Žalm 119 – Réš

Žalm 119 Réš komentár:

Potom, čo v predchádzajúcej strofe žalmista emocionálne zakúsil Pánovu blízkosť a intelektuálne pochopil trvácnosť Tóry, dalo by sa očakávať, že začne ďakovať za krásny život. Nie je to tak. Aj tu sú prítomní odporcovia, dokonca vo väčšej miere ako kedykoľvek doteraz. Žalmista je dôsledný. Neostáva iba pri osobnom poznaní a pocite, ale očakáva, že Pán všetkých jeho protivníkov posúdi aj vo verejnom spore. Až tu sa ukáže plná pravda jeho slova, ktoré trvá naveky ako každé spravodlivé rozhodnutie.

Verš 153: „Pozri na moje poníženie a vysloboď ma; veď nezabudol som na tvoj zákon.“ („Pozri na moju biedu a ochráň ma, lebo na tvoju Tóru som nezabudol.“ – hebr. originál) 

Ako zvyčajne, prvý verš udáva tému strofy. V tomto prípade prvé slová odkazujú na Knihu Exodus, na miesto, kde Pán začína záchranu Izraela, ktorá sa stala kánonickým príkladom každej záchrany. Za prosbou o pozornosť nasleduje prosba o záchranu. Hebrejské slovo vo význame „ochrániť“ sa používa na pätnástich miestach v SZ. Vyberieme niektoré z jeho výskytov v Žaltári:

Žalm 18,20: „Vyviedol ma na miesto priestranné, zachránil ma, lebo si ma obľúbil.“

Žalm 34,8: „Ako strážca sa utáborí anjel Pánov okolo bohabojných a vyslobodí ich.“

Žalm 50,15: „ A vzývaj ma v čase súženia: ja ťa zachránim a ty mi úctu vzdáš.“

Žalm 60,7: „Aby sa vyslobodili tí, ktorých miluješ; zachráň nás svojou pravicou a vyslyš nás.“

Žalm 81,8: „V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa, za clonou búrky som ťa vypočul, vyskúšal som ťa pri vodách meríbskych.“

Žalm 91,15: „Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho i oslávim.“

Žalm 108,7: „Zachráň svojich najmilších; pomôž svojou pravicou a vyslyš ma.“

Žalm 116,8: „Lebo môj život zachránil od smrti, moje oči od sĺz a moje nohy pred pádom.“

Žalm 140,2: „Osloboď ma, Pane, od zlého človeka a pred násilníkom ma chráň.“

Vo všetkých prípadoch ochranu poskytuje Pán: Niet iného ochrancu ako Pána. „Tento verš dosvedčuje víťazstvo spravodlivého, ktorý ostal Bohu verný aj uprostred skúšok a ponížení, ako vidíme už na prípade kráľa Dávida. Pokore sa nenaučíme pri štúdiu či dávaní si predsavzatí, ale skôr uprostred pokušení, ktoré nás vystavujú poníženiu. Podobne ako sa zlato skúša v ohni, tak aj vernosť spravodlivého prechádza skúškou takpovediac v peci poníženia.“ (Ambróz)

V druhej časti verša máme už tretíkrát opakované sloveso „nezabúdať“. Žalmista nezabúda na Tóru a aj to je dôvodom, pre ktorý žalmista očakáva Pánovu ochranu. „Dávid v žalme prosí: osloboď ma (ochráň ma) od krutého bremena bolesti a utrpenia, lebo som nezabudol na (prijať jarmo) tvojej Tóry.“ (Feuer)

Verš 154: „Ujmi sa môjho sporu a zachráň ma; daj mi žiť, veď si to prisľúbil.“ („Rozsúď môj spor a vysloboď ma, podľa svojho výroku ma oživ.“ – hebr. originál)

Bieda, z ktorej žalmista volá o pomoc má povahu sporu. Kombinácia slov spor a vyslobodenie sa používa v kontexte obhajoby. Ukazujú to tri podobné miesta v SZ, kde sa vyriešenie sporu spája s Pánom ako vykupiteľom:

Jer 50,34: „Ich vykupiteľ je mocný, volá sa Pán zástupov, on sám povedie ich spor, aby získal odpočinok zemi a podesil obyvateľov Bábelu.“

Nár 3,58: „Viedol si, Pane, spory mojej duše, vykúpil si môj život.“

Prís 23,10-11: „Nevnikaj za medzu prastarú a neskracuj pole sirotám! Lebo ich zástanca je mocný, on bude viesť proti tebe ich pravotu (spor).“

„Žalmista prosí: Daj, aby som sa tak tesne stotožnil s tebou, že môj súdny spor bude tvojím sporom a ujmeš sa (rozsúdiš) ho ako svojho vlastného.“ (Alšich) „Podstatou Dávidovho života bolo hovoriť Božie slovo. V tomto verši úpenlivo prosí, aby ho Boh zachoval pri živote (oživ ma), aby tak mohol naďalej uskutočňovať svoje posvätné poslanie.“ (Feuer)

Verš 155: „Spása je ďaleko od hriešnikov, lebo tí na tvoje ustanovenia nedbajú.“ („Spása je ďaleko od bezbožných, lebo tvoje ustanovenia nevyhľadávajú.“ – hebr. originál)

Žalmista v každom verši odkazuje na exodus buď známym spojením „pozri na moju biedu“, alebo kľúčovým slovom, či ich kombináciou „vysloboď – spása – zľutovanie“. V tomto prípade je to kombinácia slov „vysloboď – spása“. Táto kombinácia je v Ž 106,10 („Vyslobodil ich z rúk nevraživca a vymanil z rúk nepriateľa.“) šifrou oslobodenia Izraela počas prechodu Trstinovým morom. Úlohou odkazu nie je ani tak samotné prepojenie s exodom, ako zvýraznenie závažnosti situácie ohrozenia života žalmistu a viery, že Pán bude konať v jeho veci. Vyhľadávanie Pána charakterizuje blažených. „Božia spása neuteká pred nami, ale my utekáme pred ňou. Nádejou sú pre nás slová Písma, kde čítame: Lebo Syn človeka, spása, prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo (Lk 16,10).“ (Origenes) „Môžeme tento verš aplikovať pri veľkej neresti, ktorou je nevďačnosť. Keď Kristus uzdravil desať malomocných, iba jeden sa prišiel poďakovať. Spasiteľ hľadal ďalších deväť, lebo ich chcel priviesť k spáse. Tá je však ďaleko od bezbožných, lebo tvoje ustanovenia nevyhľadávajú.“ (Bernard z Clairvaux)

Verš 156: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, je nesmierne, nuž oživ ma podľa svojich rozhodnutí.“ („Veľké je tvoje zľutovanie, Pane, podľa svojich rozhodnutí ma oživ.“ – hebr. originál)

Zľutovanie je opäť odkazom na Ex 34,6 a základnú charakteristiku Pána. Pán je v tejto strofe postupne predstavovaný ako ten, kto je schopný vidieť biedu, rozsúdiť spor, vyslobodiť a oživiť žalmistu na základe svojho veľkého zľutovania. Dôležitý je tu dôvod Pánovho zásahu počas exodu: zachraňuje na základe svojho zľutovania a nie preto, že by si to ľud zaslúžil. Žalmista apeluje na veľké Pánovo zľutovanie a neráta s vlastnými zásluhami. „Boh sa zľutúva stále a mnohorakým spôsobom. Písmo v tejto súvislosti hovorí: Človek sa vie zľutovať nad svojím blížnym: no Božie milosrdenstvo je pre všetkých ľudí (Sir 18,13). Dokonca aj keď sa človek zdá byť dokonale spravodlivý  v porovnaní s inými ľuďmi, stále potrebuje Božie zľutovanie, pretože Boží súd je prísny. Už samotný fakt, že sa človek javí byť spravodlivý, je v skutočnosti prejavom Božieho zľutovania. Veď čo také sme urobili, za čo by sme si zaslúžili večnú blaženosť a nebeské kráľovstvo? Keď si to uvedomíme, bude nám jasné, že ktokoľvek dosiahne spásu, stane sa tak vďaka mnohorakému Božiemu milosrdenstvu a zľutovaniu, nie pre vlastné zásluhy spaseného. Preto prorok hovorí: Početné sú prejavy tvojho zľutovania, Pane, podľa svojho súdu ma oživ. Boh nekoná nič bez súdu. Na základe svojich súdov oživuje tých, ktorých chce. Na druhej strane prejavy jeho súcitu sú početné, lebo je mnoho tých, na ktorých sa vzťahuje jeho milosrdenstvo.“ (Origenes)

Verš 157: „Mnohí ma prenasledujú a sužujú, no ja sa neodkláňam od tvojich prikázaní.“ („Mnohí sú moji prenasledovatelia a moji protivníci, no od tvojich usmernení som sa neodklonil.“ – hebr. originál)

Veľkosť/množstvo milosrdenstva je väčšie ako množstvo protivníkov, preto žalmista verí v oživenie a preto sa od usmernení neodklonil. Dávid hovorí: „Prenasledujú ma tí, ktorí sú veľkí, vynikajú (svojou) učenosťou, bohatstvom a telesnou zdatnosťou. K týmto prenasledovateľom by potom patril aj Šaul, synovia Orfy (ktorí boli mocní obri, vrátane Goliáša), Doeg a Achitofel.“ (Feuer) „Hoci moji nepriatelia sa pokúšali uškodiť mi, ja som sa nikdy neusiloval o pomstu, lebo tým by som sa odklonil od tvojho prikázania. Tvoje usmernenia nás učia konať skôr opačne, láskou vyvažovať nenávisť.“ (Radak) „Ak sa nesnažíme vyznať Boha skrze miernosť a ďalšie čnosti, staneme a odrodilcami. Na druhej strane, kedykoľvek sa usilujeme o život čnosti, sme prenasledovaní nepriateľskými mocnosťami a stávame a mučeníkmi podobe ako tí, ktorí umreli pre Kristovo meno. Spravodlivý človek nikdy neprestane vydávať svedectvo v skrytosti srdca tvárou tvár neviditeľným mocnostiam.“ (Origines)

Verš 158: „S odporom pozerám na odpadlíkov, lebo nedbajú na tvoje výroky.“ („Pozerám na vierolomných a pociťujem odpor, keďže tvoj výrok nezachovávajú.“  – hebr. originál)

Druhá polovica strofy sa vyznačuje dvojitou zmenou perspektívy pozerania. Zatiaľ čo vo v. 153 žalmista prosil o Pánov pohľad na svoju biedu, teraz sám hľadí na vierolomných a vyjavuje svoje pocity voči nim a ich konaniu, aby vzápätí obrátil Pánov pohľad na svoje vlastné konanie. Vierolomnosť sa spája predovšetkým s myšlienkou porušenia, či nezachovávania zmluvy s Bohom alebo príkazov súvisiacich so zmluvou. Vierolomný človek je opakom Božieho postoja k zmluve, vnímaného ako milosrdenstvo a vernosť:

Mal 2,10-12: „Či nemáme všetci jedného otca? Či nás nestvoril jeden Boh? Prečo ste si navzájom neverní, že znesväcujete zmluvu vašich otcov? Spreneveril sa Júda, ohavnosť sa stala v Izraeli a Jeruzaleme, lebo Júda znesvätil Pánovu svätyňu, ktorú miloval, a vzal si dcéru cudzieho boha. Nech vyhubí Pán svedka a ručiteľa z Jakubových stánkov mužovi, ktorý to urobil a (pritom) prináša obetu Pánovi zástupov.“

Konať vierolomne je v prvom rade náboženskou záležitosťou a spravidla sa konanie priamo dotýka Boha. „Slová pozerám na vierolomných a pociťujem odpor sa dajú čítať v súvislosti so slovesom odvodeným od rovnakého koreňa – zhnusiť sa, ako keď Jób hovorí: Mne samému sa celkom spríkril (zhnusil) život, tak do náreku dám sa nad sebou a z trpkej duše budem hovoriť. Aj keď sa zradcovia žalmistovi osobne pomstili a z jeho života urobili jedno veľké nešťastie, on nerieši v hádke svoj osobný odpor voči nim, radšej využíva príležitosť, aby ich napomenul, keďže tvoj výrok nezachovávajú.“ (Feuer)

Verš 159: „Pozri, Pane, tvoje príkazy milujem; oživ ma pre svoje milosrdenstvo.“ („Pozri, že tvoje nariadenia milujem, Pane, pre svoje milosrdenstvo ma oživ.“ – hebr. originál)

Zatiaľ čo vo v. 153 bola cieľom prosby ochrana, teraz je to oživenie. Aj žalmistova láska (milujem) k Tóre, aj oživenie Pánom sú notoricky známe kategórie a zdanlivo už nemajú pri neustálom opakovaní čo povedať. Zdanie však klame. V prípade lásky tu ide o frontálny útok, lebo z dvanástich opakovaní slovesa v žalme jedna štvrtina zaznie v nasledujúcej strofe s nástupom v aktuálnom verši. Zmluvný kontext umocňujú aj najbližšie tri výrazy: milosrdenstvo, vernosť a naveky. Podobne je to aj s prosbou oživ ma. Z deviatich takýchto zvolaní v žalme sa štyri nachádzajú v strofách réš a kóf. Takéto masívne zdôraznenie témy života, konkrétne žalmistovho života v Pánovej Tóre v závere žalmu, necháva vystúpiť do popredia kľúčové témy spomedzi množstva nastolených tém. 

Verš 160: „Pravda je podstatou tvojich slov a všetky rozsudky tvojej spravodlivosti sú večné.“ („Podstatou tvojho slova je vernosť a naveky trvá každé tvoje spravodlivé rozhodnutie.“ – hebr. originál)

Posledná výpoveď strofy označuje podstatu Pánovho slova. Ako sa prvé štvorveršie strofy končí výrokom o Pánovej bytostnej vlastnosti, milosrdenstve (v. 156), tak sa druhá polovica strofy končí esenciálnou vlastnosťou jeho slova, vernosťou. Vo v. 43 žalmista prosí, aby mu slovo vernosti nebolo z úst nikdy odňaté, lebo čaká na Pánove rozhodnutia. Tie isté slová majú teraz úplne inú výpovednú hodnotu. Znie tu pevné presvedčenie, neochvejné vyznanie. To je výsledkom hĺbania, skúmania, učenia, ktoré žalmistu doviedli k pochopeniu. Trojnásobné opakovanie slova vernosť v závere žalmu robí z neho kľúčový výraz. Verné slovo je žalmistovou úpravou Pánovej vernosti. Slovo vernosť sa môže preložiť aj ako pravda.