Komentár:
Starobylý Ž 132 sa mohol liturgicky používať počas slávnostnej procesie azda pri spomienke na ustanovenie kultu vo svätyni na Sione, zriadenej Dávidom. Procesiu tvorili kňazi, spevácky zbor a veriaci. Akoby spolu kráčal Boh a jeho ľud, ktorí kráčajú spolu dejinami. Spomienky z minulosti ožívajú počas slávnosti, počas ktorej zaznievajú aj prosby o opätovnú a účinnú prítomnosť Pána.
Žalm 132 má nevšedný dvojnásobný dialogický a modlitbový charakter. Tento dialogický charakter je v prípade tohto žalmu aj súčasťou jeho obsahu. Tento žalm sa skladá z dvoch častí, ktoré sú úzko spojené medzi sebou. Prvých veršov je modlitbou Dávida, jeho prísahou Bohu. V prvej časti (1 – 10) sa spomína prísľub a Dávidova modlitba s jeho túžbou po nájdení miesta pre Boha Jakubovho (1 – 5). V poetickej terminológii takmer dramatickým charakterom je opísané prenesenie archy do Jeruzalema: vedelo sa, že bola v Efrate, čiže v Betleheme, meste kráľa a tam sa nachádzala na jaarských nivách v Cariathiarim, v dome Aminadaba (1Sam 7,1 – 2, 2 Sam 6,1 – 2 a Krn 13, 1 – 8). Dvor dvíha svoju pieseň a prosí Pána, aby mal túžbu po vytvorení stabilného miesta, pre ňu postaveného: kňazi sa odejú do spravodlivosti, veriaci nech jasajú v radosti a Boh nech ochraňuje kráľa, ktorý je jeho pomazaným. Žalm prináša Šalamúnove slová prednesené počas zasvätenia chrámu: 2 Krn 6, 41 – 42. (6 – 10).
Nasledujúce verše sú Božou odpoveďou na túto jeho modlitbu, pričom ide o prísahu Boha Dávidovi (konkrétne v. 11-12). V 2. časti (11 – 18) ako odpoveď na Dávidov prísľub sú prinášané slová, ktorými Boh prisľúbil Dávidovi, že bude spájať s jeho pokolením kráľovský trón v Izralei (2 Sam 7, 8 – 16, Sk 2,30) (11 – 12). On si skutočne vybral Sion za svoj príbytok. Zdá sa, že si vytvoril skutočne osobné puto medzi Dávidovým potomstvom a svätostánkom v Jeruzaleme. (13 -14). Pán vyhlasuje, že prijíma vybraný príbytok a sľubuje bohaté požehnanie pre Jeruzalem, kňazov, veriacich, pre Dávidove potomstvo a pripraví im svetlo, čiže pokračovanie. Tu vidíme jasné prepojenie na Mesiáša s kráľovskou rodinou. (15 -18)
Tento pútnický žalm má osobitný charakter:
V prvej časti sa kráľ a ľudia obracajú ku svojmu Bohu, aby si medzi nimi vytvoril stály príbytok.
V druhej časti Boh odpovedá a ide oproti kráľovi a ľudu Izraela so svojim požehnaním.
Každá púť do svätého mesta sa diala vo svätej atmosfére a v spomienke na
toto stretnutie: tam bol Pánov príbytok, tam sídlila kráľovská dynastia, tam kňazi vykonávali svoje služby a nakoniec sa tam nachádzali veriaci, aby sa modlili k Pánovi a spomínali na Dávida a jeho zbožnosť a aby si užívali zmluvu, ktorá po stáročia prinášala svoje skvelé účinky. Božia prísaha zahŕňa proroctvo Nátanovi, vyslovené v 2 Sam 7,4-16. Je to Boží prísľub, v žalme rozšírený na všetkých Dávidových potomkov. Pán sa nenechá predstihnúť v štedrosti: „Vždy dáva viac, ako si žiadame.“
Žalm 132 je modlitbou Božieho ľudu, ako aj Pánovým slovom nádeje, ohlásením „rohu a lampy“, poukazujúcich na Dávida (v. 17) na Sione. Podľa novozákonných svedectiev sa Božie prísľuby, dotýkajúce sa vyvoleného miesta a osoby naplnených Božou prítomnosťou, spájajú s osobou Ježiša Krista.
Výzvou pre nás je, aby sme Pánovi dali miesto hodné pre neho v našom živote. V nás samotných máme postaviť malý chrám, v ktorom Kristus môže mať svoj trón, aby vládol v našom živote svojou spravodlivosťou a rozširoval v ňom svoju radosť, svetlo, silu, hojnosť svojich darov, svoju spásu a aby mohol povedať našej duši: toto je môj odpočinok, tu budem bývať, lebo som za ním túžil.