) 

Verš 90: „Tvoja vernosť z pokolenia na pokolenie; upevnil si zem a ona trvá.“ („Z pokolenia na pokolenie trvá tvoja oddanosť. Založil si zem a stále stojí.“ – hebr. originál)

Žalmista tu rozvíja tému trvania Pánovho slova. Z večnosti zaostruje pohľad na pokolenia – ľudsky vnímateľný čas obdobia života. „Zem zotrváva, lebo má pevné základy a nikdy sa nevychýli. Táto zem pretrvá naveky v tých ľuďoch, ktorým je prisľúbený večný život (Mt 5,5).Na druhej strane deti otrokyne patria k starej zmluve a nestoja pevne, pretože sa zaujímajú len o pozemské prisľúbenia. No všetko, čo prisľubovala Stará zmluva, v sebe nieslo zárodky Novej zmluvy. Preto Písmo hovorí: A otrok neostáva v dome navždy, navždy ostáva syn (Jn 8,35).“ (Augustín)

Verš 91: „Podľa tvojho rozhodnutia všetko trvá podnes, lebo všetko slúži tebe.“ („Podľa tvojich rozhodnutí stoja (všetky veci) podnes, lebo všetko je v službe tebe.“ – hebr. originál)

Tu sa ukazuje aktuálnosť a zároveň i trvácnosť Pánových rozhodnutí. Zatiaľ čo v strofe kaf je to zúžený priestor zmierajúceho človeka, ktorý cíti svoj koniec a okrem Tóry, ktorej sa drží ako kliešť, necíti pri sebe Boha, ale doliehajú naňho aktivity prenasledovateľov a nehanebníkov, v strofe lamed je to priestor neba s Pánovým slovom, skrze ktoré je založená zem a (stále) stojí (trvá), priestor v ktorom vládne poriadok jeho rozhodnutí. Trom otázkam ľudského času, vnímateľného opusteným človekom, tu postaví tri časové kategórie Božieho sveta: večnosť (v. 89), z pokolenia na pokolenie (v. 90) „podnes“ (v. 91). „Podnes predstavuje každý jeden deň.“ (Feuer) „Môžeme v tomto verši vidieť Dávida, ktorý nikdy nepripisoval svoje opakované strasti náhode alebo osudu. Vždy pripúšťal, že jeho prenasledovatelia konajú v službe Bohu, aby tak uskutočnili jeho rozhodnutia. Preto, keď Dávida prenasledoval Absolón, naplnila ho kajúcnosť a ľútosť nad hriechmi.“ (Chaza Cion) „Všetky veci, ktoré vidíme, sú dňom a všetky ich učinil Pán. Preto máme plesať, radovať sa (Ž 118,24) a kráčať počestne, ako to robia ľudia vo dne (Rim 13,13), lebo všetko je ti poddané, t. j.  všetky tieto veci, o ktorých hovorí žalm, spolu patria dňu a všetky slúžia Bohu.“ (Augustín)

Verš 92: „Keby mi tvoj zákon nebol rozkošou, vari by som bol už zahynul vo svojom pokorení.“ („Keby mi tvoja Tóra nebola potechou, už by som bol zahynul vo svojej biede.“ – hebr. originál)

Z rovnakej Pánovej perspektívy hľadí žalmista na seba akoby v spätnom pohľade na čas svojej biedy. Teraz z nového uhla pohľadu chápe, že Tóra mu bola potechou. Bez nej by zahynul v biede. „Pánova Tóra, na ktorú sa žalmista vo všetkej svojej životnej túžbe a chuti spoľahne, je také tvorivé slovo, že ho môže zachrániť. Zakúša to v meditácii a zachovávaní príkazov.“ (E. Zenger) A vďaka Tóre zostáva oživený. „Viem, že sa môžem spoľahnúť na prisľúbenia, ktoré si mi dal, keď si ma ubezpečoval o definitívnej záchrane (spáse) a víťazstve nad mojimi zlomyseľnými nepriateľmi. Takto sa žalmista stotožňuje s neochvejnou dôverou v Božie slovo.“ (Radak) „Keď sa človek, ktorého ohrozuje trápenie, ponorí do štúdia Tóry, postupne a upokojí a utíši. Ale ak Tóru študovať nebude, jeho srdce sa bude utápať v horkosti a sotva odolá svojmu údelu.“ (Feuer) „Bieda, v tomto prípade skôr trápenie označuje stav mentálnej tiesne a úzkosti, ktorý môže prežívať len človek. Ten sa trápi vtedy, keď je ohrozená jeho budúca bezpečnosť alebo šťastie. Ľudská neistota a stiesnenosť sú odvodené od pominuteľnosti okolitého sveta, lebo sa obávame ich konca. Štúdium Tóry spôsobuje opak, lebo je ako oceán Božej múdrosti, ktorý je nevyčerpateľný. Čím viac sa niekto učí, tým lepšie chápe, aká nekonečne rozsiahla je Tóra a že sa jej nič z pozemských vecí ani len nepodobá.“ (Feuer)

Verš 93: „Nikdy nezabudnem na tvoje príkazy, lebo nimi ma oživuješ.“ („Nikdy nezabudnem na tvoje nariadenia, lebo nimi ma oživuješ.“ – hebr. originál)

Vo v. 83 žalmista opisoval svoj životný pocit obrazom mecha v dyme. V tejto situácii tvrdil, že nezabudol na Pánove ustanovenia. Terajšie tvrdenie je nasmerované do budúcnosti, ktorú môže postihnúť jeho bytie. Dôvodom je naplnenie jeho poslednej prosby, ktorú vyriekol hľadiac smrti do očí: oživ ma. Žalmista vyjadruje presvedčenie, že nezabúdaním na Pánove nariadenia čerpá zo stvoriteľskej životodarnej sily Pánovho slova, ktoré sa mu stáva prameňom života. „Zákon teda nemá svoju hodnotu sám o sebe, ale jedine vo vzťahu k evanjeliu. Neprináša ospravedlnenie v pravde, ale len v predobraze a obraze… Zákon je etapa na ceste k plnosti a dokonalosti, o ktorej hovorí aj Ž 119.“ (Ambróz, Irenej Lyonský)

Verš 94: „Tvoj som: zachráň ma, veď dbám na tvoje príkazy.“ („Tvoj som, zachráň ma, lebo tvoje nariadenia vyhľadávam.“ – hebr. originál) 

Žalmista sa vo v. 94-95 znova venuje realite, ktorú žije. Podobne ako vo v. 92, jej vnímanie podmieňuje pohľadom z Božieho sveta. Seba samého k Pánovmu svetu priraďuje slovami tvoj som s prosbou o záchranu. Pri porovnaní s v. 81, kde žalmistovi zmiera duša po spáse a čaká na Pánove slovo, možno vidieť zmenu. Žalmista s istotou vie, komu patrí. Tentoraz na slovo nečaká, ale vyhľadáva/skúma nariadenia. V tomto duchu výrok „zachráň ma“ nezaznieva ako prosba s neistým výsledkom, ale ako žiadosť o dodržanie dohody Pánom. „Nevyhľadávam nariadenia nikoho iného, jedine tvoje, lebo patrím len tebe, som tvoj.“ (Midraš Šocher Tov) 

Verš 95:  „Hriešnici striehnu na mňa a chcú ma zahubiť, ale ja rozjímam o tvojich príkazoch.“ („Bezbožní na mňa vyčkávajú, aby ma zahubili, ja však o tvojich usmerneniach uvažujem.“ – hebr. originál)

Bezbožní predstavujú v žalme aktívne ohrozenie žalmistu. V istom zmysle ich pôsobenie súvisí s priestorom, v ktorom žalmista žije. Reakciou žalmistu na priestorové obmedzenie, ale aj na časy núdze, vyjadrené v predchádzajúcom verši, je plná pozornosť venovaná Tóre. Vyhľadávanie nariadení a uvažovanie nad usmerneniami vytvára žalmistovi priestor aj čas pre život, ktorého koniec bol tak blízko. Preto dokáže reagovať na ohrozenie života z ľudského pohľadu odvážnym a statočným spôsobom. „Záhuba tu znamená byť vzdialený od Boha. Nepriateľské mocnosti nemajú iný cieľ, ako nás od neho odvrátiť. Jednako hoci títo vyčkávali, aby ma zahubili, ja som pochopil tvoje svedectvá, a keďže som ich pochopil, nevzdialil som sa.“ (Origenes) „Sme pozorovaní sprava i zľava, a predsa sa stáva, že žijeme nedbalo vo svojom životnom stave, neskúmame seba samých a svoje myšlienky, nechránime sa klamu zlých duchov a nectíme si dobrých duchov, ktorí nám pomáhajú. Máme sa mať teda na pozore.“ (Bernard z Clairvaux)

Verš  96: „Videl som, že každá dokonalosť má medze, iba tvoj príkaz platí neobmedzene.“ („Videl som koniec každej dokonalosti, no tvoje prikázanie je veľmi rozsiahle.“ – hebr. originál)

„Žalmista videl, v telesnom zmysle sa nám tu ponúka vysvetlenie na základe obrazu človeka, ktorý vystúpil na vrchol vysokej a strmej hory, odkiaľ blúdil pohľadom po diaľavách a uvidelo obvod zeme aj kruhové dráhy vesmírnych telies. Preto mohol zvolať: Videl som koniec každej dokonalosti. Ak by v tom spočívala vec hodna chvály, mali by sme poprosiť Pána, aby nám dal prenikavý zrak, aby sme z vrcholu hory mohli uvidieť koniec každej dokonalosti. V duchovnom zmysle je však zbytočné ísť tak ďaleko. Vystúpiť na vrchol hory a vidieť koniec znamená vidieť Krista, ktorý je týmto vrchom. Keď prídeme ku Kristovi a uvidíme koniec každej dokonalosti. Čo znamená koniec, či cieľ? Cieľom prikázania je láska vychádzajúca z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery (1 Tim 1,5). Ďalej: Naplnením zákona je láska (Rim 13,10). Tento koniec máme na mysli, keď počúvame v žalme slová: Do konca. Dávidov žalm. S týmto výrazom sa opakovane stretávame v žalmoch, preto je dôležité pochopiť jeho význam. Do konca znamená: cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí. (Rim 10,4). A čo znamená, že cieľom zákona je Kristus? Kristus je Boh a cieľom prikázania je láska a Boh je láska (1Jn 4,8.16), lebo Otec, Syn a Duch svätý sú jedno. V tom je pre nás cieľ, inde je cesta.“ (Augustín) 

„Iba tvoj príkaz platí neobmedzene.“ (No tvoje prikázanie je veľmi rozsiahle): Prikázanie je priestorom bez hraníc, presahujúcim každú dokonalosť, je svetom, v ktorom žalmista môže naplno žiť. V spojení s večnosťou (v. 89) a trvácnosťou (v. 93) nadobúda rozmer Božieho sveta, do ktorého žalmista vstúpil a rozhodol sa v ňom žiť. Otvára sa mu tým nové pochopenie rozdielu medzi Tórou a všetkými ostatnými dokonalosťami. Zatiaľ čo tieto je možné rozumovo obsiahnuť (vidieť ich koniec – pochopiť), Tóra chápanie presahuje, je rozsiahlejšia, ako dokážeme pojať. Je predpoklad, že nasledujúce strofy zachytia a vyjadria tento základný a zásadný životný vnem človeka oddaného Tóre.

 „Ojedinelý hebr. výraz dokonalosť sa dá vysvetliť ako dokončenie, zakončenie, uzatvorenie, zavŕšenie niečoho. V tomto zmysle, keď žalmista videl koniec každej úplnosti (dokonalosti) alebo dovŕšenia, znamená to, že dokončenie každej veci má svoj koniec a hranice, no tvoje prikázania pri ich dokončení nemajú koniec ani hranice.“ (Raši) „V žalme sa nehovorí o jednom konkrétnom prikázaní, ale označuje ktorékoľvek z nich. Božie prikázania sú bez konca a hraníc v tom zmysle, že človek sa v ich pochopení môže neustále prehlbovať.“ (Herczeg) „Cieľ, o ktorom hovorí prvá časť verša, súvisí so šírkou prikázania z tejto časti. Šírkou prikázania je láska, lebo tam, kde je láska, nie je málo miesta.“ O tejto šírke hovoril apoštol, keď povedal: Pre vás, Korinťania, otvorili sa naše ústa a rozšírilo sa naše srdce! Nie v nás máte málo miesta (2 Kor 6,11-12). Hľa, prečo sa hovorí: tvoje prikázanie je veľmi rozsiahle. Aké rozsiahle teda? Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom (Jn 13,34). Ak chceme milovať Krista, musíme jeho lásku rozšíriť na celý svet, lebo jeho údy sa nachádzajú na celom svete.“ (Augustín)